Text > Kurzy > Kurz milosť > 12. téma

MILOSŤ  12. téma

Popíšem dva spôsoby kresťanského života do ktorých sa môžeme dostať potom ako sme stretli Pána, keď sme začali poznávať život s Bohom, po tých krásnych začiatkoch, keď sme začali objavovať, čo nám Boh dáva. Po týchto začiatkoch začínajú prichádzať tie všedné dni, kedy kráčame ďalej a všetko začína byť trochu menej zaujímavé. Hoci si dávame pozor, aby sme žili ako kresťania, nestrácame vieru, usilujeme sa udržať svoj poklad viery, ale akosi sa nám nedarí zostúpiť hlbšie v poznaní Boha. Toto je veľmi dôležité pretože to stretne každého z nás. Každý kresťan, ktorý chce poznať Boha viac, zistí zrazu, že stojí na mieste. Čo sa mu stane? Môžeme sa dostať do dvoch polôh každodenného života. Popíšem dvoch mladých mužov, jeden sa volá Móric a druhý Baltazár. Na konci sa opýtam komu sa cítiš byť bližšie.
Takže Móric žije svoj kresťanský život a svedomito plní všetko, čo sa naučil o dôležitých krokoch duchovného života. Z postele vyskočí hneď ráno ako mu zazvoní budík, žiadne hovorenie si “mám ešte čas“. Móric je veľmi usilovný a preto okamžite vyskočí a modlí sa svoju modlitbu. Teší sa, raduje sa, prečíta si ešte jednu až štyri kapitoly z biblie, (pretože toľko doporučovali...) a potom sa pomodlí za každého človeka vo svojom modlitebnom zozname, tak ako si ho vytvoril, tak ako sľúbil každému, že sa zaňho bude modliť. Aj keby sa mu chcelo spať, bude sa premáhať, nebude spať, lebo Ježiš mu dáva dobrý príklad. Ježiš vstával skoro ráno, a preto aj on vstáva aby ho napodobňoval. Pousiluje sa aj dnes, aby sa dostal na sv. omšu a pravidelne pristupuje ku sviatostiam. Ľudia okolo neho, v práci, v rodine aj vo farnosti vedia, že to s Pánom Bohom myslí vážne a aj on sám je rád, že to Pána Boha teší, a vie, že raz sa mu v živote dobre povedie, pretože Pán Boh ho požehná. Keď náhodou nepôjde za kňaza, tak bude určite študovať laickú teológiu.
Druhý príklad. Baltazár. Toho by takéto niečo zabilo. Ak si vôbec dá ráno budík, vždy ho zaklapne a každé ráno si uvedomí, že Pán Boh je taký dobrý a nebol by predsa taký dozorca, aby ho hnal ráno z postele. Baltazár rád chodí na skupinku a aj na iné kresťanské akcie, poprípade pomáha v charite, ale nepravidelne. Číta si písmo, aj sa modlí a má to celkom rád, ale len keď naozaj cíti, že to ide z neho, inak to predsa nemá cenu. Cez deň má toho veľmi veľa, a preto sa nebude nútiť ani do modlitby ani do čítania Písma, keď na to nemá čas, pretože “to by nebolo ono“.
Ktorému z týchto dvoch ľudí sa cítiš byť bližšie? Ani jeden z týchto dvoch mladých mužov nekráča vo svojom kresťanskom živote dobre. Problém je, že mnohí kresťania v jednom z týchto dvoch spôsobov zamrznú na celý život, na pol života, štvrť života, niekedy sa pousilujú niečo zmeniť, ale ani jeden nie je dobrý. Móric sa totiž stal zákonníkom, má pravidelný vzťah so svojou Bibliou, modlitbou a svätou omšou, ale väčšmi by bol zaskočený otázkou: ”Čo prežívaš s Pánom?”. Aj keď sa pravidelne modlí a chodí na prijímanie, málokedy nad tým rozmýšľa a málokedy v tom niečo hľadá. Nejde mu o radosť so života s Bohom, ale o to, aby pravidelne plnil svoje duchovné potreby. On posunul svoj vzťah s Bohom do vzťahu s duchovnými potrebami človeka. Má naozaj veľmi pekný vzťah s Bibliou, vie čo v nej je, veľakrát si v nej čítal, má naozaj veľmi dobrý vzťah so svätou omšou, ale málokedy v nej niečo zažil.
Baltazár si myslí, že netreba byť zošnurovaný suchár. Fakticky má úplne dezorganizovaný život, a to vrátane duchovného života, fakticky je dosť vedľa. On to cíti, a napráva to tým, že sa zapája do rôznych duchovných aktivít, ale postráda to hĺbku. Jeho vnímanie Boha je dosť plytké. Cítil by sa dosť zle, keby si sa ho opýtal, ”čo ti naposledy povedal Pán Ježiš?” Málokedy sa zastaví, aby premýšľal a pýtal sa na Božie vedenie. Málokedy sa zastaví, aby sa pýtal čo má robiť, skôr sa na to pozerá tak, že keď sú to dobré veci, je fajn sa do toho zapojiť. Ide životom bez smerovania a bez cieľov, a moc nad tým neuvažuje. Jeho heslom je: „Musím byť sám sebou, nikto mi nebude nič diktovať“. Lenže aby sme vošli hlbšie, aby sme spoznali krásne skúsenosti života s Pánom, ktoré sú autentické a sú tvoje, na to potrebujeme niečo úplne iné než je zákoníctvo, alebo vedenie svojimi dobrými pocitmi.
2Tim 2,4-6: ”Kto sa dá na vojnu nezaplieta sa do záležitostí obyčajného života, chce obstáť pred tým kto mu velí. Kto preteká nedostane svoju cenu, keď nepreteká podľa pravidiel. Takisto roľník musí najprv ťažko pracovať než môže zožať úrodu.” Boli tu opísané tri profesie. Vojak, športovec-bežec, roľník. Čo majú spoločné? Musia ísť podľa pravidiel, a majú cieľ - získajú odmenu. Majú spoločnú disciplinovanú a cieľavedomú prácu. Ak sa všetci z týchto troch nepodrobia disciplíne, budú vo svojom povolaní neefektívni. Takisto ani my nepostúpime vo vnútornom poznaní Boha, ak vo svojom živote nezačneme poznať disciplínu, nezačneme žiť Bohu naplno, nezačneme nič prežívať, ak nezačneme s cieľavedomou disciplínou. Toto je krok v kresťanskom živote, v ktorom mnoho kresťanov zlyháva. Z rôznych dôvodov. Ježiš hovoril, že nás niečo takéto čaká a že budeme prechádzať životnými skúškami na to, aby práve táto črta začala v našich životoch fungovať, aby nás niesla ďalej. Životy veľkých ľudí sa vyznačovali práve touto črtou: disciplínou a cieľavedomosťou. Oni to veľmi zdôrazňovali. Každý z tých čo dosiahli veľmi veľa pre Pána zdôrazňoval cieľavedomú disciplínu. Nemá to nič spoločné so snahou zapáčiť sa Bohu, alebo si vyslúžiť viac požehnania, ale viac požehnania ti skrze to príde. Nejde o to, aby si si ho zaslúžil práve tým, že budeš disciplinovaný, že budeš na sebe pracovať. Nerobíš to pretože to musíš robiť, ale pretože chceš prežívať s Bohom lepší život a chceš ísť hlbšie. Odpovede typu “nemám čas“ pred Bohom neobstoja. Bez ohľadu na to aké životné povinnosti v živote stretávaš. To znamená, že nie všetko čo robíš, Boh chce aby si robil.
Boh ti dal 24 hodín, a máš ich stopercentne dosť. Máš vykonať to čo máš, a nič iné, všetko ostatné z teba robí unaveného človeka. Vždy, keď nerozlíšime to, čo máme robiť sme vedľa. Preto sme unavení, sme tam kde nemáme byť a potom nás to ničí. Ak chceš v pondelok zažiť niečo pekné, alebo chceš stráviť čas s niekým dôležitým, tak na ten čas si nedáš nič iné. Nevedie ťa k tomu nič iné, len sústredená disciplína, ktorá je vedená láskou, radosťou k tomu čo chceš zažiť, a všetkému ostatnému povieš nie, bez ohľadu na to, že by to boli veci dôležité, dobré, alebo potrebné. Ak sa chceš v pondelok s niekým stretnúť, tak na všetky ostatné akcie musíš povedať “nepôjdem tam“, a nie je to pre teba žiaden problém.
Tak je to aj s tvojim životom s Pánom. To, že budeš ráno vstávať k modlitbe je motivované tým, že ho tam chceš stretnúť. Čokoľvek robíš je vedené tým, že chceš poslúchať jeho príkazy, ale nemusíš to robiť. Jediné, čo máš robiť je nechať Ho vo svojom živote pôsobiť a ísť za Ním. Priložiť svoj podiel práce, poslúchnuť ho svojou vôľou. Pavol si kedysi myslel, že to najsprávnejšie v živote človeka je dobré, tvrdé zákoníctvo. Pavol vo Filipanoch hovorí, “bol som farizej z farizejov. Čo do zákona som bez úhony, to znamená, urobil som všetko čo som mal.“ Ale potom povedal, že: „ spravodlivosť je z viery v Ježiša Krista a nie zaslúžená vlastnými silami.“ Zaujímavé je, že keď aj zistil, že Božie prijatie nezískame disciplínou, aj tak v nej pokračoval. Vzdal sa zákoníctva, ale neprestal na sebe pracovať.
1Kor 15,10: Pavol hovorí: ”Milosťou Božou som to, čo som, a milosť, ktorú mi Boh preukázal nebola nadarmo. Viac než oni všetci som sa napracoval, ale nie ja, ale milosť Božia, ktorá bola so mnou.” Potom ďalej hovorí: Preto teda ranami nútim svoje telo k disciplíne, aby sám keď druhým kážem som nezlyhal.
Takže on neprestal so svojou duchovnou disciplínou, ale zmenil ju. Prečo Pavol pokračoval? Lebo zažíval milosť Ježiša Krista, a tá ho učila disciplíne. Ak v tvojom živote nenastane krok k disciplinovanému životu, nepostúpiš hlbšie. Spája sa s tým jedno obrovské nebezpečenstvo, že váš duchovný život sa bude opierať o občasné zážitky, na možnosti niečo vidieť, počuť niečo zvláštne, vidieť niečo nadprirodzené.
Ak nebudeme vo svojom živote pravidelne prežívať stretnutie s Bohom, poznať jeho dotyk, rozumieť čo nám hovorí z Písma, náš život sa začne upierať na mnohé miesta v našej republike a za hranicami, aby sme sa stretli s niečím zvláštnym. Pretože ty potrebuješ Boha, ty potrebuješ poznať Jeho kráľovstvo. Boh ti k tomu určil nádherný vzťah teba a Jeho, nádherný vzťah spoločenstva, ku ktorému patríš na to aby si bol nasýtený vnútornými hodnotami. Ak to nebudeš mať, budeš ich hľadať všemožne inde, budeš hľadať akékoľvek slovo, ktoré ťa osloví, ktoré urobí z teba niečo nové, nejakú techniku, ktorá ti do života privedie duchovnú zrelosť.
Zákon ti bude hovoriť, musíš robiť to a to. Sloboda spoločnosti typu Baltazára ti hovorí, že nemusíš robiť vôbec nič, nikoho neposlúchaj, buď sám sebou. Disciplína hovorí zvnútra, nehovorí ani zvonku, ani zo spoločnosti, ale hovorí zvnútra a hovorí “chcem nasledovať Pána, chcem sa s ním stretávať, a urobím všetko preto, aby som rástol, aby som poslúchal jeho slovo praktickým spôsobom, urobím všetko preto, aby som s ním bol viac.“ Tak bude milosť určovať kurz tvojho života. Toto má veľa čo dočinenia s tvojou vôľou. Tým slovom vôľa nemyslím, čo dokážeš, ale to, pre čo sa rozhoduješ. Čo si vyberáš ako vec za ktorou kráčaš. My musíme svoju vôľu darúvať Bohu, neustále, neustále sa musíš dávať vedome Bohu.
Sme v Písme zobrazení ako ovečky, ako stádo, a Ježiš Kristus je náš Pastier, náš dobrý veľký Pastier. Niektoré ovečky v tom stáde majú tendenciu sa zatúlať, odísť ďalej. Stratia sa spod Božej ochrany, sú síce stále jeho ovečkami, ale odišli z dosahu jeho vplyvu a tak stratili z jeho ochrany. Sú to častokrát veľmi dobrí ľudia, ktorí sa odovzdali Bohu, ale vnútorne nie sú nadšení, že Bohu patria. Na dlhé roky si spôsobia to, že hľadajú niečo lepšie, a stále nenachádzajú. Oni sa už modlili modlitbu odovzdania života mnohokrát, ale akosi stále nepochopili, že toto je ten vrchol, čo som mohol dosiahnuť. Tvrdia, že ich to vnútorne nenaplňuje, majú taký pocit a hľadajú stále niečo lepšie. Tak chodia sem a tam, zo zhromaždenia na zhromaždenie, na to stretko a na ono stretko, občas si uhryznú z kresťanskej potravy, sem tam nejaké kázanie, alebo vyučovanie, ale viac času trávia so stádom ako s Pastierom.
Môžeš si vypočuť tri tony kresťanského vyučovania za celý rok, a nič ti to neprospeje ak nebudeš tráviť čas s Bohom každý deň, ak nebudeš zotrvávať v Božej prítomnosti a nenecháš aby Božie slovo do teba zostupovalo. Ak nebudeš čítať Písmo tak, že ono nebude do tvojho života hovoriť, a ty ho budeš aplikovať. Ak nebudeš praktizovať to, čo si si ráno čítal, alebo to, čo si ráno na omši počul. Ak žijeme tak, že sme od Pána vzdialení až tak, že už nepočujeme jeho hlas, potom zistíme v nepríjemnej chvíli, že je ťažké počuť čo Boh hovorí, keď potrebujeme počuť Jeho vedenie v dôležitom rozhodnutí. Zrazu je pred nami otázka, čo chce odo mňa Pán, čo mám robiť. Zrazu začneš behať za svojimi kresťanskými priateľmi, a neviem akým vedúcim a kňazom, aby ti povedal, čo máš robiť. Keď to budú ľudia Boží, tak ti poradia, aby si sa modlil a postil. Aby si Ho hľadal v Písme. Začneš to robiť, a začneš tráviť prebdené noci a hodiny plné trápenia, aby si urobil jedno malé rozhodnutie, ktoré by si normálne urobil ako bežnú súčasť svojho života, pretože je výsledkom tvojho kráčania s Pánom. Všímam si na ľuďoch, ktorí chcú skutočne pre Pána žiť, že sa netrápia s takými veľkými rozhodnutiami, ako iní, ktorí nad nejakou triviálnosťou sa nemôžu rozhodnúť.
Poznáte ten príbeh o tom somárovi, ktorý mal dve kôpky sena a nevedel sa rozhodnúť, z ktorej sa nažerie, tak tam zdochol. Obidve ho lákali rovnako. Stane sa to každému kto neostáva v dosahu Božieho hlasu. Môže už byť na siedmom seminári, a už mu ide riadne na nervy, že veď všetci sú tým takí unesení, ale nič z toho. Niekedy sú z tých ľudí hinduisti, budhisti, lebo “kresťanstvo im nič nedalo“, povedia. Takže namiesto toho aby sa rozhodli pre niečo, musia prežívať takúto tortúru.
Rim 12,2: Božia vôľa je dokonalá a je príjemné u poznať. ”Neprispôsobujte sa tomuto veku ale premieňajte sa obnovou svojej mysle. Pre milosrdenstvo Božie vás prosím bratia, dávajte svoje telá Bohu, ako jemu ľúbu dokonalú obetu, nech to je vaša bohoslužba. Aby ste mohli rozoznať, čo je Bohu milé, dobré a dokonalé.” Podmienkou k tomu, aby sme to rozoznali je najprv dať Bohu svoju myseľ, premieňať sa obnovou svojej mysle, potom mu darovať svoje telo a potom môžeme rozoznať čo je Božia vôľa. Potom to ide, je to veľmi prirodzený proces. Boh chce aby sme poznali jeho vôľu.
Ef 5,17: ”Preto nebuďte nerozumní, ale hľaďte pochopiť, čo je vôľa Pána.” Takže my nemáme len hádať a trafiť sa do čierneho, čo je vôľa Pána, ale nebuďte nerozumní, ale hľaďte pochopiť, čo je vôľa Pána, hovorí Božie slovo.
Iz 55: ”Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky, moje cesty nie sú vaše cesty a sú od vašich veľmi ďaleko.” Pán tým hovorí, že sa musíte obrátiť k Nemu, aby ste vedeli kadiaľ máte kráčať.
Ježiš dobre vedel aké je jeho poslanie. Nedajme si ten argument. Ježiš, veď ten vedel všetko. Nie, On potreboval spoznať svoje poslanie, a preto sa stal človekom. Ježiš sa učil skúsenosťou, kým nezaklopal na stenu ako dieťa tak nevedel, že ho to bude bolieť, keď to preženie. Spoznával všetko skúsenosťou ako každý normálny človek. Ako je možné, že bol zároveň Bohom a vedel všetko zároveň to je mystérium, ale takisto bol človekom a poznával, aké je jeho poslanie tu na zemi. Keď stál v synagóge vo svojom rodnom meste, tak vedel presne čo má robiť. ”Boh ma pomazal Duchom Svätým, aby som prinášal uzdravenie, aby som zvestoval leto milosrdenstva Pánovho.” Takisto apoštoli dobre vedeli, čo majú robiť. Sk 6,2-4: Stalo sa, že sa muselo začať v Cirkvi robiť veľa dôležitých vecí, apoštoli sa postavili a povedali: „Nie je dobré, aby sme slúžili pri stoloch.“ Oni dobre vedeli, čo majú robiť. Keď si všimnete, Božia vôľa tak u Ježiša ako u apoštolov nespočívala v tom, že dopodrobna vedeli kedy ráno vstať, čo urobiť, do ktorých vecí sa vydať a nevydať, ale poznali všeobecnú vôľu pre svoj život a vedeli čo majú robiť. Apoštolovia vedeli konkrétne, že z tých niekoľkých činností sa oni majú venovať len jednej, na ďalšiu majú ustanoviť ďalších, a na ďalšiu ďalších. Musíme spoznať čo to je.
Kol 4,12: Epafras sa modlí za kresťanov: ”...ktorý o vás stále zápasí modlitbami, aby ste stáli pevne a verne plnili Božiu vôľu.” Toto všetko je spojené s tým, či sa necháš viesť milosťou, alebo okolnosťami svojho života. Sk 13,22: Dávid kým zomrel poslúžil ľuďom okolo seba Božou vôľou. Znamená to, že splnil Božiu vôľu a tým poslúžil ľuďom. Lk 11,27-28: Jedna žena zvolala na Ježiša: ”Blahoslavené prsia, ktoré ťa kojili, blahoslavená žena, ktorej si sa narodil.” On hovorí: „Nie, blahoslavení sú všetci tí, ktorí plnia vôľu môjho Otca. Tí sú mojimi bratmi a sestrami.“ Mt 7,21: ”Do kráľovstva nebeského vojdú tí, čo konajú vôľu môjho Otca.” Adam tam nevstúpil. Kedysi na začiatku, lebo konal svojvôľu.
Koreňom hriechu nie je to, že sa nám nedarí dodržať zoznam kresťanských povinností, ale konanie podľa seba. Jn 6,38: „Som tu na to, aby som neplnil svoju vôľu, ale vôľu svojho Otca.“ Ježiš vedel dobre čo chcel a nechcel. Mohli by sme povedať, že sa predvádzal, povedal to vzletne pred zástupmi ľudí, ale on to zopakoval aj v Getsemane, keď bol úplne sám, keď naňho doliehali ťažkosti života, keď bol úplne zlomený zase povedal : „...chcem plniť tvoju vôľu Otče.“
Známkou tvojej zrelosti je to, že zotrvávaš v Božej vôli aj vtedy, keď je tvoj život veľmi ťažký a práve vtedy, keď kvôli Božej vôli máš problémy, keď nasleduješ Boha v rodine, v spoločnosti, medzi priateľmi; to je to ovocie, ktoré chcel Boh na tebe vypestovať.
Ž 49: Plniť Božiu vôľu je našim potešením: ”Je radosťou srdca plniť tvoju vôľu ó Bože.” Takže Boh chce aby nás to tešilo, aby život z Božej vôle a jej plnenie bolo pre nás potešením. To, že sa ocitáme v životných ťažkostiach nemusí znamenať, že sme mimo Božej vôle. Kráľa Chizkiáša, ktorý bol veľmi zbožný kráľ, Boh na jednu chvíľu opustil, naschvál, aby zistil, čo je v jeho srdci. Takže môže sa nám stať, že sa ti zrazu nedarí, a to je Božia práca, aby zistil, či sa ho budeš držať. Pavol a Sílas sa ocitli v base, boli bití, nohy mali zavreté v klade a vedeli, že to nie je nič hrozné, čo sa im deje. Chválili Boha. V 1 Liste Solúnčanom, je napísané, že sa nemáme sťažovať na okolnosti života -1Sol 5,6
Potrebujeme poznať Božie vedenie, aby sme mohli žiť nádherný a šťastný život, a keď budeme môcť povedať na smrteľnej posteli, ”dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru zachoval a už na mňa čaká veniec na večnosti” bude to výborné.
Medzi katolíkmi panuje taká obava, že do neba neprídem. Hovorí sa : buď pokorný a nehovor, že sa ti podarí byť s Bohom v nebi. Fajn nehovor to, ale každý deň môžeš povedať, že chceš byť v Pánovi, že chceš za Ním kráčať. Nikdy sa ti nepodarí nasledovať Pána až do neba, ak budeš dôverovať sebe. Nikdy sa ti nepodarí prísť do neba a budeš skutočne zatratený, keď budeš dôverovať sebe. Keď ale vydáš svoj život Pánovi, necháš Ho v sebe žiť, spoľahneš sa, aby On kráčal a konal, vtedy môžeš mať jednu obrovskú istotu, ktorú ja som našiel v písme od A do Z. Byť si istý, že ”Boh, ktorý začal v tebe dobré dielo aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša.” To napísal apoštol Pavol. Celý život pokorne skláňať hlavu pred Pánom – toto je jediná podmienka, vtedy si môžem byť istý, že budem spasený, pretože sa nespolieham na svoju vieru, na svoje modlitby, na to, čo sa mi podarí pre koho dobré urobiť, nespolieham sa na to, že som chodil na omšu a prijal aj v poslednej chvíli života prijímanie. Spolieham sa na Pána. Spolieham sa na to, že On začal a aj dokončí.
Akonáhle vložíme vieru v niečo iné, sme na omyle. Všetko, čo nám cirkev ponúka je prostriedok ku cieľu. Keď sa ti stane cieľom omša, sviatosti, Písmo, modlitba, pomoc druhým a čokoľvek iné, tak si zlyhal. Jediným cieľom je Pán, pretože inak bude cirkev trčať v kostoloch. Cirkev nikdy nepôjde na ulice, aby zachraňovala stratených, pretože my všetci budeme žiť pre vlastné ciele. Všetci sa modlíme a spĺňame si svoje duchovné potreby, ale nehovoríme o Pánovi, my všetci ”svedčíme životom”, ale nepovieme druhým kto je Boh... To je duchovná sebauspokojenosť. To je neochota skutočne riskovať, aby som získal niekoho pre Božie kráľovstvo. Ak sa nám naše kresťanské prostriedky, stanú cieľom, tak budeme katolíkmi, ktorí chodia na svoje omše, listujú vo svojich modlitebných knižkách, nasledujú všetky zbožné akcie, len neprivádzajú druhých ku Kristovi.
Kristovi nešlo o kresťanské akcie, ani o toto zhromaždenie, ale o to, čo budeš robiť zajtra ráno a koľkým ľuďom povieš, že On je Spasiteľ. Koľkým ľuďom to ukážeš svojim životom, koľkým ľuďom sa stane, že ak náhodou pri tebe bude, bude musieť myslieť na Pána Boha. Koľkým ľuďom sa stane, že zistia kde majú hriech vo svojom živote. Začnú sa pýtať “je to v poriadku, keď toto robím?“ a ty povieš : Nie, Bohu sa to nepáči. Koľkí ľudia, s ktorými sa budeš modliť sa uzdravia a potom budú hľadať Krista, to je cieľom; ak ostaneme sedieť tu, tak nás Kristus odsúdi. Povie, “choďte odomňa preč, vy zlorečení, vy činitelia neprávosti, ktorí ste volali haleluja v mojom mene, ktorí ste uzdravovali v mojom mene, prorokovali v mojom mene, choďte preč, ja vás nepoznám.“
Nakoniec len jedno. Pán Boh nás má veľmi rád. Žime pre Neho úplne naplno.
Záver
Použité z knihy: T. Virgo: Vychutnávat Boží milost; KMS ´96, upravené
Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv.Martina

 
Tipy VER.sk
6.90 €
5.52 €

9.90 €
7.92 €

10.90 €
8.72 €

9.90 €
7.92 €


 
Tím
Chcem spolupracovať
Kde sa stretávame
Streda
Partneri
Informačné centrum
Spoločenstva pri Dóme sv. Martina
Rožňavská 17, 831 03 BRATISLAVA
Telefón: 02 / 555 71 397
E-mail: infocentrum@martindom.sk
 
Prihlásenie