Ďalšia útočná zbraň je zvestovanie (hlásanie) evanjelia. Hlásanie a kázanie sú dve veci. Pán Ježiš Kristus začal svoju verejnú činnosť tak, že ako obyčajne v sobotu vošiel do synagógy, sadol si a vyzvali ho, aby čítal z Písma. Otvoril zvitok, rozvinul ho a citoval zo 61. kapitoly Izaiáša. To, čo čítal, označil za opis svojej misie. „Pomazaný som, aby som priniesol chudobným radostnú zvesť, vyhlásil zajatým prepustenie a aby som prepustil zdeptaných na slobodu“ (Iz 61, 1). Toto hlásanie radostnej zvesti bude oslobodzovať zajatých a zdeptaných bude prepúšťať na slobodu. Pretože kázal a modlil sa s ľuďmi, Boh potvrdzoval jeho kázanie. On keď hovoril, že Boh je váš Otec, Boh vás miluje a keď budete mať čisté srdce a budete oslobodení, keď budete mať čisté oči a budete hladní a smädní po spravodlivosti a potom sa s nimi modlil. (pozn.: nerozumiem tejto vete, treba ju upraviť, ale ja neviem, čo sa ňou chcelo povedať) Boh potvrdzoval jeho kázanie tak, že tých ľudí dával do poriadku. Uzdravoval ich fyzicky, duševne a oslobodzoval ich duchovne.
Počas svojej služby, pretože bola rozsiahla a veľká, mal Ježiš vypracovaný určitý plán. Najprv požiadal svojich Dvanástich a dal im poverenie, aby išli, kázali a ohlasovali dobrú zvesť. A oni naozaj išli a rozprávali o Božom kráľovstve. Hovorili, že sa treba obrátiť a kajať. Pomazali olejom mnohých ľudí a tí boli uzdravení. Mnohých oslobodili od zlých duchov. Krátko potom poslal ďalších sedemdesiatich dvoch. Čiže toto poverenie hlásať dal ďalším ľuďom – svojim učeníkom a poslal ich zvestovať. Nájdeme to v deviatej kapitole Lukášovho evanjelia.
A napokon, keď Ježiš skončil svoju činnosť, keď naplnil, čo chcel, a odchádzal zo zeme k Otcovi, vtedy poveril týmto zvestovaním všetkých svojich nasledovníkov. Je to napísané v Mk 16, 15: „Iďte do celého sveta a kážte evanjelium.“ Podobné, len obsiahlejšie „veľké poslanie“ je zapísané v Evanjeliu podľa Matúša: „Iďte do celého sveta, získavajte mi učeníkov z každého národa a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čo som vám povedal“ (Mt 28, 19 – 20). Toto je jedna zo základných úloh Cirkvi.
Pán si nás získal pre seba a chce, aby sme my získali ďalších. Toto je naša úloha. Nemáme len žiť čo najzbožnejšie, čo najpokojnejšie len pre seba a v nedeľu (alebo snáď aj častejšie) ísť do kostola. Pán potrebuje, aby sme druhým ohlasovali evanjelium o spasení svojím životom, slovom, svojou službou, pomocou atď. Máš byť listom, na ktorom sa dá čítať, kto je Pán Boh. Na tvojom živote to má byť vidieť, nech sa nachádzaš kdekoľvek. Nekážeme o dokonalosti. Nie, máme právo na chyby, môžeme ich robiť a budeme ich robiť, ale máme tú veľkú úľavu, že Pán nám vždy odpustí, ak sme zhrešili alebo ak sme náhodou urobili chybu. Nebude nás obviňovať. Iba chce, aby sme vstali a išli ďalej, aby sme získavali ďalších. Je to naša úloha.
Celý svet je pod mocou Zlého (porov. 1 Jn 5, 19) a to si potrebujeme uvedomovať. Svet je stratený a my to môžeme vidieť. Svet postupne stráca hodnoty. Spoločnosť dlhý čas bola a ešte stále je ovplyvňovaná akýmsi kresťanským štandardom morálky, ale pomaly tu pôsobí postupná snaha povoliť homosexuálne vzťahy ako čosi normálne či snaha dovoliť homosexuálnym partnerom, aby si adoptovali deti. Všimli ste si, že morálny profil politika už vôbec nestojí na tom, aké je jeho rodinné zázemie, aký je jeho rodinný život? Úplne bežne vidíme aféry politikov a oni naďalej ostávajú v politike, naďalej sú našimi predstaviteľmi. Voľakedy by im nič také neprešlo. Kedysi za Rakúsko-Uhorska bolo veľkým vyznamenaním byť štátnym zamestnancom. Štátny zamestnanec, to bol ktosi. Bol dobre zaplatený, ale musel mať aj dobré rodinné zázemie, dobrý morálny profil. Dnes verejní činitelia po celom svete strácajú morálny profil a ďalej vykonávajú svoju činnosť s tým, že je to predsa úplne normálne. Takto sa nám dostáva do povedomia, že to skutočne je normálne.
V našej mysli vládne vedomie, že monogamia je ten správny spôsob manželstva. Postupne to prestane byť normálne. Bude normálne, že muži budú mať viacero manželiek. Kedysi to tak bolo – za čias apoštolov. Prví kresťania mali mnoho žien. Bol to bežný štatút tej spoločnosti. Na tom nebolo nič zvláštneho. Tak žil svet. Preto Pavol v jednom liste napísal, že biskup má byť „muž jednej ženy“.
Všetko toto úsilie zmeniť morálne hodnoty a takéto zmenené ich priniesť do tohto sveta ako normálne je len snahou zmeniť to, čo tu ustanovilo Kristovo evanjelium. Postupne tieto zmeny budú prichádzať. Preto Kristus povedal: „Vy ste soľou zeme… Vy máte byť svetlom sveta“ (Mt 5, 13 – 14). Máme tak svietiť novými hodnotami, ktoré ponúka evanjelium, že svet uvidí, že to má byť inak. Máme byť soľou, to znamená konzervovať, zachovávať niečo, aby to nehnilo. Tam, kde sa nachádzame, má byť lepšia klíma.
„Celý svet je pod mocou Zlého“, a preto dal Boh svojho Jedináčika, svojho najdrahšieho Syna, aby „každý, kto v neho verí, nezahynul, ale bol spasený“ (Jn 3, 16). Pretože celý svet je pod mocou Zlého, musí zomrieť. Boh je spravodlivý. Boh neospravedlní hriech tak, že zažmúri oči. Úžasne miluje každého z nás, ale nedovolí, aby niečo nesväté prišlo do jeho prítomnosti. Preto nám dáva možnosť byť zachránení. Hovorí: „Verte v Ježiša Krista, ktorý zobral vaše hriechy na kríž, kde bolo za ne zaplatené, a môžete sa bez hriechov, v spravodlivosti Ježiša Krista postaviť predo mňa a od tej chvíle začnem premieňať váš život.“ Od tej chvíle stojí pred tebou obrovská úloha posväcovať svoj život, stávať sa novým človekom. To znamená, že sa máš nechať ním premieňať natoľko, aby si mal úplne nové hodnoty, úplne nový život.
Boh chce nebo zaplniť ľuďmi. Mnoho ľudí ide do pekla. Nemôže s tým nič robiť, pretože si vybrali takú cestu alebo boli nejakým spôsobom oklamaní. Ľudia však musia počuť to, čo Boh koná v živote človeka, čo je schopný urobiť. A sme to my kresťania, ktorí to máme priniesť.
Mnohí ľudia sú dlhé roky kresťanmi, ale nikdy im nebolo vysvetlené, čo znamená byť kresťanom, a preto ani nemôžu nič prinášať svetu. Možno sa snažia o akési morálne dobro, v ktorom však často zlyhávajú, a vlastne nemajú čo ponúknuť. Ľudia musia počuť, čo Boh koná, čo chce konať, ako koná a akú silu na to máme. Nie je to z nás, je to z moci Ducha. Ľudia potrebujú počuť, že Ježiš prijíma každého a stačí mu len otvoriť srdce, že chce odomknúť brány väzení, v ktorých sedia. Ľudia v depresiách, v problémoch, v čomkoľvek, v čom sa nachádzajú, potrebujú počuť: „Pozri, je tu Ježiš, on má kľúče. Ty máš bránu, mreže, on má kľúče. Skús to dať dokopy. Keď mu dáš svoje srdce a podriadiš mu svoj život, vyvedie ťa von.“ Keď sľúbil, že vyvedie zdeptaných na slobodu, tak ich skutočne vyvedie. On si stojí za slovom.
Naša veľká istota spočíva v tom, že keď ja poviem, že zdeptaných vyvedie na slobodu, on ich vyvedie, nie ja. To je tá jednoduchá úloha, ktorú máme. Ty máš povedať, čo Boh sľúbil, a on to vykoná. Problém je v tom, že my sedíme ustráchaní a zahanbení, spoliehame sa, že to snáď urobí ktosi iný, výrečnejší, nasadenejší, kresťanskejší, skúsenejší… Len nie ja. A to je veľký omyl. Treba povedať ľuďom, čo robí Boh.
Evanjelizujeme rôznymi spôsobmi. Pre každého z nás je pripravené určité povolanie, poslanie, ktoré nám chce Pán Boh dať. Všetci sme povolaní do určitého kresťanského štandardu. Všetci by sme mali byť schopní zvestovať evanjelium, modliť sa za uzdravenie, za oslobodenie, povzbudiť iného, niekomu pomôcť, niekomu poslúžiť… A nad ten štandard potom vystupujú jednotlivé služby každého z nás. Každý je poverený službou v inej oblasti, kde väčšmi vyniká, ale sú veci, ktoré robíme štandardne všetci. Nikto nemôže povedať, že nemá na to, aby iným hovoril o Ježišovi. Má na to, ale ten, kto má dar kázať o Ježišovi z pódia, bude v tom perfektný, a keď to bude robiť, mnohí sa obrátia.
Spôsoby evanjelizácie:
Pouličná evanjelizácia. Aj medzi nami sú takí ľudia, ktorí majú tento dar, ale my často neobjavujeme to, čo máme robiť. Zvykli sme si na model: kostol, život. Musíme však objavovať svoje úlohy v Cirkvi. Dostali sme ich a máme na ne aj silu a Ducha Božieho.
Cielená, osobná evanjelizácia, keď cielene kolegovi, priateľovi alebo v rodine chceme hovoriť o Ježišovi.
Náhodná evanjelizácia, keď len tak náhodou niekde niekomu povieš o Ježišovi. Vo vlaku, v autobuse a pod. Niekomu môžeme iba tak povedať, že Boh ho má rád, že sa o neho stará, že ho zaujíma jeho život. O Pánovi sa dá hovoriť hocikde.
Veľká organizovaná evanjelizácia na štadióne. Sú to dlhodobo pripravované akcie, ale aj takého veci sú a my v nich máme svoje úlohy. Robia ich veľké tímy ľudí.
Stretnutia mládeže. Je dobré zavolať kohokoľvek, aj neveriaceho alebo váhavého človeka na výlet kresťanov. Pri obyčajnom rozhovore ten človek môže povedať: „Veď vy ste celkom normálni ľudia. S vami sa dá porozprávať, dáte si pivo, viete rozprávať vtipy.“ Ľudia majú pokrivený obraz o kresťanstve, kresťanoch a Cirkvi.
Médiá. Všade, kam sa len dostaneme, hlásajme evanjelium o spasení a odpustení hriechov v Ježišovi Kristovi.
V súčasnosti je veľmi zaujímavá oblasť, kde treba zvestovať evanjelium – evanjelizácia veriacich. To je problém. Ťažšie je obrátiť katolíka ako neveriaceho. Omnoho náročnejšie je obrátiť ku Kristovi kresťana ako nekresťana.
Treba si uvedomiť, že satan a démoni budú proti tomuto bojovať. Veľmi dôkladne. Zvestovanie evanjelia je útok na tých, čo majú zaslepenú myseľ. Satan je boh tohto sveta a zaslepuje ľuďom myseľ, aby nepočuli, aby im „nevzišlo slávy evanjelia“ (2 Kor 4, 4).
Proti tým, čo evanjelizujú, pôjdu rôznymi spôsobmi. Budú vás poškodzovať, urobia vám čokoľvek zlé, nebude nič nenormálne na tom, že ak je zajtra evanjelizácia, dnes večer dostaneš 40-stupňové horúčky. To oni dokážu urobiť. Zajtra je evanjelizácia, zmeškáš, čo sa dá zmeškať, všetko sa pokazí, len aby si neodišiel z domu. V tej chvíli buď obrnený, pripravený, že všetko môže aj spadnúť za tebou, dôležité je, aby si prišiel tam, kam prísť máš, a aby si hovoril o Pánovi. Treba byť veľmi obozretný, ale čo je najdôležitejšie, žiť v posvätení. V neustálom posväcovaní života a v blízkosti Pána Ježiša Krista.
Satan je boh tohto sveta a svojim ľuďom stále zaslepuje oči, aby nevideli. Preto sa veľa ráz stane, že ak niekam neprídeme s Božou mocou, tak môžeme zniesť ľuďom i modré z neba, dať im toho najlepšieho kazateľa, môžu tam byť tie najlepšie prednášky atď., no oni nepočujú, akoby nerozumeli, sú mimo.
Pred každou evanjelizáciou sa musíme veľmi intenzívne modliť, aby sa Pán dotkol ľudí, aby ich osvietil. Pretože nejde len o to, aby počuli ušami, ale aby porozumeli hlasu Ducha Božieho, ktorý volá v srdci a vysvetľuje v srdci. Títo ľudia, ktorých sa Pán dotkne, budú obrátení hneď. Alebo budú takí naštrbení, že postačí už len maličký okamih, niekto ich neskôr osloví a oni všetko pochopia. Musíme zvestovať v moci Ducha. Nestačia len naše schopnosti, výrečnosti, naše evanjelizačné prostriedky, pripravené veci, dobré gitary. Musíme byť vyzbrojení mocou. Na každom hlásaní evanjelia už len zbierame, čo sme dopredu pripravili.
Istý vedúci evanjelizácie so skupinou veriacich chodil na ulice. Dopredu sa veľmi dlho modlili, kvalitne si to pripravili. Prišli na tržnicu a ľudia sa tam obracali ako muchy, bolo ich veľa. Potom sa vedúci evanjelizácie vymenil za iného. Ten bol omnoho praktickejší, naučil ich lepšie scénky, lepšie evanjelizačné prostriedky a rýchlejšie sa modlili, ale nikto sa neobrátil. S totálnou námahou sa na tom istom mieste evanjelizácie obrátil jeden či dvaja. Potom rozoberali príčinu. Dôvod bol ten, že úplne skrátili čas modlitby. Detailne to celé vypracovali, ale nemali ľudí vymodlených.
Musíme sa zvlášť modliť za tých, čo stoja vpredu: misionári, evanjelizátori, evanjelizačné tímy alebo len za niekoho, o kom vieme, že sa práve rozpráva s neveriacim človekom. Mnoho kresťanov má práve túto službu príhovoru.
Treba, aby sme mali citlivosť na to, čo Boh robí, čím sa nám prihovára. Ak má rásť takáto služba, musí za ňou stáť neustále sa zväčšujúci počet tých, čo sa budú prihovárať u Boha. To, že sem chodia noví ľudia, nie je preto, že sa tu dobre rozpráva, že je tu dobrá hudba a veľa ľudí. Keby sme vsadili na toto, bolo by to totálne nanič. Keby sme sa prestali upierať k Bohu a prosiť, aby žehnal toto spoločenstvo, nerobil by to.
Potrebujeme sa modliť za novoobrátených. Pretože na nich číha veľa nástrah. Kým sa stanú pevnými v Pánovi, veľakrát môžu odpadnúť. V trinástej kapitole Matúšovho evanjelia je napísané, ako Rozsievač rozsieva slovo, no príde satan a vytrháva ho zo srdca. Ľudia boli úplne nadšení, zasiahnutí a… na druhý deň úplne spochybnení. Všetko to bola satanova manipulácia. Prišiel a vyrval im slovo zo srdca. Obráteným musíme vyprosovať ochranu a rast.
O takýto príhovor prosil aj Pavol Efezanov. „A modlite sa celý čas v Duchu Svätom… A modlite sa aj za mňa“ (Ef 6, 18 – 19). Pavol bol dosť múdry na to, aby vedel, že potrebuje silu a pomoc na evanjelizovanie, aby vytrhával ľudí z diablovej moci. Hlásanie evanjelia je vytrhávanie ľudí z moci satana. Pavlovi to povedal Ježiš: „Choď a odvráť ľudí od tmy k svetlu, od moci satana k Bohu“ (Sk 26, 18). A Pavol bol tiež dosť pokorný na to, aby o to žiadal. Aby prosil bratov o modlitby.
Raz som bol s istou skupinou na evanjelizačnom sústredení v Čechách a v noci som prežil obrovský útok, aký som dovtedy ešte nikdy nezažil. Veľmi silné pokušenie na veľmi nechutné veci. Vybojoval som ho asi za hodinu, ale stálo ma to nesmierne veľa. Rôzne obrazy, zastrašovanie a zvádzanie na hrozné veci. Ráno som sa o tom zdieľal. Na druhý deň bola evanjelizácia, takže som vedel, o čo ide, mal som mať totiž kázanie. Hovoril som o tom pri raňajkách a jeden brat mi povedal: „Druhýkrát nie je problém, aby si ma zobudil.“ Zamyslel som sa a hovorím si: „Toto by som nevedel, vybehnúť z izby, zobudiť niekoho a povedať: Modli sa so mnou, je mi nanič.“ Ja som bojoval, namáhal sa… a stačilo zobudiť niekoho a povedať: „Som slabý, pomôž mi.“ (A mohol som spať o pol hodiny dlhšie.)
Keď bol Pavol vo väzení – bol to súkromný byt v Ríme, kam ho chodili strážiť vojaci –, neznamenalo to koniec jeho misií a hlásania. Naopak. Po niekoľkých hodinách sa vojaci vystriedali – prišla „nová obeť“. Pavla strážila osobná stráž cisára. Onedlho začalo prenasledovanie kresťanov a počas jedného z prenasledovaní mohol Justín, veľký kresťanský pisateľ a vyznávač, napísať: „Je nás viac ako vás. Sedíme úplne všade, vo vašej štátnej správe, sedíme v cisárskom paláci.“ Totiž Pavol stihol obrátiť osobnú stráž cisárov. Toto je Božia politika. Obrátil sa na neho otrok Onezimus, chodili k nemu židovskí vodcovia a niektorí sa dali presvedčiť. V Skutkoch apoštolov sa píše: „Celé dva roky prijímal všetkých, čo k nemu prišli, kázal kráľovstvo Božie a Pána Ježiša Krista a robil to celkom otvorene a bez prekážky“ (Sk 28, 31).
Chcel som vás povzbudiť, aby sme sa nebáli hovoriť o Ježišovi Kristovi všade, kde sa len dá.
(Pokračovanie.)
Pramene: MARTIN, R.: Hlad po Bohu. Familiaris, 1995.
VÁCHA, V.: Duchovní válka. KMS, 1995.
Branislav Škripek
Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
