Poznanie duchovných právd je základnou potrebou každého z nás na to, aby sme rástli. Keď budem hovoriť o milosti, opíšem tri existujúce druhy lásky. Iba jedna z nich existuje medzi Bohom a človekom.
Prvá láska je „láska ak“. Môžeme ju dávať alebo prijímať, ak spĺňame nejaké podmienky. Zamyslime sa nad tým, akou láskou žijeme – aká láska panuje medzi nami navzájom, medzi nami a našimi rodičmi, medzi nami a našimi súrodencami, spolužiakmi, spolupracovníkmi… Teda môžeš ju dávať alebo prijímať, ak sú splnené nejaké podmienky. Pre mnohých ľudí na zemi je to jediný druh lásky, aký poznajú. Aby si si ju zaslúžil, musíš niečo urobiť. Poznáte to: „Keď budeš dobrý, dostaneš lízanku…“ alebo: „Keď budeš dobrý, tak ťa budem mať rád“, alebo: „Keď sa budeš dobre učiť, dostaneš bicykel…“ atď. Toto je „láska ak“ – ak niečo splníš, niečo za to dostaneš. Je to však výmena lásky za niečo, čo si tá druhá strana želá. Je za tým sebecký motív. Skôr či neskôr nebudeme stačiť plniť podmienky.
Druhý druh lásky je „láska pretože“. Človek je milovaný, pretože niečo má, niečím je, niečo robí, niečo vie. Láska vzniká na základe určitých hodnôt alebo kvalít. Mám ťa rád, lebo si pekná… lebo si bohatá… Na západe to tak je, dokonca sa medzi bohatými snúbencami urobí predmanželská zmluva, že partner nebude disponovať majetkom toho druhého. „Mám ťa rád, lebo si obľúbená, tak som si ťa obľúbil viac ako ostatné. Mám ťa rád, lebo sa pri tebe cítim bezpečne, som si istý. Mám ťa rád, pretože si iná…“ Tu však nemilujeme človeka, ale určitú jeho kvalitu, popularitu, majetok, výkon, krásu atď.
Problém je, že tento druh lásky sa dokonca väčšine z nás páči. Keď sa nad tým zamyslíme, my sami produkujeme niečo, aby sme boli milovaní. Toto je „láska pretože“ a my chceme byť milovaní preto, kto sme. Mám hodnotu, lebo tu prednášam, mám hodnotu, lebo ma povýšili, lebo mi zvýšili plat. Mám hodnotu, lebo mám dobré auto, lebo som obľúbený, lebo ma potrebujú, lebo som zdravý, lebo ma potrebuje moja manželka, moje deti, lebo som niečo dosiahol, lebo je na mne niečo hodné lásky; napríklad som vrcholový športovec a mám nejakú hodnotu. Čo ak sa však objaví niekto, kto má v tej oblasti väčšiu hodnotu ako ty? Dáš mu facku, budeš mu závidieť, nenávidieť ho, podrazíš mu nohy? Čo ak stratíš krásu, ak máš hodnotu v kráse? Čo ak stratíš moc, ak máš hodnotu v nej? Toto je len tvoj povrch a na tom staviaš lásku. Problém je, že toto premietaš do vzťahu s Bohom a myslíš si, že ťa miluje, lebo: lebo si zbožný, lebo si dobrý, hentaký, onaký… Ale vo vnútri sa skrýva niekto iný. A nechcel by si, aby bol spoznaný. Tam vnútri býva možno neistý, možno ustráchaný, nezbožný, vášnivý, slabý, možno zrádzajúci „pán Pravý“ alebo „slečna Skutočná“.
Tretí druh lásky je „láska bez podmienok“. Milujem ťa bez ohľadu na to, aký možno v hĺbke si. Vôbec mi nebude prekážať, keď budeš úplne iný, než vyzeráš. Budem ťa milovať aj potom, nech sa s tebou stane čokoľvek, hovorí láska bez podmienok. Nemôžeš urobiť nič, čo by moju lásku k tebe ohrozilo. „Prečo ma máš rád, povedz, prečo ma máš rád?“ „Pretože ťa mám rád a nemám na to žiaden dôvod. Prosto ťa mám rád, lebo chcem.“
Tomuto druhu lásky sa musíme učiť, nie je to prirodzené. Väčšina vzťahov vzniká pretože… „Všimol som si ťa, pretože… pretože on je silnejší a ja som slabý, budem pri ňom, lebo by som dostal facku…“ Láske bez podmienok sa musíme učiť. Musíme sa ju učiť prijímať aj dávať, preto o nej hovorím ako úvod do milosti, pretože táto láska prýšti k nám zo strany Božej. V jednej kresťanskej skupine visí na stene nádherný plagát: „Boh z nás nie je sklamaný, nerobí si totiž o nás žiadne ilúzie.“ Tak ma to pobavilo a často, keď som skleslý, spomeniem si na ten veľký farebný plagát a poviem si: „Ako dobre, Bože, že si si o mne nemyslel, že som viac, než som.“ Takáto láska, ktorá nechce vidieť chyby, to nie je slepota. Takouto láskou miluješ človeka aj s jeho nedostatkami a chybami; takáto láska dáva bez spätného vyžadovania, dáva bez toho, že by si vyžadovala byť spätne milovaná. Nemožno si ju zaslúžiť, nemožno si ju získať, nemožno spôsobiť, aby bola väčšia, a nemožno ju odvrátiť. Nič sa nedá urobiť preto, aby prestala. Takáto láska medzi človekom a Bohom alebo medzi partnermi nevzniká na základe príťažlivosti. Touto láskou je možné milovať aj úplne bezvýznamného človeka (v očiach ľudských) tak, akoby to bol človek akýchkoľvek vysokých hodnôt. Do takéhoto vzťahu budeš rád investovať. Ak ťa niekto bude zahŕňať takouto láskou, rád budeš do toho vzťahu investovať. V prvom momente, keď sa ten dotyčný objaví, bez ohľadu na to, v akom sa nachádzaš v stave, usmeješ sa. Budeš prosto rád tam, kde je on, lebo on ti dáva prežívať niečo hlboké. Do tohto vzťahu chceš investovať, zatiaľ čo prvé dva druhy lásky, „láska ak“ a „láska pretože“, sa nevedia dočkať, kedy od teba niečo získajú.
Takže takáto láska bez požiadaviek je Božia láska voči nám. Zaujímavé na nej je, že vyvoláva zvláštnu reakciu. Povedali by sme si – je to náš prirodzený spôsob myslenia -, že to si nemôžeme dovoliť. Keby sme dotyčného prijímali takého, aký je/takú, aká je (veď to by bolo hrozné!), začal by si robiť, čo chce, prestal by sa o seba starať. Stal by sa tak bezstarostne záhaľčivým, veď ho milujem a on to vie… Nie je to pravda – a je dobre o tom počuť -, pretože táto láska vyvoláva inú reakciu, než čakáme. Čakáme reakciu spustnutej bezstarostnosti, využívania, zneužívania a podobne. Nie je to tak. Pretože keď nemusíš niečo predvádzať, na niečo sa hrať, niečo dokazovať alebo vykazovať, nemusíš sa správať určitým spôsobom – keď vieš, že si milovaný, rastie v tebe túžba urobiť pre toho druhého viac, než by rád videl. Keď si milovaný bez podmienok.
Moja žena miluje poriadok a ja mám rád taký „svoj poriadok“, keď je všetko na svojom mieste a môžem to nájsť. Ale moja milovaná manželka má rada, keď je všetko sterilne pekne uložené, a mňa z toho ide rozhodiť. Jeden čas som sa premáhal, všetko som pekne uložil, aby sa cítila dobre, potom som to zase rozložil, aby som sa cítil dobre ja, potom som to pred odchodom uložil, aby sa cítila dobre ona, keď príde domov… Raz sa stalo, že som sa ponáhľal a zo stavu svojho poriadku som to nestihol uviesť do stavu jej poriadku. Prišla domov a spravila mi randál. Ja som si povedal, že to je teda „úžasné“, rozčuľoval som sa. Inokedy som odišiel a ona všetko uložila. Ja som potom nič nenašiel. Ponáhľal som sa a nič som nestihol. Mali sme pre to také drobné nedorozumenia a išlo to tak dokola. Tie konflikty sa však zmenšovali a všimol som si, že keď mám niekam ísť, začal som dvadsať minút lietať po byte, všetko som uložil, len aby sa jej to páčilo, a zrazu si hovorím: Čo mi šibe? Čo sa to so mnou deje? Keď som potom išiel vo výťahu, uvedomil som si: Zaujímavé, tá moja reakcia… Vôbec som to nekontroloval, ale chcel som všetko upratať tak, aby sa jej to páčilo. Nebol to strach z mojej ženy, ale chcel som, aby to bolo tak, ako to chce ona. Napríklad riad. Veď ten tam vydrží, nie? A párkrát sa mi stalo, že som nabehol k drezu a všetok som ho umyl, a dokonca aj utrel, čo je úplne nelogické, veď aj tak uschne. Ba ešte som ho dal aj do skrinky. Uvedomil som si, že podmienkou mojej ženy v našom vzťahu nebolo, aby som to urobil. Vôbec ma do toho nenútila, ale chcela by, aby som to urobil, a ja som zrazu chcel urobiť to, čo by ju potešilo. Bola to reakcia na lásku, ktorá ťa miluje bez podmienok. Ona z teba vytiahne to najlepšie.
Preto je veľmi otázne, ako pristupujeme k deťom a čo by sme chceli, aby dosiahli. Ako sa nám to podarí. Jeden otec bol so synom na bejzbalovom zápase a celý čas hulákal, aký je jeho Jerry úžasný. A Jerry narobil toľko blbostí, že všetci mali naňho nervy. Keby mohli, tak ho nakopú a vyrazia. No on mu hovorí: „Jerry, si najlepší z tohto tímu.“ Nehovoril mu jasne pravdu, ale to nebolo podstatné, on z neho chcel dostať to najlepšie a Jerry sa cítil ako kráľ. Ako milované kráľovské dieťa. A potom bude mať veľkú túžbu, ochotu i silu dosahovať veľké veci. Toto je to dôležité.
Takže vyvolá to vo mne prirodzenú túžbu byť takým, akým by ma chcel ten druhý mať, nemusím taký byť, ale chcem taký byť. Kým neprežiješ, že takýto vzťah lásky chce s tebou mať Boh, budeš sa mu chcieť zapáčiť, aby… ťa miloval, budeš sa modliť, pretože… sa to má, budeš robiť všetko preto, aby ťa miloval. A to je hlboký omyl, ktorý vedie k frustrácii a pádu. Toto je snaha žiť zákonom a nie je to život milosti, ktorá má v nás prirodzene pôsobiť. Takto nás miluje Boh. „Láskou odvekou som ťa miloval“ (Jer 31,3). „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Keby nás mal milovať pre niečo, tak nedá svojho syna, aby sme ho ukrižovali. Nebude mať na to nijaký dôvod.
Jediným trvalým zdrojom tejto lásky je Boh a nikde inde ju nenájdeme. Lásky, ktorá neznásilňuje, iba miluje. Človek to nikdy nedokáže, ak ho nevedie Boh. Takúto lásku sám zo seba dať nedokážem. Preto ju musím od Boha prijímať – nechať sa ním milovať. Iba tak ju môžem dávať ďalej.
Božia milosť však môže v nás pôsobiť, len keď tečie. Keď sa začne kumulovať, zastavovať u teba, keď ju neodovzdávaš ďalej, za chvíľu k tebe prichádzať prestane. Musí byť odovzdaná, musí ísť ďalej akýmkoľvek nezištným spôsobom.
Ako ju získaš? Boh ju jednoducho vkladá do srdca každého, kto ju potrebuje; kto prizná, že potrebuje jeho pomoc, aby ju dával ďalej. Takejto lásky je málo, pretože takáto forma lásky sa absolútne neznáša s pýchou človeka. Naša pýcha hovorí, že to dokáže sama, že dokáže milovať, byť dobrá, láskavá… sama zo seba. A vtedy začíname počítať svoje výkony, dobré skutky, robíme si čiarky a budujeme si vlastnú spravodlivosť. Začíname prežívať pocit vlastnej dôležitosti a dokonca pred Bohom cítime, že máme samospravodlivý nárok na to, čo nám on ponúka. Máme pocit, že sme si to od neho dostatočne dobre kúpili. Takto vždy nabiehame na ten život zákona a odchádzame od života milosti.
S použitím prameňov z knihy: J. McDowell a P. Lewis: Lásku dať, lásku brať…; Triangl ´92
Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
