Veríme, že Pán bol vyvýšený na pravicu Božiu a preto bol vyliaty Duch Svätý, zostúpil na veriacich; a zostúpil na nás, keď sme uverili v Ježiša a Jeho vyvýšenie. Je to istý zlomový bod v živote veriaceho, keď pochopí a prijme, že v ňom je Duch Svätý; že vo mne je Pán Boh. Tam, kde prídem ja, tam príde Pán Boh. Že stojím pred Božími očami ako spravodlivý, ako ospravedlnený človek, že ja som Božím synom, tým, že na mňa zostúpil Duch Svätý a že vo mne žije. Že som práve v takom postavení voči prorokom Božím ako o tom hovoril Ježiš Kristus – že som väčší ako ktorýkoľvek z nich, pretože vo mne je Sám Boh. Každý z nás musí tento fakt prežiť, aby sme vstúpili do požehnania, do duchovného dedičstva, ktoré je nám pripravené, aby sme ho vedeli používať a prinášať druhým. Potom pre nás nebude problém modliť sa za to, aby táto sestra bola uzdravená, alebo aby táto sestra pohla s ťažkosťami vo svojom živote, lebo budem vedieť, že sa nemodlím ja, ale že je to záležitosť Božieho Ducha, ktorý je vo mne a nebudem sa toho báť: Nie je to teda záležitosť odvahy, ale jednoduchého kroku viery.
Život v Duchu je názov ôsmej kapitoly Rimanom (Rim 8,1-17) a ja prečítam z nej 17 veršov: “Teraz však už nieto žiadneho odsúdenia pre tých, ktorí žijú v Kristovi Ježišovi, pretože zákon Ducha, ktorý vedie k životu v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona smrti a hriechu. Boh urobil to, čo bolo zákonu nemožné pre ľudskú slabosť, ako obeť za hriech poslal svojho vlastného Syna v tele, aby tak spravodlivosť požadovaná zákonom bola naplnená v nás, ktorí sa neriadime svojou vôľou, ale vôľou Ducha. Tí, ktorí robia len to, čo sami chcú, tiahnú k tomu, čo je telesné, ale tí, ktorí sa nechajú viesť Duchom, tiahnú k tomu, čo je duchovné. Dať sa viesť sebectvom znamená smrť, dať sa viesť Duchom znamená život a pokoj. Sústredenie na seba je Bohu nepriateľské, pretože sa nechce a ani sa nemôže podriadiť zákonu Božiemu. Tí, ktorí žijú len z vlastných síl, nemôžu sa páčiť Bohu. Vy však nie ste živí zo svojej sily, ale z moci Ducha, ak vo vás Duch Boží prebýva. Kto nemá Ducha Kristovho ten nie je jeho, potom vaše telo síce podlieha smrti, pretože ste zhrešili, ale Duch dáva život, pretože ste ospravedlnení. Ak vo vás prebýva Duch toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, potom ten, ktorý ho vzkriesil, (teda Boh Otec), obživí aj vaše smrteľné telá Duchom, ktorý vo vás prebýva. Ak však mocou Ducha usmrcujete hriešne činy, budete žiť, ak však žijete podľa vlastnej vôle, spejete k smrti. Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste opäť prepadli strachu, ale prijali ste ducha synovstva, v ktorom voláme Abba, otecko. Tak Boží Duch dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti a ak sme deti, tak sme dedičia, spoludediči Kristovi, ak trpíme spolu s ním budeme spolu s ním účastní Božej slávy.”
Týchto prvých 17 veršov Rimanom nehovorí o ničom inom ako o tom, že si vymenil svoju vlastnú vôľu za Ducha Božieho. Ak si to urobil speješ k životu, ak si ochotný sa podriadiť tomu čo chce Duch Svätý, ktorý je na teba vyliaty, ideš tam kam chce Pán Boh. Teda musíme to robiť, musí sa to diať, aby sa to prejavovalo. Musí sa v tebe diať podriadenie Bohu, aby sa prejavoval nový život moci, víťazstva, lásky, radosti, pokoja, aby sa prejavoval nový zákon života. Ten sa prejaví napr. vtedy, keď sa modlíme za druhých – Boh môže v ich životoch niečo robiť. Ježiš povedal, že kde sú dvaja alebo traja v jeho mene a zhodnú sa na nejakej veci, stane sa to. Ak sa zhodneme na tom, čo chce Pán Boh, ak vystihneme jeho túžbu a žiadame o to, vtedy sa to udeje.
Ak teda vidíme Pána objektívne – ak vierou vidíme, že je vyvýšený na pravicu Božiu a tam sedí, potom zažijeme, že k nám prišiel. Ale keď ho budeme vidieť aj subjektívne, keď ho budeš vidieť a nazerať naňho ako na Vládcu svojho života, potom spoznáš jeho moc v tebe. Tu už nastáva medzi kresťanmi rozdiel – niektorí súhlasia: “áno je to tak, verím, že Pán je na pravici Božej a verím, že je Duch Svätý vyliaty”, ale už to nevidia tak, že on je – má byť – aj Vládcom v ich živote. Nepodriadili mu svoj život a znamená to, že Jeho moc sa nebude v nich prejavovať. Upozorním na jednu zvláštnu vec: viete čo sa bude prejavovať? Charizmy – tie sa budú prejavovať dokonca aj bez toho či Boha poslúchaš. Charizmy sa budú prejavovať, pretože tie sú sľúbené pri vyliatí Ducha, ale moc nového života je spojená s tým, či sa podriaďuješ Pánovi. Môžeš hovoriť v jazykoch a spať pri tom so susedovou ženou… a jazyky neprestanú. Je to zvláštne – nám sa zdá, že charizmy sú akoby odmenou za svätý život. Nie je to ale pravda, charizmatické dary sú automaticky dané Duchom Svätým, ktorý príde k tomu, kto verí v Ježiša Krista. Preto Ježiš mohol povedať, že sú činiteľmi neprávosti aj tí, ktorí prorokovali v jeho mene, aj uzdravovali v jeho mene, aj vyučovali v jeho mene, aj robili zázraky a vyháňali démonov a povedal im: ´nepoznám vás´. Hovoril im vlastne: ´ vy ste sa nenechali viesť mojim Duchom, ktorý k vám prišiel a chcel vás viesť – ja vás vlastne nepoznám´.
Takže potrebujeme poznať jeho moc a víťazstvo v nás. Znamená to, že musíme duchovne dozrievať. Keď Duch Boží na nás zostúpil a prijali sme ho, dovoľujeme mu prejavovať sa rôznymi darmi, On sa veľmi teší keď sa to deje, pretože je to všetko dané na budovanie Cirkvi. Ale tvoju duchovnú zrelosť to nespôsobí. Budeš mať z toho síce zopár pekných zážitkov, ale nebudeš duchovne rásť. Spoliehať sa na charizmy nemôžeš; to, čo má v tebe rásť a to, čo spôsobuje duchovnú zrelosť je ovocie Ducha, ktoré na tebe chce Boh pestovať. Toto ovocie je popísané v liste Gal 5,22: Láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. To je to, čo od teba Boh chcel.
Ako príklad duchovnej nezrelosti napriek tomu, že tam existovalo duchovné prebudenie, si uvedieme korintskú Cirkev. Keď si prečítate celý prvý list Korinťanom, budete sa čudovať, čo sa tam všetko stalo. V korintskej Cirkvi nastal problém – zjavne Ducha Svätého prijali, prorokovali a modlili sa na zhromaždeniach v jazykoch tak veľmi, že tam nastal z toho neporiadok, ale ich životy boli rôznym spôsobom v neporiadku. Duchovne vôbec nerástli; hádali sa medzi sebou a prejavovali sa tam rôzne neresti. 1Kor 1 – celá polovica kapitoly je o tom ako sa hádali, súdili sa u štátnych pohanských súdov. Pavol ich napomína, ´to niet medzi vami zrelého brata, ktorý by rozsúdil váš spor; to je v poriadku aby ste sa dali súdiť vo vnútorných veciach inovercom?´ Dokonca tam bol taký nechutný prípad smilstva, ktorý sa nedial ani medzi pohanmi, že niekto spal so ženou svojho otca, to znamená, že ak to nebola nevlastná matka, tak vlastná… Je to nechutné a robilo sa to medzi prebudenými kresťanmi v Korinte. Nevážili si jeden druhého a robili rozdiely pre majetok. Keď sa zišli na lámanie chleba a Vďakyvzdanie, tak ak prišiel niekto bohatý, uvoľnili mu popredné miesto a chudák sedel pri dverách.
Ako teda máme ísť ďalej? My potrebujeme poznať, kto to vlastne ku nám prišiel. Prijal si Ducha Božieho? Ak môžeš povedať, že si ho prijal, ak si dovolil, aby na teba zostúpil, dobre; ale teraz musíš vedieť čo sa s tebou stalo. Je to veľmi dôležitá vec, všimol som si, že my kresťania katolíci máme vôbec problém vyznať, že Duch Svätý na nás zostúpil, aby sme to uznali. Včera som bol v takej skupinke, kde som sa pýtal takto každého jedného, prijal si? Možno. Neviem. Tak na polovicu. Tak nie je to celkom zlé, ale ešte by to malo byť iné. To nie sú správne odpovede, ak neuznáme, že Duch boží je pri nás, budeme stále padajúcimi kresťanmi a ochromenou Cirkvou, ktorá nemá silu presvedčiť druhých. A tiež potrebujeme vedieť, čo to teda spôsobilo v nás. 1Kor 3,16: “Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží vo vás prebýva?” Pavol im potreboval povedať jednu dôležitú vec, ´uvedomujete si, čo sa s vami stalo, že tu prišiel sám Pán Boh?´ Máš k tomu úctu? Máš úctu k tomu, že Pán Boh je teraz tu, v tebe?
Zaujímavé je, akú poverčivú úctu máme pred kostolom, boli sme tak vychovávaní povedzme, no všimnime si, koľkí ľudia majú v úcte chrám, ale nemajú v úcte seba, chrám vlastného tela. Koľkí ľudia majú v úcte bohostánok – koľkokrát prejdú kostolom toľkokrát kľaknú, ale nemajú úctu k človeku. Ten istý bohostánok stojí teraz tu pred vami a sedí na každej stoličke – ak patríme Bohu. Beriete to vážne, že je to tak? A poznanie tejto skutočnosti, úcty toho čo sa stalo, že na teba zostúpil Duch Svätý, je liekom a základnou potrebou každého kresťana. Poznanie Božích právd je základnou potrebou každého z nás. Viera má dve zložky, racionálnu a emocionálnu. Ak jednu z nich nepestujeme, vždy budeme ako kresťania krívať. Ak uprednostníme emocionálnu zložku viery, staneme sa nasladlými, nepoužiteľnými kresťanmi, ktorí nie sú pre nikoho príťažliví; ale ak zase uprednostníme len poznanie hlavou, budeme studenými, neprežitými a znovu nemôžeme lásku Kristovu podať ďalej.
Keď k nám prišiel Duch Svätý, vstúpil do nás trojjediný Boh. Sám Boh vstúpil do teba… V našom srdci začal žiť osobný Boh. Jn 14,23: Ježiš povedal, “Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.” Tento obrovský poklad máme v našich hlinených nádobách – 2Kor 4,7 – tak nás Pavol pomenoval, tak označil náš pozemský stánok, naše telo. Ty si obyčajný prach; ja som obyčajná hruda zeme. Niekde som čítal taký zvláštny fakt, že vedci vlastne zistili, že všetky zložky nášho tela sú obsiahnuté v zemi, v prachu zeme. Uvedomujem si tento fakt:: toto moje telo je hlinená nádoba, ktorá v sebe nesie obrovský poklad a tým je trojjediný Boh. Sám Pán Boh je vo mne… vo mne žije Boh; On ma obdaril svojou prítomnosťou… Tak ako na počiatku stvoril Boh z prachu zeme človeka a vdýchol mu svoj dych, keď človek padol, bol vyhnaný; teraz znovu prišiel Boh Ježiš Kristus a nanovo vdychuje svoje Slovo do prachu zeme – do hlinenej nádoby; do padlého človeka… (preto Ježiš hovoril, ´do vašich sŕdc rozosievam svoje slovo, svoj dych, lebo moje slovo je duch a život ´ a zároveň je to slovo, ktoré tvorí). Keď prišiel Ježiš Kristus pretvoril, ba znovustvoril človeka na nového človeka. To sme my; to som ja a to si ty.
Ale mnohí z nás považujú Ducha Svätého len za nejakú silu. Za niečo, čo ide pri tebe, čo ťa napomína a mnohí z nás ho stotožňujeme so svedomím. To je omyl, stotožniť Ducha Svätého so svedomím je omyl. Svedomie stvoril Boh a ty ho máš v sebe. Duch Boží ale prichádza do teba, to je tretia Božia Osoba a On so sebou privedie aj Otca a Syna. Nemyslime si, že je to len niečo, nejaké naše svedomie. Učme sa mať úctu k Duchu Božiemu a učme sa s Ním žiť. Takže problém Korinťanov nebolo prijatie alebo neprijatie Ducha. Keď si myslíme, že chceme či potrebujeme akosi viac prijať Ducha Svätého, aby sme boli lepšími kresťanmi, tak to nie je tak, treba ho nechať konať v nás.
A teraz budem hovoriť o boľavej otázke kresťanov, v ktorej máme problémy. Nechajme konať Ducha Svätého. Pavol im podával riešenie a liek a ním bolo: “Uvedom si, že si chrám Boží a prebýva v tebe Duch Svätý.” Keď si uvedomíš túto veľkosť a vážnosť Pána, nebudeš už taký ľahkovážny v otázkach, v ktorých padáš. Je napísané, “Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí.” – 1Kor 3,17. To je tvrdé… My stále vidíme Boha ako toho dobrého a láskavého a nevidíme Jeho nároky. Nebudeme veľmi ľahkovážni, keď si uvedomíme, čo Boh urobí. Liek na neduchovnosť je vedieť kto je v nás.
Keď izraeliti putovali púšťou a niekde sa utáborili, tak rozložili svoje stany. Každý mal pre svoju rodinu stan; boli vyrobené z kože, všetky boli rovnaké a vo všetkých stanoch sa mohlo jesť, piť, smiať, radovať sa, proste všetko – ako v normálnej rodine. Uprostred tábora ale bol jeden stan, ktorý bol veľmi zvláštny. Každý kto sa k nemu priblížil spontánne zmĺkol a začal pociťovať veľkú úctu a bázeň. Dokonca by som povedal strach, možno neistotu a hlavne sa k nemu nepribližoval, stál opodiaľ. V iných stanoch sa mohlo robiť čokoľvek, ale ak sa tohoto stanu niekto dotkol nehodne, dokonca ak sa zviera dotklo tohoto stanu, bolo zabité. Každý izraelec, ktorý prišiel k tomuto stanu a dotkol sa ho nehodne, bol hneď zabitý. Ten stan bol chrámom Božím, bolo to miesto, kde zostupoval Boh. Tam prebývala Sláva Božia.
Pri obrátení, pri prijatí Ducha Svätého, Boh zostúpil do teba a ty si sa stal Jeho chrámom. Kedysi Boh spočíval len v Šalamúnovom chráme, ktorý bol obrovský z kameňov a obložený zlatom; bol obložený zlatom tak veľmi, že Jozef Flávius, židovský dejepisec opisuje, ako tento chrám keď svietilo slnko žiaril do vzdialenosti 30 kilometrov.
Boh teda chcel z nás vybudovať chrám a keď zostúpil do teba, ty si tým vzácnym Božím chrámom. 1Pt 2,5: “Aj vy buďte živými kameňmi, z ktorých sa stavia duchovný dom, aby ste boli svätým kňažstvom a prinášali duchovné obete, milé Bohu pre Ježiša Krista.” Keď si to tak predstavíme, my každý sme jedným z tých kameňov, v každom z nás prebýva Boh. Cirkev je chrámom, v ktorom prebýva Boh; my ho tvoríme. Skúste sa teraz zamyslieť ako by to vyzeralo, máme teraz na mysli chrám ako budovu – tak si ho postavme z nás. Nebolo by to niekedy veľmi ošarpané?
Musíme vedieť, že sme Boží chrám a že nesieme samého Boha. K tomuto potrebujeme mať zbožnú úctu a podľa toho sa správať. Pavol hovorí: “Či snáď neviete, že vaše telo je chrám Ducha Svätého, ktorý vo vás prebýva a máte ho od Boha?” Všetko čo máme je od Boha. Všetko, čo robíme – naše schopnosti, sily, talenty… A všetkým, čo nerobíme na Jeho slávu, znevažujeme Boží chrám – a Pán Boh sa o tom vyjadril veľmi negatívne. 1Kor 6,19-20: “Či snáď neviete, že vaše telo je chrám Ducha Svätého, ktorý vo vás prebýva a máte ho od Boha? Nepatríte sami sebe, bolo za vás zaplatené výkupné, preto svojim telom oslavujte Boha.”
Ja nepatrím sám sebe. Ja mám svojím telom oslavovať Boha, čímkoľvek čo robím, ako sa správam, ako jem, ako jednám s druhými ľuďmi, ako sa prejavujem – to má oslavovať Boha. Neviem, či to robím dobre, ale modlím sa za to každý deň, aby to Boh robil. Modlím sa za to, aby on prenikal cezo mňa, aby sa zabudlo na mňa, aby pôsobil Pán Boh. Chcem to, i keď veľakrát prenikne môj egoizmus, to, čo chcem ja. Ale veľakrát viem, že Boh mohol urobiť veci, ktoré by som ja nebol schopný a z toho sa teším. To je to čo máme robiť, potrebujeme sa Mu zasvätiť, podriadiť sa mu a uznávať jeho nároky. Všetko mu musíme podriadiť, už nie si svoj pán. Všetko podriaď tomu, čo hovorí Božie Slovo. Bez ohľadu na to, či sa ti to páči alebo nie, ak si zobral Krista vážne, tak už si nemôžeš robiť čo chceš.
Akí sme my ľahkovážni kresťania! V koľkých iných otázkach sme dôslední – stačí, že je niekto prijatý do nejakej organizácie a poslúcha tam ako divý, čo mu povedali, to urobí. Prišiel si ku Kristovi – čo ti povedal zvyčajne neurobíš. To je neuveriteľné. Prídeš do podniku a chceš urobiť kariéru? Keby si mal zametať, tak to urobíš, čo chcú od teba to urobíš; chcú od teba výkony, tak budeš podávať výkony, chcú aby si sa učil, pôjdeš do školy a zoderieš sa, aby si to dokázal. Ráno prichádzaš presne, odchádzať budeš neskoro, len aby si všimli aký si usilovný, aby ťa povýšili, na tom ti záleží. Záleží ti takto na tvojej viere a na tom, aby žiaril z teba Kristus? Na tom, aby si urobil všetko preto, že ho potešíš, aby jediný kto sa z teba radoval bol On? Tvoje problémy by mizli ako keď ráno mizne hmla pred vychádzajúcim slnkom. Zmizli by, pretože ty by si konečne zabudol na všetko, čo chceš. Nechal by si sa podriadiť Jedinému Veľkému Bohu, ktorý je Stvoriteľom všetkého, teba samého.
Ale ak nedovolíš, aby bol Ježiš Vládcom tvojho života, budeš sa motať vo svojich problémoch. Pretože ak toto podriadenie neuskutočníš, obmedzuješ moc Ducha Svätého. Zamysli sa nad tým, čo od teba Duch chce, pretože odteraz sa začína rozdeľovať kresťanstvo každého z nás na tých, ktorí Mu dovoľujeme pôsobiť a na tých, ktorí Mu to nedovoľujeme. Vyliaty je na všetkých, prejavujú sa charizmy, ale rozdiel je v tom, nakoľko ho necháš pôsobiť, nakoľko posvätíš svoj život. Bez ohľadu na to, čo by si ty chcel dosiahnuť. Takže čo od teba Boh žiada? Od čoho sa máš odpútať? Podobnosť Kristovi v tebe porastie, keď Duchu Božiemu nebudeš v ničom odporovať. O ničom sa s Bohom nedohaduj. Podobnosť Kristovi a moc Ducha v tebe nebude rásť, dokiaľ sa budeš dohadovať s Pánom. Nečakaj na nič zvláštne, keď sa podriadiš Pánovi, na nejakú radosť alebo prúd jazykov – to sa deje pri vyliatí Ducha; pri podriadení sa Pánovi a prejavení sa Božej moci v tebe sa nedeje nič, len to, že porastie tvoja úcta k Bohu. Teš sa z toho, že Jeho Sláva naplnila Jeho chrám, pretože Jeho chrám si ty a Jeho Sláva je to, že On bude pôsobiť skrze teba. A to je praktické kresťanstvo žité každý deň. Každý zo svätých, ktorých máme dnes v galérii svätých, urobili len to, že sa podriadili Bohu. Keď padli, tak vstávali a povzbudzovali druhých, milovali druhých a myslím že krédom všetkých by mohlo byť to, čo povedal Sv. František: “Daj aby som prinášal pokoj tam kde je nepokoj, lásku tam kde je nenávisť.”
Všimli ste si koľkokrát sme účastní doma hádok? Prinášame snáď pokoj? Neprinášame. Robil by to František? Nerobil. Nehovorím o tom, že niektorí sme vznetlivejší, niektorí menej, myslím, že sv. Hieroným bol veľmi hádavý človek, nič si neuznal, až večer, keď si spytoval svedomie. Proste len nechajme Boha, aby v nás nekompromisne robil, čo chce.
Chceš to, čo chce Pán Boh alebo chceš svoje túžby? Tak kto je tu Pán Boh? Veľký Pán Ježiš alebo “veľký” Ferko, Jožko, Terka? Kto je tu Pán? Budeš ho poslúchať, chceš mu patriť? Ak to berieš vážne, tvoj život sa zmení o 180 stupňov. Ježiš má na to nárok aj preto, že ťa kúpil za svoju krv. Kto z nás by zomrel za nespravodlivého? Možno ani rodičia za dieťa by nezomreli. Ale On dokonca zomrel za nepriateľov; to my sme boli Božími nepriateľmi. Prišiel a zomrel za nás a svojou predrahou krvou nás vykúpil. My mu patríme.
Chcem vás vyzvať k jednej nekompromisnej veci vo vašom živote. Samozrejme máte slobodnú vôľu a ak ju chcete znovu uplatňovať, tak vymieňate zhnitú repu za zlato, ak chcete uplatňovať svoju vôľu voči božej. Ale nie je to Božia cesta. Ale vy, ktorí by ste chceli, poďme teraz a povedzme to Pánovi. Hovorme mu o úplnom podriadení sa Mu vo všetkom, v manželstve, v partnerstve, v práci, v štúdiu, vo vzťahoch, v odpustení… čo všetko máš, čo sa ti nepáči – poď mu to dať, podriadiť a povedať: len to čo mi ty dáš, to urobím. Keď to prečítam zajtra v biblii tak to aj urobím.
Keď dokážeš byť nekompromisný a odvážny, možno budeš vyzerať ako blázon, ale budeš žiť z obrovskej Božej sily – a budeš robiť veci, na ktoré bude svet pozerať ako že si vyšinutý, ale ty budeš Boží a to je to podstatné.
S použitím prameňov z knihy Normálny život kresťana, Ostrava ´92
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
