„… boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval“ (Sk 2,44-45).
V týchto vetách sa hovorí najmä o materiálnej pomoci, ktorú si poskytovali prví kresťania, ale dozaista sa nezmýlime, keď povieme, že to vyjadruje a zahŕňa aj pomoc v duchovnej oblasti. Ovečka v skupinke sa potrebuje učiť dávať, učiť sa praktickým obetiam pre druhých.
Slúžiť druhým duchovne i materiálne vyplýva z potreby každého zdravého kresťana byť používaný Bohom, potreby vidieť, že som Bohu užitočný a reálne so mnou počíta.
Naplnenie tejto potreby
Každé Božie dieťa potrebuje prežívať, že je pre Boha užitočné, že jeho život má pre neho zmysel. To, že Boh so mnou počíta vo svojom nádhernom pláne spásy s týmto svetom a že v tomto pláne má pre mňa konkrétne miesto a konkrétnu úlohu, je súčasťou zakúšania Božej lásky.
Každý kresťan potrebuje nájsť v Kristovom tele to svoje miesto, pretože práve tam bude najhlbšie prežívať, aký je pre Boha potrebný. Ide však aj o to, že nikde inde nebude plodnejší a úspešnejší než práve tam, kde mu to Pán pripravil.
Skupinka je miesto, kde možno slúžiť rôznymi spôsobmi. Tu sa ovečka učí konať vo viere, používať dary Ducha, autoritu Božieho dieťaťa, pomáhať druhým modlitbou, ale aj poskytovať im praktickú pomoc a službu v ich hmotných potrebách. Niet jednoduchšieho prejavu praktickej lásky voči druhým než pomoc pri maľovaní či sťahovaní bytu, pomoc v domácnosti po pôrode a pod. Toto by malo byť v skupinke samozrejmosťou. Ľudia by mali dokázať poprosiť o pomoc aj v stave finančnej núdze, ak si ju nespôsobili vlastným hriechom.
Keď už členovia skupinky majú záujem jeden o druhého a chcú si tiež pomáhať, nechaj ich zasahovať i do vedenia a usmerňovania chodu spoločenstva. Keď ich však budeš opravovať a doplňovať, buď citlivý, aby si im nevhodnou pripomienkou nevzal chuť skúsiť to aj druhý raz. A za všetko pozitívne v ich službe ich chváľ a povzbudzuj. Neboj sa, že ťa prerastú. Mal by si byť taký zanietený pre Božie kráľovstvo a natoľko slobodný sám od seba, že ťa poteší každý úspech toho druhého a len uvítaš, keď ťa niekto z nich začne prerastať. Božiemu kráľovstvu to bude len na osoh. Dávaj im stále väčší priestor, aby mohli slúžiť a v službe rásť a rozvíjať sa (čo však zahŕňa aj dopúšťanie sa chýb…).
Mnohí takto objavia svoje miesto v Cirkvi. Môžeš im pri tom pomáhať svojimi radami a skúsenosťami, ale buď taktný a pokorný.
Nie je tvojou úlohou byť dominantou každého stretnutia a všetko držať pevne vo svojich rukách, takže by to bez teba nefungovalo, ale umožniť a pomáhať druhým, aby vynikli. Naprávať by si ich mal iba vtedy, ak by ich služba viedla ľudí zlým smerom alebo by nevychádzala z lásky, len zo snahy presadzovať sa a upozorňovať na seba.
Ak vedúci robí zo seba nepostrádateľnú osobu, ak ostatní vedľa neho nemôžu vyrásť na samostatných služobníkov, schopných viesť iných, znamená to, že nepochopil, o čo v Božom kráľovstve ide. A tak potom tí horlivejší odchádzajú inam, pretože v skupinke nemôžu slúžiť ani rásť. Ostatní, ktorí nie sú takí priebojní, sa začnú uplatňovať mimo Cirkvi, aby naplnili a uspokojili svoju potrebu byť užitočnými. Presadia sa v zamestnaní alebo v inej sfére spoločnosti. A ak nie, stanú sa z nich večne neistí a sentimentálni kresťania bez ochoty prevziať akúkoľvek zodpovednosť. Títo ľudia si potom myslia, že Boh sa bez nich zaobíde, že pre neho nemajú žiadnu cenu a že na nich nezáleží, lebo všetko záleží na tých, ktorí niečo robia. A keď vidia úspechy druhých, nedokážu sa z nich radovať.
Duchovnou službou skupinky môže byť napríklad evanjelizácia, starostlivosť o nových, vedenie modlitby, vedenie hudby. Postupne umožni každému, aby viedol celé stretnutie.
Použitá literatúra:
Jiří Dohnal: Příručka pro vedoucí skupinek. Logos 1992. (Upravené.)
