Cirkev je niečo úžasné. Je Kristovým telom a telo by malo robiť to, čo hovorí hlava. Ježiš je hlavou a keď si hlava niečo zmyslí, tak telo, ak nie je choré, alebo nejako poškodené, to urobí. Kristus je našou hlavou a keď si niečo pomyslí, telo by sa malo dať do pohybu.
Jedna zo zásadných vecí, ktoré Ježiš hovoril, je: „Budete mi svedkami, choďte a učte“, alebo „poď za mnou“. A on veľmi dobre vedel, čo robí a pre židovskú mentalitu to bolo veľmi náročné, ale oni ho poslúchli. Poslúchli a išli za svojím majstrom a išli tam, kde ich poslal.
Židia, úžasne Bohom požehnaný národ, si držali svoje náboženstvo veľkým spôsobom. Oni boli skutočne Bohom požehnaní a snažili sa dodržiavať život podľa jeho slova. V Žalme Ž 119 sa hovorí, že Božie slovo bolo pre nich niečo nádherné, vzácne a úžasné, a oni si ho snažili zachovať. Mali vymyslení spôsob ako zachovať vieru vo svojom národe. Systém chrámu, potom stretávania po domoch, stretávanie s Levítmi, atď… Jedna vec je však na tom zarážajúca. Nemali systém, ako prinášať svoju vieru ďalej. Ježiš im aj hovoril, že „vy sa tak namáhate, aby ste konečne niekoho zohnali, kto konvertuje a potom ho aj tak urobíte horším ako ste vy sami.“ Čiže, vyjadril tú obrovskú námahu, ale aj niečo veľmi zvláštne a síce, že pravá viera, to, čo si Boh chránil celé tie stáročia od patriarchov cez prorokov až do čias Ježiša, nešla ďalej. Jediné, na čo sa sústredili, bolo zachovanie, od útokov, či už od pohanských modiel, od pohanského spôsobu života, od zmiešavania manželstiev, až po ochranu od iných politických režimov. A oni to starostlivo držali a plnili. A nikdy neboli tí, ktorí by kráčali ďalej. Oni boli tí, ktorí chránili. Vybudovali okolo seba múr a všetkými možnými spôsobmi držali to Božie požehnanie a prijímali ho, a bolo to niečo úžasné a nádherné, že si udržali vieru.
Bez ich viery by sa nebol narodil Mesiáš a doteraz sú vlastne dva veľmi požehnané národy. Jeden je národ kresťanský a druhý je národ židovský. Židia majú ešte stále svoje požehnanie, ktoré im Boh dal, a to požehnanie je neodvolateľné, aj keď kresťania dostávajú niečo naviac. A to je zaujímavé. Nikde v Písme totiž nenájdeme nejaké masívne získavanie na vieru.
Prišiel Ježiš a keď začal pracovať so svojimi, prvý zaujímavý moment bol, keď ich poslal pred sebou po dvoch, tých dvanástich, a povedal: „Choďte a pripravte mi cestu, do miest kam prídem, a uzdravujte chorých, mažte ich olejom a hovorte, že sa priblížil čas.“ A oni to urobili, hoci to bolo pre nich niečo nezvyčajné. Išli k svojím, no boli úplné nuly. Boli nuly z hľadiska hierarchie alebo postoja v židovskom náboženstve. Ale oni predsa išli a poslúchli Ježiša. Potom poslal sedemdesiatichdvoch a navyše im dal moc. Dal im moc, aby sa im podriaďovali hadi a škorpióni a všetka sila nepriateľa. Aby uzdravovali, ohlasovali a keď Ježiš zomrel a vstal zmŕtvych, povedal učeníkom: „Budete mi svedkami.“ Čo to znamená? Znamená to, že ponesú jeho meno, že budú musieť ísť dopredu. A keď všetci čakali, Ježiš vedel, čo potrebujú – povedal: „Počkajte na moc z výsosti, počkajte, kým na vás zostúpi Duch Boží.“ A keď zostúpil, nastalo obrovské prebudenie a oni išli.
Bolo to pre nich určite veľmi zvláštne, lebo Židia mali takú dilemu, ísť iba ku svojim. Bolo to pre nich niečo neprirodzené a ťažké, niesť toho Mesiáša a zvesť o ňom ďalej. Pre nich bolo úplným stropom a maximom ísť k svojim – k Izraelitom, to bolo to, čo boli najviac ochotní urobiť. Ísť k pohanom bolo niečo nad a bolo to niečo nepredstaviteľné. Duch Boží to musel sám dosvedčiť tým, že sa vylial aj na pohanov, aby pochopili, že „áno, poďme aj k iným, k ďalším“. Bola to bariéra, byť len pri svojich a keď to Ježiš zlomil, nastalo niečo zvláštne a kresťania boli prví, ktorí išli nevýbojným spôsobom získavať ľudí pre Krista.
Ak by sme si pozreli staré záznamy, kresťania boli úplne neuveriteľní. Nielen zo Skutkov sa dozvedáme, čo všetko Boh robil. Záznamy hovoria, že kresťanskí obchodníci chytali nevýhodné miesta len preto, aby mohli zvestovať Ježiša. Keď už boli niekde inde, nejednali sa už toľko s cenou, lebo v orientálnom svete bolo zvykom, jednať sa a bol to rituál. „Kto nejedná, je hlúpi. Nie preto, že by prišiel o peniaze, ale preto, že nemá pôžitok z toho obchodu.“ A oni to nerobili! Nejednali, aby získali viac času hovoriť o Kristovi. A to bolo niečo zvláštne.
Podobne máme svedectvo o vojakoch. V roku 202 napísal jeden kresťanský spisovateľ list cisárovi, v ktorom píše: „Sme všade, už sme všade okolo teba, v tvojom paláci, v tvojej garde, kuchyni, na všetkých tržniciach, máme v moci ……., len jedno jediné miesto sme nezabrali – a to sú vaše pohanské chrámy. Tam nechodíme, no inak sme úplne všade.“ A to by sa nestalo bez zvláštnej moci, ktorú spôsobuje Duch Boží.
A ešte niečo bolo na tom. Ježiš to bral s veľkou záľubou, spôsobovalo mu to radosť. Jednak poslušnosť, ďalej to, že tí ľudia vykročili a mohli prežiť viac požehnania, a že im samým to utvrdzovalo vieru. Preto boli ochotní zomierať, lebo mali blízko pri sebe Pána. A už sme tu niekoľkokrát vykladali verš z Písma, ktorý hovorí: „Peter, ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“ Je to tak trošku nešťastnejšie preložené, ale grécky text hovorí o tom, ak by som chcel byť úplne doslovný, až prekonbinovaný, že „Cirkev pôjde do predu a brány pekelné ju nebudú môcť zastaviť“, a jeden z tých prekladov je, že „brány pekelné nebudú môcť ani otvoriť ústa, pozdvihnúť svoj hlas na protest.“ Toto je ten pravý obraz o Cirkvi a Cirkev má ísť.
V Katechizmus katolíckej cirkvi je jedna zaujímavá myšlienka, a síce, že „evanjelizácia vychádza iba z láskylného poznania Pána.“ Až keď poznáš Pána, ale v láske, až vtedy si schopný o ňom hovoriť iným. Lebo mnohí aj vieme, že by to bolo dobré a patrilo by sa to, a Pán to asi chce, a nejako by sme to mali, no skúšame nájsť chodníčky, ako by sa to dalo urobiť čo najmenej nápadnou formou a čo najmenej pri tom hovoriť a čokoľvek urobiť. Keď je medzi Ním a tebou vzťah lásky, tak to vyjde z tvojho vnútra. Takto prelomí aj zábrany, ktoré máme.
A ja sa veľmi teším, že na tej kampani sme zrovna my prežili to požehnanie, my sme prežili tú poslušnosť a Ježiš chcel presne toto. Ako Cirkev sme vykročili a možno ste si všimli, že ani jedna päsť sa proti nám nezdvihla, ani jeden prst, ani jedna vyhrážka, ani jeden fyzický útok, ani jeden nepriateľ. Všetko bolo umlčané, lebo sme si to pýtali na kolenách a šli sme dopredu, a plnilo sa to Pánove: „Pán bol s nimi a potvrdzoval ich slová.“ A potvrdilo sa, že brány pekelné nemohli ani otvoriť ústa, aby stihli protestovať proti tomu, čo sa deje. A to je tá Božia moc, to je to vykročenie do Božej poslušnosti. A keď vykročíme do Božej poslušnosti, vtedy môžeme prežívať niečo zvláštne.
Často sa modlím, aby sme tu mohli prežívať niečo zvláštne. Aby keď prídu aj neveriaci, alebo ľudia, ktorí majú rôzne námietky, aby im to tu nedalo spať, až prídu domov a aby sa sami so sebou do budúceho utorka hádali, či sem pôjdu, alebo nie. A prídu, lebo budú vedieť, že prežili niečo zvláštne, a že to bol Pán. A nič ich neodradí. Mnohí z vás, keď sem prišli prvý raz, hovorili: „ Sú to blázni, spolok psychiatrických pacientov, niečo úplne strašné, viac raz tam už nevkročím a pod…..“ Počul som to z úst mnohých z vás, ktorí sem pravidelne chodievate. To, čo vás sem priťahovalo, bolo niečo zvláštne, a bol to Ježiš. To isté môžeme zažívať, ak vykročíme v poslušnosti, ak sa jednoducho spoľahneme na Neho a necháme sa naplniť.
Keď vzývame Ducha, na našich stretnutiach, aby sa niečo dialo, spôsobuje to v našich životoch niečo zvláštne. To, keď mu odovzdávame problémy, hriechy a zábrany, to spôsobuje niečo zvláštne v našich životoch a zmenu. Niečo sa pohne, zmení. Chcel by som vám povedať, že vy ste na kampani dostali najviac, lebo ste vykročili za Pánom viac a je to tak, ako by ti Ježiš povedal: „Vycestuj do Košíc, tu máš lístok.“ Ty máš lístok a nikdy ho nevezmeš a stále budeš hovoriť o tom, ako rýchlo by si mohol byť v Košiciach, keby si chcel. Ale nikdy nenasadneš a nezažiješ tú rýchlosť a vietor a skutočnosť, že za chvíľu si v Košiciach. A tak to môže byť aj s nami, že držíme v rukách lístok, ale je nám úplne na nič, pretože nejazdíme a budeš hovoriť, aký je Pán úžasný, že ti dal lístok.
Počul som raz rozprávať jedného nášho priateľa, ktorý tu bol na evanjelizácii, je to Roy Handy z Anglicka, že sa mu raz sťažovala jedna sestra, ako sa tri roky modlí o dar uzdravovania, ale ho nemá. Roy sa zamyslel a spýtal sa jej: „Už si na niekoho položila ruky a modlila sa?“ Odpovedala: „Nie.“ Povedal jej: „Žiaľ, to zistíš iba vtedy, keď to skúsiš.“
Ja som na kampani hovoril o tom, že to funguje. Možno jediné „prečo“ sa bojíme vykročiť s našou vierou je, že máme strach, že to nebude fungovať a že sa strapníme pred druhými. A dokiaľ bude pred tebou tento strach, nielen na evanjelizácii, ale aj tu a kdekoľvek v tvojom živote, v rodine…., keď bude stále v tebe strach, čo si pomyslia iní, tak nebudeš môcť prežívať požehnanie. Ale až Božia moc zlomí v tebe strach a vykročíš, potom sa môžu okolo teba diať veľké veci.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
