Chceme hovoriť o tom, že sme Kristovým telom a nie len nejaké individuality, ktoré majú žiť len pre seba. Bozie slovo o tom hovori: „…aby každý zmýšľal o sebe skromne podľa toho, akú Boh udelil každému mieru viery. Lebo ako v tele máme mnoho údov a všetky nekonajú tú istú činnosť, tak sme mnohí jedno telo v Kristovi a navzájom sme si údmi. Máme však rozličné dary podľa milosti, ktorá nám bola daná. Ak má niekto dar proroctva, nech je v súlade s vierou, ak má niekto dar služby, nech slúži, ak má niekto dar vyučovania, nech vyučuje, ak má niekto dar napomínania, nech napomína, kto dáva, nech dáva úprimne, kto je predstavený, nech dáva horlivo, kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí z radosťou. (Rim 12)
A niečo podobné je v 1Kor 12 a aj na ďalších miestach v Písme. Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov a všetky údy tela, hoci ich je mnoho, tvoria jedno telo, tak aj Kristus. Veď mi všetci sme boli pokrstení jedným duchom v jedno telo. Židia, či Gréci, otroci alebo slobodní – všetci sme boli napojení jedným duchom, lebo telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. Keby noha povedala, keďže nie som ruka a nie som z tela, či za to nepatrí k telu? A keby ucho povedalo, keďže nie som oko, nie som z tela, či za to nepatrí k telu? Keby bolo celé telo len okom, kde by bol sluch? Keby bolo celé sluchom, kde by bol čuch? Preto Boh usporiadal všetky údy v tele tak, ako chcel! Keby boli všetky údy jedným údom, kde by bolo telo? Takto je predsa mnoho údov. Vy ste teda telo Kristovo a medzi sebou ste si údmi.
Telo Kristovo je – podľa Ef 1,23 a Kol 1,18 – Cirkev. Tak a to sme aj my. Viac krát som počul a to aj od niektorých ľudí, ktorí žijú s Bohom, na niektorých evanjelizáciách, že potrebujeme iba Ježiša a nie Cirkev. Ono je pravda, že potrebujeme najskôr Ježiša, ale tým, že uveríme v Ježiša, vstúpime do Neho a automaticky sa stávame Cirkvou, stávame sa Jeho telom. To sa deje automaticky, nemôžeš si jednoducho vybrať, že budem s Kristom, uverím v Krista a nebudem jeho telo. Automaticky sa stávaš jeho telom a tým je predsa Cirkev. Teraz nemyslím štruktúry, hierarchie – ale na spoločenstvo veriacich. Keď uveríš v Pána a začínaš ho spoznávať, pochopíš, že je dôležité, aby si sa stal, respektíve aby si vstúpil do toho tela, aby si sa tam nechal napĺňať. Neskôr pochopíš, že aj štruktúry sú dôležité. Každý zbor má svoju štruktúru, každá Cirkev, jednoducho bez toho to nejde. Ale to nie je téma, o ktorej chcem dnes hovoriť. Chcem hovoriť o tom, čo to znamená pre nás, že sme Kristovým telom.
Sme Kristovým telom a navzájom sme si údmi. Ešte možno na začiatok: my sme telo a Kristus je hlava. Nie sme hlavou, Cirkev nie je hlavou. Cirkev, ktorá sa nenecháva viesť hlavou, ktorou je iba sám Ježiš Kristus, je chromá Cirkev, pretože, keď si niečo zmyslí moja hlava, to potom telo vykoná. Keď si niečo zmyslí hlava a telo to nevykoná, znamená to, že telo je poškodené, že mu niečo chýba. „Ježiš Kristus je ustanovený za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom. On je hlavou, On je tým vodcom, On je tým požehnaným.“ Preto, keď sa nám náhodou aj niečo podarí, tak si môžeme s radosťou povedať, že sme iba obyčajný úd. A to nás chráni proti pýche, lebo čím sa môže chváliť iba obyčajný úd? Vymyslel a naplánoval to niekto iný.
Teraz, Boh to vymyslel tak, že vo fyzickom tele ustanovil údy a každému údu dal určitú činnosť. Každý úd má určitú funkciu. Písmo hovorí, že tak je to aj s telom Kristovým. Sú ustanovené jednotlivé údy: to som ja, to si ty, to sme my – a každý ten úd má jednotlivú funkciu. Keď ju nevykonáva, tak to môže byť buď preto, že ju nepozná, a vtedy by bolo mimoriadne múdre, aby ju začal spoznávať, alebo ju aj pozná, no považuje ju za menej dôležitú, alebo takú, ktorú by on nerobil, alebo ktorá sa mu nehodí a potom to robí z neposlušnosti. Aj to by bolo veľmi dobré, dať si to nejako do poriadku, pretože poslušnosť Bohu je mu akokoľvek milšia ako hocijaké obety alebo zápaly. Je tam jedno veľmi dôležité slovíčko: navzájom. My máme voči sebe navzájom určitú činnosť a celé je to nasmerované k tomu, aby bola Cirkev budovaná, aby to slúžilo na rast Cirkvi, aby to slúžilo na náš rast, rast nás navzájom.
Je nás teda mnoho, mnoho údov. Telo je len jedno, Cirkev je len jedna. To znamená, že ten, kto žije s Pánom, nemôže povedať, že je mimo Cirkvi, on je tam automaticky. Teraz toto jedno veľké telo, hoci má mnoho údov, bolo pokrstené v jednom Duchu. Preto sme jedným telom, že sme pokrstení v jednom Duchu. Duch nás krstil. A navyše sme jedným telom aj preto, lebo sme tým jedným Duchom napájaní. My sme smädní a sme napájaní jedným Duchom. Alebo nie sme napájaní vôbec, alebo pijeme čokoľvek iné, čo nám môže akurát uškodiť. Ale my, Kristove údy, sme napájaní jedným Duchom, a preto sa môže tvoriť jednota Cirkvi zdola, pretože Duch pôsobí cez každého jedného a vylieva sa na nás rovnakým spôsobom. Preto nám nemusí byť problémom modliť sa s bratmi, ktorí nie sú katolíci a im nemusí byť problémom modliť sa s nami, ktorí nie sme protestanti, pretože sme napájaní jedným Duchom. Až potom sú ostatné veci, ktoré nás rozdeľujú. Duch je prvotný. Amen.
Boh dal telu údy a každému z nich určil činnosť, akú chcel. Tieto pasáže z listu Rimanom a aj Korinťanom sa prideľujú k častiam o charizmách. Tam je napísané: „Duch udeľuje ako chce, Boh udeľuje ako chce.“ To znamená, že ty si nevyberáš. A môžu byť v tvojom živote dva postoje – ako údu:
jeden je ten, že keďže sa necítiš okom, tak si bezcenný, a to je postoj tvojej márnomyseľnosti a tvojho sebaneprijatia a sebaponižovania. V praxi to vyzerá asi tak, že každý by chcel byť kazateľom. Každý by chcel hovoriť k ostatným, pretože ten stojí vpredu a všetci ho vidia a je to zvláštna a dôležitá, veľká služba. To je však veľký omyl. Keby nebolo ľudí, ktorí by kľačali na kolenách, tak ten kazateľ sa môže aj roztrhať. Keby nemal za sebou tím, keby nemal za sebou Cirkev, tak jeho služba bude iba šaškovaním tu vpredu. Alebo sa zachvíľu vysilí a keď nemá tých, ktorí ho môžu podržať v ťažkých situáciách, tak Duch z neho vyprchá. Čiže problém je v tom, že si povieš: „Keď mi Boh nedal dar kázania, tak nebudem robiť nič.“ Druhý je v tom, že sa budeš do toho potom neustále tlačiť a budeš chcieť iba kázať. Dávno si nevšimneš, že Boh ti určil niečo iné a už dávno si mohol byť zrelým prorokom, alebo príhovorom, alebo niekým z tých, kto je služobníkom a dokáže sa postarať o obrovské veci, aby fungovali pre Boha. Keď sa pozeráš iba tým jedným smerom, svojím pohľadom menejcennosti, tak sa nikam nepohneš.
Druhý pohľad je ten: „ja nikoho nepotrebujem, ja si vystačím sám. Mám viac ako tí ostatní.“ Ale to je pohľad pýchy, ktorý je rovnako nebezpečný, pretože znova sa ti stane to, čo je najnebezpečnejšie, že ostaneš sám. Toto je špeciálna diablova taktika, pretože Kristovo telo ako jedno telo, ako spoločenstvo údov, poskytuje zvláštnu ochranu. Diabol sa bojí Cirkvi, pretože tam nemá takú veľkú šancu pôsobiť. A všimnite si, aká je jeho špeciálna taktika. Začínaš mať problémy, proste cítiš, že sa na teba niečo valí, tak si povieš: „Nebudem robiť pokrytca. Do stretka nejdem, tam sú samí svätí.“ Alebo: „Na zhromaždenie nejdem. Hneď by zbadali, že mám nejaké problémy, mohlo by to uškodiť mojej povesti.“ Alebo si povieš, že „o tomto hriechu nikomu nepoviem a nechám si ho radšej pre seba.“ Alebo o tom, že „mám obrovské problémy v akejkoľvek oblasti. Prídem do stretka, keď už budem s tým vysporiadaný, keď už budem duchovný hrdina. Potom prídem a bude všetko OK.“ Fígeľ je v tom, že prestaneš chodiť do stretka a strácaš zvláštnu Božiu ochranu, ktorá spočíva na Cirkvi. Iste, aj ty ako jednotlivec máš svoje duchovné zbrane a duchovnú zbroj a dokážeš byť značne úspešný v tomto duchovnom boji. Ale len po určitú hranicu. A môžem ti povedať, že v Cirkvi sú tie zbrane mocnejšie. Sú väčšie, silnejšie, ten štít je hrubší a tam je tvoja možnosť prežiť duchovný útok oveľa väčšia a oveľa dôležitejšia a mocnejšia. Rozprával som sa už s desiatkami ľudí, ktorí mi povedali to isté. Mali problémy, tak sa utiahli. V Ef 6,11 sa hovorí, že „buďte obozretní, aby ste mohli rozpoznať všetky triky diablove.“ Toto je jeho trik. Ak ho budeš poznať, tak mu naň nenaletíš. Neodchádzaj od Cirkvi, keď máš problémy. Práve naopak, ostávaj tam verný a môžeš sa zdieľať, nemusí to zájsť tak ďaleko. Môžu sa bratia za teba modliť.
Táto vzájomnosť takisto ako telo alebo ako ľudská osoba, sa prejavuje na troch úrovniach: ako fyzická, ako psychická a ako duchovná. A preto naša vzájomná služba, tých údov, ktoré vyvíjajú činnosť v prospech seba navzájom a na dobro Cirkvi, môže spočívať vo fyzickej pomoci, psychickej pomoci ako je potešenie, povzbudenie, rade a duchovnej pomoci: modlitbe, pôste a slúžením charizmami. A toto Boh od teba chce a toto je normálne a fungujúce telo. A potom sa nebudú diať veci, o ktorých som hovoril, že všetci chcú iba kázať a sú nešťastní, že nemôžu kázať a budú to nasilu skúšať, aj keď to za nič nestojí. Môžem vám povedať, že kampaň by nefungovala, keby sme nepochopili, že sme Kristovým telom, keby sme nepochopili, že kázať možu iba dvaja a viesť chvály môže tiež iba pár ľudí, ale modliť sa môže dvadsať, rozprávať s ľuďmi sa môže sto. A ja som videl mnohých na uliciach, ktorí mali špeciálne dar chodiť a rozprávať sa s ľuďmi – mali dar evanjelizovať a bolo to na nich vidieť. Keby sme všetci mali robiť jednu činnosť, tak telo sa nepohne, keby chcelo dýchať aj moje brucho, aj moje bicepsy a neviem čo všetko, tak neviem, ako to bude môcť fungovať. Dýchať majú iba pľúca. Takže toto je vec, ktorú musíme pochopiť, táto rôznosť darov vychádza z toho, že je nás mnoho údov, ktorých činnosť smeruje k jednému cieľu. Tento ciel určuje iba hlava a tou je Ježiš. Ježiš je našou hlavou, nikto iný nie je našou hlavou.
Ja by som tu asi nestál a moja služba by nebola taká dobrá, keby som nemal spoločenstvo, o ktoré sa môžem oprieť, ktoré mi pomáha a keby som nemal niekoľko ľudí, o ktorých viem, že sa za mňa pravidelne, často a stále modlia. Bez nich by to nebolo išlo. A toto cieli Boh. A viete ako začína prebudenie? Nie tým, že sa niekto postaví a začne kázať. Prebudenie začína na kolenách, vždy u určitej skupiny ľudí, u pár príhovorcov, ktorých Boh zobudí, ktorí sa modlia dňom i nocou, ktorí získajú ďalších, ktorí sa modlia ďalej, potom sa stane, že začnú rásť učitelia, že začnú rásť proroci, kazatelia. Potom môže prísť skvelý kazateľ a môže kázať a nastane spontánne prebudenie. Dovtedy to nemôže prísť. Aktívny život v tele Kristovom prináša zo sebou aj jednu „nevýhodu“, že každý úd má presne ohraničenú činnosť a v tej činnosti potom naráža na iný úd. Prichádza k dotykovým bodom a veľmi dobre to poznáme. Budeme svätí ľudia, až kým nemáme tvoriť nejaké vzťahy, alebo kým nám niekto nevynadá. Naša svätosť hneď prestane., Alebo keď nám niekto povie: „To sa mi celkom nepáči, čo hovoríš alebo robíš.“ Už potom nie sme taký milý.
A toto je ďalšia funkcia Kristovho tela, ktorá slúži ako taký kríž, také obrusovanie, očisťovanie. Keď to nemáš, tak znova z teba rastie duchovný mrzák, ktorý navyše nemá spätnú väzbu, nevie potom znášať kritiku a odbočí z cesty. Toto poznáme u mnohých samorastov, ktorí boli obdarený Bohom, ale išli sami. Končí to napríklad tak, že ma slovo poznania, povie ho a je to Božie slovo ale hneď ho zabije tým, že ho 20 min. vykladá tým, čo si o tom myslí. Božie slovo je zabité len preto, že mu nikto nedokáže povedať, že prvá veta bola od Boha a tie ostatné si mohol nechať. Toto robí telo, toto robí Cirkev. Keď to nemáš, keď do toho nevstupuješ, stávaš sa mrzákom.
Spolu si máme slúžiť, to je vzájomné, to je prepojené a máme si slúžiť do vnútra a potom aj navonok. Služba do vnútra je v našich malých stretkách čímkoľvek, čo treba, tam môžeš kázať, prorokovať, mať dar pohostinstva a všetky tie dary, ktoré sa prejavujú: povzbudzovanie, napomínanie, čokoľvek… A potom navonok. Do vnútra si slúžime kázaním, modlitbou, pôstami, príhovormi, slovami poznania a pod. A navonok slúžime ostatným. Keby sme si neslúžili navzájom vo vnútri, namôžeme slúžiť ani navonok. Vyvážené telo je organizmus a jeho hlavným znakom je život. Keď telo prestane žiť, tak je koniec. A do Cirkvi prúdi mimoriadnym spôsobom milosť ako zdroj života. Určite aj tebe ako jednotlivcovi, ale zvlášť v Cirkvi, pôsobí milosť. Môžeš ju veľmi čerpať. Táto milosť sa rozhojňuje tým ako slúžiš. Je to normálne. Môj biceps by bol dvakrát taký, keby som ho pravidelne naťahoval, moje brucho by bolo dvakrát menšie, keby som pravidelne cvičil.
Tak je to aj duchovne. Keď máš nejakú službu ako úd, používaš ju ako máš, rastieš. Keď ju nepoužívaš, alebo sa tváriš, že možno snáď by som aj mohol, ale radšej asi nie, potom nerastieš. A Boh ťa pozýva k tomu, aby si rástol, lebo potom budú na teba platiť slová z listu Hebrejom, že „už dávno ste mali mať pevnú stravu a ešte vám musím dávať mlieko ako kojencom, lebo nie ste ochotní počúvať stále.“ Keď tu asi pred dvomi týždňami Braňo hovoril, že ak nevykročíte, budete stále infantilné decká. Budete stále chodiť na toto spoločenstvo a nič sa vo vás nezmení. To nebola antireklama na stretko a to, že kto sem prestane chodiť už nie je infantilné decko, tak to Braňo vôbec nemyslel. Išlo o to, že môžeš viac rásť a si sem pozvaný a môžeš sem chodiť, ale keď vykročíš, budeš rásť ďalej. To znamená, že do tých siedmych miest, kde sa ľudia ozvali a chcú pomôcť so založením spoločenstva a chvíľu sa s nimi modliť a čokoľvek robiť, nemôžem chodiť ja s Braňom, to musíte robiť vy, lebo inak nebudete rásť. Lebo nikdy nespoznáš, akú funkciu ti dal Boh, čo vlastne si v Kristovom tele. Preto som bol tak rád, že hovoril Paľko o tom svedectve o peniazoch, to je totiž služba. Keby sa nebolo našlo niekoľko ľudí, ktorí by podporili kampaň alebo ešte predtým keby sa nebolo našlo niekoľko ľudí, ktorí by podporili Braňa, alebo ktorí podporili naše spoločenstvo v tom, čo sme robili, tak tu nie sme. Pritom to nestojí na peniazoch, ale sú dôležité, aby sa to hýbalo ďalej. To je konkrétna služba konkrétneho človeka, ktorému to dal Boh robiť. A keď to nerobí, tak stráca požehnanie. Napríklad, dnes som išiel odovzdať jeden papier na prepísanie do inFormačníka a boli tam dve dievčatá, ktoré prepisovali veci. Keby tam neboli, tak to musím urobiť ja s Braňom, nemôžme sa modliť, pripravovať kázanie, nemôžme robiť to, čo Boh od nás chce a pritom to treba urobiť. Tak by sme to robili.
Úd nerozhoduje, čo má robiť, rozhoduje to hlava. Úd sa môže rozhodnúť: „Budem funkčný alebo nefunkčný, nemôže si vyberať.“ Môžem ťa len povzbudiť, že keď vstúpiš do toho, čo cítiš, že Boh ti asi dáva robiť, dostaneš vnútornú radosť robiť to a zapáči sa ti to. Boh odmení tvoju poslušnosť. On totiž najlepšie vie, čo ti bude spôsobovať radosť, v čom si najúspešnejší, a čo ti dal. On to najlepšie vie. Tebe bude chvíľu možno trvať, než to pochopíš, ale potom budeš šťastný a budeš ďakovať: „Bože, ďakujem ti za to, že si mi to dal aj keď vtedy som nebol až tak nadšený. Ďakujem ti, lebo mi to nesmierne pomohlo.“
Ešte možno jeden taký príklad, to som čítal v jednej múdrej knižke, že mňa ako osobu ako osobnosť by plne nezjavovala moja ruka, ani môj opasok alebo malíček. Keby ste videli niekde môj malíček, ani vás nenapadne, že som to ja. Musíte ma vidieť celého, aby ste ma identifikovali a poznali. Tak je to aj s Pánom Ježišom. Najviac ho možno poznať v Cirkvi, v spoločenstve kresťanov, v jeho tele. Kde je iba jednotlivý úd, tam nemôžeš poznať Pána tak všestranne, ako tam kde je viac údov po hromade.
Verím, že nám ide o to, aby sme čo najlepšie poznali nášho milovaného Pána a aby ho poznalo čo najviac ľudí. Zjavujme jeho tvár ako jednotlivci, ale predovšetkým ako Cirkev.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
