Text > Kurzy > Kurz duchovný boj > 6. téma

Duchovný boj - 6. téma

Ak sme vydali život Ježišovi Kristovi, to znamená, ak sme mu vedome podriadili svoju existenciu, rozhodli sme sa súhlasiť s tým, čo hovorí a žiada, a uskutočňujeme to vo svojom živote. Súhlasíme s ním – veríme v neho a robíme všetko tak, aby sme podľa neho žili. Ak súhlasíme s tým, že Ježiš Kristus je Mesiáš, naplní nás Duchom Svätým, ktorý nás urobí schopnými žiť život viery a poslušnosti evanjeliu.
Preto vieme niekoľko vecí: „Vieme, že sme z Boha, ale celý svet je pod mocou Zlého“ (1 Jn 5, 19). To znamená, že všetci, čo uverili v Ježiša, oddelili sa od sveta, vytvorili nový typ spoločnosti, ktorá patrí Bohu a je oddelená od spoločnosti sveta. Jeden z cirkevných otcov pri pohľade na kresťanov povedal, že oni sú Božie semeno a tí ostatní, to je semeno diablovo. Hovoril pod vplyvom slov sv. Jána, že celý svet je pod mocou Zlého. Je ovládaný satanom, jeho tyraniou, ktorá svet kontroluje, aby všade vládla vzbura; aby sa svet prejavoval ako odmietajúci Boha, neveriaci v Boha a bojujúci proti Bohu.
Všetky tie úniky ľudí dneška – alkohol, sex, drogy – sú snahou vymaniť sa z otroctva hriechu a nájsť vlastné naplnenie. Pije ten, komu niečo chýba, hľadá naplnenie vo vášni. Je to ako s pitím slanej vody – čím viac piješ, tým viac si smädný a čím viac si smädný, tým viac sa ti žiada piť. Je to začarovaný kruh v otroctve hriechu, vzdialenia od Boha. Čím dlhšie to robíš, tým je to horšie.  

Vieme i ďalšie veci. Vieme, že ak sme prijali Ježiša Krista, ak ho poslúchame a ideme za ním, že sme z Boha; a tiež, že celý svet je v rukách Zlého. Vieme, že ten, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale Boží Syn ho chráni a Zlý sa ho nedotkne. Zlý sa nedotkne nikoho, kto sa narodil z Boha. Zrodený z Boha je každý, kto sa podriadil Ježišovi Kristovi tak, ako to Ježiš povedal, totiž že musíme byť znovuzrodení zhora, z vody a z Ducha. My sme v bezpečí, Zlý sa nás ani nedotkne. Toto bezpečie nám však nie je dané preto, že sme nikdy nezhrešili. Je napísané: „Vieme, že kto je z Boha, nehreší.“ Nie je tam však napísané, že nikdy v živote nezhrešíme. Znamená to, že kresťan nezotrváva v hriechu.
Ak teda zhrešíme, máme dve možnosti: buď zostať v hriechu a takto žiť, stále vyhlasovať, že sa aj chceme zmeniť, ale vždy sa dajako ospravedlňovať, alebo s hriechom prestať a zodvihnúť sa. Ten, kto sa narodil z Boha, nehreší, teda nezotrváva v hriechu. Keď si padol, vstaneš. Táto bezpečnosť nám nie je daná preto, že sme nikdy nezhrešili, ale preto, že Ježiš Kristus nás chráni, on chráni svoje deti. Lebo keby záviselo od teba, že nezlyháš, nikdy by si to nedokázal. Je však napísané, že Boží Syn nás chráni, to znamená, že „satan sa na nás nemôže upnúť“. Tak znie doslovný preklad slov: „Zlý sa ho nedotkne“. On stále hľadá nejaké príčiny, aby sa na teba prisal, aby bol stále v tvojom živote. Bude útočiť, ale už ťa nemá ako zajať, preto sa teraz snaží vytrhnúť ľudí z Božieho kráľovstva. Nás však chráni ten, ktorý má v rukách všetku moc, on nám zaručuje bezpečnosť.
Ježiš povedal: „Nikto ich nevytrhne z mojej ruky“ (Jn 10, 28) a inokedy sa vyjadril: „Nikoho, kto príde ku mne, neodoženiem.“ Keď sa budem spoliehať na seba, keď si budem hovoriť, že ja to dokážem, tak ma ten Zloduch vytrhne z Pánovej ruky, ale ak budem veriť, že Ježiš ma nikdy neopustí, potom ma nevytrhne. To je spoľahnutie sa na Ježiša Krista. A tak keď bojujeme proti hriechu, robíme to s veľkou dôverou a istotou víťazstva, a nie zo zúfalstva, aby sme náhodou neboli porazení.

V Ef 6, 15 máme radu, aby sme boli obutí k pohotovej službe evanjeliu pokoja. Čo mal obuté rímsky vojak? Nosil ťažké kožené sandále, akési polčižmy. Vpredu bol otvor na prsty a mali okované podošvy. Remienkami sa priväzovali až do polovice lýtok a niekedy ich zdobili zvyšky kostí. Vojakovi umožňovali pevný pohyb, dlhé pochody a pevný postoj. Zabraňovali pošmyknutiu sa, ale nesťažovali pohyblivosť. Dobrá obuv je prostriedok, ktorý nám umožňuje byť pripravení. Byť k dispozícii. Obuv nám dáva možnosť nasadenia, to znamená, že sa mám o čo oprieť. Keď ideš na pole, neobuješ si „vietnamky“ alebo sandále, lebo je tam blato alebo hnoj. Keď si však dáš poriadne baganče, máš sa o čo oprieť. Dávajú nám možnosť konať s odvahou.

Čo by ste urobili ako prvé, keby vás niekto prepadol v spodnom oblečení? Ja by som sa šiel rýchlo obuť, lebo v topánkach by som mohol lepšie utekať alebo sa brániť. Topánky sú základom efektívnosti. Ak je na vojne vyhlásený stav poplachu, tak si neslobodno vyzúvať topánky; závisí to od stupňa pohotovosti. Väčšinou treba mať naskladané oblečenie pri posteli, aby sa vojaci v priebehu niekoľkých minút dokázali obliecť. Počas poplachu sa treba rýchlo obliecť podľa dopredu nacvičeného postupu, aby bol človek hneď k dispozícii. Keď je však vojak v strážnej službe, musí spať obutý a oblečený – to sa kontroluje. Keby bolo treba rýchlo na povel konať a on by strácal čas hľadaním a šnurovaním topánok, mohlo by byť rýchlo po ňom.

Tento verš zo šiestej kapitoly („byť obutý v službe evanjeliu pokoja“) možno podľa originálneho slova hetoimasia vysvetliť dvoma spôsobmi, v závislosti od toho, akú gramatickú väzbu použijeme. Podľa prvého významu sú naše topánky „výstrojom evanjelia pokoja“, čo potom preložíme takto: „Evanjelium pokoja nech je topánkami na vašich nohách, aby ste mohli pevne stáť.“ Ak žijeme evanjelium – to znamená, ak sme poslušní Pánovi, snažíme sa mu porozumieť, nasledujeme ho, hľadáme ho a ideme za ním –, potom môžeme mať radosť z pokoja, ktorý plynie zo správneho vzťahu s Bohom. Pretože sa ho nebojíš. Máš Boží pokoj, ktorý ti dáva pevnosť v boji proti nepriateľovi.
Takisto je tu pokoj, ktorý plynie z nových vzťahov s tvojimi bratmi a sestrami. Sú plné pokoja, nemusíš súťažiť, presviedčať ich, že si dôležitý a dostatočne dobrý na to, aby ťa mali radi. Toto sú nové vzťahy, ktoré si dostal, a z nich plynie pokoj. Potom naozaj máme pevnú oporu našich nôh, s ktorou môžeme dobre bojovať proti silám zla.
Pred čím chránia topánky? Chránia pred poranením. Keby sme skúsili chodiť bosí, tak by nás to tak bolelo, že by sme o chvíľu už len sedeli a nemohli sa pohnúť. Čo sú v duchovnom zmysle tieto kamienky a rôzne ostré predmety na ceste, po ktorých musíme kráčať? Sú to ťažkosti. Máme po nich kráčať. Mnohí si to otočia tak, že nie oni kráčajú po ťažkostiach, ale ťažkosti kráčajú po nich. Lenže my sme víťazi, my máme víťaziť nad ťažkosťami, nie ony nad nami.
Náš život nevedú okolnosti, ale Pán Boh. Všetky okolnosti v tvojom živote slúžia na to, aby Boh dosiahol svoje veľdielo v tebe. Kráčame po ťažkostiach života, po všetkých prekážkach, ktoré nám démoni akýmkoľvek spôsobom pripravujú. Sila evanjelia nám dáva do všetkého pokoj. Nehovorím, že sa tým nemáme teraz zaoberať. Rôzne krízy a hádky prenikajú do nášho života, ale my máme vnútorný pokoj, ktorý nám dáva sila evanjelia. Ani najväčšie ťažkosti nám ten vnútorný hlboký pokoj nevezmú. Toto je sila, ktorou prví kresťania čelili prenasledovaniu a tomu, čo bolo pripravené, aby ich zničilo. Ten nádherný pokoj, ktorý nám Kristus dáva, ktorý prichádza zo života s ním.
Predstavte si oceán zmietaný veľkou víchricou a vlny, ktoré sa dvíhajú do obrovskej výšky. Vyzerá to desivo. Už len obyčajná búrka nás občas nastraší. Stačilo by sa však ponoriť dva až päť metrov pod hladinu a tam je úplný pokoj. Toto je obraz toho, čo je v nás. Víchry života prichádzajú, stále tu budú starosti a krízy, ale vnútri bude pokoj, ktorý nám je daný evanjeliom a ktorý nám nikto nevezme. Nie je to postoj typu: „Všetko mi je fuk, ja som kresťan, ja to vydržím, je to môj kríž, ja to pretrpím...“ To by sme sa premáhali a klamali sami seba. Zo snahy nevšímať si veci telesným spôsobom, z toho sú vredy, z toho sú poškodené obličky alebo zlá krv. Toto je vedomý pokoj a istota v srdci, ktorá pramení z istoty v Bohu. Mňa Boh prijal, ja sa nemusím o seba báť. Predsa viem, kam prídem, vstúpim k svojmu Pánovi. Nemusím sa báť, lebo mám istotu v Bohu. Som Boží priateľ, to znamená, že viem, že nie som jeho nepriateľ. Ja viem, že budem žiť večne, a preto mám pokoj. Ty musíš vedieť, na ktorej strane stojíš.
Si Boží priateľ? Ak nie, tak buď si sa ním nestal, lebo nevieš, ako by si sa ním mohol stať, alebo nemáš istotu, či si Boží priateľ, aj keď si dlho veriaci. Musíš vedieť odpovedať, či si ťa Pán vyvolil alebo nie, či ťa prijal. Preto mám pokoj, lebo viem, čo sa mi stalo; viem, kto som, odkiaľ som prišiel, kam pôjdem; viem, čo sa so mnou deje. A to, čo neviem, vie môj Pán. To mi stačí, viac vedieť nepotrebujem.

Druhá gramatická väzba má takýto význam: „Topánky sú pohotovosťou ohlasovať dobrú správu.“ Musíš byť vždy pripravený svedčiť o Kristovi, hovoriť o tom, že Pán Ježiš je tvorca pokoja, že od neho máš život. Si na to pripravený hocikedy? Prečo budeš spasený? Mali by sme byť schopní vedieť ľuďom povedať, ako získajú záruku spásy, ako získajú pokornú istotu o tom, že ich po smrti Boh prijme.
My kresťania musíme dobre rozumieť evanjeliu a dobre ho vedieť vysvetliť. Ste si istí, že viete evanjelium zrozumiteľne podať? Keby sa to nedalo, tak Ježiš Kristus by zapadol v histórii ako múdry muž, čo toho veľa povedal. Nemal by nasledovníkov. Ježiš však nezapadol, lebo povedal: „Choďte a ohlasujte! Choďte a rozprávajte o tom, čo sa stalo, čo som urobil! Dal som vám moc, aby ste získavali druhých“ (porov. Mt 28, 19 – 20). A my tú moc máme. Keď pôjdeme a budeme hovoriť ľuďom evanjelium a evanjelium bude za nami stáť, keďže náš život bude žité evanjelium, potom bude za nami moc evanjelia a táto moc dokáže ľudí zasiahnuť.
V Písme sú takéto výzvy: „Konajte múdro v styku s ostatným svetom“ (Kol 4, 5). Hovorí sa tu tiež, že Kristova Cirkev je oddelená spoločnosť. „Konajte múdro a využite čas, ktorý je vám zverený“ (Kol 4, 5). Máme len určitý čas. V tvojich dvadsiatich štyroch hodinách denne je vždy určitý čas na to, aby si zvestoval Ježiša Krista akýmkoľvek spôsobom. „Vaše slovo nech je láskavé a vždy určité“ – to znamená dobre mierené, dobre cielené – „okorenené soľou, nech viete, ako ku komu prehovoriť“ (Kol 4, 6). Vždy musíš vedieť, ako ku komu prehovoriť. Peter píše: „Buďte vždy pripravení dať odpoveď tomu, kto by vás vypočúval o nádeji, ktorú máte“ (1 Pt 3, 15). Musíme vedieť odpovedať a zvestovať evanjelium všetkým, ktorí majú záujem. Musíme vedieť odpovedať na otázky ľudí zvonka, ako aj ľudí, ktorí sú formálne v Cirkvi. Musíme vedieť dať odpoveď, ako je to s Bohom a s tebou.

Čo znamená takáto príprava? Štúdium Písma. Musíš mať jasno v oblastiach kresťanského života a v pravdách viery. V niekoľkých dogmách, ktorým ako kresťan veríš, pretože dnes je mnoho tých, čo hovoria zriedené veci o evanjeliu. Po meste vylepujú plagáty, na ktorých istý indický guru (Srí Chinmoy) tvrdí, že vnútorná cesta pokoja je jednou z alternatívnych ciest k Bohu. Ale nejestvuje „jedna z alternatív“! Je len jedna cesta k Bohu a to je Ježiš. Evanjelium Ježiša Krista je v tejto otázke nekompromisné. Existuje len jedna cesta k Bohu. Musíme sa vedieť dobre orientovať, aby sme dokázali poukázať na pravdy viery. Takáto bdelá pohotovosť a takéto nasadenie je veľmi stabilizujúci faktor v tvojom živote a aj iných privádza do slobody.
Aby sme pokoj mohli odovzdať, predovšetkým ho sami musíme mať. Ak budeme hovoriť o tom, čo nemáme, čo sami neprežívame, budeme len podávať informácie a ľudia zbadajú, že to nemáme. Ostatní cítia a vidia, či to, čo hovoríme, sú teórie alebo je to skutočnosť. Evanjelium zbavené života nemá moc, kázanie z informácií, z kníh nemá moc. Ak sa rozpráva o kresťanstve veľa dobrého a pekného, veľa podobenstiev, len aby sme presvedčili ľudí, aby boli lepší a morálnejší, nemá to moc meniť človeka. Jednému známemu slovenskému kazateľovi položili otázku, čo by chcel dosiahnuť svojím rozprávaním o Bohu. Odpoveď znela: „Aby ľudia boli lepší, aby spoločnosť bola lepšia.“ Je to nešťastný omyl.

Evanjelium neprišlo na to, aby spravilo svet lepším, ale je tu na to, aby nás spasilo. Aby sme mohli prísť k Bohu Otcovi. Nemôžeme ľuďom povedať: „Buďte lepší!“ Môžeme im doniesť Krista – a oni budú iní. Kresťan sa rozlúči s hriechom, musí sa, ale spraviť ho lepším nie je náš cieľ. Mnohí bojujú za to, aby ľudia boli lepší, aby svet bol lepší, ale to je snaha o lepšiu morálku spoločnosti. My musíme priniesť svetu spasenie v Kristovi a vnútorné poznanie Boha. Kto ho prijme, ten ho prijme a kto nie, ten nie. Následky sa dostavia, to už je každého osobná zodpovednosť.  

Musíme mať istotu, že sme Bohom prijatí skrze vieru, a nie mať neistotu snaženia sa o prijatie. Toto zdôrazňujem: o dobrý kresťanský život sa nesnažíme preto, aby nás Boh mal rád a aby nás prijímal. Snaha tu musí byť, aj ja sa usilujem, nechcem hrešiť a vyhýbam sa zlým veciam. Svet nás bude stále zvádzať, ale my nemusíme reagovať, my máme silu na to, aby sme nereagovali. Ale nesnažíme sa preto, aby nás Boh prijal, lebo keby sme to robili preto, zodrali by sme sa. My už žijeme pre Boha, lebo nás prijal pre vieru v Krista, a preto mu robíme česť. Keď padnem, tak znovu vstanem a on mi odpustí. Táto istota je zdrojom pokoja. Nie to, že som dobrý. Myšlienka, že Boh ma prijíma, pretože som dobrý, je zlá. Nesmiem sa snažiť preto, aby ma Boh mal rád. Nežijem svoj čistý kresťanský život preto, aby ma Boh prijal, ale preto, lebo ma už prijal. Ak to nemáme vyriešené, stále budeme vyčerpaní a nepokojní, lebo si budeme hovoriť: „Musím sa snažiť, lebo Boh ma inak neprijme.“
Boh miluje všetkých rovnako. Ťažko si to predstaviť, ale Hitlera a tvojho protivného suseda miluje rovnako ako teba. Rozdiel je v jednej veci: oni jeho lásku neprijímali, ty áno, a preto si zmenil svoj život. Boh ťa nikdy neprijme viac, ani keď budeš posvätenejší. Je hlbokým duchovným omylom robiť výkony, aby sme za ne boli ocenení. Často, keď urobíme pre kresťanstvo, pre Pána čosi viac, máme pocit, že teraz nás má Boh radšej. Nie je to tak, on nás má rád stále rovnako, aj keď sme práve padli. To neznamená, že sa nemáme snažiť. Máme sa snažiť a makať, potrebujeme viac svätosti, ale Boh ma nebude mať radšej, keď budem svätejší, Boh ma má rád absolútne teraz. Áno, súdení budeme za svoje skutky, ale spasení nebudeme pre svoje skutky, ale pre vieru.
Mnohí hovoria deťom: „Buď dobrý a Pán Boh ťa bude mať rád. Buď dobrý a Ježiško ti prinesie darčeky.“ Išiel som okolo škôlky. Nejaké dieťa tam plakalo a učiteľka naňho kričí: „Pánbožko ťa za to potrestá!“ Až som sa striasol. Hovorím si v duchu: Prosím vás, len toto mu nehovorte! Akú predstavu bude mať ten chlapec o Ježišovi? Viete, prečo deti nechcú chodiť do kostola? Nemôžeme prinútiť dvoj-, troj-, päť-, šesť-, osem- či desaťročné deti, aby sa správali ako dospelí, aby dávali tri štvrte hodiny pozor. To dokáže dospelý človek, nie dieťa. Ono to musí prežiť svojím spôsobom. Môžeme ho korigovať len v rámci toho.  Keď hovoríme deťom: „Toto nerozbi, toto je drahé, toto je po babke, toto nedochytaj...“, viete, aké posolstvo si z tohto všetkého odnášajú? Že veci sú drahšie ako ony. Takýto zákon lásky ostane v nás. Deti a ľudia počúvajú to, čo je povedané vnútorne, nie to, čo sa hovorí do uší.

Som teda prijatý pre vieru a môj život musí byť naplnený poslušnosťou evanjeliu, pretože to je moje vysvedčenie pred Bohom. V každodennom kráčaní s Kristom to však nie je tvoj cieľ – snažiť sa viac zapáčiť Bohu, aby ťa viac prijal. On ťa už prijal úplne a to ti dáva absolútnu istotu a urobíš pre neho všetko.
Ježiš hovorí: „Keď urobíte všetko, čo ste mali, povedzte: ‚Sme nehodní služobníci, spravili sme len to, čo sme mali.‘“ To všetko, čo sme urobili pre Pána, je dielo milosti. Vstupujeme do dobrých skutkov, ktoré nám on pripravil. Čokoľvek veľké a požehnané sa deje v tvojom živote pre Pána, to ti už on sám pripravil, ty máš len objaviť, čo to je, a naplniť to. Keď druhým zvestujeme možnosť prijať Krista a zmieriť sa s Bohom, musíme to robiť ako ľudia už prijatí a zmierení s Bohom. Keď máme pokoj s Bohom, už pre nás niet odsúdenia. Toto bol ďalší pohľad na topánky pokoja.

Je tu ešte jeden pohľad ako výzva pre nás. Mať obuté tieto topánky znamená sústrediť svoju pozornosť na druhých. Sústrediť pozornosť na tých, ktorí nepatria Pánovi, ktorí s ním nekráčajú. Musí nám na nich záležať. Plakať za tých, čo sú stratení. Záleží vám na tom, či pôjdu ľudia do pekla alebo do neba? Naozaj existuje tá deliaca čiara medzi spasenými a zatratenými. Nebudeme rozoberať, čo bude s tými, ktorí o Bohu nepočuli, ale máme ľudí získavať. Máme plakať za ľudí a prinášať im evanjelium.
Potrebujeme im prinášať evanjelium v čas aj nečas. Má to taký dvojaký účinok. Môžeme prinášať obete. Ak máme možnosť hovoriť o Kristovi a ľudia to prijímajú, máme všetko obetovať. Nehovor o svojom spánku, o svojich peniazoch, o voľnom čase, zabudni na seba! Keď stratíš svoj život, nájdeš ho. Keď stratíš všetko, čo by si chcel, nájdeš niečo úplne iné. Keď budeš mať tento postoj stratenia seba pre Krista, nájdeš úplne nový svet.
Namiesto toho, aby si bol doma v pohodlí a aby si si užíval, ideš druhým hovoriť. Či už ideš na ulicu, za priateľmi alebo kamkoľvek inam, ale prinesieš im evanjelium. Pozor, niekedy to vôbec nie je Pán, kto ťa núti do služby! Je to démon, ktorý nás chce takto unaviť a odstaviť. Niekedy, keď Ježiš kázal a už si chcel oddýchnuť, prišli za ním ľudia. A on sa zľutoval. No inde je napísané: „Dajte mi pokoj s nimi, ja si chcem oddýchnuť.“ Utiahol sa a vôbec sa netrápil, že tam stáli zástupy ľudí, a zasa inokedy sa zľutoval a zvestoval im pokoj a uzdravoval.
Takže jedným dôsledkom je, že sa začneš venovať druhým. Ďalším, že sa prestaneš venovať sebe. Nebudeš hľadieť len na seba. Niektorí ľudia vedia tak úžasne hovoriť o svojich problémoch. Sú radi, že ich môžu niekomu povedať, a som už stosedemdesiaty, komu sa mohli vyrozprávať. Trochu veľa starostlivosti o seba. Ja nemám problémy? Keď budem stále horekovať, problémy ma prerastú. Keď sa budem pozerať len na svoj problém, bude tu len môj problém a ja. Mám problém, ó, aký som nešťastný! Keď sa však pozriem na Pána Boha, uvidím svoj problém, seba a Pána Boha a všetko sa zjaví v inom svetle. Zabúdajme viac na seba. „Sústredenie sa na seba je Bohu nepriateľské,“ píše sa v ôsmej kapitole Listu Rimanom. Máme rany, ale máme tiež Uzdravovateľa. A keď nás neuzdravuje, je to jeho záležitosť, jeho čas, jeho starosť alebo nejaká naša chyba. Ale nebudem stále hovoriť: „Počuj, Pane, ešte toto si nevyriešil. Ešte toto mi chýba k nasadeniu. Pokým ma neuzdravíš, vlastne ešte nič nemôžem robiť.“
Keď sa prestaneme toľko skúmať, budeme čerstvejší a nebudeme sa toľko vŕtať v tom, čo nám robí problémy. Niekedy je to démon a ukazuje nám, že ešte máme taký a taký problém. Duch Svätý je iný. Ten hovorí konkrétne a povie tiež, čo s tým treba robiť. Ak to tak nie je, je to satan, ktorý ťa stále zneisťuje, a ty si vravíš: „Je tu niečo zlé, ale neviem čo a cítim sa z toho na nič. Celý som o ničom.“ Toto je od Zlého, to treba vyhodiť.
Teda byť obutý do evanjelia pokoja znamená mať pohotovosť, byť pripravený, byť naplnený pokojom. Neznamená to kázať evanjelium dvadsaťštyri hodín denne, ale byť pripravený kázať, kedykoľvek ma požiadajú, svedčiť, kedykoľvek ma požiadajú. Byť pripravený „dať odpoveď každému, kto by vás vypočúval o nádeji, ktorú máte“. Toto znamená, že si pripravený stále, že máš obuté evanjelium pokoja, že máš zbraň proti Zlému. Je to súčasť duchovného boja, tvojej pevnosti, tvojej istoty, tvojho nasadenia, tvojho víťazstva.

(Pokračovanie.)

Pramene:  STOTT, J.: Efezanom. Návrat, Praha 1992.
VÁCHA, V.: Duchovní válka. KMS, 1995.
PRINCE, D.: Duchovní boj. B. Šípek, Praha 1995.
EARLE, R.: Word Meanings in the New Testament (One-volume edition).

Branislav Škripek
Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina

 
Tipy VER.sk
6.90 €
5.52 €

9.90 €
7.92 €

10.90 €
8.72 €

9.90 €
7.92 €


 
Tím
Chcem spolupracovať
Kde sa stretávame
Streda
Partneri
Informačné centrum
Spoločenstva pri Dóme sv. Martina
Rožňavská 17, 831 04 BRATISLAVA
Telefón: 02 / 555 71 397
E-mail: infocentrum@martindom.sk
 
Prihlásenie