V liste Galaťanom Pavol hovorí o devätorakom ovocí Ducha (Gal 5,22-23). Pôsobenie Ducha v nás je vec systematická, nie je to vec jednorázová, typu – teraz na tebe pracuje, aby si bol láskavý, potom aby si bol trpezlivý, a potom bude zase 3 roky pracovať na tebe, aby si bol mierny… Nie. Duch Boží pestuje v tebe svoje ovocie systematicky a komplexne. Takže ovocím Ducha je charita alebo zvláštna láska, ktorá miluje druhých, radosť a pokoj, trpezlivosť, porozumenie alebo chápavosť druhých ľudí, láskavosť a dobrota, jemnosť a sebakontrola. Citujme Pavla apoštola ďalej: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie.“ (1Kor 13,4-8)
Ježiš odišiel do neba takmer pred 2000 rokmi, posadil sa po pravici Otcovej a je dokonalým príklad pre každého skutočného kresťana. Niektorí ľudia sa vďaka práci Ducha v nich premenili natoľko, že ľuďom začali pripomínať Ježiša. Vidíme to v histórii cirkvi mnohokrát a niekedy aj v súčasnosti, poznáme ľudí, ktorý žiaria charakterom Ježiša Krista. Máme ich preto veľmi radi. Keď sa pozrieme do histórie, vidíme mnoho veľkých postáv ľudí, o ktorých je známe, že žiarili nádherou Božou. V súčasnosti by sme tiež mohli menovať minimálne Matku Terezu, mohli by sme povedať, že je to žena, ktorá žiari niečím zvláštnym. Aj v našom okolí máme radi ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom podobní Ježišovi a pripomínajú nám ho. Radi sa zdržujeme v ich prítomnosti, radi ich vyhľadávame, oni robia veci ako Ježiš, majú charakter ako Ježiš, je v nich niečo krásneho. Takýchto ľudí vyhľadávame, záleží nám na nich.
Hovorme teraz o charaktere skutočného Ježišovho nasledovníka a o tom, ako je možné rozvíjať vo svojom charaktere ovocie Ducha. Ovocie toho Ducha, ktorý v nás prebýva, potom ako sme prijali Ježiša za svojho Pána. Ako môžeme rozvíjať to ovocie Ducha, čiže lásku. O láske máme rôzne predstavy. Často o nej hovoríme s veľkým sentimentom a predstavujeme si pod ňou nekonečné zľutovanie a ochotu pomôcť absolútne každému za akýchkoľvek okolností, vrcholnú dobrotu, dokonalú obetu, odpustenie. Ja osobne som potom, ako som sa stal kresťanom, zistil, že kresťania majú o tom, čo je láska, často tak prevrátené predstavy.
Láska sa často ocitá v situáciách, kedy nemôže povedať nič, než tvrdé a rozhodné jasné slovo, kedy nemôže dovoliť urobiť veci, ktoré by možno nejaká predstava lásky vyžadovala, ale pravá láska bude veľmi priama, veľmi rozhodná a často veľmi tvrdá. Že láska, často nami chcená a nami očakávaná je vec nereálna. Keď sa pozrieme do evanjelií, aký nádherný bol Ježiš, tak citujeme: „To urobil Ježiš… Takto by to urobil Ježiš…“ Ale Ježiš nebol človekom mäkkým, ktorý sa nechal použiť v mene lásky takmer na čokoľvek, len aby sme dosiahli, čo my chceme! Ježiš, bol človekom absolútne vyváženým – vo svojom charaktere, vo svojich prejavoch, vo svojich slovách, a ukázal nám veľmi jasný príklad toho, ako láska koná.
Skúsme teraz rozoberať toto ovocie Ducha a pýtajme sa, či druhí v nás môžu vidieť Ježiša. Či je možné, aby Ho v našom živote registrovali a aby Ho spoznávali a žiadali.
Učenie o ovocí Ducha a o láske si pozrieme na pozadí Jánovej 15. kapitoly (otvor si Písmo a teraz si ju prečítaj) (Jn 15,1-27):
Otec je vinohradník, povedal Ježiš, a stará sa o to, aby jeho ratolesti, ktoré vyrastajú z jeho kmeňa, prinášali plody. Znamená to, že Boh Otec pozoruje náš život, záleží Mu na tom, ako ho žijeme a má dva prístupy. Keď neprinášame ovocie, výhonok odlomí, odreže ho. Je to láska? Tvrdé, že. Ťažké uznať, že je to láska. Pretože láska Božia je vyvážená láska – a Ježiš povedal, že keď neprináša ovocie, tak ju Otec vylomí. Musíme povedať, že sa nedá prebývať pri Ježišovi s prázdnym charakterom. Odmietne ťa. Už teraz, tu na zemi a nehovorím už o poslednom súde. Už teraz na zemi nedovolí, aby si mal Jeho meno na perách, a aby sa mohlo skrze teba prejavovať čosi, čo patrí kresťanovi. Prečo to nedovolí? Pretože nedovolí, aby Jeho meno bolo poškvrňované. Nebudeš duchovne rásť, nebudeš mať miazgu. Ovocie budeš prinášať, len keď budeš naštepený na Ňom. A tak sa môže stať, že v duchovnom živote môžeme byť odrezaní a teda prázdni, suchí. „Ak niektorá z jeho ratolestí,“ hovorí Ježiš, „neprináša ovocie, Otec ju vylomí.“ Pravdou je, že zakaždým nás naštepí naspäť, keď sme ochotní a kajáme sa. Akonáhle činíš pokánie vo svojom živote, on ťa naštepuje naspäť na vinič, a začína cez teba prúdiť zvláštna miazga. To je vnútorná moc Ducha, ktorá v tebe prináša ovocie.
Alebo môže byť orezaný. Akonáhle si kresťan a začínaš prinášať ovocie skrze Ježiša, Otec ťa začne orezávať. Orezávanie je nepríjemné. My čakáme ľudský typ lásky. Začal som dávať, mal by som byť odmenený – že je to tak? My čakáme tento druh lásky. Ale Ježiš Kristus hovorí, že Jeho Otec, vinohradník, ratolesť, ktorá prináša ovocie, orezáva, čistí ju. To bolí. A čo na nej orezáva? Orezáva na nej suché drevo a vädnúce listy – teda zbytočné veci. Prečo? Pretože chce, aby v najbližšom úrodnom období priniesla viac ovocia. V záhrade nášho komunitného domu bola pred dvoma rokmi veľká úroda jabĺk. My sme však stromy nedali orezať. Na ďalší rok tam bolo ešte viac jabĺk, ale všetky drobné.
To bolo preto, že sme neorezávali. Mohli sme povedať: „Budeme takí suroví, budeme rezať tie konáre? Veď to tie stromy bolí, ničí ich to…“ Čo je ale pravá láska k nim? Orezávanie, aby prinášali viac. Ježiš povedal, „žite vo mne; to slovo, ktoré ste prijali odo mňa, už vás očistilo“, čiže naštepilo Vás do mňa. „Lebo bezo mňa neurobíte nič.“ Čo to znamená? Že viera v Ježiša je koreň k ovociu. Neustála viera v Ježiša, spoliehanie sa naňho a poslušnosť Jemu je koreňom, z ktorého bude vyrastať ovocie Otcovi. Keď nesiete mnoho ovocia, budete vypočutí vo svojich modlitbách, povedal Ježiš. A môj Otec je oslávený tým, že ste moji ľudia, moji učeníci, a že nesiete veľa ovocia.
Preto ľudia, ktorí sa vydávajú Pánovi a nechajú sa viesť Duchom, sú vo svojom živote plodní a Otec sa k nim priznáva. Ak prestanú byť naštepení na Ježiša, budú vylomení. Bez Ježiša aj tak nič neurobia. Ježiš povedal: „Zostaňte v mojej láske.“ (verš 9-10) a to tým, že ma poslúchate a to vám dá veľkú radosť. A už sme pri ovocí Ducha – to vám dá veľkú radosť. Majte sa radi navzájom a prejavujte tú radosť.
Kríž každého z nás urobil obrovským dlžníkom voči Bohu. Dlžíme Mu, ale On nechce, aby sme to splácali Jemu. Prevádza náš dlh voči Nemu na svojich ľudí. Chce, aby sme túto lásku splácali ľuďom, ktorých On povolal, našim bratom a sestrám. Preto hovorí: „Majte sa radi navzájom“ (verš 12). Dokonca, dajte navzájom za seba život. Buďte ochotní sa počúvať, rozumieť si navzájom, buďte láskaví. Život za druhých, to je to najväčšie priateľstvo, povedal Ježiš. A tak vychutnáte moje priateľstvo k vám. Keď si schopný splácať svoj dlh lásky voči Ježišovi Jeho ľuďom, vtedy vychutnáš zvláštnym spôsobom to, že On miluje teba. Nedá sa to vychutnať v samote, v súkromí.
„Ja som vás vybral,” povedal Ježiš, „aby ste šli a aby ste priniesli veľa ovocia” (verš 16). Máme byť veľmi plodní. „Prikazujem vám milovať sa navzájom!” A to je ťažké! Vždy, keď išiel Ježiš so svojimi učeníkmi na veľkonočné sviatky do Jeruzalema, pripravil im prekvapenie. Zvláštna vec sa stala vo večeradle počas poslednej večere. Bolo židovským zvykom, že sluha návštevníkom umyl nohy, pretože boli špinavé od prachu ciest. Keď tam však prišli, sluha tam nebol. Nastalo napätie, pretože nikto z učeníkov nebol ochotný zobrať tú ponižujúcu úlohu na seba. Ich identita, sebadôvera, bola taká slabá, že sa nedokázali pred ostatnými ponížiť a začať robiť to, čo mal urobiť sluha. Čo sa stalo? Spravil to Ježiš. On vedel kto je, bol sám sebou. Je napísané, že Ježiš vedel, že Otec Mu všetko dal, že od Otca vyšiel a ide k Otcovi, vedel o svojej veľkosti a zobral tú najnižšiu úlohu a išiel ostatným umývať nohy. To je ovocie, to je pokora!
Kde pramení pokora? Vo vedomí toho, kto si. Keď naozaj vieš, kto si, potom nie je problém urobiť malé veci. Ale keď nevieš, kto si, potom je obrovským problémom znižovať sa k tomu, „čo nepatrí k tvojej dôstojnosti”. Kľúčom k pokore je vedomie toho, čím ťa urobil Boh. Ježiš poumýval nohy učeníkov, no najmä v Petrovi pýcha hovorila: „Nie, Pane!“ Prečo si nedokážeme dať poslúžiť od druhých? Lebo im nemôžme dovoliť, aby nás ponížili. Koľkí ľudia sú chudobní preto, že si nevedia vziať? Oni nie sú skromní – oni si nedokážu vziať…
Keď som sa začal pohybovať medzi kresťanmi a niekto mi chcel po jedle umyť tanier, nedovolil som mu to. Hovoril som si: „Čo mi to kto bude umývať! Pokora predsa je, že si to umyjem sám.” Peter Ježišovi povedal: „Nebudeš mi umývať nohy, nebudem ťa tu predsa ponižovať!” Ale vlastne to bola jeho pýcha. Pán mu odvetil: „Ale nie Peter, ak ti neumyjem nohy, potom nebudeš mať so mnou podiel.” A Petrovou reakciou nebolo prijatie toho, čo povedal Pán, ale prehnal to na opačnú stranu: „Potom ma umy celého! Chcem všetko! Ja umyjem všetky taniere! Nikto to nebude umývať, iba ja, ja budem najpokornejší!” Ježiš ho nasmeroval k vyváženosti a keď skončil, povedal veľmi dôležitú vetu: „Keď som vám ja umýval nohy, umývajte si ich navzájom.” Keby Ježiš povedal, aby umyli nohy Jemu, učeníci by sa pobili o lavór. Ale umývať si nohy navzájom? Do toho sa veru nehrnuli… To je problém. Bili sa o trón, ale nebili sa o uterák… Ale Ježiš nám povedal: „Milujte sa navzájom a vtedy vám pošlem Ducha, ktorý o mne bude svedčiť, a aj vy mi buďte svedkami.”
„Kristovi nezáleží na tom, čo si dosiahol podľa zákona.To, o čo naozaj ide, je viera, ktorá sa prejavuje skrze lásku“ (porov. Gal 5,6). „Vy, bratia a sestry ste povolaní, aby ste zakúšali slobodu, ale teraz nehovorím o slobode, ktorá dáva miesto vášňam, ale hovorím o slobode, ktorá vás uschopňuje, aby ste boli otrokmi jeden druhému skrze lásku” (Gal 5,13). To je ovocie Ducha, že dokážeme byť jeden druhému natoľko vydaní, ale to sa deje len skrze lásku. „Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili. Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete. Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom.” (Gal 5,15-18)
Potom Pavol menuje, čo je prejavom tela: „nemorálnosť, nečistota a nehanebnosť, uctievanie démonov alebo modiel a mágia, nenávisť, žiarlivosť a násilie, hnev, ambície, rozdelenia, roztržky, závisť, opilosť, orgie a tým veciam podobné. Hovorím, že takýto ľudia nezdedia Kráľovstvo Božie” (porov. Gal 5,19-21). A verš 25: „Ak žijeme Duchom, nechajme Ducha, aby nás viedol duchovnou cestou. Nepodvádzajme sa, medzi nami nemá byť rivalita ani závisť.”
Keď Pavol vysvetľoval 1Kor 12 dary Ducha (poznanie, jazyky, múdrosť atď.), pokračoval v 1kor 14, no medzi tým hovorí kapitolu o láske. Najprv hovorí o sebe: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.”
Pavol povedal: „Keby som toto všetko mal, ale nemal lásku, nebol by som nič!” Inak vlastne povedal: „To čo som, je dôležitejšie ako to, čo robím. Zamyslite sa nado mnou, milí Korinťania, že to, aký som, je dôležitejšie ako dary, ktoré používam! Pretože, keby ste používali dary, ale váš charakter by bol prázdny, v tom prípade, nebudete prijatí Bohom! V tom prípade, všetko, čo ste ako kresťania za celý život robili, vám je nanič! Budete s konečnou platnosťou vylomení ako neplodné ratolesti!” Duch Svätý prichádza do tvojho života, aby ti pomohol pracovať pre Boha. Ale pre mňa ako človeka je dôležitejšie, že mi pomáha, aby som bol takým, akým ma On chce mať.
Je ťažké pochopiť, ako je možné, keď počujeme či čítame o osobnostiach, ktoré sa stali veľkými vodcami, konali veľké veci pre Boha, veľa ľudí obrátili k Bohu, ale na konci ich vlastného života vyšlo najavo, že žili v hriechu. Ako je to možné, keď mali také dary? Pán udeľuje dary ako zvláštne obdarovanie do tvojho života, ale je to na to, aby si ťa mohol použiť zvláštnym a mocným spôsobom. Duchovné dary sú najvyššie prejavy Božej moci tu na zemi, prináša to úžitok druhým. Ale to, aký si, či si v charaktere podobný Bohu, z toho máš úžitok ty sám. Oboje sa Bohu páči, chce oboje, vtedy si najefektívnejší. Konanie bez charakteru, bez tvojho bytia, je len prázdne a bezvýznamné. Znamená to teda, že nepotrebujeme dary? Nie. Pavol žiadal, aby sme usilovali o dary a mali ich veľa. Ale vysvetlil, že na to aby sme boli efektívni pre seba i druhých už tu na zemi, aby sme boli naozaj zachránení pre Boha, musíme mať Jeho charakter. Pretože to, podľa čoho ťa bude Boh súdiť, je ovocie Ducha.
Pavol hovoril o tom, čo sa stane, keď sa budú prejavovať charizmatické dary – v reči, v službe, v obeti – ale nebudeš mať lásku. Budeme citovať 1Kor 13 kapitolu a nahradíme slovo „láska” slovom „kresťanský charakter”:
„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, ale nemal by som skutočný kresťanský charakter, ktorý by dokazoval moje svedectvo, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.” V Pavlovej dobe pohanské chrámy tiež zvolávali svojich veriacich na bohoslužby – zvonením zvona, takže môžeme doplniť, že ten zvučiaci zvon, je zvonom v pohanskom chráme, ktorý spôsobuje, aby ľudia prichádzali do chrámu a hľadali Boha. Ale ak vo mne ľudia nevidia Jeho charakter, odvracajú sa so sklamaním.
Moje svedectvo nie je ničím iným, než zvukom zvonov, ktorý ľudí pozýva do prázdnej svätyne pohanov. To hovoril o dare jazykov: Keby si hovoril výrečne a mal aj všetky jazyky, ale kresťanský charakter, čiže lásku, by si nemal, potom si prázdny zvon. Pritiahol si ľudí do chrámu, ktorým si ty. Dostal si charizmatické dary, aby si ich používal a vydával svedectvo. No keď druhí prídu a nenájdu obsah, sú sklamaní! Čo urobia? Viac neprídu!
Čo teda znamená mať skutočný kresťanský charakter? Znamená to, že musíme vždy prejavovať lásku Kristovu a ľudia budú priťahovaní ku Kristovi viac tým, aký som, než tým, čo hovorím. No nemôžem vynechať hovorenie. Pretože ich zasiahne zvláštnym spôsobom ten charizmatický dar, ktorý k nim prehovoril.
Poďme k službe: „A keby som mal dar proroctva (ktorý je najväčším z darov) a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a nemal by som kresťanský charakter, ničím by som nebol.” Znižuje apoštol význam darov? Hovorí, snáď o tom, že ich nemáme používať? Nehovorí, hoci takto sa to častokrát dnes vysvetľuje. Aj hory sa budú pohybovať, skrze tieto dary bude zvestovaná moc Božia a nadprirodzená múdrosť Boha. Ale ak mi chýba ovocie kresťanského charakteru, pred Bohom zostávam prázdny. A tak sa dostavím pred Neho a On povie: „Ja na tebe ale nevidím, že by si mi patril.” Pretože v nebi už nebudeme prorokovať, pred Pánom už nebudeme robiť veľké zázraky, aby nás prijal, pred Pánom zostane iba charakter. Toto isté povedal Ježiš: „Podľa ovocia ich spoznáte. Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,” vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?” Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!” (Mt 7,21-23)
Služba Bohu predstavuje najvyšší druh služby, akej sme schopní, ale keď sa kresťanský služobník, teda ty, postaví pred Pána, ten ťa bude súdiť a odmeňovať podľa toho, čo si urobil: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne… Kráľ im odpovie: ”Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.” (Mt 25,35-40)
Prečo je to tak? Prečo nás bude súdiť takýmto spôsobom, keď nás obdaroval úžasnými vecami? Pretože je o nás napísané, že budeme v nebi vládnuť spolu s Ním a On nedovolí, aby sa na Jeho vláde podieľali nečistí ľudia. Povedal, že si pripravuje vládcov, ktorí musia byť ako On. Postavenie v nebi bude prideľované kresťanom podľa toho, nakoľko odrážali Jeho charakter a žili ho. Preto bude hľadať služobníkov s nezištnou motiváciou, takých, ktorí mali postoje, ktoré mal On. Posolstvo 1 Kor 13 je o tom, aby sme boli pravdiví, aby sme boli skutoční, a aby sme boli vydaní Jeho práci na nás. Nie Jeho darom! Jeho práci na nás! A tá práca na nás bude problematická. Jediné, čo môžeme viacej čakať je, že Mu budeme bližšie. A vtedy sa prejavuje zvláštna Božia moc a veľké veci, keď si Mu bližšie. A tak na prvom mieste Mu nezáleží na tom, ako sa máš, ale aký je tvoj charakter, aký si svätý.
Teraz hovorme o obeti. „A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, ale keby som nemal kresťanský charakter, nič by mi to neosožilo” (porov. 1Kor 13,3). Boh miluje chudobných, dokonca povedal v Jakubovom liste, že v posledných dňoch budú boháči plakať, pretože utláčali chudákov a nechávali si ich mzdu. Bohu sa veľmi páči, keď sa delíme s tými, ktorí majú nedostatok. Dávanie chudobným sa približuje najviac kresťanskému charakteru. A je to ďaleko viac, než veľké slová o Bohu alebo prejavy darov Ducha, ale ešte stále to nie je ovocie Ducha, nedosahuje toho úroveň.
To, čo dávaš chudobným, prinesie určite úžitok, ale ak chceš, aby to Boh prijal do večnosti, musíš skúmať svoju motiváciu. Keby som všetko rozdal, ale nemal by som pravý kresťanský charakter, potom ani keby som sa roztrhal pred Bohom, neprospeje mi to pre večnosť a nebudem tam prijatý. Potrebujem ovocie Ducha. Ovocie, ktoré hovorí, dáva a ktoré činí veci, ktoré človek inak nedokáže. „Aj keby som pre svoje presvedčenie podstúpil akokoľvek bolestnú smrť,“ hovorí Pavol, „pokiaľ nebudem mať ovocie Ducha, nič mi to neprospeje!
Čo je teda štandardom pre ovocie Ducha? Je to kresťanský charakter, charakter Ježiša Krista. Jeho činenie, Jeho postoj, Jeho motívy a Jeho koniec. Z našej prirodzenosti sa to nedá, iba Duch Boží v tebe môže dovoliť, aby si bol ukrižovaný, aby ti bolo vzaté, čo ti patrí, aby si nemal, čo máš mať, aby si bol schopný dať to od seba preč, aby si bol pre druhých, aby si druhí z teba zobrali… Keď nemáš Ducha, potom budeš hľadať odmenu. Budeš dávať Jeho charakter len vtedy, keď je na mieste ho dávať, nie vtedy, keď je potrebné ho dávať. Takže mať kresťanský charakter je životne dôležité.
Ako teraz zistíme či ho máme? Slovo láska, ktoré je tu použité je z gréckeho „agapé“, čiže láska, ktorá sa dáva, ktorá pramení priamo u Boha: „Božia Láska je nám vyliata do sŕdc skrze Ducha Svätého” (Rim 5,5). Je to láska, ktorou nás miluje Ježiš, podľa toho sme poznali, čo je láska, že sme Božie deti, že sme prijatí, že On sa dal za nás, a tak aj my sme povinní položiť život za svojich bratov.
Rozveďme to ovocie Ducha. Čo je to radosť? Radosť je láska, ktorá sa raduje. Čo je to pokoj? Pokoj je láska, ktorá spočinula v dôvere. Čo je to trpezlivosť? Trpezlivosť je láska skúšaná. Čo je to láskavosť? To je láska k ľuďom okolo nás. Čo je to dobrota? Dobrota je láska v akcii. Čo je to vernosť? Vernosť je láska, ktorá vytrvá. Čo je to tichosť? Tichosť je láska, ktorá nenapomína, ktorá vychováva. Sebaovládanie je láska, ktorá sa vydala sebadisciplíne. Ak máš takúto lásku, to je pravdivý kresťanský charakter, potom budeš naozaj trpezlivý.
A láska je aká? Láska je trpezlivá, láska sa nevystatuje… Čokoľvek budeš musieť pretrpieť, neprestaneš sa ovládať a nepovieš, ani neurobíš veci, ktoré by si neskôr ľutoval. V tomto rastieme a potrebujeme rásť. Ak budeš láskavý k tým, ktorí sú zlí, či dokonca k tým, ktorí ti ubližujú, budeš mať kresťanský charakter. Nebudeš druhým závidieť ani ich postavenie, ani ich veci, ale budeš spokojný s tým, čo ti Boh dal. Nebudeš sa chváliť tým, čo si dosiahol, ale dovolíš druhým, aby ťa chválili. To je definícia pokory! Dovolíš druhým, aby ťa chválili! A ty odovzdáš slávu Bohu. Nebudeš pyšný, pretože vieš, že všetko, čo máš je dar od Boha a čokoľvek činíš, je z Jeho sily. Nebudeš neúctivý, ku každému máš úctu, bez ohľadu na jeho postavenie a životnú úroveň. Za to napomínal Pavol Korinťanov, za to aj Jakub napomínal svojich ľudí: „Keď príde chudák do dverí, necháte ho tam sedieť, ale keď príde bohatý, uvediete ho za vrch stôl.” Nebudeš sebecký, na prvé miesto budeš klásť Boha a iných budeš považovať za prednejších od seba.
Nebudeš precitlivelý a popudlivý. Budeš sa snažiť nebyť urážlivý. Nebudeš si uchovávať zlo, ktorým ti iní ublížili, ale rýchlo na to zabudneš. Nebudeš sa radovať zo zla akéhokoľvek druhu, ale budeš pamätať na to, že Kristus bol ochotný kvôli zlu trpieť. Budeš sa radovať z pravdy, budeš sa vždy zastávať správnej veci. Budeš vždy veriť a dôverovať tomu, čo je pravdivé. Tvoja nádej bude vždy v tom, čo Boh zasľúbil. Vždy vytrváš, t.j. budeš pevne stáť, kým viera nebude viditeľná, kým sa to, na čo v nádeji čakáš, nestane realitou.
Je vôbec toto možné? Áno. No znie to hrozne a máme chuť povedať, že sa to nedá. Vždy máš dve možnosti. Nakoľko hlboko, ďaleko, široko, alebo vysoko dokážeš byť milý, tak ďaleko si sa nechal očisťovať. Je to veľmi ťažké, preto, keď sa chceme rozhodnúť byť pri druhých, musíme dovoliť Bohu, aby na nás naozaj pracoval.
Ale aká je odmena za ovocie? Boh hovoril o odmene. Povedal, že toto všetko bude na nás hľadať, aby to bolo zúročené. Naša odmena je život večný a radosť tu na zemi. To, čo prežijeme s Bohom je naša fantastická odmena. „Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie.” Všetko zanikne, jediné, čo zostane a pretrvá je náš kresťanský charakter. A to presne v takom stave, v akom sa bude nachádzať na konci života. Tak veľký bude pohár blaženosti, tak veľká bude naša odmena. Všetci budeme spasení, ktorí sa tam dostaneme, a ten pohár, ktorý tam budeme mať, ktorý sme si vypestovali životom, bude plný, ale každý bude iný. Kresťanský charakter, t.j. láska, je nadčasová, pretrvá veky. Kresťanský charakter prináša zrelosť. Jazyky, proroctvá aj poznanie pomáhajú, to všetko sú nádherné dary, ale nie miera našej duchovnej zrelosti. To sú len naše duchovné skúsenosti, nič viac. Zrelosťou je charakter. Miera dospelosti v Bohu závisí od toho, nakoľko dovolíme Duchu Svätému, aby v nás formoval charakterové rysy Ježiša Krista.
Predstavme si tú vetvičku, ktorá je zjednotená s Bohom. Naštepený na Ježiša Krista, nový kresťan, nadšený pre Boha a zrazu vyraší nádherné ovocie. Poznáme tých konvertitov, akí sú nasadení, akí sú disciplinovaní, ako sa im darí… Ako by sme to aj my chceli! A náhle to nádherné ovocie je zrazu porezané a tá vetvička je celá holá, úbohá a ubolená, taká škaredá a nemá sa čím chváliť. To je to orezávanie Bohom. To je to, keď Boh vstúpi do tvojho nádherného a úspešného kresťanského života a zrazu sa potýkaš so svojimi pádmi, zrazu zisťuješ, že nehovoríš pravdu, zrazu zisťuješ, že si sa nedokázal ovládať natoľko, ako si si predstavoval… a teraz vedz, že si orezávaný, teraz vedz, že každé ráno potrebuješ byť na kolenách, aby ťa znovu naplnil Duch, že tam všade, kde môžeš byť s Duchom Svätým, je znovu šanca, aby ťa prenikal a menil tvoj charakter. Duch, ktorý ti dal dary, ktoré máš používať, za ktoré si zodpovedný, ktoré z teba ale neurobia zrelého človeka! Budeš len ako Vianočný stromček, plný krásnych darov a suchého ihličia ale bez ovocia. Vždy najprv prichádza zjednotenie s Bohom, začneš rodiť čosi krásne v tvojom živote. Potom to zrazu bude všetko osekané, no môžeš začať znova kvitnúť a priniesť nové ovocie.
Čo máme robiť aby sme rástli? „Jeho božská moc nám darovala všetko, čo treba pre život, a nábožnosť poznaním toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a mocou. Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na božskej prirodzenosti a unikli porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť. A práve preto vynaložte všetko úsilie na to, aby ste k svojej viere pripojili čnosť, k čnosti poznanie, k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť, k nábožnosti bratskú náklonnosť a k bratskej náklonnosti lásku. Čo všetko máme pripojiť k prvotnej viere v Ježiša Krista…? A máme sa o to veľmi usilovať! Ak toto všetko máte a ak sa to rozhojňuje, nebudete nečinnými a neplodnými v poznávaní nášho Pána Ježiša Krista“ (2Pt 1,3-8). Kto však toto nemá, je slepý, krátkozraký: zabudol, že bol očistený od svojich starých hriechov. Preto sa, bratia, tým viac usilujte upevňovať svoje povolanie a vyvolenie. Veď ak budete to robiť, nikdy nepadnete. Tak sa vám naširoko otvorí vstup do večného kráľovstva nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.” (2Pt 1,8-11)
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
