Text > Kurzy > Kurz milosť > 6. téma

MILOSŤ  6. téma /Čo je milosť?/

Budeme hovoriť o tom, čo v nás spôsobuje Božia milosť, čo nám prináša a ako chce v nás panovať; ako chce v nás pôsobiť. Musíme pochopiť, čo je to milosť, čo pod tým myslí Boh, pretože tento pojem sme počuli mnohokrát, ale ak nebudeme chápať, čo znamená, nebudeme môcť prijať jeho pravý význam. S tým je spojené to, ako sa milosti otvoríš a ako ju budeš prežívať. Podstata a povaha Božej milosti sa absolútne vymyká nášmu chápaniu, nášmu prirodzenému chápaniu, preto nám bol daný Duch Boží. Bol k nám poslaný na to, aby sme milosť nielen pochopili, ale žili jej hĺbku, krásu, celý jej rozsah, nakoľko sme toho schopní. Musíme ju spoznať, aby v nás mohla pôsobiť. Toto sa deje vtedy, keď počúvame evanjelium, keď počúvame kázanie. Keď počúvaš evanjelium a uveríš mu, začne v tebe pôsobiť milosť bez toho, aby si si to uvedomoval.

Kol 1,5-6: „Prišlo k vám slovo pravdy, evanjelium, medzi vami prináša ovocie a rastie odo dňa, keď ste počuli o Božej milosti a presvedčili sa, že je pravdivá.” Takže keď spoznávame milosť, evanjelium v nás nesie ovocie. Božie slovo v nás uvoľňuje svoju moc vtedy, keď stále hlbšie spoznávame milosť. A my začneme niesť ovocie spontánne. Vidíme, že je to úplne rozdielny prístup? Ty jednoducho spoznávaš Božie slovo, nechávaš ho na seba pôsobiť a ono uvoľňuje svoju moc. Spontánne na tebe rastie ovocie a bez toho, že by si to vedel, začínaš byť láskavý, milý, odpúšťajúci, dobrý, starostlivý o druhých. Ale keď sa len budeme usilovať dosiahnuť to, tak to bude vyzerať tak, že pôjdem po ulici a poviem si: „Teraz budem hľadať niekoho, o koho by som sa postaral“ To je síce Bohu ľúbe, nie je to však život z milosti, ale z vlastných síl a rýchlo ťa vyčerpá. Milosť je Božím darom, prejavuje sa v nej Boží charakter, preto ju potrebujeme poznať. Je to absolútne nezaslúžené, ničím neobmedzené pôsobenie Božej lásky k človeku skrze Ježiša Krista.

Boh sa po fyzickej stránke stará o všetko stvorené. On zabezpečuje chod vesmíru, to, že všetky hviezdy letia presne tadiaľ, kadiaľ majú, stará sa, aby všetko bolo tam, kde má, aby naša Zem nebola ani ďalej od slnka, lebo by sme zamrzli, ani bližšie, lebo by sme zhoreli. Keby mala zemeguľa iný sklon voči slnku, ako má, tak by sa niekoľkokrát za deň cez celú Zem prelialo more. Príliv a odliv mora je spôsobený práve sklonom Zeme. Boh sa stará o to, aby bolo všetko na svojom mieste. Boh zabezpečuje všetky chemické prvky v prírode a ich vyváženosť, on zabezpečuje potravu pre zvieratá, odev a príbytok pre človeka, on sa o všetko stará.
Milosť je prejav Božej starostlivosti o človeka v duchovnej oblasti. Je to spôsob, ktorým Boh obnovuje všetko, čo v duchovnej oblasti človek porušil. Aj fyzicky sa stará, aby to, čo sme porušili, fungovalo. V duchovnej oblasti je milosť spôsob, ktorým obnovuje to, čo sme my zničili. Milosť je pôsobením Božej lásky. Je to priazeň preukázaná tým, čo si zaslúžili pravý opak. Keby sme my, Boží nepriatelia, mali naplniť to, čo od nás Boh chcel, museli by sme zomrieť. Rim 5,10: My, Boží nepriatelia, sme boli smrťou jeho syna zmierení s ním. Hriech Boha vôbec neobmedzil, naopak: „Kde sa ešte viac rozhojnil hriech, tam sa ešte viac rozhojnila milosť“ (Rim 5,20). Náš hriech dokonca „vyvolal“ Božiu milosť. Ak by sme totiž mali naplniť Božiu spravodlivosť, museli by sme zomrieť. „Mzdou za hriech je smrť“ (Rim 6,23). Lenže ak by sme zomreli, nemohla by na nás voľne pôsobiť jeho láska.

Takže musel vyriešiť aj svoju spravodlivosť, aj pôsobenie svojej lásky. Ak by neostal priestor pre Božiu lásku, lebo my by sme zomreli, tak by sa Božia láska nemala na koho upierať. Preto musel Boh niečo vymyslieť a vymyslel smrť svojho Syna. Na kríži Ježiša Boh vylial svoju milosť. “V tom je láska, že nie my sme si zamilovali Boha, ale že On si zamiloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy“ (1Jn 4,10). Veriaci v Ježiša, už nie sme pod požiadavkami zákona, lebo pokutu za hriech - čo je podstata zákona - už zaplatil Ježiš Kristus. My žijeme životom milosti a toto je úplne odlišná metóda, ktorou s nami Boh zaobchádza. Tu už nejde o to, či si dosť spravodlivý, on ťa ospravedlňuje pre Ježiša Krista a chce aby si bol pri ňom. Kto verí v Krista, „je ospravedlňovaný zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi“ (Rim 3,24). Milosť je Boží prostriedok pre teba. On ťa milosťou udržuje, zdokonaľuje, posväcuje a robí z teba nové stvorenie v Kristovi. Už to urobil a stále na tebe pracuje. „Vzrastajte v milosti a v poznaní nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista“ (2Pt 3,18). Vzrast v milosti a vzrast v poznaní Ježiša spolu tesne súvisia. O čo viac rozumieš Bohu, o to viac chápeš Božiu milosť. Nakoľko spoznáš Ježiša Krista, jeho charakter, jeho spôsoby, natoľko pochopíš Božie spôsoby konania, myslenia, Božie princípy, bude v tebe rásť milosť. Čím viac poznáš Boha, tým viac chápeš milosť, a naopak.

Musíš vedieť, aká je milosť pre teba dôležitá a ako sa k nej dostaneš. Prijímaš len to a ideš len za tým, čo je pre teba príťažlivé. Keď nájdeš na ulici porozhadzované papieriky, na ktorých je nejaká nezmyselná reklama, maximálne sa rozčúliš a ideš ďalej. Ale ak by si tam našiel peniaze, v tom okamihu sa vrhneš na zem, začneš ich zbierať a nikto ťa nemusí presviedčať, aby si to urobil. Hneď ich pozbieraš, lebo vidíš ich hodnotu. Budeš mať záujem o to, čo ťa priťahuje. Zaobchádzanie s milosťou je podobné; je ti ľahšie veriť a vo viere sa orientovať, keď vieš, aká hodnota leží pred tebou.
Milosť je to najdôležitejšie, čo môžeš objaviť. Ide o to, ako ju môžeš uchopiť. Milosť si potrebuješ žiadať od Boha. A on ti ju dáva zadarmo! Musíš však vedieť, ako ti je k dispozícii, aby si si ju vzal. Ideš okolo klenotníctva, vidíš tam mnoho zlatých vecí a hovoríš si: „Keby som na to mal, niekomu niečo kúpim.“ Ale vôbec ti nenapadne rozbiť výklad a zobrať si to. Vieš, že by z toho boli problémy. To zlato je pre teba nedostupné, takže ideš ďalej. Ale keď prídeš do parku, sadneš si na lavičku, pozrieš sa dole a tam zbadáš na zemi zlatú retiazku, vôbec nebudeš dlho premýšľať a prežívať ten indiferentný pocit ako pred výkladom klenotníctva. Šup! A je tvoja. Pretože táto hodnota ti je dostupná. Nič ti nebráni, aby si si ju zobral.

Tak je to i s milosťou. Musíš chápať, že Boh ti ju dáva zadarmo. Ak si myslíš, že si ju treba strašne bolestivo od Pána vydobyť, že treba urobiť kopu vecí, aby ti ju dal, tak si povieš. „Čo ja viem, či to naozaj chcem? Možno je to pre hrdinov, pre svätých, možno by som chcel byť svätý, ale mňa nepovolali k svätosti.“ Takže ak vieš, že je veľmi ťažké milosť dosiahnuť, nebudeš sa o ňu usilovať. Je tu však dobrá správa: Milosť je úplne zadarmo, je úplne dostupná. Prvý obraz hovoril o rozoznaní hodnoty veci a druhý hovoril o dostupnosti danej hodnoty. Milosť je najdrahšia vec, akú môžeš získať, a je úplne zadarmo. Pán Boh ti jej dáva, koľko sa do teba zmestí. Ide o to, ako ju získaš a či si ju vezmeš. Jn 15,8: Ak chceš rásť vo viere a milosti, ponesieš Bohu ovocie a toto ovocie bude oslavovať Boha. Ak veríš, že Boh môže konať mocné skutky a že si to aj ty, kto ich bude konať, tak sa toto ovocie prejaví. To nie je to, čo si ty vykonal, to je ovocie viery v neho v tebe. A keď ho ponesieš, ono bude oslavovať Boha a on sa z toho bude radovať, lebo na to čaká. Musíš sa naučiť privlastniť si to, čo ti Boh ponúka, a preto sa musíš naučiť poznať charakter Božích pokladov a ponúk a aj to, ako k nim pristupuješ.

Prečo je tak málo ľudí svätých a dobrých? Prečo stretávame tak málo kresťanov, pri ktorých by sme si povedali: „Aj ja by som chcel byť taký kresťan“? Je ich málo, lebo evanjelium chápeme úplne naopak, chápeme ho ako Starý zákon. Ako nutnosť napĺňať Božie štandardy. To je omyl. Nový zákon je dar a z jeho prijatia vyplývajú neuveriteľné dôsledky. Ty ho jednoducho prijmeš úplne zadarmo a nemôžeš nič urobiť pre to, aby si bol dobre ohodnotený, aby sme ti dali nálepku „kresťan“. Ty si sa „len“ dal pokrstiť, stal si sa kresťanom a teraz už všetko máš. Čo máš robiť, je niesť ovocie Bohu a nechať pôsobiť Boha v sebe. Vtedy nastane ten rozpor medzi tým, čo chceš ty a čo chce Pán Boh. Necháš ho v sebe pôsobiť? Necháš sa posvätiť, aj keď sa ti to nepáči?

„Preto hovoríme o spravodlivosti z viery, aby bolo jasné, že je to spravodlivosť z milosti“ (Rim 4,16). Takže Božia spravodlivosť musí nastať skrze vieru. Ty len musíš uveriť, že si dostal milosť, pretože je to dar a my nemôžeme urobiť nič iné, len ju prijať. Lebo ak by sme sa Bohu niečím vykázali, tak milosť nemôžeme prijať, pretože vtedy stráca svoju podstatu, už to nie je dar. Keď za dar zaplatíš, prestáva byť darom. Vôbec ničím nemôžeš prispieť k tomu, aby ti boli uznané nejaké hodnoty, pretože to všetko ti daroval Boh. My si totiž chceme robiť na ten dar nárok a chceme byť poctení za to, že sme niečo dokázali. Musíme prežiť svoju absolútnu bezmocnosť pred Bohom a vydanosť jemu. Potom nikdy nespyšnieme z toho, čo skrze nás Boh urobí. Až skrze teba uzdraví tridsať vozíčkarov, nikdy nepovieš: „To som bol ja! A mali by ste sa podľa toho ku mne správať.“ Ty si uvedomíš, že to bol Pán Boh, a keď za tebou niekto príde, aby si sa zaňho modlil, povieš: „Dobre, skúsim to.“ A povieš: „Pane Bože, vypočuj ešte raz takéhoto hriešnika, aký som ja, a uzdrav tohto človeka.“

Takže nikto z nás si nemôže na milosť robiť nároky. A teraz jeden paradox: Viera si môže privlastniť len to, čo jej nepatrí. Vierou získavame to, čo je nám darované Bohom. Vierou si nemôžme privlastňovať nič, o čom si myslíme, že nám to aj tak patrí, lebo sme si to zaslúžili. Na to nepotrebujeme vieru, privlastňujeme si to aj bez nej. Na tomto je založené nasledovanie Ježiša Krista a život s Bohom. Všetko, čo od Boha máš, máš len ako milosť - a to aj zmenu tvojho charakteru. Keď si povieš, že musíš byť pokojnejší, tak budeš z tej snahy o pokojnosť za chvíľu celý nervózny. Alebo objavíš v meste plagát, na ktorom bude napísané: „Chcete byť pokojní? Poďte s nami meditovať!“ Prídeš medzi sto ľudí a všetci budú robiť nejaké pohyby a vydávať ťahavé zvuky. Možno budeš chvíľu pokojný, ale nebude to zmena tvojho charakteru. Bude to obrovský výkon tvojich vlastných síl. Budha to vraj dosiahol, ale ten musel tiež na konci života povedať: „Pravdu som nenašiel.“

„Je dobré spoľahnúť sa na milosť, a nie na predpisy o pokrmoch“ (Hebr 13,9). Iný preklad p. Porubčana znie: „Lepšie je posilňovať si ducha milosťou ako predpismi o pokrmoch.“ Life Application Bible (rozšírený preklad Písma v angličtine): „Vaša duchovná sila prichádza ako dar od Boha, nepochádza z ceremoniálnych nariadení o jedení určitých jedál. Mimochodom metódy, ktoré nepomohli ani tým, ktorí sa o to pokúšali.“ Originálny text dovoľuje asi takýto preklad. Takže toto napísal autor Listu Židom, aby sa nepokúšali dosiahnuť svätosť tým, že budú predpisovať, čo sa má a čo sa nemá, ale aby posilnili svojho ducha milosťou. A to je v úplne inej rovine než v rovine našich schopností. Milosťou teda silnieme, upevňujeme srdce, skrze ňu prijímame požehnanie, sme ňou ochraňovaní, vyučovaní, usmerňovaní...
Toto všetko sa nám však chápe veľmi ťažko. Preto musíme nechať milosť zostúpiť do nás. Deje sa to počas chvál. Pôsobí na teba Božia milosť a koná v tebe veci, ktoré ty rozumom nechápeš. To je nasledovanie Ježiša Krista - začínaš vnímať Božie vedenie, Boží hlas, čo máš kedy v rozhodujúcich chvíľach urobiť. Ale mnoho kresťanov upadá späť do starého zmýšľania o zbožnom živote, ktoré sa sústreďuje na vlastné úsilie. To je omyl! Nehovorím o nepotrebnosti duchovnej kázne, disciplíny. Tá je dôležitá. Ale nie vlastnými silami. Boh nám to všetko chce dať zadarmo a my si nevieme predstaviť, že by nám to chcel dať vážne všetko zadarmo; že by sme stále mali byť tými obdarúvanými. My sa necháme chvíľku obdarúvať, ale potom to prestaneme prijímať a začneme sa snažiť byť dobrí. „Len aby mi Pán Boh dal ešte viac, tak budem dobrý.“ Toto je náš najväčší problém: tvrdošijne stále odmietame dať sa obdarúvať, odmietame hľadať Božie dary a stále len prijímať, ale chceme obchodovať. Naučme sa to, je to niečo úžasné, stále si nechať dávať darčeky. Boh len chce aby si prijímal všetko, čo ti dáva, aby si sa z toho tešil, aby si sa v tom váľal ako prasiatko v žite. A ABY SI TO DÁVAL DRUHÝM.

Čo robíme my? Dostaneme Božiu milosť, prežijeme niečo nádherné, začneme sa usilovať o svoju zbožnosť... a nestaráme sa o druhých. Boh ti chce dať domy, peniaze, autá, Boh ti chce dať obrovské duchovné bohatstvo, Boh ti chce dať všetko, aby si to dával druhým. Ak ti dá veľký dom, chce, aby si tam prijal množstvo ľudí, aby stretli jeho, nie teba, ty nie si podstatný. Ak ti dá veľa peňazí, chce, aby si zachránil veľa ľudí pre neho. Ak ti dá dobré postavenie, chce, aby si pracoval pre neho. Ale ty si budeš hovoriť: „Čo som dosiahol! Svojou zbožnosťou a disciplínou som sa dopracoval až sem a ja vás naučím, ako sa to má.“ To je hlboký omyl. Máme byť stále taký ako on - pokorní, zlomení, tichí, malí, kdekoľvek sme, nech nie je vidieť nás, ale jeho. Lenže my by sme za to chceli byť poctení. Poznáte ten pocit, keď sa aj nám ujde vďaky za to, čo sme dosiahli? Nechajme to Bohu. Žiť v milosti je krásne a bohaté, stále byť zahŕňaný darčekmi. Jediný problém je, že ich nemáme zhromažďovať, ale dávať ďalej. Ako ich dostávam, mám byť rovnako schopný ich dávať. Nemám sa snažiť vytvoriť si „rezervoár“ či nejakú zásobáreň požehnania. Nikdy sa mi nepodarí plávať v stojatých vodách teplého bazénu, kde je mi dobre. Musíme žiť v neustálom prúde, toku, iba tam sa môžeme kúpať. Vždy budem dostávať a musím dávať a dávať. Iba vtedy dostanem.

Raz som dostal krásnu šiltovku. Veľmi som sa z nej tešil a viezol som v aute jedného brata, ktorému sa veľmi páčila. Vedel som, že by som mu ju mal dať. Ale ja som mu namiesto nej dal druhú. Potom som však stále cítil, že som urobil chybu. Boh mi stále hovoril, že som mu mal dať tú, ktorá sa mu tak páčila. Nedal som milosť ďalej. Toto musí prísť do každej tvojej oblasti: musíš dávať čas, musíš dávať lásku, musíš dávať odpustenie, musíš dávať dobrotu. Musíš jednoducho stále dávať a potom budeš stále dostávať, potom každú chvíľu za tebou niekto príde a povie: „Toto pre teba urobil Pán Boh, toto ti chce dať Pán...“ Potom zistíš, že budeš mať domy, autá, sestry bratov... Ale keď nebudeme rozdávať, budeme bohatí len chvíľu.

Život pod milosťou je bohatý. Keď človek stráca milosť, stráca absolútne všetko. Príbeh bohatého mladíka z Písma poznáme asi všetci (Mt 19,16-22). Istý veľmi bohatý muž, tiež zbožný a morálny, prišiel za Ježišom. Povedal: „Ježiš, ja ťa počúvam už dlhšie, páči sa mi to, ale povedz mi, ako dosiahnem večný život?“ A Ježiš mu hovorí: „Čo ti hovorí zákon, čo máš robiť?“ „No, mám milovať rodičov, mám milovať Pána Boha, svojich blížnych.“ „No a tak čo?“ „To všetko som už urobil.“ „Dobre, tak teraz rozdaj všetko, čo máš, a nasleduj ma.“ Mladík odišiel smutný. My to všeobecne vysvetľujeme tak, že mladíkov problém bol v tom, že bol bohatý, závislý od bohatstva. Hovoríme, že keby išiel a všetko rozdal, je s ním všetko v poriadku. No nebolo by to tak. Vlastne sme mu povedali: „Keď schudobnieš, tak už si morálny človek, miloval si Boha, blížnych, rodičov a ešte si aj chudobným dal. A máš večný život.“ Podstatná bola iná Ježišova výzva: „Vzdaj sa toho, od čoho si závislý, poď za mnou a nasleduj ma a potom budeš mať večný život.“ Akoby povedal: „Inak ho nebudeš mať, ani keď si taký morálny.“

Nemal rozdať iba bohatstvo (zmeniť svoj postoj k nemu), mal zmeniť prístup k duchovnému životu. On sa totiž spoliehal na seba, že dodržal všetko, čo mal. Ježiš potom povedal, že pre tých boháčov, ktorí sa spoliehajú na svoje bohatstvo, to nepôjde. Ani obetavosť, ani morálka nestačia, treba žiť z Božieho slova, lebo len Božie slovo dáva slobodu. „Ak zostanete v mojom slove, budete mojimi učeníkmi, spoznáte pravdu a tá vás oslobodí“ (Jn 8,31-32). Takže ak budeme tráviť čas s Božím slovom, ak budeme pri Tom, ktorý sa ním stal, ak ho budeme viac spoznávať, vtedy budeme jeho učeníkmi a budeme slobodní. Máme sa zaoberať Božím slovom, zamilovať sa do Božieho slova, nechať sa prenikať Božím slovom – toto sú chvíle rannej modlitby, stíšenia sa pri Písme. „Pane požehnaj ma.“ Otvorím si Bibliu a čítam, aj keď nerozumiem. Sviatosť je prostriedkom milosti. Keď prijímaš Boží chlieb, budeš živý naveky, povedal Ježiš. Tak to rob. Rob to, nestaraj sa, ako sa to bude diať, ty len choď a nasleduj ho. Keď ho budeš nasledovať, nebude podstatné, čo si dokázal, čím si, ale kto je on. Keď budeš prenikaný Božou pravdou, on v tebe bude živý.

Príklad života bez milosti máme v Písme tiež. Starší brat márnotratného syna, to je život bez milosti. Chudák chlapec! Žil u otca a všetko mu patrilo. Čo urobil on? Na vlastnej farme sa sám rozhodol, že bude sluhom, že bude slúžiť ako nádenník. Celé roky. Nikto ho nenútil, on bol absolútne bohatý, a pritom úplne chudobný. Bol obklopený bohatstvom, bol neschopný užívať si ho, a preto bol plný horkosti, závisti, hnevu. Toto súvisí s vierou a s privlastnením si vecí, ktoré nám patria. Je obrazom kresťana, ktorý už dlho patrí Bohu, ale neprijíma to, čo mu patrí, lebo tomu neverí. Potrebuje si tie veci od Boha vydobyť. To je príklad márnotratného syna - žil na farme, bola jeho a nezabil pre seba ani jedno teľa, nepochopil, že všetko, čo má, mu patrí - zadarmo. Mohol si robiť, čo chcel, užívať si Božie kráľovstvo. Ale ani otec ho nemohol donútiť, aby žil ináč. Povedal mu: „Veď všetko, čo mám, je tvoje. Prečo si si nikdy s priateľmi nezabil ani to teľa?“ On hovorí: „Nikdy si mi ho nedal.“ „Mal si si zobrať, zavolať si priateľov, zabávať sa, tancovať.“ Keď takto budeme žiť, budeme plní horkosti, závisti a hnevu voči ostatným Božím deťom, ktoré sa nezaslúžili tak ako my, aby boli rovnako obdarované. Hovorievame: „Ty si musíš ešte počkať, ty sa musíš ešte zmeniť, musíš byť lepší. Čo si o sebe vôbec myslíš? Aby si mal to čo ja!“ Toto hovoril vlastne starší syn bratovi.

Ak máš v sebe horkosť, závisť alebo hnev, nežiješ z milosti, nechceš tomu druhému dopriať lásku, dobro, pokoj. Toto sa stane každému, kto sa ocitne v službe vlastnými silami. Zistíš, že si úplne zničený, vysušený, hneváš sa na druhých... Takíto kresťania sú duchovne, duševne i materiálne biedni a často chorí a depresívni. Ich potrebou potom nie je modliť sa za chorobu (potom obviňujú Pána Boha, že ich neuzdravil), ich potrebou je podriadiť sa Bohu a žiť s ním. Množstvo depresií nie je uzdravených a nikdy nebude, kým sa nezmenia, kým sa nepodriadia Bohu. Tvoje fyzické problémy môžu byť spojené s neodpustením, problémy s obličkami môžu mať koreň úplne inde, než si myslíš. Podriadenosť Bohu. Keď hľadíme sami na seba, keď máme negatívny pohľad, vôbec si neuvedomujeme, že Ježiš je štedrý Boh. Bez toho, aby si porozumel milosti, máš problém so svojím vlastným myslením a s tým, čo ti patrí. Keď si neporozumel milosti, pozeráš sa na seba a na Boha negatívnym spôsobom. Rastie v tebe horkosť, hnev, závisť, nenávisť a mnohokrát to zakrývame jemnejšími pojmami.

Vôbec si neuvedomujeme, že Ježiš je štedrý Boh, ktorý dáva veľké dary, lebo ho k tomu vedie milosť. Ak teda nebudeme mať v mysli toto, naša viera bude kŕčovitý výkon bez ovocia. Musíme sa nechať obdarovať bez toho, aby sme si to chceli zaslúžiť. Z jeho milosti sme boli obdarovaní my všetci. „Lebo zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť skrze Ježiša“ (Jn 1,17). Milosť je to, že si necháš odpustiť hriechy; milosť je to, že sa k tomu už nebudeš vracať; milosť je to, že sa necháš milovať, aj keď sa cítiš nehodný. Milosť je to, že odpustíš druhým, lebo vieš, že je odpustené tebe. Milosť je v tom, že sa nebudeš hnevať na druhých, lebo keď sa Pán Boh nahnevá na teba, tak si skončil ako pekelník. Milosť je to, že budeš stále dávať, dávať, dávať, pretože ty stále prijímaš, prijímaš, prijímaš. To, čo máš urobiť, je previesť to do praxe (presunúť to zo strany „Má dať“ na stranu „Dal“). A ak máš odvahu, ja ťa vyzývam, aby si ten skutočný praktický krok tvojho života urobil, aby si začal byť ochotný robiť to, čo sa prirodzene nerobí. Aby si začal byť ochotný prekračovať svoj tieň a dávať a dávať. Je absolútne jedno, akou formou dávať, lebo to robí Pán Boh. Jediné, čo on potrebuje, si ty, tvoje rozhodovanie podriadené jemu. Potom už nebudeš hľadať spovedné zrkadlá a pravidlá zbožného života, aby si si naštudoval, ako sa máš správať. On chce, aby si sa úplne uvoľnil a nechal sa ním viesť.

Treba však povedať: Každý rastieme a stojíme inde. To, ako sa ľudia odovzdajú Pánovi, sa odrazí na životnom štýle tých ľudí.
Žiadne normy na dĺžku sukne neplatia. Keď sa budeme pýtať, čo by sme mali a ako by sme to mali, je to tiež spôsob života, ale je to omyl. Život v milosti je to, čo v nás musí stále rásť. Ale každý stojíme inde. Nechajme sa vychovávať, nechajme sa viesť Kristom, nechajme, aby nám on hovoril, čo máme robiť a čo nie. Potom zistíš, ak ide o telesnosť, čo bolo telesné. Je to možné prežiť napríklad vo vzťahu; či sa smie držať za ruku alebo pobozkať, alebo čo sa môže. Človek si uvedomí, že to nie je záležitosť štandardu, ale vzťahu a že je to záležitosť vášní. Keď ja nedovolím pôsobiť vášňam, keď budem prísne oddeľovať moju vášeň od lásky, vždy budem vedieť, ktorá z týchto vôd je kalná a ktorá čistá. Budem vedieť, či som bozkal vášnivo alebo z lásky. Budem vedieť, čo je čisté a čo je špinavé.
Niekedy ľudia potrebujú počuť, čo áno a čo nie, ale len čo sa upneš na hľadanie zásad, programov - ako, čo, kde, kedy -, skončil si. Hriech ťa bude skladať, začneš byť úzkostlivý, hriech ťa začne skladať. „Neurobil som niečo zlé.“ Budeš si spytovať svedomie, až sa z toho zblázniš. Dôležitá je sloboda; aby do nás zostúpilo Božie slovo.

Použité z knihy: T. Virgo: Vychutnávat Boží milost; KMS ´96, upravené
Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina

 
Tipy VER.sk
6.90 €
5.52 €

9.90 €
7.92 €

10.90 €
8.72 €

9.90 €
7.92 €


 
Tím
Chcem spolupracovať
Kde sa stretávame
Streda
Partneri
Informačné centrum
Spoločenstva pri Dóme sv. Martina
Rožňavská 17, 831 03 BRATISLAVA
Telefón: 02 / 555 71 397
E-mail: infocentrum@martindom.sk
 
Prihlásenie