autor
Maťa Bučeková
Mám rada život, spoločnosť a kávu. :)
Bloguje od : 28.11.2011
Úroveň
5
Cesta na Góru Świętej Anny
Hodnotenie čitateľov (1)
Minulý víkend, presnejšie 24.-27.11. som sa prvýkrát v živote zúčastnila ENC (European Network of Communities) v Poľsku.
Cestou tam som rozmýšľala nad tým, aký má Pán s tým zámer, a čo mi chce týmto stretnutím ukázať. Vedela som, že toto je veľmi dobrá konferencia, a že všetkým, ktorí prišli na konferenciu ide o jedno... priniesť NÁDEJ Európe, nádej spoločenstvám, nádej komunitám, v ktorých žijeme a pôsobíme. A musím priznať, že nesklamala, pretože som z nej odchádzala veľmi povzbudená.
Celá konferencia pozostávala z dvoch hlavných rečníkov, a zopár workshopov, v ktorých sa zamerali na to, ako posunúť vecami v spoločenstvách, a ako ich žiť.
Chcem sa preto s Vami podeliť aspoň s tými najdôležitejšími myšlienkami, ktoré mňa oslovili, tak dúfam, že aj pre vás to bude povzbudivé a “nakopne” vás to robiť veci v nádeji!

Veľa počujeme o viere, o láske, ale veľmi málo počujeme o nádeji. Málo sa hovorí práve o nádeji, prečo?  Máme nádej v prísľuboch, čo Boh v minulosti urobil? Akú budúcnosť očakávame?
Mnohí z nás žijeme život bez očakávaní, iba sa tak prebíjame životom. A celkovo, Európa je pod stresom, je v nej veľa beznádeje a strachu. Ale ak nemáme nádej pre seba, ako môžeme očakávať nádej pre Európu?
Ak sme stratili nádej, stratili sme Boží pohľad. Čo teda očakávame? Pretože od toho závisí to, ako sa “nádejame” Boha. My sme Jeho plán, Jeho jediný plán. A keďže On má plán, mali by sme byť na to zameraní.
V momente, keď žena zistí, že je tehotná, všetko sa zmení. Žijeme prítomnosť vo svetle budúcnosti. A preto prichádza Božie kráľovstvo s mocou, my žijeme, resp. mali by sme žiť ako “tehotní” ľudia, že očakávame tento druhý príchod. Jeho vláda bude veľká a vláda bez konca. On bude kráľom nad celou zemou.
“Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz.” (Rim 8, 22) Celé stvorenie je v pôrodných bolestiach a my sa pozeráme na to, čo má prísť. Preto by sme mali pracovať s talentami, ktoré Boh do nás vložil a prinášať ovocie pre Jeho kráľovstvo. Pozerajme sa na naše mesto, spoločenstvo, očami nádeje. Žime ten život, ktorý urýchli príchod Ježiša, a nie ho oddiali. Naša nádej nie je ovplyvnená okolnosťami. My môžeme mať nádej, aj keď je to ťažké. Preto je dôležité, aby sme boli zakorenení v minulosti, zakorenení v Jeho slove, a zameraní na budúcnosť.
“Preto nie je čas hanbiť sa za evanjelium, je čas ho ohlasovať zo striech.” (Ján Pavol II.) Ak hlásame evanjelium, je to to, čo máme robiť, je to to, že žijeme naše povolanie. Pán Ježiš nás vystrojil: “Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium.” (Mk 16, 15) My nemáme byť ľudia, ktorí sa prispôsobia. A ak nebudeme evanjelizovať, nebudeme “boží”.
Kde, za akú hranicu sme ochotní ísť my sami? Môžeme si povedať, že žijeme božie povolanie? Boh túži, aby všetci ľudia boli spasení (1 Tim 2, 3-4), vlažných nás vypľúva z úst (Zjv 3,16). Preto by sme mali prinášať hodnoty na tie miesta kde žijeme, pracujeme... Nemáme “iba” hovoriť o viere, máme ľuďom priblížiť Boha... nepovedať iba, že Boh je niekde, ale že On je práve tu a teraz! Vyjdime zo svojej zóny komfortu a rozbime svoje limity... lebo náš Boh nie je ničím limitovaný.
Maťa Bučeková 30.11.2011
 
Database Error

Error establishing a database connection