„Vytrvalo sa zúčastňovali… na modlitbách“ (Sk 2,42).
Za týmto sa skrýva potreba každého človeka v skupinke zdieľať s Bohom to, čo práve prežíva, vyjadriť to, čo má vo svojom najhlbšom vnútri.
Pánova ovečka potrebuje vylievať pred Bohom svoje srdce, povedať mu, že je smutná alebo že sa niečoho bojí. Potrebuje počas modlitby vyslovovať svoje túžby, priania a pocity – jednoducho všetko povedať Pánovi.
Ale nie len toto. Učí sa prihovárať sa za druhých, zdieľať ich bolesť i radosť. Začína jej záležať na tom, aby sa aj ten druhý mal dobre. Učí sa radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi (Rim 12,15), ako aj niesť bremená iných (Gal 6,2).
Je to potreba zdieľať s ostatnými to, čo prežívajú, a usilovať sa o ich dobro.
Naplnenie tejto potreby
Predpokladom pre to, aby ľudia vylievali pred Pánom svoje srdcia a aby mu vyjadrovali všetko, po čom túžia, čo ich ťaží a z čoho sa radujú, je vzájomná otvorenosť bratov a sestier pred sebou. Bez tejto otvorenosti nemožno byť nasadený za dobro druhých ani prejavovať radosť z toho, že aj ostatným záleží na mne a na mojom dobre. Súvisí to s hĺbkou a kvalitou vzájomného odovzdania sa a spoločenstva medzi ovečkami.
Ak toto nie je dostatočné, prejaví sa to všeobecnosťou modlitieb. Budú sa týkať všetkého možného, len nie jednotlivých ľudí a ich potrieb, alebo budú zamerané len seba, aj to len veľmi neurčito.
Ak sú však vzťahy hlbšie, ľudia nemajú obavu odhaľovať svoje srdcia. Riskujú síce, že ich niekto nepochopí alebo sa bude blahosklonne usmievať, a to ich zraní, ale radi to podstúpia v atmosfére lásky a dôvery, keď každý vie, že nikto pred druhými nič neskrýva. Takáto otvorenosť je pre ľudí dnešného sveta ohromujúca a nie vždy do nej vstupujú spontánne. Obzvlášť pre starších býva ťažké hovoriť o svojom vnútornom prežívaní.
Veľmi dôležitá je preto tvoja taktnosť, aby si každému nechal slobodu povedať, čo chce, a nepovedať, čo nechce. Dôležitejšie je sústrediť sa na budovanie atmosféry, v ktorej budú ľudia ochotní o všetkom hovoriť, než na to, aby boli všetci otvorení. Môžeš ich však povzbudzovať, aby Pánovi o všetkom rozprávali. A rob to tak aj ty sám. Potom uvidíš, ako aj ostatní začnú počas modlitby vyjadrovať svoje skryté a ťažké veci, bolesť a hnev.
Je dôležité, aby si celá skupinka uvedomovala nevyhnutnosť zachovania tajomstva a za každých okolností ho dodržiavala. Často musíš zdôrazňovať, že nič, čo sa týka vašich súkromných vecí, sa nemôže dostať do uší dakoho iného mimo skupinky. Pokiaľ by si sa dozvedel, že to niekto porušuje, musíš sa s ním o tom pozhovárať, a ak to bude potrebné, aj to v láske riešiť na stretnutí skupinky. Žiadaj si od Pána jemnosť a múdrosť pre takéto konanie.
Ovečka potrebuje zdieľať aj starosti a problémy druhých, mať účasť na tom, čo iní prežívajú, a usilovať sa o ich dobro. Toto je priestor, kde sa môže učiť Božej láske – agapé. Tu sa láme ľudský sklon k egoizmu, prinášajú sa Bohu prvé obete v podobe príhovorných modlitieb.
Pre zdravý rozvoj života kresťana je to veľmi dôležité. Ak nie je Božie dieťa vedené k tomu, aby sa usilovalo aj o dobro druhých, prehlbuje sa v ňom sklon k sebectvu a predstava, že najprv musí byť v poriadku ono a až potom môže pomáhať druhým. Ale to je nezmysel! „Podľa toho sme spoznali, čo je láska, že on za nás položil svoj život. A tak aj my sme povinní položiť život za svojich bratov. Ak má niekto dostatok a vidí, že jeho brat má núdzu, a bez súcitu sa od neho odvráti – ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1Jn 3,16-17).
V tomto prípade veľmi pomôže modlitebný zoznam, vytvorený tak, aby sa počas niekoľkých týždňov človek postupne modlil za každého člena skupinky. Ak ľudia v skupinke ostávajú v príhovoroch pasívni, prejaví sa to aj v ich konkrétnom živote. Treba zdôrazňovať aj praktickú pomoc jedného druhému.
Ovečka tu však potrebuje zažiť ešte viac. Nielen zasadzovať sa za niečie dobro, ale aj vylievať svoje srdce pred Bohom a vidieť, že ostatní sa zasa zasadzujú za ňu, a takto prežívať ich lásku. Ak sa toto nedeje – či už preto, že sa nemodlíte, alebo preto, že vám chýba sloboda a otvorenosť -, potom bez toho, aby si si to uvedomoval ty sám alebo ostatní, buduješ vedomie, že Boha naše problémy buď nezaujímajú, alebo nie je vhodné zaťažovať ho nimi, či hovoriť o nich pred druhými.
Ľudia ho začnú vnímať ako neosobného, vzdialeného a neprístupného. A jeho láska sa im bude pomaly stávať niečím abstraktným a nezrozumiteľným. Zmysel Ježišovej obety na kríži sa bude postupne zastierať a osobná zainteresovanosť na jeho napodobňovaní sa dostane do veľmi všeobecnej a anonymnej roviny.
Ľudia budú v cirkvi – aj uprostred skupinky – so svojimi problémami sami, prenasledovaní pocitmi viny a opustenosti, apatiou a zúfalstvom.
Použitá literatúra:
Jiří Dohnal: Příručka pro vedoucí skupinek. Logos 1992. (Upravené.)
