Hovoríme o pôsobení Ducha Božieho a o tom, čo on chce pôsobiť v našom živote. O tom, aby sme nežili len vlastnými silami, krokmi, myšlienkami; že nech sú akékoľvek zbožné, aj toto je ešte stále len kráčanie z vlastných síl bez podriadenosti Pánovi. Takže môžeš žiť aj v nezávislosti od Boha bez ohľadu na to, že robíš dobré a zbožné veci. Hovoríme o závislosti na Duchu Svätom a o jeho pôsobení v nás.
Ježiš chce žiť v nás a navonok sa to má prejavovať novou kvalitou života. Nemáme sa snažiť vyrobiť Božie pôsobenie v nás, ale máme nechať Boha pôsobiť, lebo odvtedy, ako sme prijali nový život v Kristovi, pôsobí v nás nový zákon Ducha. Keď si žil starým, nevykúpeným životom, bol si v Adamovi, a keď si uveril v Krista, Boh ťa zobral a vložil do Krista, aby si žil podľa Ducha. V Písme sa postaveniu človeka pred vykúpením hovorí „byť v Adamovi“ a viaže sa k tomu výraz „žiť podľa tela“ a postaveniu človeka po tom, ako uveril, sa hovorí „byť v Kristovi“ a k tomu sa viaže výraz „žiť podľa Ducha“. Takto Boh pre teba pripravil novú kvalitu života.
Problém je v tom, že sme túto skutočnosť nespoznali, a hoci sme boli vzatí z Adama a vložení do Krista, žijeme naďalej podľa tela. A tak všetko, čo v tebe je, všetky milosti a dary nemôžu v tebe fungovať, sú akoby „zviazané“, pretože nežiješ podľa Ducha. Napriek tomu, že žiješ v Kristovi, prežívaš prehry, pády a nespokojnosť. Úporne sa snažíš dostať sa ďalej, ale nejde to. Je to preto, že hoci žiješ v Kristovi, nežiješ podľa Ducha, nenaučil si sa novému spôsobu správania. Jednoduchý obraz: ak si ako Slovák poslaný niekam do srdca Afriky a naďalej sa budeš správať ako Slovák, dopadneš veľmi zle, nebudeš sa možno môcť ani najesť, nebudeš vedieť, ako sa máš správať na rôznych slávnostných udalostiach. Napríklad v Afrike je smútočná farba biela, zatiaľ čo u nás je to čierna. Musíš sa podriadiť úplnej zmene zvykov a symbolov, lebo ak to neurobíš, bude to pre teba zlé. Podobne je to aj so vstupom do Krista. Na to, aby si objavil nádherný život v Kristovi, potrebuješ žiť podľa Ducha. Duch Boží pôsobí v každom, kto podriadil život Ježišovi Kristovi.
Medzi kresťanmi sú dve skupiny ľudí: tí, ktorí boli vychovávaní a vedení k viere, zachovávajú všetky zvyky, ale nemajú z toho radosť, cítia to ako dajaké bremeno, ktorého by sa radšej zbavili; je im nepríjemné počuť o tom, aby odovzdali život Kristovi. Ale predsa si musia priznať, že napriek tomu, že celý život zachovávajú prikázania, všetky náboženské veci, nemajú tú vnútornú radosť z Krista, vnútorné nasadenie pre Krista, ktoré by chceli mať. Nedá sa to vyrobiť vlastnými silami. Existuje len jediná možnosť – prijať Ducha Božieho. Prijať ho tak, aby mohol v nás pôsobiť, ako chce on. On je daný všetkým, ktorí sa podriadia Kristovi. Vzniká paradoxná situácia: snaha žiť život podľa Božích prikázaní, ale bez podriadenia sa Pánovi života. Vtedy však v človeku nemôže pôsobiť Boží Duch.
Problém ľudí, ktorí sa pokúšajú plniť Boží zákon od A po Z, je v tom, že svoj život nepodriadili Ježišovi Kristovi, ktorý jediný uvoľňuje Ducha Božieho v človeku. A tak nežijeme z milosti, ale zo zákona a sme tam, kde predtým – pri starozákonnom zachovávaní určitých pravidiel (hoci kresťanských). A stále ich porušujeme. Teraz budeme hovoriť o vzťahu zákona k milosti.
Je rozdiel žiť zo zákona a žiť z milosti.Je v tom veľký rozdiel, usilovať sa o to, v čom som bol vychovaný, pričom Ježiš je veľmi ďaleko. Nemám z toho žiadnu radosť, zisťujem, že vo mne pôsobí nejaká sila, ktorá ma tlačí k zemi. Nie je to len hriech, ale je to zákon hriechu v nás. Pôsobí a prejavuje sa, aj keď to nechceme – známa Pavlova dilema zo 7. kapitoly Listu Rimanom. Tento zákon musí byť zrušený pôsobením iného zákona. Inak sa z neho nedá vymaniť.
List Títovi Tit 2,11-13: „Ukázala sa Božia milosť, ktorá prináša spásu všetkým ľuďom a vychováva nás k tomu, aby sme sa zriekli bezbožností a svetských vášní, žili rozumne, spravodlivo a zbožne v tomto veku a očakávali blažené naplnenie nádeje a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista.“ Takto máme kráčať životom. Sú tu popísané tri body: 1. vylúčené je všetko, čo je bez Boha a čo si žiada svetský pôžitok ako taký; 2. máme žiť spravodlivo, rozumne a zbožne a 3. očakávať príchod Krista. Tomuto nás vyučuje Božia milosť. Tá istá milosť, ktorou sme uverili, boli znovuzrodení a zachránení pre Krista. Takže rast v duchovnom živote môže spôsobiť iba Božia milosť. „Vzrastajte v milosti“ (2Pt 3,18). „Milosťou ste spasení“ (Ef 2,8).
Čo znamená slovo „vyučuje“ v origináli (v gréčtine)? Vychovávať, usmerňovať, naprávať, kázniť a trestať, inštruovať; to všetko vo vzťahu k dieťaťu. List Hebr 12,6-7, Hebr 12,10: „Koho Pán miluje, toho prísne vychováva… podvoľujte sa jeho výchove… to nás naši telesní otcovia vychovávali len na krátky čas, ale náš nebeský Otec nás vychováva k vyššiemu cieľu.“ Keď nás milosť vyučuje, ona koná viac než len to, že nám dáva inštrukcie. Koná to všetko, čo som teraz menoval. Ako keď múdry rodič kázni svoje dieťa. Povie mu: „Nono, to a to nesmieš.“ Múdry rodič svoje dieťa vychováva a hovorí mu, čo áno a čo nie – a dieťa to prijíma.
Rodič to robí s láskou, a nie s vyhrážkami. Ukazuje mu dobré veci a vystríha ho pred zlými. Odopiera mu veci, ktoré by to dieťa chcelo, ale odopiera mu ich z vyšších pohnútok – pretože sú pre neho zlé. Povzbudzuje ho, keď si zúfa, posilňuje, keď klesne, pomáha mu, keď zlyhá – a nikdy ho neopustí. To isté robí pre nás Božia milosť; niekedy nás potrestá, ale neopustí.
Medzi kresťanmi však vládne chybný názor, že zbožnému životu nás naučí zákon. Toto je kameň úrazu, pretože od chvíle, ako chceme z vlastných síl dodržiavať zákon, nemôže v nás pôsobiť Božia milosť, ktorá chce uplatniť svojou výchovou. Milosť nemôže pôsobiť na žiadneho človeka, ktorý nevstúpil do Ježiša Krista. Snaží sa ho priviesť ku Kristovi, aby mohol byť znovuzrodený a rásť ďalej. Problém je, že človek vstúpi do Krista, no neprijme vyučovanie milosťou, ale sa oprie o snahu rásť skrze zákon. Rásť skrze určitý morálny štandard, ktorý sa usiluje dodržať.
Nikdy sa nám však nemôže podariť dodržať zákon. Keby to tak bolo, nebolo by napísané to, čo je v Rim 3,19: „Vieme, čo zákon hovorí hovorí tým, čo sú pod zákonom, aby boli umlčané každé ústa a aby celý svet bol pred Bohom usvedčený z viny.“ Nikto ešte nedodržal zákon. Ešte nikto sa zo zákona nenaučil viesť zbožný život. Zákon bol daný Izraelitom na to, aby vedeli, ako sa dostanú k Bohu. Akoby Boh povedal: „Keď budete toto robiť, prijmem vás, pretože budete na tom dobre podľa mojich kritérií.“ Povieme teda, že zákon bol daný na to, aby sme vedeli, ako máme kráčať. Pozor však: zároveň s tým, ako Boh dal ľuďom zákon, dal aj predpisy o obetách, ktoré zmývali vinu pri prestúpení zákona. Keď im Boh ten zákon dal, vedel, že ho nebudú schopní dodržať, že ich neurobí spravodlivými. Zákon nemôže spôsobiť, aby si viedol zbožný život.
Gal 2,21: „Nepohŕdam milosťou, keby sme mohli dosiahnuť život skrze zákon, bola by Kristova smrť zbytočná.“ Musíme pochopiť rozdiel medzi zákonom a milosťou. Celý List Galaťanom je písaný v duchu polemiky so zachovávaním zákonných nariadení, pretože oni si začali myslieť, že k zbožnému životu ich má viesť zákon, že jeho zachovávaním budú mať Božiu priazeň. Zákon nás nikdy neprivedie k zbožnému životu; ak má toto niekto v mysli, je vedľa. Je to úplne nesprávny postoj k duchovnému životu, ktorý nás neprivedie k ničomu inému, len k sústavnej prehre v boji o dodržanie potrebného.
Celé tisícročia sa Izraeliti snažili dodržiavať zákony, aby boli Bohom prijatí. Ale to nie je cesta, ktorú nám zjavil Ježiš Kristus. My už nemusíme dodržať zákon, aby sme boli prijatí. Kristus zomrel na kríži a Boh nás prijal. Odteraz v nás chce pôsobiť obrovská Božia moc, ktorú potrebujeme poznať. Musíme ju na seba nechať pôsobiť. Prejaví sa tak, že budeš môcť robiť to, čo zvyčajne nemôžeš.
Galaťania začali dobre, prijali Krista a život milosti, ale znovu skĺzli – keď sa medzi nich votreli židovčiaci kresťania, začali sa znovu snažiť zachovávať zákon, aby boli prijatí Bohom. Je to v našej mysli veľmi jemná hranica a my ju musíme poznať. Keby to tak bolo, povedali by sme, že zákon je učiteľom zbožnosti. Gal 3,21: „Je teda Zákon proti Božím sľubom? Nie. Keby tu bol zákon ktorý môže dať život, potom by naozaj bola spravodlivosť zo zákona.“ Ale spravodlivosť zo zákona neexistuje. Nikomu z nás sa nepodarí žiť tak spravodlivo, aby sme sa mohli postaviť pred Boha a povedať: „Bože, nezhrešil som.“
To sa nedá, preto spravodlivosť z dodržiavania zákona neexistuje. V Iz 64,5 sa hovorí, že všetka ľudská spravodlivosť je ako poškvrnený šat. Keby som si urobil oblečenie zo všetkej spravodlivosti na svete, zo všetkého dobrého, čo sa na svete urobilo, obliekol si ho a postavil sa pred Boha, povedal by: „Si špinavý.“ Existuje jediná spravodlivosť, ktorá pred Bohom obstojí, a to je viera v spravodlivosť Ježiša Krista. Len to, čo on urobil, nás zachráni pred Božím hnevom.
Gal 3,24-25: „Pokým neprišla viera boli sme zajatcami, ktorých zákon strážil až do chvíle, kedy sa mala viera zjaviť. Zákon bol teda našim dozorcom (vychovávateľom, pestúnom) až do príchodu Kristovho, až do ospravedlnenia z viery. Keď však prišla viera už nemáme nad sebou dozorcu.“ Keď to Pavol písal, rodičia najímali alebo kupovali vzdelaných otrokov. Boli to učitelia, filozofi… Oni tieto deti vychovávali a dokonca pre ne spravovali rodičovský majetok. Oni mali nad nimi právomoc rodičov. Títo pestúni stratili svoje právomoci, keď dieťa vyrástlo a dospelo. Vtedy prešli všetky právomoci dediča na dieťa. Aj my sme mali takéhoto pestúna, kým neprišiel Kristus – bol to zákon.
Ak však v tvojom živote vládne už Kristus, zákon stratil svoje pôsobenie, stratil svoju úlohu. Keď je už človek zákonom (tým zdrojom všetkých pádov a prehier) privedený ku Kristovi, je privedený k zdroju milosti: Jn 1,17: „Zákon bol daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda skrze Ježiša Krista.“ A vtedy, keď začíname žiť z milosti, už nepotrebujeme pestúna. Toto je celé vedenie Duchom Božím, kráčanie v Duchu – nebudem konať dobro ja, ale on vo mne; nechám ho pôsobiť, ako on chce. Rim 6,14: „Hriech nad vami už nebude panovať lebo nie ste pod zákonom ale pod milosťou.“
Hriech okamžite stratil moc, keď do teba vošiel Väčší, ako je všetko, čo je vo svete. V Písme je napísané, že svet leží pod mocou Zlého, ale ten, ktorý je v nás, je väčší ako ten, ktorý je vo svete (1Jn 5,19; 1Jn 4,4). Ide o to, aby sme sa poddali vedeniu Božieho Ducha. Ten, kto je pod zákonom, je ovládaný hriechom – lebo je napísané, že keď už nie sme pod zákonom, hriech nad nami už nepanuje. Ak si si vybral cestu dodržiavania zákona, nevybral si si cestu milosti a padneš.
Boh zákonom nastolil normy spravodlivého života, to je pravda, ale neočakával, že budeme schopní ho dodržať. Vedel, že to nedokážeme, a neočakával, že zákon v nás tie normy vypôsobí. Preto prišiel Ježiš, zdroj milosti, aby sme v ňom prijali milosť, ktorá to v nás vypôsobí. Zákon iba hovorí, čo máme robiť, ale nedáva nám silu, aby sme to dokázali. Ty vieš, čo máš urobiť, keď ti zákon niečo zakazuje alebo prikazuje spraviť, ale nemáš na to silu; zákon je nad tebou, panuje nad tebou. Pre padlú prirodzenosť človeka sa to nedá. Rim 8,3-4: „Boh urobil to, čo bolo zákonu nemožné pre ľudskú slabosť. Ako obeť za hriech poslal svojho syna v tele hriešneho človeka, aby na ľudskom tele odsúdil hriech, aby tak spravodlivosť požadovaná zákonom bola naplnená v nás, ktorí sa neriadime svojou vôľou, ale vôľou Ducha.“ V tej chvíli, ako sa poddávaš vôli Ducha, je na tebe naplnená požiadavka Božej spravodlivosti. Je pre človeka prirodzené, aby žil svojim vášňam? Je. Je prirodzené pre muža, ktorý je vášnivý, aby sa vyspal, s kýmkoľvek sa mu chce, ak sa mu naskytne možnosť? Je. A on to urobí; veď prečo by to neurobil? Ak je kresťan, má zákon, ktorý mu to nedovoľuje, lenže on nemá silu, tak ho poruší, pretože nemá silu na to, aby ho neporušil. Nemá silu na to, aby zvíťazil. Možno zvíťazil dvakrát, trikrát, možno vydržal desať rokov a potom ho porušil. Stále žije len zákonom a panuje nad ním hriech. Hriech je ten Veľký a Mocný, ktorý hovorí: „Zdolal som ťa a vždy ťa zdolám, budeš bojovať, ale ja ťa porazím, lebo som silnejší.“
Keď sa však hriech postaví pod milosť Božiu, už nemá svoju silu. Preto si musíme uvedomiť, že život zbožnosti musí byť založený na živote z milosti.
Odmietnutie zákona, to nie je zbúranie noriem. Milosť má omnoho vyššie normy. Ak by sme prijímali len zákon, žili by sme ako farizeji. Dodržíme ho literou, ale nie duchom. Kto by ma nútil dodržiavať zákon duchom? Nikto. Povedalo sa, že v sobotu nesmiem prejsť viac ako tridsať krokov? Prejdem tridsať, postojím si pol minútky, prejdem ďalších tridsať a dostanem sa tam, kam chcem. Dodržím to, čo som mal, a nikto mi nemôže nič vyčítať – ale nedodržal som to duchom. Kristus preto musel hovoriť do sŕdc ľudí: „Bolo povedané ´nescudzoložíš´, ale ja vám hovorím, že keď už sa pozeráš na ženu vášnivo, zcudzoložil si“ (Mt 5,27-30). A to je život Ducha.
My všetci máme žiť z milosti, a nie zo zákona. Lebo ak budeme žiť dodržiavaním zákona, budeme ho navonok dodržiavať a v srdci sa nám to bude všetko rojiť, až kým tak otupíme svedomie, že sa tomu podvolíme a nikto nebude vedieť, že sme zhnité hroby, napriek tomu, že sa správame zbožne. Takže teraz odmietame zákon, nebudeme žiť dodržiavaním zákona a obrátime sa k milosti. Totiž zákon má normy len na rovine ľudskej, ale milosť má normy na rovine Božej.
Milosť chce od nás omnoho viac než zákon. Keď si dobre preštudujete Starý zákon, všimnete si, že je to zákon plný lásky. Ale Nový zákon, to je láska sama. A to je ten rozdiel medzi láskou a milosťou. Milosť dáva silu, aby sme mohli žiť normy, ktoré nám poskytuje. Jn 16,13: Kristus povedal, že Duch v nás bude žiť. On na to žije v nás, aby uskutočňoval zákon Ducha života v nás, aby uskutočňoval milosť v nás. Zákon to neurobí, zákon je len nad nami. Ježiš povedal: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali v hojnosti“ (Jn 10,10).
A bolo napísané, „že z jeho plnosti my všetci sme prijali“ (Jn 1,16).
Skrze Ježiša je nám daná milosť a tá istá milosť nás potom vyučuje, aby sme z nej žili. Problém, ktorý nastal, je, že sme milosťou prijali život, patríme Kristovi, sme pokrstení, ale neprijímame Božiu milosť a upíname sa k životu zákona. Nesmieme žiť podľa zákona, inak budeme celý život padať. Celý náš život bude kolotočom prehier, pádov, zápasov. Ak prijmeme milosť, necháme pôsobiť Ducha a on bude víťaziť a vždy, keď padneme, iba sme sa nepridali k tomu, čo on chce v nás vypôsobovať. Bola to prehra mojich síl. Ale vždy, keď zvíťazím, nikdy to nie je z vlastných síl. To je to veľké posolstvo, že víťazíme jeho mocou, že je to on sám, čo pôsobí, že chceme aj činíme, čo sa jemu páči (Flp 2,13). To je oslobodzujúce. Flp 1,6: „Som si istý, že ten kto vo vás začal dobré dielo, dovedie ho až do dňa Ježiša Krista“. Ten, kto vo vás začal dobré dielo, bude v ňom pokračovať. My sa už nemáme spoliehať na seba. Od chvíle, keď sme uverili, máme sa spoliehať na milosť, ktorá v nás pôsobí. Takže Boh človeka zachráni, ale neponechá ho na seba samého. On sám nás vedie a dokončí to dielo v nás. Jeho milosť je rovnako dôležitá na počiatku tvojho života a v priebehu tvojho života. Nikdy sa jej nesmieme zriecť, nikdy ju nesmieme opustiť. Tá istá milosť, ktorou Ježiš zomrel na kríži, nás vyučuje a zdokonaľuje. Tou istou milosťou nás Boh vyučuje, aby nás urobil svätými.
Takže milosť prináša záchranu všetkým, ale vyučuje iba tých, ktorí prijali Krista a nechajú sa ňou viesť. Lebo sa nám môže stať, že prijmeme Krista, ale nenecháme sa viesť Božou milosťou a spoliehame sa na seba a na dodržiavanie zákona. Vtedy nás milosť nemôže naučiť zriekať sa bezbožností a svetských vášní, žiť rozumne, spravodlivo a zbožne na tomto svete a tešiť sa na návrat Ježiša Krista.
S použitím rôznych prameňov
Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
