Keď sme hovorili o duchovných zbraniach, vždy sme začali tým, že si v Božej armáde. Jednoducho keď si sa rozhodol pre Krista a dal sa pokrstiť, začlenil si sa do Božej armády a nevyhneš sa duchovnému boju. Z civilistu sa stáva vojak a nepriateľa potom už nezaujíma, či si vojak, ktorý chce bojovať, alebo si vojak, ktorý by sa radšej niekam schoval. Prosto nepriateľ ide vždy po svojom nepriateľovi. Máš uniformu Kristovho vojaka, si diablov nepriateľ.
Doteraz sme však vždy hovorili o obrane, o tom, že Zlý ťa môže napadnúť, ale Boh ťa chráni a dáva ti všetky zbrane, aby si mohol v tomto boji obstáť. V šiestej kapitole Listu Efezanom je v niekoľkých veršoch štyri razy spomenuté slovo „stáť“ alebo „obstáť“. Pavol tým chcel povedať čosi dôležité. Bol by som rád, keby preniklo do srdca každého z nás, že máš obstáť. Boh ťa pomazal, aby si obstál, aby si nepadol, aby si nezdupkal alebo aby sa tvoj život hneď nezrútil.
Teraz postupne prejdeme na útočné zbrane. V našej mysli je často model (chápanie) Cirkvi, ktorému sa hovorí „dom na skale“. Keď prídu búrky, vetry či akýkoľvek uragán, „dom na skale“ sa nezrúti. Bude tam stáť navždy. Nie je to „dom na piesku“. Toto je Cirkev. Okrem toho všetci Cirkev neraz ponímame ako isté – poviem to obrazne – „mestečko alebo geto“, ktoré nikto nikdy nezdolá, nech by akokoľvek útočil a škodil. To je zaiste pravda.
No pridáme k tomu ešte citát z Matúša, kde je napísané: „Blahoslavený si, Šimon… Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu“ (Mt 16, 17 – 18). Všetci to berieme tak, že jednoducho Cirkev je postavená na skale a pekelné brány ju nepremôžu. Keď začne peklo útočiť a chrliť, Cirkvi sa nič nestane.
Tento verš nám však ukazuje aj iný model Cirkvi. Je tu použitý zaujímavý grécky výraz zložený z dvoch slov, ktorý sa prekladá trochu inak ako „brány pekelné ju nepremôžu“, pretože tento preklad hovorí, že pekelné brány vyvíjajú aktivitu. Je to však presne naopak. Týmto výrazom sa myslí, že Cirkev bude vyvíjať aktivitu a pekelné brány nebudú mať moc. Teda je preložený dobre, ale v origináli to presne znie: „brány pekelné nebudú mať nijakú silu“; alebo: „brány pekelné nebudú mať nijakú moc“; prípadne je možný aj iný preklad: „brány pekelné budú úplne bezmocné“; a posledný, ktorý už vychádza z hĺbky toho slova, má dokonca ten význam, že sa nebudú môcť proti Cirkvi ani len ozvať. Pekelné brány sa nebudú môcť ohlásiť protestným hlasom, keď na ne Cirkev zaútočí.
Skúste si uvedomiť, ako to posúva celý náš charakter aj celý charakter Cirkvi. Jednoducho Cirkev dostala moc od Krista. On hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28, 18). Má všetku moc. Teraz dáva autoritu Cirkvi a myslí to tak, že Cirkev jednoducho pôjde a nič ju nezastaví. Narazí na pekelné brány alebo na brány podsvetia a ony budú úplne bezmocné. Cirkev si bude môcť brať svojich ľudí alebo bude môcť získavať ľudí pre Krista bez toho, aby v tom bola porazená alebo aby ju niekto či niečo zastavilo.
Výraz „brány“ sa vo Svätom písme používa často a má dôležitý význam. Ak ste čítali Knihu prísloví alebo niektoré iné knihy Starého zákona, napríklad Knihu Rút, stojí v nich, že starci alebo vodcovia, či vojvodcovia sa vždy stretávali pri bráne. Tam si sadli a preberali všetky záležitosti. Buď vojenskú stratégiu, alebo obchodné veci, či veci týkajúce sa občianskeho života. Aj súdy zasadali pri bránach. Preto Ježiš chcel povedať, že ani tí najväčší vojvodcovia jeho nepriateľa, dokonca ani sám diabol nebude môcť nič urobiť, nebude sa môcť brániť. Tie brány budú jednoducho vyrazené, nebudú môcť odporovať, nebudú mať nijakú moc, aby mohli Cirkev zastaviť.
A okrem toho je tu skrytý ešte jeden aspekt, totiž že brána je vždy najslabšie miesto v opevnení. V obrovských opevneniach bola brána tiež mohutná, masívna, ale keď mal múr štyri metre, brána mohla mať maximálne niekoľko desiatok centimetrov. Bola drevená, aby sa dala otvárať. Ježiš hovorí, že Cirkev príde, zaútočí na to najslabšie miesto, vezme si, čo má, obráti ľudí a nič jej v tom nezabráni. Preto hovoríme o útočných zbraniach a o tom, že Cirkev je tu na to, aby ju nikto nemohol zastaviť a aby získavala ľudí pre Krista.
K tomu útoku nás povzbudzujú aj ďalšie citáty. V Liste Kolosanom 2, 14 sa píše, ako Ježiš na kríži splatil dlžobný úpis. Proti nám stál dlžobný úpis s dedičným hriechom a ostatnými našimi hriechmi a Ježiš ho jednoducho zmazal svojou krvou. Hneď za tým je napísané, že v kríži triumfálne predviedol všetky mocnosti a všetky sily. Vystavil ich potupe a výsmechu. Už sme o tom rozprávali niekoľkokrát v tomto spoločenstve. Mocnosti, sily, kniežatstvá, panstvá, tróny – to všetko sú pomenovania pre duchovné mocnosti vo Svätom písme a väčšinou pre mocnosti, ktoré bojujú proti Bohu. A tu sa píše, že Kristus ich svojím krížom triumfálne predviedol.
Triumfálny sprievod bol už len oslavou víťazstva. To už nebola samotná bitka, ale po bitke sa pozbierali všetci zajatí, zakuli sa do reťazí, pobralo sa všetko zlato, prípadne sochy bohov, bôžikov, to najcennejšie, aby bol potupený národ, a potom sa slávnostne tiahlo domov. V Rímskej ríši bolo niekoľko takýchto triumfálnych sprievodov, keď cisári alebo podaktorí vojvodcovia slávnostne vtiahli do Ríma. Už sa vedelo mesiac alebo dva, že bitka je vyhratá, ale kým tá obrovská kolóna s ukradnutým tovarom a otrokmi došla do Ríma, trvalo to niekoľko týždňov. Tam ich už čakali, a keď videli, že majú len deň cesty, všetci sa pripravili na sprievod. Rímom šiel obrovský sprievod. Vpredu kráčali poviazaní otroci, potom na vozoch všetok ulúpený majetok a na konci išiel vojvodca alebo víťaz v obrovskom kresle. Niesli ho, hádzali mu vence, kytice a oslavovali ho.
Toto urobil Ježiš a Pavol používa takéto podobenstvo, prirovnanie. Ježiš zvíťazil na kríži a kráča pred celým svetom, pred nami, pred všetkými anjelmi a pred každým so spútanými duchmi, mocnosťami, všetkým ulúpeným majetkom a všetkým, čo títo tvorovia poškodili a zničili. Oni musia ísť pred ním zviazaní, za nimi ulúpený poklad a potom v sláve sám Pán Ježiš Kristus. Ako neohrozený víťaz, neohrozený bojovník, ktorý má všetku moc a každého porazil. Asi takto vyzerá súčasná situácia v duchovnom svete.
V Druhom liste Korinťanom 2, 14 je napísané, že Boh nás vedie v tomto triumfálnom Kristovom sprievode (ekum. prekl.). Boh nás začleňuje do tohto triumfálneho sprievodu, pretože za vojvodcom vždy kráčali všetci vojaci, čo bojovali a vyhrali bitku Vo víťaznom sprievode za Kristom ideme my. Nie v okovách, nie ako porazení, nie ako bojazliví, ale ako tí, čo kráčajú za svojím Pánom, ktorý zvíťazil, a sú „oslavovaní anjelmi“ a všetkými mocnosťami. My kráčame v triumfálnom Kristovom sprievode. A Písmo o tom hovorí aj na iných miestach: „Vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi“ (1 Kor 15, 57). Toto je teda postoj Cirkvi. Postoj Cirkvi, ktorá môže kráčať a berie si to, na čo má právo, má moc kráčať. A my sme jej členovia a údy, a preto môžme kráčať za Pánom víťazne, a nie so strachom, nie s bázňou, ale v moci.
Modlitba v Duchu je zbraň, ktorá je rovnako obranná, ako aj útočná. Modlitba je veľmi veľký a široký pojem, skutočnosť, ktorá má mnoho strán, takže určite nie je len zbraňou. Bolo by veľkou chybou modliť sa len preto, že je to zbraň a môžeme ju tak používať. Modlitba je nádherná, vzácna, veľmi dôležitá a spája nás s Pánom. Ak sa niekto modlí len preto, aby ho neobťažoval zlý duch a aby bol vnútorne pokojný, a nie pretože miluje Pána a chce byť s ním, určite to nie je modlitba v Duchu.
Útočná zbraň. Meč Ducha a modlitba v Duchu spolu veľmi úzko súvisia. Tieto dve zbrane sa takmer nedajú oddeliť. Ak máš prečítané Písmo a nemáš ho premodlené, tak je z teba suchý učenec. Môžeš poznať všetky dôležité citáty a vedieť spamäti, čo sa kde nachádza. Poznal som istého človeka, ktorý ovládal, čo sa kde, v ktorej kapitole v Písme nachádza, a mechanicky sa to naozaj naučil. Vedel, čo je v prvej kapitole Genezis, čo v desiatej kapitole Numeri atď. Naučil sa to podľa svojho systému, ktorý si urobil. Vedel to vymenovať, ale na jeho živote to nebolo vidieť.
Meč Ducha – Božie slovo a modlitba v Duchu sa nedajú od seba oddeliť. Tieto zbrane sú tak úzko späté, že to naozaj nemá význam. Ak sa modlíš bez Božieho slova, nie je to modlitba v Duchu. Máme sa modliť v Duchu Svätom. Ako sa môžeš modliť v Duchu Svätom, keď nepoznáš Božie slovo, ktorého je pôvodcom? Zaručujem ti, že sa nemodlíš v Duchu Svätom. Nemodlíš sa tak, ako chce Boh, a podľa toho, čo všetko ti dáva.
Sme v útoku, a teda môžeme hovoriť o útočných zbraniach. Modlitba je najstrašnejšia útočná zbraň, aká v Cirkvi existuje. Meč Ducha je silná zbraň, ale dá sa použiť len potiaľ, pokiaľ dočiahneš. Meč sa nedá použiť na vzdialenosť piatich metrov. Preto keď poznáš Božie slovo a v Duchu Svätom ho používaš, môžeš sa obrániť pred útokom Zlého, môžeš dokonca niekomu zvestovať evanjelium a jasným spôsobom ho presvedčiť, ale nemôžeš to robiť na diaľku, kedykoľvek, akokoľvek. Len modlitba je taká zbraň, ktorá to dokáže. Keby sme to chceli k niečomu prirovnať, je to ako balistická raketa v porovnaní s ostatnými zbraňami. Pretože modlitbou môžeš útočiť kedykoľvek, na ktoromkoľvek mieste, akýmkoľvek spôsobom, v akomkoľvek čase a môžeš vybojovať veci, ktoré sú na zemi aj v nebi. To je moc modlitby. Strašná zbraň. Niet proti nej obrany.
Diabol sa nevie brániť proti modlitbe, proti ľuďom, ktorí žijú v Duchu Svätom a kráčajú v modlitbe, preniknutí modlitbou. Proti nim nemá zbraň. Môže ich pokúšať. Poznáme to aj z dejín, aj od ľudí, ktorí majú veľkú službu. Môže na nich nanajvýš zaútočiť, nejakým spôsobom ich pokúšať, ale nič proti nim nezmôže. „Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu a v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých.“ A Pavol potom dodáva: „Aj za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia, ktorého som vyslancom aj v okovách, a aby som mal v ňom odvahu hovoriť, ako som povinný“ (Ef 6, 18 – 19). To je Božia zbraň. Veľmi silná Božia zbraň.
Štyri razy je tam použité slovo „všetko“ alebo „v každom“. Zbraň, ktorá platí všade, za každých okolností a pre všetky modlitby a prosby. Použité je i slovo „modlitba“, ktoré znamená všetky druhy modlitieb, dokonca aj tvoj rozhovor s Bohom, (pozn.: toto by som dala preč, lebo každá modlitba je rozhovor s Bohom, a to, čo sa tým chcelo povedať, podľa mňa, vyjadrujú slová, ktoré nasledujú, a mohli by sa doplniť, ako uvádzam ) alebo len to, že sedíš pri Pánovi, počúvaš (ho a len tak sa s ním rozprávaš). Aj to je svojím spôsobom zbraň. Čas, keď sa mu prihováraš: „Pane, poraď mi v mojom živote, veď ma.“ Aj toto je spôsob modlitby a boja. A za tým prichádza prosba.
V gréckom texte sa nemyslí modlitba ako: „Pane, keby si mohol, tak, čo ja viem, môjmu dedkovi čosi je, dotkni sa ho“, ale z toho slova vyslovene vyplýva, že je to úpenlivá a veľmi naliehavá prosba. Nasadená prosba, keď „trasieš“ Pánom a prosíš ho, aby dačo urobil. Ďalej uvidíme, za aké veci ešte Pán chce, aby sme predovšetkým prosili.
V každom čase, vo všetkých modlitbách a prosbách, akýmkoľvek spôsobom, ako sme zvyknutí, akýmkoľvek štýlom, ale modlitba. Modlitba, ktorá vyjadruje závislosť od Pána. V každom čase. Gréčtina má niekoľko výrazov na „čas“ a každý vyjadruje niečo iné.
Prvý je chronos. To je čas, ktorý beží normálne. Ďalší je kairos, ktorý znamená určitý čas, ten požehnaný čas, keď sa má niečo udiať. Tretí je hóra a znamená periodicky opakovaný čas. Písmo odmieta tento pojem, pretože dejiny sa nevrátia. Dejiny riadi Boh. Neexistuje nič také, čo tvrdia podaktoré východné náboženstvá, akýsi večný kolobeh časov.
Tu máme použitý výraz „v každom čase“, teda „v každom kairos“, a týmto kairos sa predovšetkým myslí kvalita času. Je to čosi zvláštne. Každý čas je pre teba zvláštny, aby si sa mohol modliť. Každý čas, každú chvíľu tvojho života posväcuje Boh, aby si sa mohol modliť, aby si mohol byť s ním. Aby si sa mohol modliť a prosiť za to, čo potrebuješ.
Tretia časť – so všetkou vytrvalosťou. V našom texte je slovo „všetkou“ vynechané, ale v latinskom texte sa nachádza, hoci nám to znie trochu cudzo. So všetkou vytrvalosťou. To znamená, že nesmieš ochabovať v modlitbe, nesmieš akosi poľaviť v srdci, že aj tak to na nič nie je, tak načo to robiť. Musíš byť verný v každej situácii. Toto znamená so všetkou vytrvalosťou verný v každej situácii. Boh ťa pozná a vie, čo sa s tebou deje, ale vždy ti dáva milosť, aby si sa mohol modliť. Vytrvalo. Dáva ti milosť, aby si neprestal, aby si nezatrpkol, aby si nezahorkol, aby si sa neľutoval a aby si nič nezabalil. Boh ti dáva milosť.
Ďalej – za všetkých svätých. A teraz sa pozrime, ako sa modlievame my. V niektorej občasnej modlitbe a prosbe, iba niekedy. Keď sa mi to už zunuje, tak len s krátkou vytrvalosťou a len za niektorých ľudí, ktorých mám vytipovaných. Ale Pavol rozširuje túto zbraň a hovorí, že všetky modlitby a prosby, v každom čase, teda vždy, so všetkou vytrvalosťou a za všetkých. Teda už vieš, za koho sa máš modliť. Pán ťa žiada, aby si sa modlil za všetkých, ale spôsobom Ducha. Modlitbu vnuknutú Duchom Božím, ktorý ťa ňou vedie.
Poznáme to. Máme modlitbové zhromaždenie, a keď sa nasadene modlíme za určitú vec, ku ktorej nás Pán priviedol, niekto sa ozve: „Požehnaj aj deti v Amerike alebo v Afrike, alebo v Somálsku.“ Zaiste je to dobrá modlitba, ale vždy pochybujem, či je to modlitba v Duchu, či ťa k tomu priviedol Pán, lebo on naozaj vedie ľudí, aby sa modlili aj za tieto veci, položí im ich na srdce a oni kľačia pred ním dňom a nocou, nájdu ďalších príhovorcov a skutočne sa niečo pohne. No nie len tak niečo hovoriť do vetra. Alebo: „Pane, obráť všetkých hriešnikov.“ Také neurčité modlitby väčšinou skončia veľmi blízko našich úst.
Vo všetkých modlitbách a prosbách máme konať tri činnosti: modliť sa, vytrvalo bdieť a prosiť. Boh nám hovorí o týchto troch veciach pri modlitbe. Modli sa, bdej a pros. Určite si pamätáte tie verše z Písma, v ktorých Pavol často vyzýva: „Ustavične sa modlite, bez prestania sa modlite, v modlitbách neochabujte“ a pod. Pán Ježiš hovorí podobenstvo, ako sa máme neustále modliť a neochabovať. Apoštolom v Getsemanskej záhrade povedal: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia“ (Mt 26, 41). Modlite sa.
Druhá vec je: bdejte. Máme skúsenosť, a Písmo to veľakrát potvrdzuje, že keď ide o nejakú veľkú vec a Boh ťa vedie, hovorí ti, aby si bdel, tak zvyčajne zaspíš. Tak duchovne. Stratíš ten čas a ani si nespomenieš, že ti Boh niečo položil na srdce. Zrazu sa cítiš unavený a robíš všetko možné. Presne ako apoštoli. Pre Ježiša to bola azda najdôležitejšia hodina v jeho živote, keď sa rozhodoval splniť Otcovu vôľu do konca. Potil sa krvou, plný úzkosti, a hovoril: „Moja duša je smutná až na smrť. Bdejte a modlite sa. Poďte so mnou.“ Zobral si ešte troch, aby boli blízko pri ňom, aby ho videli, aby boli na dohľad, aby mu pomáhali a aby aj on, keď sa obzrie, uvidel, že títo traja mu kryjú chrbát, že sa s ním modlia.
Zaspali. Keď k nim prišiel, zobudil ich a povedal: „Vy spíte? To neviete ani hodinu vydržať so mnou?“ A išiel sa znova modliť a oni znova zaspali. A toto sa deje aj v našom duchovnom živote. Keď Boh niečo chystá, povie ti: „Bdej!“ Ty zaspíš a prepasieš veci, ktoré chce urobiť. Boh nikdy nezačne nejakú vec bez toho, aby najskôr nevzbudil príhovorcov, ktorí sa budú modliť. Kedykoľvek. Je jedno, či vo dne, či v noci.
Niektorí z vás možno majú skúsenosť, že Boh vás uprostred noci zobudil a čosi od vás chcel. Vyložene ste to cítili. Jednoducho ste zrazu vstali a vedeli ste, že sa niečo deje. Kto je citlivý, kľakne na kolená a modlí sa: „Pane, čo odo mňa chceš?“ Väčšinou chce, aby si sa za niekoho alebo za niečo modlil práve v tej chvíli. Keď si citlivý, Boh ťa môže použiť. Kľakneš a modlíš sa. Niekedy ti ukáže za čo. O chvíľu ti zjaví, za čo sa modlíš. A inokedy ti to neukáže a ty sa len modlíš: „Pane, nech sa deje tvoje dielo. Nech sa stane to, čo chceš. Nech premodlievam to, čo potrebuješ v tejto chvíli.“ A čosi sa udeje. Alebo – poviem to tak hlúpo – chrápeš ďalej, lebo ti to je jedno.
Proste. Modlite sa, bdejte a proste. Modliť sa znamená udržiavať predovšetkým vzťah s Pánom, pýtať sa na svoje veci, na svoj život, na svoje vedenie, alebo len tak sa rozprávať s Pánom, len tak spočinúť. Ty sa jednoducho potrebuješ modliť, keď ti to Ježiš povedal. Ježiš sa modlil po celý čas, ako tu bol. Bol Božím mužom modlitby. To zaručene potrebuješ aj ty. Nehovorí to len tak. A teraz hovorí o prosbe.
Ďalšie verše, 18 a 19, nám to vysvetľujú. Pavol hovorí: „Za všetkých svätých.“ Akoby chcel povedať: za Božie diela, za to, aby Kristovo telo nebolo napádané. Obranná modlitba. Nemodli sa len za seba. Často prežívaš pokušenia. Sú tu aj druhí, ty si Kristovo telo. Vedľa teba je tvoj spoluúd. Máš tu brata a sestru v Kristovi. Keby ti ktosi išiel odseknúť ruku, nepovieš mu, že tvoja ruka nepatrí k telu, nech ju odsekne. Ale kričíš, dovolávaš sa, modlíš sa, aby sa ti s ňou nič nestalo. Takto je to aj s bratom. Boh ti ukáže, že niečo s ním je, a ty sa začneš modliť, pretože keď sa ublíži bratovi, ublíži sa aj tebe. Potom to pocítiš aj duchovne. Alebo môžeš byť duchovne taký otupený, že ti to ani nenapadne a nebudeš mať tú citlivosť. To však potom nie je veľmi dobré.
Pavol ďalej hovorí: „Modlite sa za mňa, aby mi bola daná milosť zvestovať evanjelium so všetkou odvahou“ (Ef 6, 19). To je ďalšia vec, za ktorú Boh chce, aby si sa modlil – aby bolo zvestované evanjelium. Aby si ho jednoducho o to prosil. Ak poznáš ľudí, ktorí hlásajú evanjelium, modli sa, aby sa im darilo, aby boli povzbudzovaní, aby ich sprevádzala moc. A vymodlíš ďalších a bude sa môcť ohlasovať evanjelium. Premodlíš evanjelizačné akcie. Premodlíš aj seba, aby si mohol niekomu povedať o Ježišovi. Premodlíš všetko, čo sa chystá.
Toto naše spoločenstvo by nebolo také, aké je, keby tu neboli snáď už dve desiatky ľudí, ktorí sa zaň modlia. Predtým ako vznikla táto skupinka príhovorcov, prosil som a zháňal ľudí, ktorí by sa zaviazali niekoľko minút denne sa modliť, ktorým by bolo toto spoločenstvo blízke a Boh im ho položil na srdce. Teraz je približne dvadsať ľudí, ktorí sa zaň modlia. Denne. Keby nebolo týchto modlitieb, už dávno tu nie sme. Boli by sme rozhádzaní ako handry. Nič by nám nepomohlo. (pozn.: je to aktuálne? Necháme to takto, alebo nejako zmeníme? Prípadne použiť minulý čas)
Vec, ktorá nie je podložená prosbami Božieho ľudu, sa raz-dva rozsype. Tu medzi nami by sa nediali uzdravenia, oslobodenia od hriechov, neboli by tu slová poznania, slová proroctva, neboli by tu tie veci, ktoré živia a udržujú Boží ľud, keby nebolo týchto ľudí. A ja vás vlastne aj povzbudzujem, keď vám Boh dá na srdce toto spoločenstvo, modlite sa, lebo on to chce a nevnuká tieto veci nadarmo. Potrebuje ťa. Keď ťa niekedy v noci zobudí a vieš, že je to…, (???) alebo cez deň zrazu príde taká chvíľa a začneš sa modliť a ani nevieš ako. Boh ťa vtiahne do modlitby, lebo ťa potrebuje. Buď citlivý. Premodlievaj Božie veci.
Máme skúsenosť, že keď sme chodievali do väznice, prosil som o modlitby. Chodievali sme v sobotu. Pýtal som sa: „Kto sa bude v piatok a v sobotu modliť a postiť?“ Nikto sa nehlásil. „Dobre,“ povedal som, „modlime sa a postime.“ A išli sme do väznice. Cestou, keď sme sa vracali, hovoril som našim: „Veľa ľudí sa nemodlilo.“ Cítili sme to. Bolo to tam nesmierne ťažké. A keď som sa potom v stredu spýtal, kto sa modlil alebo postil, prihlásili sa traja ľudia. Traja zo sto ľudí sa prihlásili, že sa modlili alebo postili.
Potom sme išli o dva mesiace a bolo to úžasné, bola to sila. A myslím, že sa vtedy prihlásilo asi tridsať ľudí, ktorí sa počas evanjelizácie modlili a postili. Stálo to na tých modlitbách. Boh nástojčivo potreboval vaše modlitby, aby sa tam mohli nejakí väzni spamätať, aby mohli prežiť Božiu lásku, aby sa mohli rozplakať alebo aby mohli vyznávať svoje hriechy, či odísť odtiaľ zmenení na celý život. Naliehavo potreboval vaše modlitby, moje modlitby. A my často spíme. Takže za toto máme prosiť. Za tieto veci. Nielen, aby sme boli ochraňovaní. Zaiste i za to. Často sa musíme modliť, aby Cirkev bolo ochraňovaná, aby služobníci boli ochraňovaní. Všetci, čo slúžia, aby boli ochraňovaní. Každý člen Božieho ľudu. Keby sme však skončili pri tom, môžme to zabaliť. Nijaká armáda na svete ešte nevyhrala bitku vtedy, keď sa iba bránila. Keď sa Cirkev bude iba brániť, nebude to dobré. Treba sa modliť za tieto veci, za všetko, čo máme podložené.
Modlitba, bdenie a prosba spôsobujú, že sa uvoľňuje Božia moc, že niektoré veci, s ktorými sa nedá pohnúť, sa zrazu zmenia. Písmo tak hovorí u proroka Daniela, ktorý sa modlil a vyprosoval si milosť. Odpoveď na modlitbu sa dostavila až po desiatich dňoch. Prišiel k nemu anjel Michal a povedal: „Doteraz mi trvalo, kým som prišiel k tebe, pretože som mal po ceste veľa nepriateľov, ale Boh ťa vypočul už v tej chvíli a poslal ma.“ Keby bolo ešte niekoľko ľudí, ktorí by sa prihovárali s Danielom, bolo by to vyriešené okamžite. Neboli, preto to istý čas trvalo. A toto spôsobuje prosba.
Najdôležitejšia podmienka je, že to musí byť modlitba v Duchu. Viete, aký je protiklad modlitby v Duchu? Ježiš hovoril: „Nemodlite sa ako pohania.“ Keď sa nemodlíš v Duchu, modlíš sa ako pohan. A Boh nemá záujem o takú modlitbu. Toto sú protipóly. Modliť sa v Duchu a modliť sa ako pohan – čiže ako ten, ktorý nepozná Boha. Doslovne sa dá povedať: ten, ktorý je bez Boha. Modlí sa, a nepozná Boha. A preto sa ani nevie modliť. Jeho modlitba ani nevystúpi k Bohu.
Čo je to modlitba v Duchu? Je to modlitba vzbudená a vedená Duchom Božím. Boh ťa privedie k modlitbe a potom ju vedie. Často sme takí otvorení, že sa necháme Duchom Božím priviesť k modlitbe. Vieme, že nás k nej priviedol, ale nenecháme sa ním viesť počas modlitby. Vedieme si ju sami. Idem sa modliť, kľaknem si, chvíľu sa modlím vlastnými slovami, chvíľu povedzme v jazykoch alebo sa modlím ruženec, či niečo z Písma, a pritom Boh by chcel od teba v tom okamihu čosi trochu iné, no ty máš svoj systém, svoje škatuľky – kľakneš a modlíš sa. Nechal si sa pritiahnuť Bohom a jeho mocou, ale nepočúvaš ho. A potom sa modlíme stereotypne. Buďme veľmi citliví na Božieho Ducha, lebo iba to je modlitba v Duchu. V autorite Ducha Svätého a s jeho pomazaním. Tento bod sa osobitne týka príhovornej modlitby, teda modlitby útočnej. Keď nemáš vzťah s Bohom alebo neprežívaš tú autoritu, alebo máš strach, že si neprežil to pomazanie, nie je to modlitba v Duchu. Keď sa chceš modliť ako niekto iný, kto má to pomazanie alebo už niečo prežil, a ideš sa modliť bez vnútorného obsahu, bez toho, čo ti Boh dal, nemá to tú silu, nie je to modlitba v Duchu. Nestanú sa tie veci. Máš mať pomazanie.
Modlitba v Duchu rovná sa modlitba v Kristovi. Alebo, ako hovorí Ježiš, v jeho mene. „Keď sa budete modliť o čokoľvek v mojom mene, Otec vám to dá“ (Mt 18, 19). Modlitba v Ježišovom mene, v Kristovi alebo v Duchu Svätom je to isté. A je to modlitba vo viere. Nielenže si veriaci, čiže máš ontologickú vieru (to, čo sa ti stalo), ale sa modlíš modlitbou, ktorú ti dáva Duch Svätý na danú situáciu a ktorú potrebuješ dostať. K viere sa pridáva reálna skúsenosť. Keď niečo s Pánom prežívaš, buduje ťa to a vzrastá aj tvoja viera. Toto je modlitba v Duchu.
Čo spôsobuje Duch Boží? Čo sa deje? Ôsma kapitola Listu Rimanom: prebýva v nás, svedčí, že sme Božie deti, prihovára sa za nás; List Galaťanom: volá v našich srdciach, vzbudzuje volanie „Abba, Otče“. Je to modlitba s vierou, synovská, biblická. Modlitba v Duchu. Nemodlím sa len preto, aby som mal vnútorný pokoj, a preto sa musím modliť dlho, ani preto, aby som nebol obťažovaný zlým duchom. Tam nie je čosi celkom v poriadku. Modlitba v Duchu je iná.
Posledná podmienka modlitby v Duchu je naplnenie Duchom Svätým. Svätý Pavol hovorí: „Neopíjajte sa vínom… ale buďte naplnení Duchom“ (Ef 5, 18). Alebo: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva“ (Kol 3, 16). To je to isté.
Treba byť citlivý na Ducha a počúvať ho, ale aj mať disciplínu a poriadok. Poviem si, že sa budem prihovárať ako Boží bojovník, že sa budem prihovárať za spoločenstvo alebo za určitú aktivitu, či za konkrétneho človeka. Dám si to do svojho modlitbového zoznamu a aspoň raz za týždeň premodlím tých ľudí, ktorých chcem, aby boli sprevádzaní Bohom.
Skutky apoštolov, dvanásta kapitola: Herodes dal popraviť Jakuba a videl, že sa to Židom páči, preto rýchlo chytil aj Petra, aby ho na sviatky popravil. Bude zábava. Získa si Židov, lebo mu stále robia problémy. Zničí kresťanov, tí ho aj tak otravujú, lebo nechcú poslúchať. Nechcú vyhlasovať cisára za Boha. Na tom mieste v Písme je napísané, že Cirkev sa zišla a úpenlivo sa modlila. A všimnite si, modlili sa v noci. Aj v noci. A preto Pavol hovorí: „Vo dne v noci, keď sa modlím, keď za vás vzdávam vďaky.“ Pavol často spomína ono „vo dne v noci“.
Cirkev sa modlila v noci, lebo išlo do tuhého. Na druhý deň mali Petra popraviť. Toho človeka, ktorý ich viedol, ktorý mal autoritu, ktorý bol ich pastierom. Išlo im o veľa. A preto sa zrazu zobudili a modlili sa ako žeraví. Viete, prečo to bolo v noci? Lebo Peter spal v noci zviazaný medzi dvoma strážami a ďalšie dve stáli vonku. Pred dverami. Bola noc. A oni sa modlili a Petrovi sa zjavil anjel. Boh vypočul modlitbu tých, čo tam boli nasadení a neustále prosili za Petra, hovoriac: „Pane, veľmi ho potrebujeme.“
Prišiel anjel, zobudil Petra a povedal mu: „Vstávaj!“ Padli mu okovy z nôh. Strážcovia spali ako zarezaní. Prešiel pomedzi dvoch, čo boli pri dverách, a potom šiel do toho domu, kde sa modlili. Slúžka pri dverách mu nechcela veriť. Pritom sa modlili, prosili si to od Pána. Výsledok: všetci sa radostne objímali a Peter odišiel na neznáme miesto. Ďalší výsledok: Cirkev bola posilnená. Na konci tejto kapitoly je napísané, že sa vzmáhala, mala pokoj, kráčala, lebo prežili duchovný boj a za niečím stáli.
Zahynulo šestnásť strážcov. Všetci boli odvedení na popravu. Zahynul Herodes. Bol potrestaný. Veriaci sa modlili a Boží odporcovia boli potrestaní. Herodes sedel na svojom tróne a ľudia mu chceli lichotiť: „To nie je hlas človeka, to je hlas Boží.“ A vzápätí ho Boh zničil. Toto všetko spôsobila modlitba.
Keď čítate Písmo, zistíte, čo vymodlili modlitebníci. Vieme, ako aj v našej histórii vznikali komunity, rehole. Niekto sa neprestajne modlil a modlil a modlil a modlil a zrazu nastalo prebudenie a išlo za ním sto ľudí. Alebo dvesto. Len preto, že pripravil cestu Božím veciam.
Skvelá kniha o duchovnom boji je od sv. Atanáza, biskupa prvotnej Cirkvi v 3. storočí. Je o sv. Antonovi. Bol to človek, ktorý počul Božie volanie, aby predal všetko, čo má, šiel do púšte a modlil sa. Často prežíval aj duchovný boj. Démon ho pokúšal a snažil sa ho v noci budiť, kázal mu robiť všelijaké veci, vymýšľal si na neho a obviňoval ho. Anton si ľahol na zem a modlil sa. Démon s krikom po chvíli odišiel. Alebo ho začali strašiť a zjavovať sa mu rôzne príšery. Bolo ich veľmi veľa. A on sa len ticho začal modliť a zrazu sa začali tie príšery biť medzi sebou a s veľkým krikom poutekali. Moc modlitby. Ten človek vedel, čo má robiť. Použil Kristovo meno, chvíľu sa modlil a bolo. Toto je modlitba v Duchu. Modlime sa v Duchu, zažívajme tú vzácnu skúsenosť. Skúsenosť s Duchom Svätým a jeho vedením.
(Pokračovanie.)
Mário Tomášik
Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
