Text > Kurzy > Kurz milosť > 7. téma

MILOSŤ  7. téma

Milosť ťa robí podobným Bohu. Už od počiatku bol človek stvorený na to, aby bol podobný Bohu. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,26). To bol pôvodný Boží plán, aby si sa podobal na neho ako niekto blízky. Rozmýšľal som nad tým, ktorí dvaja ľudia sú si takí podobní – keby tu bol okrem mojej manželky ešte niekto tehotný a bolo by to viditeľné, hneď si ich zaradíte k sebe. Trebárs ja a Braňo sme často tu vpredu a vystupujeme, a hoci sa na seba vôbec nepodobáme, ľudia si často pletú naše mená. Len preto, že sme si v nejakej veci podobní a ľudia si nás dávajú do súvisu. Alebo keď zbadáte niekoho, kto sa veľmi podobá na niekoho iného, tak si naňho ihneď spomeniete.

Sú to asociácie, ktoré sa vyvolávajú. A asociácie, ktoré by sme mali vyvolávať tým, že nás niekto zbadá, sú tie, že by si mal spomenúť na Boha. To je zavŕšenie nášho života, je to tá najväčšia milosť, keď sa niekto na teba a povie si: „Ten Boh je ale dobrý,“ alebo: „Ten Boh ma má ale rád.“ K tomuto ťa Boh chce raz doviesť. Veľa ľudí hovorí, že všetci sme Božie deti, že všetci sme ten obraz Boží a že by sme sa teda mali na Boha podobať. Nie je to celkom pravda, lebo hriechom sa tá naša podobnosť s Bohom kazí. Veľa ľudí sa na Boha nepodobá. Na Boha sa môže podobať iba ten, kto je naplnený milosťou; len ten, kto prijal Ježiša Krista, sa začína podobať na Boha. To je aj cieľ Písma; v Liste Rimanom sa píše o tom, že Boh nás stvárňuje do podoby svojho Syna (Rim 8,29). Boh ťa vybral a predurčil na to, aby v tebe stvárnil podobu svojho syna. V Liste Korinťanom hovorí Pavol: V bolestiach vás rodím, kým sa nebudete podobať na Ježiša Krista, kým vo vás nebude stvárnený Ježiš Kristus. Keď ťa niekto zbadá a spomenie si na Krista, to je ten cieľ, ku ktorému nás Písmo vyzýva. V Liste Efezanom: „Napodobňujte Boha ako milované deti“ (Ef 5,1). Máš napodobňovať Boha tak, ako dieťa kopíruje svojho otca. Aký je otec, taký je syn. Ako malé dieťa kopíruje svojho otca, ty máš kopírovať Boha. To môže v tebe vyprodukovať iba milosť.

V 1Pt 1,4 sa píše, že máme účasť na Božej prirodzenosti. Boh ti dáva niečo zo svojho života. V tvojom vnútri prebieha taký život, aký je v Bohu, ak si prijal Ježiša a nechávaš ho plynúť. Nič nie je Bohu bližšie a milšie ako to, keď niekto prijal Ježiša Krista. Niekedy je to pre nás ťažké prijať. Každý z nás má nejaký nedostatok, niečo sa mu na sebe nepáči, niečo na sebe odsudzuje a tobôž aby uznal, že sa nejakým spôsobom podobá na Boha. Táto podobnosť nie je ako tie príklady, čo som uviedol o podobnosti dvoch podobne vyzerajúcich ľudí alebo ľudí, ktorých niečo spája. Nemôžeš sa podobať na Boha svojím výzorom, ale v prvom rade sa máš naňho podobať svojím srdcom. Máš mať také dobré srdce, ako má Boh. Boh má nádherné a dobré srdce a taký máš byť aj ty.

V Druhom liste Korinťanom, keď sa Pavol odvoláva a trochu nadáva Korinťanom, hovorí: Nemám vo zvyku hádať sa, ale myslím si, že mám Kristovo zmýšľanie, že premýšľam ako Ježiš Kristus. Toto je tvoja podoba s Bohom, že máš také srdce ako on a premýšľaš ako on. Potom keď ťa ľudia zbadajú, tak si spomenú na Boha. Doteraz sme veľa hovorili o milosti a zákone – o tom, že keď sa budeš snažiť robiť dobro, tak sa nejakým výrazným spôsobom nepriblížiš k Bohu. Je veľa ľudí, ktorí sú dobrí, ktorí povedia: „Ja som nikoho nezabil, ja som nikoho neokradol, ja ľuďom pomáham a dajte mi pokoj s Bohom, nechcem o Bohu ani počuť.“ Sú to dobrí ľudia, ktorí si hovoria ateisti a veľmi by sa urazili, keby ste im povedali, že sa týmto spôsobom približujú k Bohu. Sú to veci, ktoré robíš sám zo seba. Ale keby si sa chcel podobať na Boha z vlastných síl, je to nemožné. Mohol by si robiť čokoľvek, aj tak by si sa naňho nepodobal. Podobať sa naňho môžeš iba vtedy, keď naozaj uveríš v Ježiša, keď sa zaradíš medzi kresťanov a Ježiš sa môže zjavovať na tvojom živote. Toto môže v tebe vyprodukovať iba milosť, ty sa nemôžeš nikdy stať Božím dieťaťom, pretože sa rozhodneš; že si premyslím, že teraz budem robiť samé dobré veci a Boh ku mne príde a povie mi: „Poď do mojej rodiny.“ Takto to nikdy nefunguje.

Predstavte si, že by som sa ja s manželkou rozhodol adoptovať si nejaké malinké dieťa. Prišli by sme do ústavu, prezreli by sme si tie deti, jedno by sme si vybrali a povedali: „Toto dieťa chceme, keď nemá rodičov, aby mohlo žiť s nami a byť šťastné.“ Čím si to dieťa zaslúžilo, že sme ho adoptovali? Tým, že pekne rozprávalo, alebo tým, že hovorilo „ja, ja, ja“? Nie. Tým, že my by sme mali dobré a láskavé srdce, prišli by sme za ním a prejavili mu milosť. Toto robí aj Boh.

Čo ti urobí milosť? V prvom rade ťa ospravedlní od hriechov. Nikdy sa nedokážeš od nich sám oslobodiť. Keby som niekoho zabil, tak môžem tej rodine dávať obrovské peniaze, môžem sa bičovať do konca života a robiť obrovské pokánie, ale tomu človeku život nevrátim. Ten hriech neodčiním takýmto spôsobom, jediné odčinenie hriechu je krvou Ježiša Krista. Ale preto, aby Ježiš zomrel, si ty nepohol ani prstom; to on urobil sám, aby ti prejavil milosť. Prvý účinok milosti je teda zmazanie hriechov.

Po druhé, stávaš sa Božím dieťaťom. „... a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno...“ (Jn 1,11-12). Keď si uveril v Ježiša, pozval si do svojho života milosť a ona ťa robí Božím dieťaťom. Prvý Jánov list: je tam napísané, že my naozaj sme Božími deťmi, no keď príde Ježiš, stane sa ešte väčšia vec ako doteraz, ale už teraz sme Božie deti (1Jn 3). Chcem ukázať tú dôstojnosť, čo z nás vyrobí milosť. Keď sa do teba vleje milosť, pretvorí ťa na niečo úplne iné, na Božie dieťa, začlení ťa do Božej rodiny. To nie sú len také reči, že patrím do Božej rodiny. To, že ťa niekto prijme do rodiny, je veľký prejav veľkorysosti, ale tým prichádzajú aj ďalšie výhody. Keby som si ja adoptoval s manželkou dieťa, ono má nárok byť v mojej rodine, ja sa oň musím starať a ono po mne dedí; všetko, čo je moje, je aj jeho.

Toto s nami spravil Boh. Toto s nami spravila milosť. Od tejto chvíle si môžeš hovoriť Boží syn, Božia dcéra a okrem toho sa stávaš spoludedičom Kristovým a dedičom Božím. Všetko, čo ti sľúbil Boh, a celý jeho majetok pripadá tebe ako jeho dedičovi. Zdá sa nám, že sú to silné slová, my sme zvyknutí na takú falošnú pokoru; pokora je dobrá, ale keď je na správnom mieste. Teba Boh nazýva Kristovým spoludedičom. V 1Kor 3,21-23 Pavol hovorí Korinťanom: „Veď všetko je vaše: či Pavol alebo Apollo, Kéfas, svet, život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť – všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží.“ Rim 8,31-32: „Čo teda na to povieme: Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?“ Teda Boh ti daroval všetko; všetko, čo máš, ti daroval Boh. A v Liste Galaťanom sa píše o tom dedičstve: „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,4-6). Takže už nie si otrok, nie si sluha, nie si nejaký pes. Boh nemal záujem, aby si mu poklonkoval, aby si sa falošne hral na niečo a hovoril mu: „Som tvoj poctivý služobník,“ pretože on ťa nazýva synom, on chce, aby si mu bol poslušný, ale ako syn otcovi a nie ako otrok Pánovi. Hovorí ti, že keď si syn, tak si skrze Krista aj dedič. Všetko, čo patrí Bohu, patrí aj tebe, len pretože on to tak chce. Takže dostávaš sa do rodiny, si účastný na Božej prirodzenosti. Je prirodzenosť ľudská, zvieracia a je prirodzenosť Božia. Boh sa skláňa k tebe a svoj život vkladá do teba. Ten život žije v tebe, ste si tak blízko. Boh ti dal začiatok večného života. Milosťou, tým, že ťa obrátil a zachránil, začal si žiť večný život.

Milosť v sebe zahŕňa všetky dary, ktoré so sebou prináša Duch Svätý. Od tých obyčajných, od povolania v práci, cez povolanie k celibátu či manželstvu po rôzne dary služby, cez dar jazykov, dar starostlivosti, to všetko prináša milosť, to si nikdy nezaslúžiš. To všetko ti dáva Boh a predstav si ten moment, aký si bol predtým. Skôr ako si uveril v Ježiša, bol si bez účasti na zasľúbeniach, bol si obyčajný pohan. Nebolo v tebe Božieho života a určite si nežil tak, aby si bol so sebou spokojný. Teraz príde k tebe Ježiš a ako keby ťa ako žobráka zobral do kráľovského paláca a povedal: „Toto je teraz môj brat a má také výsady ako ja.“

To s tebou robí milosť iba preto, aby si sa mohol podobať na Boha. Keď ťa vyzdvihol takto k sebe, chce, aby ste spolu strávili čo najviac času, aby ste sa na seba podobali. O starších manželoch, ktorí dlho žijú spolu, sa hovorí, že sa začínajú na seba podobať aj fyzicky. Videl som to na niektorých pároch, že sú takí zžití, až sa črty ich tvárí začínajú na seba podobať. To chce Boh s tebou, aby si bol pri ňom, aby si nechával pôsobiť tú milosť v sebe, aby sa naozaj stávalo, že keď ťa niekto zbadá, povie si: „Ten sa podobá na Boha.“ Začne chváliť Boha, spomenie si na Boha a začne sa modliť iba preto, že ťa zbadal. Sú takí ľudia, že keď ich stretnete, niečo vás „treskne“ a začnete sa modliť. Len preto, že majú v sebe Božieho ducha, že sa naozaj podobajú na Boha, že sa niečo deje. Taký človek prejde okolo vás a vy viete, že toto je premodlený človek. Pretože sa s ním niečo deje aj navonok. Teraz nám možno lepšie znejú tie slová z Listu Hebrejom: „Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase“ (Hebr 4,16). Zdalo sa nám to také drzé – prídem pred trón milosti a poviem: „Dávaj milosti.“ Tým, že si v rodine, však prídeš smelo za svojím otcom a povieš mu, že by si niečo potreboval, a on povie: „Dobre, verím ti a dám ti to.“ Preto máš smelo pristupovať, aby si dostal v pravý čas, keď potrebuješ. Len preto, že je v tebe milosť, ktorá priťahuje ďalšiu milosť.

Pisateľ Listu Hebrejom spomína aj opačný prípad: keď ti chýba milosť, nedostatok milosti spôsobuje, že v tvojom srdci vyrastie taký koreň horkosti, začneš byť nespokojný, začneš sa na niekoho hnevať a začneš byť zahorknutý. Daj si pozor, aby nevyrástol a neprehlušil všetko, čo je v tebe. Všetok Boží život, ktorý je v tebe, môže ten koreň zahlušiť, zničiť, pretože ty prestaneš bažiť po milosti, prestaneš chcieť, aby v tebe pôsobila, stále vypracovávala v tebe ten model Kristov.

V 1. kapitole Listu Efezanom je veľký chválospev na milosť. „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,3-4). Od nás vyvolil podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle. Pretože má dobré srdce a dobrú vôľu, rozhodol sa – bez toho, aby si ty mal na tom nejaký podiel – byť k tebe milý, dať ti, čo potrebuješ. Predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptívnymi synmi. Na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v jeho synovi. Boh nám dal milosť iba cez Ježiša Krista. Prečo? Aby sme boli na jeho chválu a slávu. To znamená, že ťa niekto zbadá a povie: „Bohu vďaka; chvála tebe, Pane.“ To, čo sa dialo s Ježišom, že Ježiš niečo urobil a ľudia okolo chválili Boha. Lebo on sa podobal verne svojmu Otcovi. Bol obraz svojho Otca, odblesk jeho slávy a v tvári Otcovej sa zjaví jeho sláva. Z jeho tváre vyžaruje Božia sláva. To má byť aj s nami, aby sme boli na chválu a slávu jeho milosti. Nie našej chvály a toho, že by sme si my niečo vymysleli a urobili. A v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa jeho rozhodnutia.

Takže to si ty – Boží syn, s ktorým má Boh plán, do ktorého vlieva milosť. Niečo, čo je zadarmo. Táto milosť, ktorú prijímaš, spôsobí v tebe, že dokážeš lepšie spoznávať pravdu. Teraz chápeš Boha lepšie, odkedy si sa obrátil, odkedy si ho hlbšie spoznal. Nie tým, že by si bol študovanejší. Snažíš sa sedieť nad Písmom, snažíš sa ho študovať, lepšie ho poznať, mať pokrm, ale nič nechápeš. A zrazu akoby luskol prstami: pochopíš, čo tým Boh zamýšľa. To robí milosť, ukazuje ti pravdu. Milosťou ti bol daný Duch Boží, o ktorom bolo napísané, že vám nebol daný nadarmo, ale aby ste poznali, čo všetko vám Boh daroval.

Ľudia, ktorí nemajú Ducha Božieho, nechápu, čo všetko im Boh daroval. Potom nadávajú na Boha, vyhrážajú sa, hovoria dokola všetky chyby cirkvi a kresťanov, čo robia zlé, a tak. Môj strýko vyšiel z kostola a hneď sa potúžil, potom sa potešil, že sme prišli na návštevu, a keď už mal dosť pod čapicou, začal nadávať, akí sú kresťania okolo neho zlí. Tak som si povedal, ty si jeden úbohý, smutný, zbitý človek, človek, ktorý nemá radosť z ničoho a tým menej z Boha. My, ktorí máme Ducha Božieho v sebe, ktorí mu dávame voľnosť, my vieme, čo všetko nám Boh daroval. Vieme, že je hlúposť vyčítať mu, čo všetko by som chcel a nemám, pretože viem, ako mi veľa daroval.

Pýtaj si milosť vo svojom živote, lebo milosťou si sa stal tým, čím si teraz. Ale ty potrebuješ milosť do každého dňa. Poznám ľudí, ktorých Boh vytiahol z bahna a oni povedali: „Tak, a teraz ,šlapem‘. Ďakujem ti, Bože, že si ma zachránil, som taký hnusný hriešnik a teraz budem pre teba robiť toto, toto a toto,“ a idú hlava-nehlava. Neuvedomujú si, že Boh chce mať s nimi vzťah, že Boh chce, aby ho počúvali a robili to, čo chce on, a nie oni sami. Boh totiž nemá rád nezávislých ľudí. Možno ich tu aj máme medzi sebou, takých samotárov. Sú to vlci samotári, vidno, že ich Boh povolal, ale nikto im nevyhovuje, nechodia do spoločenstva, lebo tam sú samí blbci, nechodia do kostola, lebo ten farár sa nedá počúvať... Sú sami pre seba a potom sú nešťastní a snažia sa byť nezávislí, „ja zvládnem všetko sám, a keď sa mi niečo stane, tak sa ukážem na verejnosti, až keď sa z toho vylížem, keď som silný.“ Majú ešte jednu vlastnosť: pomáhajú ostatným, ale sami pomoc neprijmú.

Bohu sa nepáčia tí, ktorí povedia: „Teraz to spravím, ja na to mám, ja do toho idem.“ Ježiš, Boží syn, ktorý mal plnosť Ducha Božieho, ktorý mohol urobiť čokoľvek, bol plne závislý od Otca. Všimnite si, že neurobil nič bez Otca. Ešte aj v Getsemani hovoril: „Otče, odním odo mňa tento kalich. Nie ako ja chcem, ale ako ty, podriadim sa ti.“ Veľký farizej Šavol, ktorý bol taký pyšný a hrdý, povedal: „Čo do dodržiavania zákona som bol bezúhonný, ja nepotrebujem Božiu milosť.“ Ježiš ho musel zhodiť z koňa, aby sa prebral, musel ho na tri dni oslepiť, aby mohol Pavol rozmýšľať sám nad sebou. Potom uveril v Ježiša – po náraze z koňa a tichu v tme. Pochopil to a o svojom živote povedal: „Všetko, čo som doteraz robil a vedel, pokladám za odpadky.“

Milosť ti je dávaná stále a v každý čas. Démon má na nás takú taktiku a my si preto myslíme, že milosť prichádza len v zvláštnych okamihoch. Že raz za tri roky niečo prežiješ, že na milosť sa nedá tak spoľahnúť. Milosť je taká nestála a ktovie, či príde. Často sa modlím za toto stretnutie, aby sem prišiel Boh, aby sa tu niečo dialo, a keď sa domodlím, hovorím: „Pane, ďakujem ti, že prídeš, lebo mám s tebou skúsenosť a viem, že ty chodíš zakaždým, lebo ty si verný. Že ty dáš tu milosť zakaždým a vždy sa tu niečo udeje.“ My skočíme na tie démonské triky a povieme si: milosť nedostanem, tak toto nedokážem, na toto mám, na toto nemám; do tohto ma, Bože, radšej neťahaj, lebo by to mohla byť blamáž. Ale milosť ti je daná v každej chvíli. Neprejaví sa, keď nič neurobíš. On ti povie: „Vykroč,“ a ak ty povieš: „Na to nemám, Bože,“ tak on ti ani nedá tú milosť; načo by ti ju dával, keď budeš takto stáť. Ale keď vykročíš, hneď ti vloží do vnútra milosť, takto to funguje.

Milosť sa často prejavuje v slabosti. Pavol prosil trikrát, aby odišiel nejaký osteň z jeho tela – niečo, čo ho sužovalo –, a Boh mu povedal: „Stačí ti moja milosť.“ Milosť znamená nechať to na Boha, na jeho silu, nespoliehať sa na to, že to dokážem, ale na neho. Takáto milosť v tebe spôsobuje, že dokonca aj chceš urobiť to, čo sa Bohu páči: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,13).

Byť ako Boh znamená „dávať ďalej“; to neznamená, že mi Boh niečo dá a ja sa v tom tak okúpem, ako dobre mi v tom je. Aj Boh by to mohol spraviť, uzavrieť sa, „ako mi je dobre, nechcem nič robiť, nechcem ani ľudí, nechcem mať žiadne vzťahy.“ Ale keď ťa Písmo vyzýva, aby si napodobňoval Boha ako milované dieťa, hovorí ti: Dávaj milosť ďalej; to, čo dostaneš od Boha, dávaj ďalej. Buď ako Boh s dobrým srdcom. Uvedom si, že každú chvíľu tohto týždňa a celého života je ti otvorená milosť. Milosť, aby si dokázal presne to, čo Boh potrebuje a čo ti chce dať. Nie je chvíľa, na ktorú by ti neprišla milosť, aby si urobil to, čo chce Boh. Každý krok je pre teba prichystaná milosť a ty máš smelo pristupovať k Bohu, k trónu milosti, a stále hovoriť: „Teraz to spôsob, Bože.“ Výsledok bude ten, že ťa ľudia uvidia a povedia si: „Boh je veľký, Boh je dobrý, Boh má rád.“

Mário Tomášik
©Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina

 
Tipy VER.sk
6.90 €
5.52 €

9.90 €
7.92 €

10.90 €
8.72 €

9.90 €
7.92 €


 
Tím
Chcem spolupracovať
Kde sa stretávame
Streda
Partneri
Informačné centrum
Spoločenstva pri Dóme sv. Martina
Rožňavská 17, 831 03 BRATISLAVA
Telefón: 02 / 555 71 397
E-mail: infocentrum@martindom.sk
 
Prihlásenie