Témou duchovného boja sa budeme zaoberať ešte stále vo všeobecnej rovine. Zamyslíme sa nad tým, v akom boji sa nachádzame a v ktorých oblastiach tento boj zvádzame.
Čo je to boj?
Keď povieme slovo „boj“, väčšinou sa nám vybaví vojna, bojovanie vo vojne. Ľudia k vojnám nemajú kladný vzťah, ale život nás kresťanov, všetkých znovuzrodených ľudí, ktorí sa rozhodli pre život podľa Ježiša Krista a chcú ho nasledovať, Písmo opisuje ako boj. Aj keď vojny nemáme radi, musíme uznať, že práve v nich vynikajú vlastnosti a črty ľudského charakteru ako napríklad odvaha (tá sa vo vojne prejavuje najviac), sebaobetovanie, nasadenie, sila, vernosť, láska atď. Toto všetko sú vlastnosti ľudského charakteru, ktoré sa najviac prejavujú vo veľkom ohrození.
Duch Svätý (Písmo, apoštol Pavol) prirovnáva život človeka k vojne práve preto, lebo vlastnosti ako pevný charakter, cieľavedomosť, vernosť, sila, odhodlanosť bojovať až do konca a pod. musia charakterizovať život kresťana. Ak to tak nie je, snaží sa určitým spôsobom dezertovať.
Toto však nie je iba prirovnanie, ktoré možno v Písme nájsť na mnohých miestach, ale život kresťana skutočne je boj. Pavol nabáda Timoteja, aby bojoval dobrý boj viery. To nie je len metafora, to je fakt. Kresťanský život je vojna a my sa musíme naň takto pozerať aj ho takto brať. Vojna, v ktorej sa ako kresťania nachádzame, je oveľa horšia ako tie pozemské. Vojny, ktoré zúria na zemi, sú len chabým odrazom tej vojny, ktorá prebieha v nebi; skutočnej vojny, ktorú vedie satan proti nášmu Pánovi a proti nám. Tento nebeský konflikt je strašný. To, čo tu na zemi vnímame ako strašné, je len slabým odrazom toho, čo sa deje v nebi.
Otázka, ktorá stojí pred tebou, teda znie: Si pripravený na tento neľútostný boj? Pokiaľ si sa nad tým nikdy takto nezamýšľal, nebol si dobre pripravený. Ako kresťan bojuješ stále, pretože sa na teba neustále útočí. Musíš vedieť, či chceš nasledovať Ježiša, svojho veliteľa, úplne všade, kam ti prikáže – bez ohľadu na to, či rozumieš jeho príkazom, alebo nie. Musíš byť pripravený ísť. Uznať Ježiša Krista za Pána a Spasiteľa znamená vstúpiť do armády, prijať uniformu a stať sa veľmi výrazne označeným vojakom.
Či už to vieš, alebo nie, si v armáde. Jediná možnosť, ako uniknúť, je vyzliecť si uniformu, vyhýbať sa zodpovednosti a nepočúvať rozkazy svojho Veliaceho dôstojníka. Nedá sa dezertovať, ani ťa z nebeskej armády neprepustia. Predpisy o prepúšťaní tu nejestvujú, dá sa v nej len zotrvávať. Jediné, čo môžeš urobiť, je vyhýbať sa zodpovednosti, ale potom to s tebou veľmi zle skončí.
Čím bojujeme? (Proti komu bojujeme?)
Pred nami ležia tri oblasti boja:
1) Boj proti svetu.
Svet je v Písme opísaný troma spôsobmi. Hovorí sa o ňom ako o dobrom mieste, ktoré stvoril Boh. „Pánova je zem aj so všetkým, čo je na nej, svet aj s tými, čo na ňom sídlia“ (Ž 24,1). Toto je svet, aký Boh stvoril a aký vidíme. Svet je tiež spoločenstvo ľudí, ktorých Boh miluje a za ktorých Ježiš zomrel; kvôli ktorým Ježiš Kristus, Boh, prišiel na zem a stal sa človekom ako sme my. „Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). V Biblii sa spomína i negatívny „duch tohto sveta“. „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska“ (1 Jn 2, 15). Znamená to nemilovať hodnoty tohto sveta ani jeho životný štýl. „Lebo všetko, čo je vo svete, po čom dychtí človek (telo), čo chcú jeho oči a na čom si v živote zakladá, nie je z Otca, ale zo sveta“ (1 Jn 2, 16). Opisujú sa tu tri oblasti žiadostivosti: „po čom dychtí človek“ (žiadostivosť tela); „čo chcú jeho oči“ (žiadostivosť očí); „na čom si v živote zakladá“ (pýcha). Toto nemáme milovať.
Žiadostivosť je pôvodne dobrá telesná túžba, ktorá sa stala tvojím bohom. Máš jesť, aby si nezomrel, ale aby si mohol žiť svoj život, aby si ho mohol vychutnať a využiť na dobré ciele, na budovanie nebeského kráľovstva, na budovanie svojho charakteru, aby si sa podobal Pánovi; nato ješ – aby si existoval. Môže sa ti však stať, že začneš žiť, aby si jedol, aby si uspokojoval svoje chúťky. Vtedy sa tvoja túžba po jedle stala žiadostivosťou a ty sa klaniaš jedlu. Môže ísť o žiadostivosť po rôznych veciach, nielen o prejedanie. Žiadostivý je aj ten človek, ktorý nebude jesť, čo mu nechutí, či gurmán, ktorý si vyberá špeciálne jedlá a ostatnými pohŕda. Žiadostivý je aj ten, čo niečo považuje za podradné a iné za výnimočné. Žiadostivý je i človek, ktorý si vyberá len špeciálne značky odevov, a pod.
Akákoľvek telesná túžba – či už po spánku, oddychu, sexe, alebo po vzdelaní – sa stáva žiadostivosťou, keď dosiahne bod, v ktorom jej uspokojenie – a to hoci len v malej miere – prekáža v službe Ježišovi Kristovi. Ak teda z dajakého dôvodu nemôžeš oslavovať Ježiša Krista a nie je u teba na prvom mieste, klaniaš sa čomusi inému.
Písmo nás vyzýva, aby sme neboli svetskí, nežili svetu, majetku, veciam ani túžbe po uspokojení alebo pekných a dobrých zážitkoch. Veľmi „pekne“ sa to môže preniesť aj do nášho kresťanstva. Veľa sa modlíš, aby si zažil príjemné veci s Pánom, ale neodovzdávaš ich ďalej? Klaniaš sa svojim žiadostiam, a nie Bohu. Hľadáš Boha len preto, aby ti bolo dobre? Klaniaš sa svojim túžbam, a nie Bohu.
Nesmieme byť ľudia sveta, no musíme žiť vo svete a neutekať z neho. V dejinách kresťanstva bolo veľa pokusov o vyriešenie tejto otázky, a preto kresťania odchádzali zo sveta. Malo to svoje miesto. Boh si však neželá, aby sme unikali. Mnohí v minulosti utekali pred svetom na púšte, a keď za nimi prichádzali ľudia, tak ich to obťažovalo, že si stavali stĺpy a na nich žili. Volali sa styliti (treba to slovo skontrolovať, slovník cudz. slov ho neuvádza). Podaktorí tam dokázali prežiť celý život. Boli medzi nimi však aj svätci a okolo nich sa zhromažďovali ľudia, ktorým kázali evanjelium. Boh nás však nevyzýva, aby sme sa izolovali, naopak, Ježiš nás poslal do sveta, aby sme z neho vytrhávali ľudí pre Božie kráľovstvo. Nesmieme žiť v izolácii. Niekedy si kresťania rozchod s hriechom zamieňajú za izoláciu od hriešnikov. Odlúčenie od sveta by znamenalo skrývať svetlo pod nádobu, pretože my sme svetlo, ktoré má byť viditeľné, a ak my utekáme pred tými, ktorí majú toto svetlo vidieť, potom ho skrývame. My máme byť soľou zeme, ale ak chceme utiecť pred svetom, ostávame soľou zabalenou v sáčku. Keď sa vyhýbame kontaktu s neveriacimi a uťahujeme sa do svojich kostolov, deje sa práve to, čo diabol chce. Keď zostávame trčať medzi stenami chrámov, nekonáme správne. Diabol chce, aby sa Cirkev stiahla do svojich modlitební a nevychádzala von. Vtedy sa z útočiacej Cirkvi stáva Cirkev skrývajúca sa – a to sa Zlému páči. Nechce, aby sme pracovali, ale aby sme sa uspokojili s tým, že je nám spolu dobre, a nešli tam, kde sú ťažkosti a kde nás posiela Ježiš Kristus. A tak sa z Cirkvi bojujúcej sa stáva Cirkev „zalezená“, a diabol má radosť.
Dôležité sú teda dve veci: odmietať ducha sveta a jeho spôsoby a veci používať, nie sa im klaňať. Klaňanie sa veciam však neporazíme odmietaním vecí samotných, ale tým, že v nich necháme vládnuť Pána. Ak chceš poraziť bohatstvo sveta tým, že sa staneš naschvál chudobným, nepochopil si to. Správne je používať peniaze na budovanie Božieho kráľovstva. Ak sa chceš stať skromným tým, že sa budeš obliekať stále horšie a horšie, nepochopil si to. Naopak, treba používať veci sveta a tak oslovovať ľudí, aby hľadali Pána svetla, ktorým je Ježiš.
Kedykoľvek v tvojom živote nastáva konflikt medzi poslušnosťou Kristovi a uspokojením inak rozumnej túžby, Ježiš musí byť prvý. Len keď prijmeš postoj vojaka, ktorý poslúchne rozkazy, aj keď im nerozumie, keď sa prestaneš starať o dôsledky rozkazov a začneš ich plniť, tvoje obavy sa vytratia. Naše obavy nám poskytujú všetky dôvody, aby sme neposlúchli to, čo vieme, že robiť máme. Často argumentujeme: „Môže sa stať to či ono, bude mi zle, všetko sa mi pokazí.“
Keď teda žijeme vo svete, kde sme ovplyvnení svetskými ľuďmi, zanechá to na nás následky. Nepodarí sa nám kráčať svetom tak, aby sa nás nič nedotklo. Naopak, v Žalme 34 je napísané, že „mnoho zla dolieha na spravodlivého“, a v desiatej kapitole Listu Hebrejom Pavol pripomína novým kresťanom, že krátko po tom, čo uverili, už boli prenasledovaní, dostali sa do väzenia, zobrali im majetok, ale vyzýva ich, aby sa navzájom povzbudzovali. Neboli prenasledovaní len preto, že odišli zo synagógy a prestali uctievať Boha Izraela, ale preto, lebo zanechali pohanský spôsob života. Pohanov dráždi, keď iní nežijú ako oni, keď sa s nimi napríklad neopíjajú, jednoducho – nie sú takí ako oni. Hnevá ich to, a preto im budú robiť zle. Je ťažké vyjsť spomedzi nich, ale musíme to urobiť. Toto je boj proti svetu.
2) Boj proti telu.
Je to ďalšia oblasť nášho duchovného boja. Pavol často používa výraz „telo“ a myslí tým nielen na naše telesné túžby, ale aj návyky a sklony nášho tela, ktoré sme si priniesli zo života pred obrátením. Ony stále idú s nami, hlásia sa k nám, chcú byť pri nás a často preberú nad nami vládu. Je to napätie medzi mocou Ducha, ktorému si sa odovzdal, a starými vecami, ktoré v tebe často víťazia. Odovzdávame sa Duchu Svätému a chceme ho aktívne poslúchať, ale keď zlyháme, máme urobiť len jediné – vstať.
Cieľom je nikdy neustať v boji. V druhej kapitole Prvého Petrovho listu apoštol spomína žiadosti duše, proti ktorým musíme bojovať. Ony sa skutočne hlásia, ale naše zlyhania nás nikdy nesmú zastrašiť. Požiadavka morálnej dokonalosti, ktorú si uvedomujeme, je veľká a naše zlyhanie sa nám vždy javí ako zrada Pána. Zámerom je, aby sme boli zastrašení, aby sme si povedali: „Nemá to cenu, zlyhal som, nedokázal som to.“ Toto nie je správne.
Len ten, kto vstáva, je bojovník a boj trvá dovtedy, kým je ten druhý nažive. Keď ostaneš ležať na zemi a vyhlásiš, že to nemá cenu, skončil si. Je po boji. Raduj sa, keď máš problémy, prichádzajú ťažkosti, za niečo sa modlíš a do cesty sa stavajú samé prekážky. To je znamenie života a boja.
Istá dievčina mala skúsenosť, ktorú opisuje týmito slovami: „Začala som sa modliť, aby uverila moja rodina. To, čo sa mi potom začalo diať, bolo hrozné. Všetci ma začali napádať pre vieru, poukazovali na moje hriechy, bez príčiny ma podpichovali. Ja som im na to nič nehovorila. V priebehu niekoľkých dní mi každý povedal, aká som zlá. Tak som to nechala tak.“ Povedal som jej: „Mala si sa tešiť, toto bolo tvoje víťazstvo. To, že na teba po modlitbe za nich bez zjavnej príčiny začali útočiť, znamená, že si trafila správne. Vtedy si mala zajasať a zvolať: funguje to! Boh začal pôsobiť, démoni sa začali hnevať. Tie ťažkosti prichádzali preto, lebo si vyhrávala.“ Pretože keď sa modlíme a nič sa nedeje, trafili sme vedľa. Budú sa diať dobré veci, ale aj zlé, prídu útoky namierené proti nám.
Len ten, kto vstáva, je bojovník. Keby sme videli vojaka, ktorý bojuje, strieľa, ale keď dostane pár faciek, sadne si a povie: „Kašlem na to“, povedali by sme mu: „Hej, vzchop sa! Čo blázniš?! Pozri, koľko vás je.“
Proti prorokovi Elizeovi raz vyšlo veľa vojakov a jeho sluha mu povedal: „Pane, zachráňme sa! Čo budeme robiť?!“ A on povedal: „Neboj sa, lebo s nami je ich viac ako s nimi.“ Potom sa modlil: „Bože, otvor mu oči, aby videl.“ A on zrazu uvidel okolo seba horu plnú koní a ohnivých vozov a tí nepriatelia boli len malá hŕstka proti tomu.
Tak je to aj s nami. Zakaždým, keď sa postavíš, je za tebou vojsko, Božie vojsko. Protivníkov je mnoho, majú tanky a lietadlá, ale my máme Božiu moc. Ľudské prostriedky sú len kusy železa, no my máme toho, ktorý železo stvoril, on im z neho spraví plastelínu.
Treba ísť vpred. Buď bdelý. Strata tvojej ostražitosti sa prejaví dvoma spôsobmi: buď poľavíš a prestaneš byť bdelý, alebo si začneš domýšľať a hovoriť si: „Som silný.“ Potom však bude o tebe platiť: „Preto kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol“ (1 Kor 10, 12). Nesmieš sa dať zastrašiť, ani si nesmieš byť istý sám sebou.
3) Boj proti silám temnoty.
Nevedieme boj proti mäsu a krvi, takže nemusíš nikoho zastreliť, aby si zvíťazil v mene Ježiša Krista, ale bojujeme proti nebeským mocnostiam, silám a kniežatstvám, ktoré sú v povetrí.
Písmo nás vyzýva, aby sme sa stále modlili a bdeli na modlitbách. Démoni sa trasú, keď ťa vidia modliť sa. Začínajú zúriť, keď aj napriek znepokojovaniam, ktorými ťa obťažujú, zotrvávaš v modlitbe. Budú ti hovoriť: „Zober si diár, či si náhodou na niečo nezabudol.“ Zazvoní telefón a ty budeš telefonovať. Démoni sa boja kresťanov na kolenách. Poženú ťa do služby: „Ponáhľaj sa, hýb sa! Ježiš Kristus čaká, bez teba to nedokáže.“ Len aby si sa nemodlil. Vyváženosť modlitby a služby je naším víťazstvom.
V Knihe zjavenia je opísané, ako prišiel anjel a zobral kadidlo, v ktorom boli zmiešané modlitby svätých, a položil ho pred Pána na žeravý oltár. Rozhoreli sa a zahalili Boží trón dymom. Modlitby svätých sú ľúbezným kadidlom pred Božou tvárou, sú chválou a oslavou Boha. Anjel potom zobral tieto uhlíky a vrhol ich na zem. Nastalo strašné blýskanie, hrmenie a blýskanie (porov. Zjv 8, 3 – 5). Toto je Božia moc skrytá v modlitbách. Tvojim modlitbám nič nesmie prekážať. Neodpustenie, hriech, laxnosť, sebectvo – toto všetko ich znehodnocuje.
Kto vedie túto vojnu?
Vedie ju Veľký generál, Veliteľ Božích vojsk – Ježiš Kristus. Kniha Jozue opisuje istú udalosť: Po smrti Mojžiša viedol ľud Jozue. Vydal sa bojovať do zasľúbenej krajiny. Oproti nemu vyšiel bojovník. Spýtal sa ho: „Kto si a odkiaľ prichádzaš?“ On mu odpovedal: „Pokľakni, som veliteľ Hospodinovho vojska.“ Táto istá postava sa objavuje v Knihe zjavenia apoštola Jána. Je tu obraz postavy, prichádzajúcej na bielom koni. Plášť má skropený krvou a je na ňom napísané meno: Slovo Božie. A za ním idú vojská Pána. On im velí.
Ježiš Kristus nám dáva všetko, čo potrebujeme, a výsledok boja je výhradne v jeho rukách, v moci nášho Vojvodcu. My bojujeme vo vojne, ktorá je už vyhraná. Podobne ako keď po skončení druhej svetovej vojny šialení nacistickí fanatici ešte stále vraždili. Nachádzame sa v takom stave. Vlajka je už vztýčená a na nej nápis: láska. To je napísané v prorokovi Izaiášovi alebo Jeremiášovi (čo? a kde? „alebo“ znamená vylučovanie – iba u jedneho z prorokov, alebo zlučovanie – u oboch; vetu treba preformulovať)
Stále prebieha boj porazených vojsk. Ježiš hovorí: „Vo svete máte súženie, ale vzchopte sa, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33). Pavol zvolal: „Chvála buď Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15, 57). Inde sa píše: „Nech je vzdaná vďaka Bohu, ktorý nás stále vodí v triumfálnom sprievode Kristovom“ (2 Kor 2). (miesto v Písme som nenašla)
Niekedy sa budeš cítiť zle až mizerne, ako vojak bez proviantu. Budeš si myslieť, že všetci dezertovali, len ty si ostal. Keď ostatných nevidíš, je to len hmla, ktorá ti ich zastiera, oni sú s tebou. Azda sú za tebou, lebo si ich predbehol. Keď ťa mučí strach, víťazstvom, ktoré premáha svet, je tvoja viera (porov. 1 Jn 5, 4). Nech pôjde o čokoľvek – bojuješ vierou. Pavol vyzýva Timoteja: „Znášaj so mnou všetko zlé ako riadny vojak Ježiša Krista, lebo kto sa dá na vojnu, nezaplieta sa do záležitostí obyčajného života” (2 Tim 2, 3 – 4). Musíš byť celkom vydaný svojmu Veliacemu dôstojníkovi. Vydanosť, odovzdanosť, nasadenie.
Nerob vo svojom živote ani tie najmenšie kompromisy. Od nikoho nič nevyžaduj – Kristus ťa sýti, zabezpečuje, dáva ti zbrane. Druhí ti môžu pomáhať, ale nespoliehaj sa na nich; môžu ti niečo dať, ale nič od nich nečakaj.
Posledný nepriateľ, ktorý bude zničený, sa volá smrť. Pokiaľ sa nevyrovnáš s otázkou smrti, nedobojoval si svoj boj a nebudeš víťaziť nad nepriateľom, pretože nikdy nezvíťazíš nad tým, koho sa bojíš. Vieš o tom, že zomrieš? Tešíš sa na to? Aleluja, zomrieme! Vstúpime do nového života. Preto sa môžeme tešiť na našu rakvu. Strach zo smrti nás už nedrží. Ľudia vo svete sa boja smrti, no my sme zvíťazili. Náhrobný kameň je len pekná pripomienka, že tu kedysi bolo moje telo a teraz som v nebi u Pána. Je krásne zomrieť. Každý deň, každú minútu musíme byť pripravení odísť. Čo ak ťa zrazí auto alebo ťa niekto prepadne? Budeš ho vari prosiť: „Nechaj ma, ja chcem ešte žiť“? Alebo mu povieš: „Len ma pokojne zastreľ, ja chcem stretnúť svojho Pána, teším sa na Ježiša“?
Tomáš Kempenský v knihe Nasledovanie Krista hovorí: „Mysli denne na svoju vlastnú smrť. Pozri sa nepriateľovi do očí. Niektorí mnísi si namiesto postele spravili rakvy a spali v nich, niektorí si už vykopali hrob.“
Nesmieme sa báť smrti. Ježiš Kristus sa stal smrteľným, a táto skutočnosť ťa musí tešiť. On sa smrti nebál. Keď si ho prijal, stal si sa mu podobným – smrť ťa už nemôže dostihnúť (nemôže nad tebou zvíťaziť). „Ako v Adamovi všetci zomierajú, tak v Kristovi všetci dôjdu života… a ako posledný nepriateľ, ktorý bude zničený, bude zničená smrť” (1 Kor 15, 22. 26).
Vždy, keď budeš pri Pánovi, buď pripravený povedať mu áno, ak ti dá ruku okolo ramien a spýta sa: „Vojak môj, si pripravený dosiahnuť (vybojovať) moje víťazstvo?“ Popremýšľaj, koľko rokov života ti ešte asi zostáva. Podaktorí povieme, že málo, iní vyhlásia, že veľa. Ja mám pocit, že mám pred sebou veľmi málo a ja chcem dosiahnuť to, čo mi Pán dáva. (Táto veta v prvej osobe do celkového kontextu nezapadá, lebo ostatný text je v tretej osobe. Ak by boli prednášky vydané pod menom ich autora (prednášateľa), mohla by zostať. Navrhujem vetu vyhodiť.) On ti povie: „Tu máš svoju zbraň, drž ju pevne a staň sa víťazom. No stoj sa pri mne a nikdy odo mňa neodchádzaj. Nasleduj ma teraz.“
Použité pramene
White, J.: Duchovní zápas. Návrat domů, Praha 1994.
Branislav Škripek
Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
