Boh na teba stále myslí. Boh naozaj musí stále na Teba myslieť. Jeho myseľ sa zaoberá Tebou. Záleží mu na tom, ako žiješ, bez ohľadu na to, či tu teraz stojíš ako veriaci, alebo ako Bohu vydaný človek, alebo ako vlažný veriaci, či neveriaci alebo ako zvedavec. Boh na Teba stále musí myslieť.
Veriaci ľudia neraz veľa hovoria o Božom srdci. Čo znamená srdce: v biblickom použití tento pojem označuje centrum emócií, myslenia a konania. Srdce človeka je v biblickom význame najhlbším miestom osobnosti človeka. Hebreji všetko konali v srdci a skrze srdce.
Biblia hovorí, že Boh je celým srdcom obrátený k Tebe. Boh je celým srdcom obrátený k svojim ľuďom. Nie je to dobré? – vedieť, že Boh je celým srdcom zameraný stále na mňa. Citujeme z Písma – Jer 32,41: „Radosť z nich budem mať, keď im budem preukazovať dobro; zasadím ich verne v tejto krajine, celým svojím srdcom a celou svojou dušou.“ Boh z nás chce mať radosť celým svojim srdcom a celou svojou dušou. Boh na nás upiera svoje srdce.
Niekoľko ďalších výrokov o tom, ako Boh hľadí na svoj ľud: Jer 31,20 – Efraim, to je oslovenie Božieho ľudu – je to synonymum. „Či mi je Efraim drahým synom? Či je rozkošným dieťaťom? Veď kedykoľvek mu hrozím, znovu si musím naň spomenúť a trasie sa mi preň vnútro, musím sa nad ním zmilovať – hovorí Pán.“ Boh hovorí: „Keď nad svojím synom, nad svojím rozkošným dieťaťom kedykoľvek dvíham v hrozbe ruku, že ho potrescem, keď sa nenapraví, ja si zase musím len spomenúť ako veľmi ho mám rád a srdce sa mi trasie, musím sa nad ním zmilovať.“ Takto sa vyjadruje o svojich ľuďoch Boh.
Oz 11,8-9: „Ako ťa vydám Efraim, odovzdám ťa, Izrael, ako ťa vydám sťa Adamu, urobím ťa podobným Seboimu? Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. Nevyleje svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim, veď ja som Boh a nie človek, svätý uprostred teba.“ Teda hovorí: „Mal by som ťa zničiť? Mal by som ťa vydať nepriateľom? Vo mne sa obracia srdce kvôli tebe, budí sa moje zľutovanie a ja nevylejem svoj rozpálený hnev.“
Iz 54,8: „V návale hnevu som schoval svoju tvár nakrátko pred tebou, večným zmilovaním som sa nad tebou zľutoval, hovorí tvoj vykupiteľ, Pán.“ Toto sú verše asi z obdobia Babylonského zajatia. To znamená v čase, keď sa od Boha Izrael odvrátil a neuctievali ho ako On čakal.
A Boh to vidí, keď sa od neho odvraciaš, potom sa míňaš efektivity a zdravého cieľa svojho života. Tvoj život začína naberať obrátky a cesty, ktoré ťa budú ničiť. Toto Boha veľmi bolí a zároveň aj veľmi hnevá. Preto aj keď sa oni vtedy od neho odvrátili, Boh stále musí na nich myslieť. Hovorí, že sa mu až vnútro trasie. Božie vnútro je znepokojené, pre tých, ktorých má rád. My sa niekedy pýtame, keď príde niečo na pohľad zlé:“ó aké nešťastie prišlo v mojom živote!“ Polož si otázku: „Je to nešťastie, alebo je to Božie požehnanie v tvojom živote?“
Jeho láska, jeho zľutovanie, jeho vnútro sa obracia proti jeho vlastnému hnevu. A čo sa vlastne Bohu deje? Boh pre svoje zľutovanie miluje tých, ktorých milovať nemôže, pretože sa obrátili proti Nemu. Takýto zvláštny boj prebieha vo vnútri Božieho srdca.
Boží hnev vôbec nemôžeme porovnávať so zlostnosťou človeka. Čo sa nám vybaví, keď sa povie slovo hnev? Vybaví sa zlosť, agresivita, drzá alebo tvrdá tvár. Toto vôbec nemá čo do činenia s Bohom. To je zlostnosť človeka. Boží hnev je charakterizovaný niečím iným. Je to zľutovanie a bolesť voči tým, ktorí sa od neho odvracajú. Boží hnev nie je zatracujúci. Pokým si tu, na Zemi a kým sme neboli obrátení Bohom k Nemu, tak na nás dopadal Boží hnev. My sme žili pod Božím hnevom. Bol na nás vyliaty. Ak ktokoľvek na tejto Zemi bude žiť tak, že odmieta Boha – na neho dolieha Boží hnev – aby ho obrátil. No bohužiaľ, ak sa zatvrdilec neobráti, zomrie v stave, keď je na neho vylievaný Boží hnev, potom navždy v tom stave ostane. A už to bude trvať večne. Boh však neustále dával možnosť, aby sa človek mohol obrátiť. Myslím, že si ani nevieme predstaviť čo všetko spraví Boh, aby sa človek obrátil.
Boží hnev pramení zo starostlivosti o teba. Ako je to vyjadrené v Novom zákone? Čítame veľmi známu epizódku z Lk 15. Všetci to poznáme ako podobenstvo o márnotratnom synovi. Ako tu je vykreslené Božie srdce a čo prežíval tento otec. Vieme, že istý človek mal dvoch synov a mladší povedal otcovi: „Otče, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im ho rozdelil. Za pár dní mladší syn všetko speňažil, odcestoval ďaleko a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil.
Keď všetko premárnil, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Potom pásol svine a nakoniec už bol na tom tak zle, že si povedal, „pôjdem k otcovi.“ Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec. Bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, ja som zhrešil proti nebu aj proti tebe“ A on ho umlčal a povedal – „doneste mu nové šaty, dajte mu prsteň, dajte mu obuv na nohy a budeme hodovať, budeme sa veseliť, pretože môj syn bol mŕtvy a ožil.“
Čo je tu vykreslené? To, že otec je svojmu synovi absolútne oddaný. Dal mu úplne všetko. Má ho vo svoje rodine, miluje ho, stará sa o neho – tak ako tomu staršiemu povedal: „Syn môj, celý život žiješ so mnou a všetko čo mám je tvoje,“ – toto bola životná zásada, to bola rodinná atmosféra. To bola zásada v ich rodine, že všetko patrilo synom. Otec im bol odovzdaný, on im bol vydaný. A tento syn prinúti otca, aby mu vyplatil dedičstvo, zničí všetky ich vzťahy, všetko čo mali pekné a vybudované medzi sebou znivočí a všetko čo má, premárni.
Teraz sa skúsme zamyslieť, čo prežíval ten otec za ten čas, čo syn odišiel. Asi mal o ňom správy, počul, čo sa s ním deje a premýšľal nad tým. Čo ten otec teda prežíval? Najprv prežíval veľkú bolesť z náhleho prerušenia vzťahov. Z ničoho nič: „Otče, navaľ prachy, nechce sa mi tu už byť. Nechce sa mi starať o tvoje kravy. Sú aj zaujímavejšie veci. V mestách nie je treba pásť stáda. V mestách si kúpim mlieko v kanvičke. Je to jednoduchšie a mňa to tu už proste nebaví. Navaľ peniaze.“
Otec bol veľmi sklamaný z náhleho prerušenia vzťahov, ktoré boli starostlivo budované odmalička. Potom zrejme prežíval aj veľký hnev z toho, čo s stalo. Nie z urazenosti. Bol to hnev so zneužitia darov, ktoré mu dal. Bol to hnev a bolesť z toho, že tieto dary začal mylne považovať za prostriedok ku šťastiu mimo vzťahu s otcom. Otec vedel, že len vo vzťahu ku nemu bude mať správne, jedinečné šťastie a Boh sa hnevá na to, keď chceš hľadať šťastie zo vzťahu niekde mimo Boha.
Ak nepoznáš ten vzťah ku Bohu ako zdroj šťastia, potom naozaj míňaš cieľ svojho života. Boha toto hrozne bolí a hrozne hnevá. Otec vie, že ak nebudeš zostávať pri ňom v živote s ním, budeš strácať pravý zmysel života.
A čo hľadal ten mladý muž v cudzine? Spomíname si, čo tam urobil? „Hýrivým spôsobom všetko premárnil.“ Prečo ľudia hýria? Sú rôzne dôvody – chcú upokojiť svoje žiadosti, vedie ich dedičný hriech, chcú zabudnúť, naplniť prázdnotu, chcú utiecť… V jednom dokumentárnom filme z Las Vegas bol dosť podrobne ukazovaný žiarivý život, ktorý tam vládne. Bezstarostnosť, zábava. A bolo vidieť, ako sa všetci usmievali a správali sa k sebe priateľsky. A viete, v čom spočívalo to priateľstvo? Že Jack stretol Johna pri tom istom automate. ´Hi Jack. Hi John. How are you?´ A hrali, štyri-päť hodín. A potom ´čau, maj sa dobre, som rád, že som ťa videl.´ Päť hodín sa rozprával s automatom a dali tam kopec peniazí a mali pocit, že sú tam s priateľom. Videli sa predsa aj včera pri inom automate… Ľudia hľadajú priateľstvo.
Ten mladý muž z podobenstva pri hýrení a utrácaní hľadal a kupoval si to, čo doma mal. Bola to osobná sympatia. Kým sa cítite byť poctení? Určite nie človekom, čo ku vám príde a povie: „Váž si, že som prišiel. Bude ti cťou, dať si so mnou kávu. Uvedomuješ si snáď, čo všetko som dosiahol…?“ Ale budeš šťastný ako blcha u človeka, ktorý povie: „Bude mi cťou dať si s tebou kávu, budem šťastný, keď mi venuješ pár minút. Vážim si, čo všetko si spravil. Obdivujem, čo som v tebe videl. Spomínam na tie chvíle, čo sme vtedy a vtedy spolu zažili.“ Osobná sympatia je to, čo hľadá každý z nás. Potrebujeme to a je to veľmi dobré.
Myslím si, že zvlášť v manželstve toto musí existovať. Cielená osobná sympatia musí existovať, pretože tá pôvodná ružová, pekná, milá, úžasná, najlepšia predstava o mojom partnerovi… zmizne. A musím si uvedomovať, že je potrebné ju naďalej dávať a to cielene. Je treba partnerovi stále hovoriť: „Ja si ťa vážim. Ja ťa mám rád. Ja som šťastný, že ty si tu a že si a že môžem byť s tebou.“ Je to jedna z vecí, ktoré budujú náš život. Osobná sympatia je niečo, čo potrebujeme dostávať a potrebujeme to aj dávať.
Tento syn hľadal v cudzine, za otcove prostriedky všetko to, čo doma mal a otec preto prežil to obrovské rozčarovanie, pretože syn premárnil jeho dary absolútne zbytočným spôsobom na totálne falošný cieľ. Čo bolo výsledkom? Že syn pochopil, že sa aspoň vráti. Ale ešte predtým sa zamyslíme čo prežíval otec. Predstavme si jeho každý deň.
Náhle bral do ruky synove vidly. Pretože tú synovu časť práce, ktorú mali doma zorganizovanú, zrazu musel zastupovať on. A nechceli tam vidieť hocijakého pachoľka. To mu bolo ešte príliš vzácne. Práve tá časť poľa, ktorú mal obrobiť jeho syn, bola teraz pod jeho dozorom a všade videl jeho. Všade videl výsledky jeho práce. A stále premýšľal a takto prežíval každý jeden deň. Vo svojom srdci prežíval veľký boj medzi svojím hnevom a medzi svojou láskou. Stále prežíval: „Chlapčisko jedno, prečo odišiel…?! Načo odišiel?! Všetko tu mal…!!“ Stále prežíval obrovské pokušenie hnevu a bolesť.
Zároveň prežíval, že predsa ho mám rád a predsa ho nevyhodím… Ešte si hovoril, „keby teraz došiel, tak uvidí…!“, ale potom za desať minút si povedal, …“nič by nevidel, bol by som šťastný keby prišiel…“ My môžeme vychádzať z toho, že v srdci Otca prebieha boj medzi hnevom a zľutovaním.
Za prvé cítil bolesť a hnev nad jeho odchodom a nevďačnosťou a nad tou biedou ktorú prežíva teraz. On vedel, že on tam hýri a že ho tam všetci okradli o to, čo vôbec mal, a nemal nič viac než peniaze. Za druhé – stále ho miloval a nezriekal sa ho, stále čakal s tým veľkým zľutovaním, ktoré mu ostalo. Hnev sa v nás pominie ďaleko rýchlejšie, ako spomienky na to pekné. Za 5 rokov už nás netrápi, čo nás bolelo, ale pamätáme si pekné chvíle.
Toto sa dialo aj v srdci otca. On ho stále očakával a mal pre neho len a len zľutovanie a čaká už iba na jeho návrat. Keď ho potom vidí váhavo prichádzať… Viete prečo ho videl? To nebolo náhodou, že ho uvidel. Každý deň vychádzal von a pozeral či nejde. Nejde? Ide? To sa naozaj stane len človeku, ktorý hlboko miluje, že bude čakať večnosť, bude ochotný čakať večnosť.
Stále ho chodil vyzerať a keď ho uvidel prichádzať, tak mu prudko beží naproti a tá jeho láska im dáva úplne nový vzťah. A syn nanovo môže pochopiť, akého má otca. A tak isto ty – teraz už nie si ten istý ´novonarodený Adam´, ktorý sa kedysi vzbúril Bohu.
My už nie sme ten istý Adam, čo kedysi bol. Nie je to fascinujúce? Možno si niekto myslí, že tá obnova človeka spočíva v tom, že my budeme tak ako bol Adam pred pádom. Vyjdime z omylu – nie je to tak. Znovuzrodený človek kvalitatívne na vyššej úrovni a oveľa ďalej a požehnanejší ako bol Adam, predtým ako zhrešil. My sme noví ľudia.
Nie sme ľudia typu Adama. My sme teraz ľudia typu Ježiša Krista. Sme nová civilizácia. To sme my, kresťania. Toto je zvláštna civilizácia lásky, ktorá prežije. My sme tí, ktorí ponesú svet ďalej. Nám dal Boh toto poverenie a my sme naozaj noví ľudia. Na to, aby sme nimi boli, musíme sa nimi stať a to posvätenie musíme žiť.
Vráťme sa k synovi. Syn nanovo chápe a nanovo sa stáva synom a dostáva úplne iné postavenie. Dostáva nové šaty, nový prsteň, novú obuv. Vieme, že sú to symboly. Jeho prsteň znamená moc rozhodovať, jeho šaty znamenajú jeho hodnosť a jeho obuv znamená postavenie.
Boha bolí, ak míňaš pravý cieľ svojho života. Vrhá svoje veľké zľutovanie a to má rôzne podoby. Keď si v ktoromkoľvek štádiu svojho života, teraz s Bohom, jeho zľutovanie má rôzne podoby. A ak si sa mu ešte nevydal, veľakrát sa prejaví v tvojom živote aj Boží hnev. Ak si ešte neveriacim človekom, ktorý len chodí okolo a premýšľa, či by to kresťanstvo snáď mohlo byť ono, tak si musíš uvedomiť, že dobrotivosť Božia ťa chce priviesť k pokániu. Potrebuješ pokánie. A ak si človekom, ktorý Boha prijímaš, možno prežívaš očisťovanie – a to bolí, lebo Božia láska bude mať rôzne podoby.
Boh chce v tvojom živote odstraňovať cudzích bohov. Si kresťan? Boh bude klásť svoju ruku na tie oblasti života, ktoré sú stále zamknuté. Ktoré sú nedotknuté rukou Ducha Božieho. Miestnosti, v ktorých ešte nie je napísané, že ´Tu vládne Ježiš Kristus´, alebo ´Môj dom a ja budeme slúžiť Jehovovi´, to je z knihy Jozue.
Boh musí a túži odstrániť cudzích bohov u Teba. Pretože odvrátenie od Neho ťa deformuje až do koreňov tvojho človečenstva. Tam, kde nie si úplne obrátený k Bohu, tam si deformovaný. Nie si tým úžasným človekom, akým ťa On robí. Pretože tam, kde nepanuje On, tam neprežívaš jeho priazeň a jeho lásku. A pretože ty si stvorený na jeho obraz a ako človek stvorený na obraz Boží môžeš zdravo a jedinečne fungovať len vtedy, keď stále prežívaš priazeň a lásku Boha. Ak na teba nie je vylievaná, potom tvoj ´motor života´ nefunguje.
Je to ako s muzeálnymi predmetmi – sú vystavené vo zvláštnom prostredí. Ak sa objaví niečo vzácne a ak to považujeme za vzácne, tak treba k tomu skutočne správnym spôsobom pristúpiť. Keď chcem naozaj niečo uchovať v zdravom stave, tak to musím uchovať v nejakom prostredí. A pre muzeálny predmet je tým prostredím určitá vlhkosť ovzdušia, prípadne správny náter.
Ak túžiš byť zdravým a Božím človekom, tvojim prostredím je Božia priazeň a láska a vydanosť Bohu. Ak toto nemáš, potom sa sušíš a stáva sa z teba hrozne čudne vyzerajúca kreatúra. Je to tak. Potrebuješ Božiu priazeň a lásku.
My však musíme vedieť, že sa nemôžeš vrátiť k Bohu svojou vlastnou silou, aj keď to už bolestne pociťuješ. Musím ti povedať jednu zlú vec, že sám sa nemôžeš k Bohu vrátiť. Koľko ľudí hovorí, ´veď ja sa snažím, ja hľadám Boha, ale…´ Nie, nedá sa to naštudovať, nedá sa to silou argumentov. Ľudia zháňajú argumenty, či má svätá Biblia pravdu, či sú spisy Nového zákona spoľahlivé… Ale obrátenie nie je o tomto. Je to o pokání. Lebo na pokánie zareaguje Boh svojou milosťou. Kto povie, ´chcem, aby mi Boh všetko vysvetlil´, ten sa zakrátko obráti.
Boh to tvoje nešťastné miesto zastúpi. On zoberie miesto strateného človeka, ktorý sa nemohol obrátiť k Bohu a vo svojom Synovi preberá Tvoje miesto. Ježiš vykúpením na kríži vzal na seba Tvoje odlúčenie od otca a Ty máš teraz dvere otvorené. Tým, že Ježiš Kristus vystúpil na drevo, stal sa nám dverami do ovčinca. Ježiš povedal, ´Ja som dvere. A kto vojde cezo mňa a len cestou akou ja som vošiel, ten bude vstupovať a vystupovať k Bohu.
Takže ak svoje osobné šťastie hľadáš inde a nie v osobnom vydaní sa a podriadení sa Bohu, tak potom žiješ v cudzine. Ak nemáš osobný vzťah, potom žiješ v cudzine. Keď vo svojom živote s Bohom nemáš to, čo máš vo svojom živote s partnerkou, s partnerom, kamarátom – že niekoho máš hlboko rád staráš sa oňho, zaujímaš sa oňho, ideš za ním, stretávaš sa sním – ak toto nerobíš s Pánom Bohom, potom s ním nemáš osobný vzťah. Si v cudzine a klaniaš sa cudzím bohom a ak v tom zotrváš až do smrti, potom zotrváš v Božom hneve navždy. Až do smrti.
Dobre to znie, že ´až do smrti.´ Jáj, kedy to budeeee…, ´ hovoríme si. Vieš kde je tvoja smrť teraz? Tu, vedľa teba. Smrť je tu každú sekundu vedľa teba. Ty nikdy nevieš, kedy skončíš. Nikdy nevieš, či ťa prejde auto, či náhodou niekde spadneš a rozbiješ si spánky… Ja som nedávno po tme hľadal vypínač a našiel som dva drôty. Viete, čo sa mi stalo, že? Myslel som, že je to moja posledná chvíľa. Nikdy nevieš, kedy príde tvoja smrť, chodí s tebou a čaká, kedy ťa zožne. Zožne ťa buď pre slávu Božiu, alebo pre večné škrípanie zubami.
Rim 2,4: „Či nevieš (a nechápeš), že dobrotivosť Božia ťa chce priviesť k pokániu?“ Alebo si človek, ktorý sa cíti byť dobrý. A hovoríš si, že ty si dobrý, tebe nemá čo Pán Boh vyčítať. Alebo si myslíš, že si kresťan, ktorý všetko plní a preto obrátenie nepotrebuješ. Potom musím povedať, že Božia bolesť je ešte väčšia. Kresťan, ktorý si myslí, že všetko plní a preto mu v podstate Božie požehnanie patrí ako odmena za jeho výkon, potom je Boh úžasne sklamaný. Myslíš si, že Boží nezaslúžený dar milosti a lásky ti patrí, lebo si si ho zaslúžil. Pretože je napísané, „nezáleží na tom, kto chce alebo kto sa namáha, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva.“ (Rim 9,16)
Ešte sa iba potrebuješ obrátiť. Každý deň musíš vedieť o tom, že s krehkosťou, s bázňou a chcením môžeš usilovať o spasenie. Každý deň si musíš byť vedomý toho, že tvoje spasenie nie je v tvojich rukách. To je jedna naša stránka uvedomovania si Boha a druhá je tá, že som zachránený svojim Bohom a z jeho ruky ma nikto nevytrhne. To je moja istota, ale len v Ježišovi Kristovi. Keď sa budeme spoliehať na seba, že ja som kresťan a preto budem zachránený, veľmi rýchlo stratíš svoje spasenie. Keď sa budeš spoliehať na svoju vieru – zlyháš. Pretože sa aj tak spoliehaš na seba.
Keď však budeš vedieť o tom, Kto ťa nedá z ruky, potom to nie je pýcha, ale je to hlboká a pokorná istota spásy. A ja viem, že budem privedený pred svojho Pána, ja viem, že budem prijatý a nikto ma o moju istotu neoberie.
Ak niečo z tohto všetkého nemáš, pros o pokánie.
Boh sám ti chce dať túto veľkú možnosť obrátenia sa, pokorenia sa pred ním. Nie preto, že je to výhodné, nie preto, že začneš ľutovať svoje hriechy, ale preto, že začneš plakať nad Jeho bolesťou. To sú dva rozmery, či ťa trápia tvoje hriechy, alebo ťa trápi jeho bolesť.
Čo máš ty vo svojom živote? To bude rozhodovať o tom, ako žiješ. Či žiješ plný Božieho požehnania, Božej čerstvosti.
Či si ten Boží osol, ktorý všade kam príde, prinesie Ježiša Krista.
Ak toto máš, si veľký víťaz. Je to niečo úžasné. Ak niečo z tohto nemáš – pokánie a vydanie sa svojmu Spasiteľovi, potom to potrebuješ spoznať a dnes máš možnosť. Môžeš sa modliť za bližšie poznanie Boha, Božie zľutovanie, nechať sa zaujať Božou láskou.
Jednoduchými slovami vyznaj Bohu to, že si uvedomuješ svoju stratenosť, vyjadri úprimnú ľútosť nad panovaním samému sebe a podriaď sa svojim rozhodnutím panstvu Ježiša Krista. Požiadaj o naplnenie Duchom Svätým. A kedykoľvek padneš, prejav ľútosť, odvráť sa od toho, vstaň a kráčaj ďalej.
Keď padáš, padaj dopredu.
Pramene: Heribert Muhlen: Nově s Bohem, Matice cyrilometodějská s.r.o., Olomouc ´93
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
