Text > Kurzy > Kurz milosť > 8. téma

MILOSŤ  8. téma

„Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“ (Tit 2,11-12). Božia milosť nás učí týmto veciam. Čo je to teda Božia milosť? „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý“ (Ž 145,8). Ako keby sa už nedalo v jednom verši povedať, aký je vlastne milosrdný Boh. Je nesmierne milosrdný. Milosť je prejav jeho podstaty, je v jeho vnútri a vylieva sa. On fakticky stále hľadá, kam môže vyliať milosť. Akoby si hovoril: „Kam môžem dať svoju milosť, komu môžem niečo odpustiť, s kým sa môžem zmieriť, komu môžem dať niečo dobré, koho môžem uzdraviť?“ Pozerá, čo môže urobiť, len aby vylial svoju milosť. A tam, kde nájde, že ju niekto prijíma, tam ju vylieva hojne. Kto je tomu otvorený, na toho človeka vylieva. Keď je tomu niekto otvorený, znamená to, že Boh našiel človeka, ktorý sa cíti neschopný a slabý. Toto je jedna z dôležitých podmienok duchovného postoja, byť neschopný a slabý. Jeho ochota dať ti milosť je tu bez ohľadu na to, či to ty prijímaš alebo nie.

Milosť Božia v nás však začne pôsobiť iba vtedy, keď ju vierou prijmeme. To je chvíľa, keď milosť prejde do viditeľného sveta. Ako sa to stane? Milosť je neviditeľná, nemôžeme ju vidieť ani sa jej dotknúť, ale vierou vznikne taký „kanál“, kadiaľ milosť začne pretekať a prejaví sa vo viditeľnom svete. Tento nepretržitý prúd milosti a „objímania“ Božím milosrdenstvom má jednu podmienku: aby si sa neustále nechal milosťou obmývať. Aby si ju prijímal – a toto je nám veľmi ťažké. Aby si stále dovoľoval, že ti je niečo dávané zadarmo, len tak. My sme upnutí na snahu niečo vrátiť. Niekto ti niečo dá a ty mu hovoríš: „Ja ti to vrátim, neboj sa.“ Ale ja som ti to dal, povie dotyčný; „och, nie, to si nemôžem dovoliť, som ti zaviazaný, ja ti to vrátim...“, proste, nechcem ti dovoliť, aby si mi niečo daroval. My nechceme byť zaviazaní, lebo chceme byť závislí, my chceme zaplatiť, urobiť protislužbu, ukázať niekomu svoje vlastné schopnosti.
Za tým nie je nič iné než naša pýcha. Keď milujeme jeden druhého, tak sa naša pýcha láme, pretože často si musíme dať od toho druhého človeka poslúžiť. Ak si nedáme, zmení sa to na súťaživosť – kto z nás dvoch je lepší. Musíme sa tým nechať konfrontovať a zmeniť svoj pohľad a svoje konanie.

Milosť sa začína prejavovať v oblasti našich morálnych prestúpení, ktoré sú v podstate naším previnením voči Bohu; tam sa to začína. Boh začína pri našom hriechu, nie je však dobré, keď zúžime milosť iba na oblasť hriechu. Božia milosť nepôsobí v tvojom živote len pri hriechu, keď si v spovednici alebo keď vyznávaš hriechy. Božia milosť urobí úplne všetko, dáva požehnanie, uzdravenie, materiálne zabezpečenie, radosť, pokoj, silu, vyslyšané prosby... Božia milosť pôsobí vo všetkých týchto oblastiach, a keď ju zakúsiš, vieš, komu máš byť za ňu vďačný. Jedným z takých meradiel tvojho duchovného stretnutia s milosťou bude, keď budeš prežívať obrovskú vďačnosť voči Bohu. Skús si zapamätať ten moment, čo sa vtedy stalo, lebo vtedy si bol zaliaty milosťou a dostala sa do teba.

„Lebo len chvíľku trvá jeho hnev, ale celý život jeho láskavosť“ (Ž 30,6). Keď jeho láskavosť trvá celý život, znamená to, že ide do každej oblasti života, prejavuje sa všade a nie je to len v oblasti tvojho hriechu. Všetko máš z milosti, a keď nebudeš chcieť prijať milosť v materiálnom zabezpečení, budeš sa o to musieť usilovať a bude ťa to vyšťavovať. Keď nebudeš chcieť prijať milosť vo fyzickom požehnaní, budeš musieť loziť po doktoroch, zaplatíš im celý majetok, a nebudeš zdravý. Ale keď začneš prijímať milosť, Boh bude často riešiť tvoje fyzické problémy bez toho, aby si o tom vedel. Len si všimneš, že ten žalúdok ťa už rok nebolí, alebo si všimneš, že s tou nohou už nie je taký problém, ako bol.

Božia milosť pôsobí nepozorovane a v každej oblasti nášho života. Je prirodzené, že Bohu prejavuješ vďačnosť. Keď to robíš, otváraš sa ďalšiemu prísunu milosti. Preto je dôležité ďakovať. Keď vstanem, hneď sa Bohu poďakujem za všetko, čo mám, hoci sa mi nechce, hoci sa mi prihodilo niečo nepríjemné. Má význam chváliť Boha, pretože vtedy sa otvárame pôsobeniu jeho milosti. Vieš, že Boh ti pomohol a že má pripravené ďalšie dary. Lebo on chce stále prejavovať svoju dobrotu; toto je dôvod, pre ktorý ho chváliš. Vlastne keď chváliš Boha vo chvíľach ťažkostí, tak hovoríš: „Ja viem, že zvíťazíš. Vôbec sa mi nevidí, že by to šlo, a je mi ťažko, ale ja viem, že to urobíš svojím spôsobom.“ Tzn. nediktovať Bohu, čo ja chcem, aj keby som chcel dobré a zbožné a potrebné veci, ale nechať Boha konať v mojich problémoch jeho spôsobom.

Chvála a ďakovanie, to nie je žiadne splácanie dlhu, je to primeraná reakcia obdarovaného človeka. Takže všetko, čo nám Boh ponúka, je duchovné a dostáva sa do viditeľnej roviny; do tejto materiálnej, ktorú prežívame ako skutočnú teraz, sa dostáva skrze vieru, len potom to prežiješ. Milosť neprinesie ovocie bez viery, lebo len viera dokáže milosť uchopiť a prevedie ju do viditeľnej podoby. Keď neuplatníš vierou, čo ti je povedané, že milosťou máš, keď tomu neuveríš, tak sa to neudeje. Máš však veriť tomu, čo hovorí o danej oblasti tvojho života Božie Slovo. Veríš, že sú ti odpustené hriechy, keď ich vyznávaš? Túto istotu máme len vierou, iné dôkazy o tom neexistujú. Ty musíš vierou uchopiť to, čo Boh hovorí milosťou. Dôležité je prežiť, ako vierou uskutočníme milosť.

O milosti však nesmieme len uvažovať a rozprávať, my ju musíme vierou konať. Keď mám dávať milosť druhým tak, že ich milujem, potom ich budem milovať a nebudem o tom iba rozprávať. „Ja ju mám rada, ale radšej ju nechcem vidieť...“, takýto postoj je neuskutočnená milosť. To je nanič, lebo je to len pár slov bez vnútorného obsahu, ktoré nikam nevedú a nič neuskutočnia. Ale potom prežiješ, že keď sa stretneš aj s človekom neláskavým, ktorý ti ide na nervy, a chceš s ním byť, dávaš mu milosť, prijímaš ho, vtedy sa prejaví Božia milosť v praxi.

Boh nám niečo ponúka milosťou, darom, ale ak si predsa niekde v hĺbke srdca začneš hovoriť: „To je úžasné, asi si zaslúžim, že ma Boh takto žehná...“, vtedy sa Božia milosť rozplynie. Kedykoľvek ideš vierou uchopiť veci, ktoré ti patria – ale patria ti len preto, že sú ti dané zadarmo a ty ich prijímaš vierou –, a začneš si hovoriť, že je ti to dané pre to, čo si dokázal, vtedy sa milosť rozplynie. Vtedy prestáva byť milosťou. „Mám to preto, že som sa veľa modlil... lebo som sa za to postil...“ To všetko môžeme robiť, ale máme očakávať, čo urobí Boh, nemôžeme mu nič prikazovať. Požehnanie a dar nie je dar, keď ho začneš prijímať s tým, že si to dosiahol za niečo.

Tento postoj k viere a prijímaniu Božích vecí ovplyvňuje to, ako prežívame svoju vieru. Lebo keď sa vo svojom duchovnom živote odvolávame na vlastnú silu a na to, čo sme dokázali – „Som už dosť dlho kresťan a už by som mal dostať takú a takú charizmu“ –, bude to mať vplyv na to, čo sa bude v tvojom živote diať. Vtedy vychádzaš z toho, že druhí by ťa mali za niečo oslavovať. Mali by uznať tvoju hodnotu, pretože si svojím kresťanským životom niečo dokázal. Nehovoríš to, samozrejme, nahlas; ide tu o vnútorný postoj. „Už by niečo malo byť, keďže som urobil toto a toto.“ Keď sa ti to stane, tak sa ti stane veľmi nepríjemná vec. Ježiš povedal: „Ako môžete veriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete“ (Jn 5,44). My sa máme snažiť, my máme veľa urobiť pre Boha, ale nie preto, aby nám to vrátil milosťou, aby nám dal niečo zvláštne. Takže tvoj nesprávny postoj k milosti, že sa budeš sa snažiť prepašovať nejakú svoju zásluhu alebo dobrú snahu, spôsobí, že budeš mať menšiu schopnosť veriť.

Naše problémy v živote spôsobuje naša snaha byť nezávislými od Boha. Ak máš vo svojom duchovnom živote problémy, je to len tvoja oblasť nezávislosti od Boha. Ešte nie si závislý od Boha, aby on mohol konať tak, ako on chce. Ježiš totiž vie, čo potrebujeme, a svoje dary nám dáva podľa toho, ako sme zrelí. Ide mu o to, kde sa teraz nachádzame vo svojom duchovnom vývoji. Ak si 40 rokov kresťan, a stále si decko, potom ti nedá veci, za ktoré sa 40 rokov modlíš. Ak si nezrelý kresťan, ak si ten, ktorý sa nenechal vychovať Bohom, ak nekráčaš za ním, ak netráviš čas s ním, tak jednoducho nemôžeš zrieť. Ak si človekom, ktorý sa nechá vychovávať Bohom, Boh ťa bude žehnať podľa toho, ako si rástol. To však nie je pomer zásluhy a odmeny. Keď sme citliví na podnety Ducha Svätého a na vlastné potreby, nebudeme Pána prosiť o hocičo. Keď sa ideme modliť, ľudia chcú od Boha často úplne nereálne veci, vôbec im to teraz netreba, ale chcú si to za každú cenu vydupať. Nedostanú to a budú sa trápiť. Keď budeš citlivý na Boha, budeš vedieť, čo je jeho vedenie, a podľa toho aj očakávať zmysluplné požehnanie. Aj keď ti bude chýbať plno vecí, ty budeš cítiť, že Boh chce niečo spraviť s touto nejakou oblasťou, tak sa budeš za ňu modliť a očakávať, že ťa v nej zmení. Nie v tom, čo sa tebe javí ako pálčivejšie.

Najprv ti Boh dá spoznať, že Ježiš je Spasiteľ a že bez neho sme stratení; potom nás naplní Duchom Svätým, ide mu o premenu nášho charakteru, chce nás posvätiť; potom nám daruje vnútorné uzdravenie, potom fyzické uzdravenie. Potom nám daruje požehnanie v medziľudských vzťahoch. Až potom nám dáva požehnanie materiálne. To je tak zhruba povedané, Boh to, samozrejme, môže porušiť. Keby Boh dal obrátenému narkomanovi na druhý deň po jeho obrátení stotisícovú výhru, tak si kúpi vagón marihuany a desať kíl heroínu – proste to nezvládne. Ak je z neho človek, ktorý sa obráti, úprimne sa kajá, žije zbožný život, potom ho Boh začne materiálne zabezpečovať, pretože tento človek bude budovať Božiu misiu. Potom mu dá státisíce, možno milióny, aby ten človek urobil veľké veci. Ale keď začíname s tým, že chceme robiť veľké veci, ale nemáme na to, takže „Bože, daj nám najprv jedno auto, potom dve, potom dom, potom zariadenie a potom ešte niečo väčšie...“ Takto to nejde. Utopili by sme sa v záplave peňazí a boli by sme mŕtvi. Pán Boh však chce, aby sme boli živí, chce, aby sme žili pre neho. Berie ohľad na to, po čom túžime, hneď, ako je to možné. Takže ak sú tvoje služby nevyslyšané, uvedom si, že ešte nie je možné ich vyslyšať. Až keď to bude možné, až vtedy to nastane. Stane sa to zase tak, že si to vôbec nevšimneš. Vôbec si nevšimneš, že už máš to, po čom si desať rokov túžil. Jeden princíp je v Písme: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,33). Čo robíme a hľadáme my? „Pane, chcel by som sa oženiť; Pane, chcela by som sa vydať; nemám kde bývať...“ Boh nám možno mnohokrát odoprie zdanlivé požehnania, pretože by nám uškodili. On pozná hranicu tvojej záťaže; praskol by si, keby ti to dal, takže ti to nechce dať.

Boh nás obdarúva podľa stupňa našej zrelosti a toto pocíti každý, kto dbá na to, čo Pán Boh hovorí. Milosť treba chápať, aby sme ju prijali, lebo len tlak okolností a núdza života ťa nenaučí prijať milosť, to väčšinou len vyvolá nadávanie na Boha, Cirkev a kresťanov a všetkých okolo. „Ja som dobrý, ale ostatní by sa mali zmeniť...“ – to sú naše typické postoje. Takémuto prijímaniu milosti nás naučí len živý vzťah s Ježišom. Problémy života nás nenaučia prijímať milosť. Občas sa to stane. Zvyčajne nemáme peniaze, lebo sa potrebujeme hlbšie obrátiť.

Všetko požehnanie pre nás z Ježišovej strany je tu len pre jednu vec. Z jeho strany on to kryje bolesťou, utrpením pod krížom na kríži a po kríži. Bankovky našej republiky sú kryté zlatom; milosť, ktorá je ti daná, je krytá utrpením Ježiša Krista. Bolesťami, ktoré on pretrpel kvôli každému z nás. Všetko naše požehnanie zaplatil on. Keby sme ukradli všetko zlato Národnej banky, všetky slovenské bankovky by boli len obyčajnými papiermi, nič by neplatili. „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,16). Prvá je milosť, aby si prišiel k Bohu, a potom všetky ostatné milosti, aby si mohol existovať.

„Lebo ty, Pane, žehnáš spravodlivého, ako štítom venčíš ho svojou priazňou“ (Ž 5,13). Za štít sa ukryješ. Pán Boh tu hovorí, že nás chce chrániť milosťou. Je to ako štít, ktorý je stále pri tebe a chráni ťa pred všetkými zlými, duchovnými útokmi. Ty chodíš obalený milosťou, keď ju stále zdarma prijímaš, keď sa stále učíš byť zlomený pred Bohom a nezačneš si hovoriť: „Toto som dosiahol...“ To sa väčšinou stáva, keď ti niekto začne hovoriť: „Bolo to dobré,“ a ty si to privlastníš a budeš sa chváliť tým, čo urobil Boh. My sme ako magnet na všetku pýchu, my sme úplne nadšení, keď nám niekto povie, akí sme úžasní. Musíme byť obalení milosťou a vtedy sme chránení Bohom pred úplne všetkým. Náš problém je v tom, že sa chceme chrániť sami, zabezpečiť sa pred všetkými druhmi nebezpečenstva, a vtedy dávame Bohu dôkaz, že mu nedôverujeme. Chceme pracovať na svojej istote sami, je to postoj nezávislosti. Ale tým nepriamo zatvárame Bohu dvere do nášho života a hovoríme, že si sami poradíme s týmto problémom. V každej oblasti života musíš hovoriť: „Pane, nemám na to; prosím ťa, niečo urob a ja urobím všetko, na čo ma budeš nabádať.“ A keď budeš cítiť to vnútorné hnutie – teraz urob toto, teraz povedz toto, teraz odpusti, teraz poďakuj, teraz zaplať za neho –, nemusí to vyzerať logicky, ale urob to. Pán Boh sa osvedčuje v hraničných situáciách.

V Božom slove je všetko, čo nám Pán Boh ponúka ako svoje dary. Tam nachádzame summa summarum, čo nám sľubuje. Sľubuje odpustenie, požehnanie, naplnenie Duchom Svätým, uzdravenie, oslobodenie od zlých duchov, utrpenie, problémy, ťažkosti, nebo. Ale popri tom sľubuje materiálne požehnanie. Znie takmer ako výsmech odpoveď Petrovi: „Pane, a čo dostaneme my, veď my sme išli za tebou?“ – „Peter, spolu s urážkami, potupovaním, nadávaním a smrťou dostaneš aj polia, domy, autá, bratov a sestry...“

Pán mu povedal, aké problémy ho čakajú a ako bude pri ňom, ako ho požehná vo všetkých problémoch, že ho povedie cez všetko. Toto sľubuje Božie slovo. Milosť je opis podmienok, skrze ktoré sú tieto dary darované. Musíš vedieť, že je to zadarmo, že si to nezaslúžiš a že jediný, koho môžeš oslavovať, je Pán Boh. Viera je spôsob, ako to prijmeš. Reakcia na Božie slovo a ponúknutú milosť. Božie slovo hovorí, čo tam je pre nás: milosť, že je to zadarmo, a viera, ako to máme prijať. Milosť, tak ako láska, sa prejavuje len vtedy, keď je prijatá a odovzdávaná ďalej. Keď ťa Pán Boh prijal, ty máš okamžite prijímať túto sestru, hoci sestra nie je milá. Funguje to iba tak, že dostávaš a neustále to dávaš. Jediný spôsob existencie milosti je „milosť v pohybe“. Milosť, ktorá tečie. Kto sa zdráha dávať milosť ďalej, nakoniec ju sám stráca.

Keď Pán Boh dáva milosť, posudzuje nás podľa toho, ako sa správame k druhým. Toto správanie rozhoduje o tom, či milosť máme a či je činná. Neprijímajte Božiu milosť nadarmo – je napísané v 2Kor 6,1. Keď nereagujeme milosrdne, tak sme sa postavili proti Bohu, lebo dávať milosť je Boží charakter. Niekto sa prehrešil, ty ho odsúdiš: vtedy si aj ty v Božom odsúdení. Je to Boží zákon – ty máš dávať druhým milosť tak, ako ju on dáva tebe, a takto sa má zjaviť Pán Boh na svete. Jeho hlavným prejavom je odpúšťať a zbavovať vín. Ty máš odpustiť a povedať: „Nemám proti tebe nič.“ Ako si to on vyrieši s Pánom Bohom, to je jeho záležitosť, to nie je tvoja vec.

Nemilosrdnosť sa prejavuje už v rovine myšlienok, náladami, gestami, mimikou tváre, tvojimi postojmi a tým, čomu sa vyhýbaš; tam všade sa prejavuje tvoja nemilosrdnosť, tam všade v tejto veci máš oblasť, kde máš problémy ty sám. Chýba ti tam milosť, lebo ju nedávaš. Už len vnútorné dištancovanie sa od nejakej veci je nemilosrdenstvo. Prejavuje sa to chladom, zahorknutosťou, rezervovanosťou, útekom od určitých vecí alebo sebaľútosťou. My potrebujeme milosť a musíme ju stále dávať. Len čo sme sa dostali do stavu „Mali by ste mi dať viac!“, sme nahratí. Ty máš dávať bez ohľadu na to, čo si dostal. Lebo ty hovoríš: „Vy ľudia mi dajte viac, majte ma radšej!“ Zabudol si, že tvoje naplnenie je od Boha, nie od ľudí. My všetci máme právo na milosrdenstvo voči druhým a povinnosť dávať im ho, ale nemôžeme ho vyžadovať. Ja mám právo na to, aby ste boli dobrí kresťania, ale nemôžem to od vás vyžadovať, môžem vás iba povzbudzovať. Vy máte právo na moju lásku, ale nemôžete si ju vyžiadať. Jediné, čo môžeš, je prijímať od ostatných a dávať ostatným, a nič nevyžadovať.

Jedine toto je spôsob existencie Božieho ľudu a vtedy sa bude prejavovať láska, dobro, odpustenie, milosrdenstvo, dobrota, vtedy to všetko bude fungovať medzi nami. Milosť potrebujeme ku každodennému žitiu, ale musíme si to uvedomiť. „Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti“ (Rim 5,2). Teda k milosti máme prístup iba skrze vieru. Milosťou sme spasení a vierou tú milosť uchopujeme. „Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou“ (1Kor 15,10). Všetko, čím si, a práca, ktorú konáš, je výsledkom milosti a všetko, čo si urobil, je výsledok Božej milosti. Ježiš o tom povedal: „Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ,Sme neužitoční sluhovia...‘“ (Lk 17,10). Čo urobíme my? Sme zo seba celí nadšení a považujeme sa za dôležitých prostredníkov Božieho diela, ktorí tu niečo dokázali, Ale my sme len neužitoční sluhovia, keď sme vôbec urobili to, čo sme mali. Pavla držala milosť aj v trápení, prosil Boha, aby ho zbavil problémov, ale on mu povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2Kor 12,9). Inak povedané, v každej životnej situácii máš Božiu milosť a ona ti stačí. A nemusíš si hovoriť: „Keby som mal viac času, keby som mal menej náročnú prácu... keby... keby...“
„A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou“ (Rim 6,14). Milosť nás oslobodí z moci hriechu, milosť je schopná zlomiť v nás moc hriechu, ktorý v nás panuje. My milosťou duchovne silnieme. Keď si veriaci človek a chceš byť silnejší, tak jediné, čo môžeš urobiť, je dovoliť, aby ťa Boh milosťou posilňoval. „Ty sa teda, syn môj, upevňuj v milosti, ktorá je v Kristovi Ježišovi. A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj spoľahlivým ľuďom“ (2Tim 2,1-2). Byť silný milosťou Ježiša.

„... najlepšie je posilňovať srdce milosťou...“ (Hebr 13,9). Opakom pevného srdca je srdce plné nepokoja a strachu. Ako sa prejavuje srdce plné nepokoja a strachu? Vtedy, keď zápasíš z vlastnej sily o to, aby ťa Boh prijal, a stále sa obávaš, či si bol dosť dobrý. Si napĺňaný obavami a ochromuje to tvoje vnútro, nevieš, či to stačilo... Ale keď sa spoliehame na milosť, vtedy sme stále pevnejší. Z milosti slúžime Bohu, dokonca Pavol hovorí: Kázal som z milosti Božej. Aj každá služba v cirkvi je z milosti; v Liste Efezanom je napísané, že z milosti Kristus rozdával svoje dary. Z milosti sme apoštoli, z milosti sme pomáhači, modlitebníci, príhovorcovia a všetko. Jednoducho je to milosť za milosťou – naša sila, naša útecha, naša sila, naše potešenie a posilnenie, všetko je milosť.

Pramene: J. Stroembeck: Milosť vyučujúca;
W. M.: Milosť, LOGOS ’92

Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina

 
Tipy VER.sk
6.90 €
5.52 €

9.90 €
7.92 €

10.90 €
8.72 €

9.90 €
7.92 €


 
Tím
Chcem spolupracovať
Kde sa stretávame
Streda
Partneri
Informačné centrum
Spoločenstva pri Dóme sv. Martina
Rožňavská 17, 831 03 BRATISLAVA
Telefón: 02 / 555 71 397
E-mail: infocentrum@martindom.sk
 
Prihlásenie