Človek povolaný alebo štvaný – Spoločenstvo Martindom

ROZDIEL MEDZI ČLOVEKOM POVOLANÝM A ŠTVANÝM

Človek, ktorý je hnaný niečím, ale pritom to nie je Božia láska, nie je to Boh a pritom je to človek veľmi horlivý pre Božie kráľovstvo. Rozdiel medzi týmto človekom a človekom, ktorý je povolaný, ktorého vedie Boh, ktorí ide na ten boží motor, na lásku Božiu – aké to má symptómy. Teraz sa budem sústrediť na tú negatívnu časť, na človeka štvaného. Slovo z Písma: prorok Hab 1,6-11: ”Lebo hľa, ja vzbudím Chaldejcov, hrozný a obratný národ, ktorý sa rozíde po šírej zemi, aby dobil obydlia, ktoré nie sú jeho. Je príšerný a hrozný, vyhlasuje zvrchované právo. Ľahšie než leopardy sú jeho kone, rýchlejšie ako vlky za večera, jeho jazdci sa ženú, jeho jazda prichádza zďaleka, letia sťa orol, keď sa vrhá na korisť. Každý kráča za násilím, sú ako východný vietor, nakopia zajatcov ako piesku. Posmech si robí z kráľov, kniežatá sú mu na výsmech, každej pevnosti sa smeje, nakopí piesku a zaujme ju. Nato mu nadmieru ožije duch, prehreší sa, svoju silu pokladá za boha.”
Hlavným veršom je tu pre mňa to posledné, ”za boha má vlastnú silu.”

Čím sa vyznačuje ten štvaný človek? Ženie sa za niečím bez toho, aby konkrétne vedel prečo; letí vpred. Možno ste sa stretli s ľuďmi, ktorý majú potrebu mať neustále pred sebou nejaký cieľ a vlastne nejde ani o to, čo robia, ale princíp je v tom, niečo mať pred sebou a za tým sa hnať. Nejaká sila. Mám známeho, ktorý keď mal 70 rokov začal študovať na jazykovej škole taliančinu, ani s tým nechcel niečo robiť, niečo prekladať, len si trebárs čítal časopisy, len tak pre seba, mať niečo pred sebou a takto žil vlastne celý život. Jedna mala jednu vysokú školu, pracovala vo výskume, potom si začala robiť ďalšiu vysokú školu, medzi tým sa rozviedla a ja som sa jej pýtala, že prečo. Ona povedala, že proste neznesie ten pocit, že sa už všetko skončilo, musí mať stále niečo pred sebou, musí prekonávať nejaké prekážky, že to jej dáva zmysel. Potrebuje sa samoúčelne za niečím hnať, aby mal človek pocit naplnenia, že niečo robí. Je to sebaklam.

Ďalším znakom môže byť zákonníctvo. Človek má zásady na ktorých dosť samoúčelne lipne – zo zásady. Zásady pre zásady. Pre niekoho to môže byť nejaké puntičkárstvo, trebárs počet hodín koľko sa mám denne modliť. Že moje naplnenie je v tom, keď splním tie moje normy, ktoré som si stanovil. Tie normy sú ale samoúčelné, dávajú mi pocit istoty v mojom živote a pocit vlastnej identity, vlastnej ceny. To čo som si stanovil, to si aj plním a dáva mi to aj pocit vlastnej samospravodlivosti. Pred Bohom, pred druhými a pred sebou. Z toho vyplýva pocit jeho vlastnej ceny. Preto je mu veľmi ťažko, keď niečo príde a naruší tieto veci. Trebárs sa postím a niekto, koho by sa odmietnutie veľmi dotklo ma pozve jesť a ja mu poviem ´nie´, len preto aby som neporušil svoju zásadu, aby som neklesol vo svojich očiach, tak to je zle. Keď je človek zásadový kvôli zásade, tak potom ide cez mŕtvoly a stratí sa aj zmysel toho, načo tú zásadu má. Už nejde o nič iné len o zásadu.

Ďalej, dôraz na výkony. Človek štvaný má potrebu produkovať nejaké veci a podávať určité výkony. Je zásadový, stanovil si nejakú latku a keď ju dosiahne tak má pocit sebauspokojenia a z toho potom žije. Robiť niečo, kde nevidno nejaký výsledok je pre neho veľmi bolestné. Preto u takýchto ľudí sa môže stať, že modlitba je to prvé čo vypadne zo systému hodnôt, pretože modlitba je vlastne také státie pred Bohom a veľmi často tu výsledok nevidieť. Veľmi často tu nie je nič hmatateľné, niečo, čo by sa dalo zmerať, spočítať, niečo, čo by bolo vidieť. Preto sa modlitba u takýchto ľudí pod tlakom povinností posúva až na koniec v rebríčku hodnôt, až nakoniec vypadne. Zaradí sa do neproduktívnej sféry.
Tento bod je napríklad veľkým rozdielom medzi západnou a východnou mentalitou. Naše národy sú tu akoby uprostred. Východná mentalita má väčší zmysel pre ticho pred Bohom, zastavenie sa a meditáciu, a západná je niečo robiť, neustále nejaké výkony. Byť pred Bohom to je ako nič. Existuje jedna komunita v Kanade, volá sa ”Madona house”, ktorú založila ruska, ktorá emigrovala do USA, hovoria jej americká Matka Tereza, nedávno zomrela. Je to komunita, ktorá pomáha biednym a snaží
sa žiť pustovníckym duchom, duchom modlitby. Majú tam vybudované okolo domu malé pustovne a keď niekto príde a potrebuje sa uchýliť do ústrania, kňaz alebo laik, zavrie sa tam len o chlebe, vode a Písme na nejaký čas.
Pre západnú mentalitu je to ako liečba šokom, takto stráviť jeden deň. Raz tam prišiel jeden kňaz a hneď sa pýta, ´čím tu môžem prispieť?´ A ona mu hovorí, ´Otče to, že ste tu, to už je vašim príspevkom.´ ´No dobre, to je pekné, ale čo môžem pre vás urobiť?´ Nepochopil, že to, že tam je v tichu, v modlitbe, že to je to podstatné; niečo by tam upratoval, alebo by kázal, proste by hocičo robil. Nechcem tu propagovať lenivosť, nejaké ”sväté zahnívanie”, hovorím že človek už nemá svoju totožnosť mimo toho, čo robí. Moja dôležitosť a celá moja cena je v tom, čo robím, nie v tom, čo som. Je v tom veľká tragédia, pretože ak mi tie veci budú nejakým spôsobom odňaté, tak sa zrúti moja existencia. Keď prídem o svoju službu, keď ľudia, ktorým slúžim ma opustia a pôjdu za niekým iným, (to môže byť aj jeden človek, ktorého vediem, vychovávam, pomáham mu…), tak moja hodnota vo vlastných očiach pôjde dole, bude sa mi zdať, že už nemám cenu, pretože moja cena bola len v tom, čo som robil. Alebo ochoriem a nemôžem nič robiť. Koľko ľudí týmto nesmierne trpí… Nie ani tak fyzickou bolesťou, ale proste tým, že nemôžu nič robiť pre druhých a cítia sa, že sú neužitoční a to je pre nich koniec. Tým, že nie som užitočný, tak som na nič.
To ale nie je pravda, naša hodnota nie je v tom, že sme otroci boží, ale v tom, že sme jeho priatelia. To sme aj keď sme chorí. Ježiš povedal: ”Vy nie ste mojimi služobníkmi, ale mojimi priateľmi, ja vás nevyhodím z domu, keď mi nebudete môcť slúžiť, ja sám vám budem slúžiť. Ja sám sa opášem a budem vás obsluhovať.”
Toto často prežívajú matky, keď im odrastú deti. Cítia stratu identity, stratu svojej role. Ich deti ich už nepotrebujú spôsobom akým ich potrebovali predtým. To neznamená, že ich už vôbec nepotrebujú, oni sa potrebujú niekam vrátiť a vyrozprávať svoje problémy, ale nepotrebujú, aby im matka hovorila, potrebuješ toto, toto a toto, veci typu ”chceš na chleba džem alebo maslo?”
Koľkokrát vidíte v rodinách to veľké napätie kvôli tomu, že rodičia nerešpektujú, že deti vyrástli a že už sú schopné o mnoho vecí sa postarať samé, že nepotrebujú, aby im bolo všetko prinesené, dokonca ich to dráždi, a pritom sa deti potrebujú odpútať. A keď je identita matky v tom, že celé tie roky behá okolo svojej rodiny, je v tom jej celý život a keď sa to od nej násilím berie, (keď jej povieme ´sadni si, ja umyjem riad´,) tak to neexistuje, pretože to ako keby tým umierala. Má pocit, že stráca svoju hodnotu. To je ten omyl, pretože jej hodnota nikdy nebola v tom, čo robí, jej hodnota je v tom, že je matkou a keby to vedela, keby bola k tomu vedená, tak si sadne a bude mať radosť z toho, že tie deti už vyrástli, že sú samostatné. Že ona má úplne inú tichú rolu teraz – modliť sa za nich, slúžiť im životnou múdrosťou, keď sa na to pýtajú a tak.

Ďalší syndróm štvaného človeka je, že má snahu byť súčasťou niečoho veľkého, úspešného, rastúceho, prosperujúceho. Vychádza to znovu z toho istého, potrebujem výkony, potrebujem vidieť pocit vlastnej dôležitosti v tom, čo robím. Preto sa pripojím ku skupine, ktorej sa darí, pripojím sa k vodcovi, ktorý je na výslní, chcem pomáhať tam, kde to proste ide. Nevydržím dlho pri niečom, kde sú problémy, čo ledva ide – teda mať trpezlivosť pri niečom, čo je maličké, neviditeľné a pomaly sa rozvíjajúce… To je veľmi ťažké. Taký človek pri tom dlho nevydrží.
Nedávno som počula svedectvo o evanjelizácii v Bakove. Je to nejaké mestečko, bolo to tam veľmi ťažké, vyzeralo to asi tak, že chodili od domu k domu, pár ľudí prejavilo slabý záujem, občas si ich niekto všimol, potom tam robili program asi pre 30 ľudí, nikto tam nejasal, nič, čo by ľudí strhlo…. Potom na nejakom zhromaždení sa ich niekto spýtal a čo výsledok, či sa niekto obrátil. Povedali, že dve dievčatá, večer prišli a mali záujem o katechumenát.
Ja si myslím, že to je úžasné – i takýto výsledok, ale reakcia zhromaždenia (asi 200 ľudí) bola, že asi traja ľudia zatlieskali a ostatní sa tvárili, akože to bola strata času, kvôli dvom ľuďom zabiť deň a cestovať tú diaľku. Namiesto toho, aby sa nechali inšpirovať ich odvahou, že takto slúžili v malom, kde neboli zástupy ľudí, kde by hovorili k zástupom, aj keď ich prišlo len 30, oni to robili ako pre 1000… a neboli odradení. Ale naša mentalita výkonu povie, ”dvaja ľudia? To na to sme tam šli celý deň?!”. Myslím si, že je to úžasné, že sa to oplatilo, že tu nejde o podávanie nejakých výkonov. Pán Ježiš takto neuvažoval, On konal ináč, celú noc sa modlil s Nikodémom, venoval sa jednému človeku. Šiel do Jeruzalema a po ceste sa zastavoval pri rôznych ľuďoch. Mal svoj smer, ale videl jednotlivcov. Jednotlivec bol pre Neho dôležitý a niekedy sa to konalo len kvôli nim. Apoštol Pavol keď kázal v Aténach, tak oslovil tam len asi dvoch ľudí, ostatní sa ani nehli a jemu to stálo za to. Tá mentalita výkonov je nebezpečná, v Božom kráľovstve neplatí.

Ďalší syndróm: Niečo nové. Štvaný človek sa nerád zastavuje, nerád sa obracia späť, potrebuje neustále niečo nové. Môže sa nám stať, že budeme chodiť na mnoho prednášok a seminárov, čítať mnoho kníh a budeme si plniť zápisník a odkladať ho na poličku. Nikdy sa k nemu nevrátime. Samozrejme, že psychologické zákony sú také, že zajtra z toho neviem polovicu a o týždeň vôbec nič. Človeka to nenapadne proste sa na chvíľu zastaviť, premýšľať nad tým, stráviť tie veci, chce proste stále niečo nové a nové. To ovocie je potom na figu, pretože tie veci nie sú strávené. Nemajú čas sa vteliť do života. Často počujete od ľudí poznámku, ´tu je to mŕtve, tu sa nič nedeje´. Poznáte to. Keď sa ale zamyslíme, že čo by sa malo vlastne diať podľa toho očakávania, tak sami nevieme, máme len tú potrebu, aby sa niečo dialo. Niekedy sa niečo deje práve v tom tichu a pokoji, napríklad ako rastie obilie na poli, alebo zrenie úrody, niečo, čo nemôžeme vidieť, pritom to je ten pravý rast. Deje sa to pomaly a nejaké umelé urýchľovanie rastu – ako rýchlené paradajky a tak – môže byť veľmi nebezpečné. Tak je to i v duchovnom živote. My nie sme instantné kakao.

Komplex nepostrádateľnosti. Ak má človek nejakú pozíciu, že bezo mňa by to nešlo. To môže byť v rodine, v spoločenstve, vo farnosti, v práci. Nepoviem to a nahlas, ale vidím, že ľudia okolo mňa sú, keď už nie neschopní tak nenasadení pre vec, váhaví, nezrelí, zďaleka nemajú tú horlivosť čo mám ja… Bezo mňa by to proste nešlo. Prejavuje sa to tým, že si neviem predstaviť, aby som sa vzdialil od svojej povinnosti. Napr. vediem modlitebnú skupinu a predstaviť si, že tam ja nebudem, to bude úplne nanič, to nedopadne dobre. To radšej nech sa nestretnú.
Človek s týmto komplexom bude mať problém odpočívať, vziať si deň voľna, pretože má pocit, že musí byť všade a keď tam nebude, tak sa veci nebudú diať tak ako by sa mali. Že tí ostatní to tam určite pokazia. Je dobré si položiť otázku: Verím, že to Pán Ježiš môže zvládnuť aj bezo mňa? Verím, že ma Ježiš môže kľudne odstaviť a dosadiť na moje miesto niekoho iného? Že ma vôbec nepotrebuje, aby to dielo pokračovalo?

Príklad Pána Ježiša. Bol v chráme keď mal 12 rokov. Vtedy už mal múdrosť, že by mohol učiť tamtých v chráme. Bol už vtedy dospelý – podľa izraelského chápania – a my by sme z nášho pohľadu výkonnosti povedali, že už mohol ísť kázať, formovať učeníkov, uzdravovať… To by bolo úžasné, keby namiesto troch rokov mohol slúžiť 21 rokov. Ale Boh takto neuvažoval. I keď mal tieto všetky predpoklady, tak osemnásť rokov pracoval v dielni. Pri našej mentalite je to nepochopiteľné. Pritom keď bol v chráme, povedal: ”Ja musím byť tam, kde ide o vec môjho Otca. A keď šiel domov, do Nazareta, tak bol zase tam, kde šlo o vec Jeho Otca. Aj tých 18 rokov robil to, čo chcel jeho Otec. Ale v očiach sveta nerobil nič plodné, nič zaujímavé pre Božie kráľovstvo. To bola možno zrovna príprava na ten jeho verejný život, na jeho službu. Potom strávil 40 dní na púšti než začal kázať. Potom jeho smrť na kríži, keď mal 33.
Povieme si, ´čo ešte mohol všetko urobiť, prečo nemohol žiť až do osemdesiatich a potom za nás zomrieť´. Ale vlastne tie tri hodiny čo tam visel v úplnej bezmocnosti, nerobil vôbec nič. Nekázal, neuzdravoval, oni mu povedali, ´veď keď si Syn Boží tak zostúp z kríža dole a zachráň seba i nás´. On to neurobil a tým zachránil svet. Nehovorím, že máme len tak ležať a to je to najsvätejšie.
Tento komplex nepostrádateľnosti môže vyrásť do takej podoby, že zrazu by sme chceli zachraňovať Pána Boha, že keby my sme sa nemodlili za niekoho tak sa s ním nič nestane. Že to závisí len na nás. Chcem povzbudiť aby sme sa modlili za svoje rodiny a spoločenstvá, ale nesmie to byť v tom duchu, že ja som ten spasiteľ. Keby som tu nebol, tak chudák Pán Ježiš, čo by si vlastne počal – nikto ho nepočúva, som tu len ja a pracujem pre Neho, vlastne zachraňujem ja jeho, aby ten boj neprehral – miesto toho aby som bol v pozícii, že on zachraňuje mňa, že on mi dáva milosť.

Neschopnosť delegovať autoritu. Človek, ktorý potrebuje mať kontrolu nad všetkým. To neznamená, že nebude mať spolupracovníkov. Môže ich mať mnoho, ale nenechá ich pracovať samostatne, musí do všetkého vidieť, do všetkého hovoriť a tí ľudia mu musia byť úplne oddaní. Nemajú príliš priestoru na vlastné názory alebo aby skúsili sami ako na to. Je to potreba mať všetko pod dohľadom.
S tým súvisí, že keď ich vedie nejakú dobu tak nie je schopný viesť ich k zrelosti, aby sa postavili na nohy, aby sa začali samostatne rozhodovať, aby mali zodpovednosť za svoj úsek práce. Z diaľky ich môže pozorovať ale nie stáť nad nimi a diktovať každý krok. Človek trpiaci týmto komplexom musí mať tých ľudí stále pod kontrolou a nedovoľuje im aby dorástli ako je to v ľudskom živote, že dieťa je najprv odstavené od matky a neskôr z rodiny.
Veľa rodičov sa snaží stále kontrolovať životy svojich dospelých detí a vzniká z toho mnoho problémov. Aj duchovný vodca takéhoto typu ich nepustí, buď sa musia od neho odtrhnúť nejakou vzburou a potom s ním už nič nemajú alebo sú to vymyté mozgy. Ľudia, ktorí musia mať rovnaké názory ako on a potom sa im tam dobre pracuje, žije. To je buď sto percentne so mnou alebo proti mne. Ja tu nehovorím proti poslušnosti, ale poslušnosť má rôzne stupne. Je úplne iná v rehoľných rádoch a iná v rôznych rehoľných rádoch a je iná vo vzťahu kňaz a spoločenstvo alebo vedúci a spoločenstvo, kde by malo byť ďaleko viac priestoru, aby ľudia povedali svoj názor.
Ak ten človek nie je štvaný, ak je zakotvený v Bohu, tak má tú slobodu názory prijať a zvážiť. A samozrejme má právo rozhodnúť – preto je tam vedúci. Ale je otvorený aby uvažoval o rôznych veciach. To že je otvorený sa pozná podľa toho, že niekedy sa rozhodne podľa názoru niekoho iného, je schopný to prijať a zmeniť smer.. Nesmie to urobiť vždy, to by bolo zlé, keby sa nechal vláčiť názormi davu, nie je pravda, že pravdu má väčšina. Vedúci má pomazanie od Ducha Svätého na vedenie, preto môže rozhodnúť aj inak. Ale ak vždy rozhodne len podľa seba, ak si aj vypočuje názory druhých, ale vždy rozhodne proti všetkým podľa seba, tak na tom je niečo zlé.

Vnútorná nespokojnosť. Nespokojnosť so samým sebou, pretože si stále dávam ciele, ktoré nemôžem dosiahnuť. Nespokojnosť s druhými, pretože oni tiež nedosahujú štandard, ktorý som im nastavil. Z toho plynie kritičnosť. To neznamená, že mám byť so všetkým spokojný, stále sa usmievať, že všetko je pekné. Keď sú problémy, treba o nich hovoriť a riešiť ich. Ale keď vidím len problémy a to že nič nie je v poriadku, Keď je z toho celá mentalita, samá kritika, že nikto nie je horlivý, že sa nikto nesnaží, vidíme samé problémy v cirkvi, spoločenstve, vidím len to, čo nejde, ako ľudia všetko kazia, ak som z toho nepokojný, celý rozorvaný, tak to nie je v poriadku.
Je rozdiel medzi týmto a takzvanou svätou nespokojnosťou, keď to je láska Kristova, ktorá ma ženie dopredu. Túžba slúžiť Pánovi, pretože ho mám rád, tak chcem pre neho urobiť viac, ale nie z vlastnej sily, nie z vlastného motora. A preto je to doprevádzané vnútorným pokojom a vnútornou radosťou. Nie je to niečo čo by ma drvilo, žmýkalo, že by som bol ako citrón, že by bol Pán ako upír, ktorý zo mňa vysáva viac a viac až zo mňa nezostane nič. A myslíme si že sme sa obetovali.
Niekedy takto rozumieme životu obetovania sa, alebo umierania sebe. Toto je ale mentalita štvaného človeka. Niekedy máme takúto predstavu o Bohu. Ale to nie je Boh, kto to od človeka chce, ale on sám. Človek, ktorý si myslí, že musí splniť určité normy a vytlačiť ich zo seba na to, aby ho Pán prijal.
V živote s Božou milosťou to ide opačne, najprv tú milosť prijmem a potom ju dám. Sv. Augustín povedal, ´Najprv Ty mi musíš dať to, čo Ti mám dať ja´- nie je to presná citácia. Najprv musím prijať od Boha tú lásku a energiu a až potom ju môžem dávať. Nie že ja zo seba dávam a Boh ma potom môže požehnať. To je samospravodlivosť. Je rozdiel či rozdávam z Božej lásky alebo zo svojej energie.

Niekedy je človek ako sopka hnevu. Povedzme že v spoločenstve sa ešte ovláda, ale potom si to doma všetci vypijú. Človek v sebe celý život nesie takú nálož nespokojnosti, ktorá občas vybuchne, napríklad z detstva, keď nad ním bol autoritatívny otec alebo matka, alebo duchovný vodca či učiteľ, ktorí toho človeka zatlačili, aby sa nemohol prejaviť v situáciách, ktoré boli nespravodlivé. Nemohol reagovať, ventilovať tie svoje pocity, tak sa to tam zatlačilo a neskôr to vybuchuje ako potlačená agresia a funguje to ako motor, ktorý ho ženie dopredu, táto nespokojnosť, ale nie je to láska Božia. Ženie ho dopredu nespokojnosť so sebou samým, neustále sa prekonávať, dokazovať si, že za niečo stojím.
Niekto môže mať učiteľa alebo rodiča, ktorý ho stále ponižuje a on môže reagovať dvoma spôsobmi. Buď sa dostane do apatie, že ja nič nedokážem, ja to nezvládnem a ostane z neho také ”poleno” – je do takej pozície vmanipulovaný tým neustálym ponižovaním, napomínaním autorít. Alebo silnejšia povaha reaguje vzburou – ja im dokážem, že na to mám! Tento človek môže žiť potom celý život v pozícii, že dokazuje, že na to má, že nie je taký nanič, ako si mysleli, hoci s tými autoritami už dávno nie je v styku, už môžu byť aj po smrti, ale on stále zostal v potrebe dokazovať, že na to má. Že nie je taký, ako si mysleli – preto si kladie stále vyššie a vyššie latky, a preto sa stále štve. Sám sebe je ako ten rodič a vôbec o tom nevie a myslí si, že to robí pre Boha.
Skrýva sa to pod kresťanskými frázami – zbožnými – my si túto štvanosť nazveme horlivosťou pre Pána. Popisujem také tie účinky aké to má, aby sme podľa nich spoznali o čo ide. O takých ľuďoch povieme, ´no on veľa urobí, keď sa do toho pustí tak to ide, ale pracovať s ním, to je hrôza…´ Ľudia to dlho tolerujú a prijímajú. On si myslí si, že je horlivý pre Pána Boha, pritom to robí pre seba. A skutočne niečo dosiahne, preto si myslíme, že je to v poriadku, ale nie je. Záleží na tom, čo ho vedie k tej horlivosti.
Takýmito ľuďmi je prešpikovaná aj cirkev, aj svetské organizácie, pretože práve títo ľudia sú schopní niečo urobiť. Sú iniciatívny, vrhnú sa do práce. Tieto syndrómy nemusia byť u jedného človeka všetky naraz.

Napäté vzťahy s druhými. Ľudia v tomto vzťahu cítia, že sú využívaní, že sú vytláčaní ako ten citrón k tomu, aby podali nejaký výkon. Že sú tam len ako nejaké prostriedky k cieľu, ten človek sa o nich nezaujíma osobne. Nemá čas si s nimi sadnúť a pýtať sa ich na život, alebo ísť len tak na čaj. Bude sa baviť len o práci. Tí ľudia majú pre neho cenu len keď sa zaradia do projektu. Niekedy to bude zamaskované. Niektorý človek je v tom priehľadný, priženie sa ako veľká voda rozdelí úlohy a potom zasa zmizne. A my máme tiež dobrý pocit keď sa niečo deje, keď patríme pod vyhláseného vodcu, takže to niekedy dlho tolerujeme, aj keď po čase cítime únavu, že nás niekto niekam vlečie.
Niekomu to nebude vadiť celý život, zostane v tej pozícii, lebo má pocit naplnenia keď je ako predĺžená ruka niekoho, keď je zaradený do vízie niekoho iného. Ale sú ľudia, ktorým to bude vadiť a ktorí budú týmto tempom ”odstredení”. On to proste ”roztočí” a slabšie kusy poodpadajú. Taký človek má napäté vzťahy s mnohými. Bude mať okolo seba kruh priaznivcov a obdivovateľov, ale zbytok bude napätie.
V Habakukovi je napísané, ”nakopia zajatcov ako piesku.” Ľudia ktorý sú mu nablízku sú ako zajatci, sú úplne zviazaní jeho osobnosťou, jeho vôľou, jeho plánmi… Býva to rôzne – niekto s ľuďmi zaobchádza ako s kusmi materiálu, iní to majú dobre zvládnuté, sú milí – hovorí sa tomu ”behaviorizmus”. Tých ľudí pochváli a povzbudí, ale len preto aby urobili to, čo on potrebuje. To sa normálne študuje ako si ľudí nakloniť aby pre nich radi pracovali, aby podávali maximálne výkony. Učia sa ako sa na nich usmiať, ako im poklepať po ramene, osloviť ho nejakou bodrou prezývkou len za cieľom získať ho pre vlastný projekt. Tu nie je úprimný záujem o toho človeka, úprimná láska. Tvári sa ako osobný priateľ, ale akonáhle niekto od neho odíde k inej skupine či hnutiu – je koniec. Je to odpadlík, nebaví sa s ním…

Táto štvanosť môže mať aj iný prejav: namiesto siláctva, perfektnosti a presadzovania sa, to môže byť veľká neistota a potreba vyhovieť požiadavkám okolia, zapáčiť sa druhým. Budem sa púšťať do vecí, o ktorých si myslím, že sa ľuďom páčia, že z toho bude nejaké uznanie. Súťaživosť. Mám potrebu byť lepší ako druhí, vyzerá to zase ako horlivosť, ale ide mi len o to byť lepším, a keď nie pred druhými, tak aj keby som bol na pustom ostrove tak sa budem chcieť stále prekonávať. Citát: ”Ľahšie než leopardi sú jeho kone, rýchlejšie ako vlky za večera.” V tom slove ”než” sa skrýva tá súťaživosť. Skutočná identita tohto človeka je stratená, pretože ju má v tých výkonoch a v tom ako sa naňho druhí dívajú a urobí pre to všetko. Niekedy mu ide len o jednu z týchto vecí – či výkony, či uznanie. Preto keď sa tieto veci začnú rúcať tak je to koniec jeho ceny.

Pohŕdanie autoritou. ”Posmech si robí z kráľov, kniežatá sú mu na smiech” – v.10. Môže to byť vyslovené – je tak kritický, že keď bude hovoriť, tak neobstojí nikto kto je nad ním, nemá koho by uznával, pretože ctí vlastne sám seba. A dokonca to niekedy aj hovorí nahlas – nikto sa nemodlí ako ja, nevenuje sa tomu toľko ako ja, proste na to nemajú… To sú rôzne dôvody prečo druhých ako autoritu neuznáva. Plynie to z toho, že všetko stavia na svojej sile a seba si za to cení a berie za to chválu za svoje výkony. Keby to bolo z Božej sily, tak budem chváliť Boha a uznám aj druhých. Nebudem tú vysokú mienku len o sebe. Keď sa tak vysoko cením, neviem oceniť druhých, pretože ich vidím trak, že sú akosi podo mnou.

Abnormálna zaneprázdnenosť. Hyperaktivita. Človek sa snaží ohromiť ľudí svojim zaplneným diárom. Niekedy diár ani nemá, pretože si ho nestačí písať. Vidíte ho všade. A v tom je jeho identita, že je všade, že robí všetko, že je za všetko zodpovedný. Na všetkom pracuje. Nikdy nemá čas a pretože je toho toľko, naháňa aj ľudí okolo seba. Platí tu zásada, že keď Pán Boh stvoril čas, tak ho urobil dosť na to, čo máme robiť. To že človek ten čas nemá je výrazom jeho štvanosti, že robí veci, ku ktorým povolaný nie je. Svojim spôsobom sa v tom vyžíva.
Ten človek bude chodiť a sťažovať sa, nemám čas, mám robiť toľko vecí. Keby ste mu ale niečo odobrali a povedal mu ´tak si na chvíľu sadni, ja to urobím za teba´, tak by si v momente našiel niečo ďalšie čím by sa zamestnal. Pretože jeho identita, jeho cena je v tom neustálom kolobehu, v tom že musí neustále niečo robiť. A to by potom stratil. Väčšinou keď je človek takto zaneprázdnený, tak prvá vec je, že mu odpadne čas na Boha. Má čas na všetko možné, ale čas na modlitbu nie. Je tu veľká pasca.

Práve ako vedúci alebo ako duchovní pracovníci máme veľké pokušenie, že budeme mať jeden zoznam noriem ktoré hlásame, a druhý ktorý žijeme. A vôbec si to nevšimneme. Nie naschvál, spôsobom že doma si budem robiť čo chcem, veď ma nikto nevidí, a pritom budem dávať druhým prednášky o tom ako by sa mali denne robiť, ako je dôležité aspoň 20 min denne študovať Písmo, že by bolo dobré pravidelne mať duchovnú obnovu… Ale keby sa sám zastavil a povedal ´kedy som to ja sám naposledy mal?´
Človek si sám stále vyhlasuje nejaké ”mimoriadky” – teraz to nejde z dôležitého dôvodu, teraz sa niečo stalo a tak. Budem mať také kolónky – čo verím, potom čo učím, a medzitým mám kolónku ”ALE, LENŽE”. A náš život je niečo úplne iného a nevšimneme si, že žijeme niečo úplne iné. Vieme čo všetko treba, aké sú pri tom nebezpečenstvá, ako sa tomu vyvarovať, ale sami sme inde. Je dôležité zastaviť sa a uvedomiť si, či nie je rozdiel v tom čo hlásam a považujem za správne a čo skutočne robím, či sa tým skutočne riadim. Je potrebné sa zastaviť a prejsť si ako žijem.

Teraz bude hodinové ticho a prejdeme si, koľko sa denne modlíme, koľko študujeme Písmo, koľko oddychujeme, relax ako je prechádzka a tak
A tiež si prejdeme tieto komplexy aby sme si uvedomili, ku ktorému mám sklony. Niekedy môžem začať dobre, môžem byť k niečomu povolaný ale pod vplyvom okolia sa zo mňa stane ten štvanec. Ako kráľ Saul – bol pomazaný na kráľa z vôle Božej, ale skončil s pocitom že je nepochopený, meral sa s Dávidom, koľko vojakov zabil a akú má obľubu u ľudí… Potreboval uznanie od ľudí, nestačilo, že ho uznal Boh…

PRESTÁVKA

Život štvaného človeka je ako keď si niekto postaví dom a pod ním je to podkopané, ”poddolované.” Zažila som to v Karvinej, že si ľudia postavili dom a potom im úrady oznámili, že sa musia vysťahovať, lebo je to nebezpečné, pretože tam boli bane a je to tam poddolované. My takto niekedy staviame. Ježiš o tom hovoril podobenstvom domu postavenom na skale a na piesku.
Ten základ, ktorým by mala byť Božia láska je len prázdny priestor. Ten mal byť naplnený osobnou modlitbou alebo láskou, ktorú človek prijal v detstve od rodičov. A ak ju neprijal, tak je tam akási dutina, prázdnota. Pri modlitbe ma napadlo slovo z Písma: ”Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a tých, ktorí boli k tebe poslaní, koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti tak ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka a nechceli ste. Hľa, váš dom zostane pustý.” Prišli k chrámu a Ježiš hovorí, ´Vidíte toto všetko, ja vám hovorím, že tu nezostane kameň na kameni, všetko bude rozmetané.´ Oslovilo ma to, že váš dom zostane pustý, je tu niečo o tej prázdnote. Prečo? Pretože nespoznali kedy k nim Pán prišiel.

Akonáhle si človek myslí, že bude dávať z niečoho, čo nemá, je to ako ten poddolovaný dom. Ten prázdny priestor sa zväčšuje, až sa to nakoniec zrúti. Takto to vyzerá u ľudí, ktorí sa niekam ženú a tým základom nie je Boh. Sprvu prichádzajú len menšie otrasy, ktoré sú akoby varovaním, že niečo nie je v poriadku. Také tie menšie ”krízy”, kedy človek cíti že už ledva melie. Pán tak jemne hovorí – spamätaj sa, – prejavuje sa to tými krízami až kým nepríde k úplnému kolapsu. Je treba to registrovať a zastaviť sa, zmeniť štýl. Títo ľudia čo sú stále v jednom kole väčšinou poznajú len dve rýchlosti, naplno a stop.

Kde táto štvanosť vzniká?
Tri základné situácie. Keď človek vyrastá v prostredí, kde málokedy počuje nejakú pochvalu alebo ju počuje len za maximálny výkon. Vidí tú latku vysoko, vidí, že keď chce byť uznaný aby sa mu potvrdila jeho identita, tak musí podávať extrémne výkony. Vzniká to tak, že je chválený iba za výkony, alebo nie je chválený vôbec a je mu stále ukazovaný vzor typu – ´keby si bol ako tvoj brat, keby si bol ako tamten…´
Alebo je to len negatívny extrém, odpisujú ho, ´ty si nanič, radšej to nechaj, lebo to aj tak zase zbabreš´. Myslí si, že ho budú milovať až keď niečo dokáže. Snaží sa celý život zaslúžiť si lásku. Viete dobre, že takto nás Boh nemiluje, že Ježiš za nás zomrel keď sme boli hriešnici, nie až keď sme boli dobrí. Ale bohužiaľ my dostávame od ľudí len to opačné posolstvo, ´keď budeš robiť toto, tak ťa budeme mať radi, keď toto nebudeš robiť tak ťa nebudeme mať radi´. Žijeme v tom, že láska je niečo, čo si musíme zaslúžiť, ale to už nie je láska to je už odmena, to je biznis.
Keď nám dali takúto predstavu o láske naši rodičia, tak sa to často prenáša na našu predstavu o Bohu, aký je a čo on od nás chce. Prenášame na Boha to, čo cítime k niekomu, kto nás neprijal. Myslíme si že Boh je ako náš otec alebo mama, ktorí boli veľmi nároční, či kňaz ktorý nás možno kedysi nesprávne naučil že Boh je spravodlivý a zabudol zdôrazniť jeho lásku… Nevnímame jeho bezpodmienečnú lásku a človek sa snaží celý život si Božiu lásku zaslúžiť. Možno by sme sa čudovali ako veľmi je toto medzi nami rozšírené.
Tiež tu máme taký dvojaký systém – jedna je kolónka toho, čomu veríme a v druhej je to, čo robíme. A potom medzi tým je tá kolónka ”ALE, LENŽE”. V hlave mám samé pekné veci o Bohu, čo ma naučili. Že Boh je láska, bezpodmienečné prijatie,…, to je obraz čo mám vo svojej mysli, že ma Boh prijíma, že o mňa stojí či som zlý alebo dobrý. Ale ešte máme iný prameň poznania: naše srdce. My máme svoje skúsenosti, zážitky vryté z detstva, že keď budem dobrý budú ma mať radi, keď urobím to a to, dostanem to a to… A je to omnoho silnejšie ako to čo mám v hlave, čo som naučený, v srdci vnímam ten obraz úplne ináč. Vnímam Boha ako niekoho prísneho, kto stále niečo vyžaduje, je ťažké sa mu zavďačiť aby ma prijal, a tá latka je tak vysoko, že nie som schopný ju dosiahnuť, v podstate nemám šancu. Tak sa pred Ním neustále plazím, ako nejaký červ. Mám pocit strachu, že si musím zaslúžiť Božiu lásku veľkou drinou a námahou. Vnímame to potom dvojako a môže to byť v nás naraz.
Písmo ale hovorí, že srdce je prameňom života Prís 4,23.- ”Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho vyviera život.” Nie z hlavy, ale zo srdca vychádza to, podľa čoho žijem. Moje reakcie, jednanie, postoje vychádzajú zo srdca. Čo budem druhým hovoriť, to bude súvisieť s tým, čo mám v hlave. Môžem o tom perfektne hovoriť, moja náuka je perfektná, ale v srdci budem žiť pred Bohom ináč, mám strach sa mu odovzdať sa mu do rúk. Pustiť si ho ”k telu”, pýtať sa Ho na vedenie. Budem si vlastne hovoriť, ´Ktovie čo na mňa zasa chystá, určite chce pre mňa zase to horšie to nepríjemné, chce mi vziať každé potešenie…´ I keď mám v hlave mám a každému hovorím, že Boh je láska a bezpodmienečne ma miluje a že mi chce len to najlepšie.
Toto býva v nás zmiešané a potom sa divíme, že je veľký rozdiel medzi tým čomu veríme a ako žijeme. Taký človek celý život hovorí O Božej láske, ale všetku asketiku, nasadenie a obetu dáva zo strachu. Akoby to chceli Bohu zaplatiť. To je Starý zákon, že najprv niečo urobíš a potom ťa spasím. Ale Božia milosť je niečo úplne iné, je to dar. A ty ho preto spätne miluješ, lebo si zažil ako On miluje teba. Sú ľudia, ktorí sa tiež nezastavia, ktorí sú v jednom kole, robia veľké veci, sú všade kde sa obzrieme a mohli by sme si myslieť, že to sú práve tie príklady tých štvaných. Lenže nemusí to tak byť, pretože ak je ich základom Božia milosť, ak to nerobia z vlastných síl, tak je to v poriadku. Títo ľudia sú ale naplnení pokojom. Neničia druhých okolo seba, nemajú zlé vzťahy a problémy s autoritami a tak. To bol prvý dôvod, že to pochádza z našej rodiny.

Druhý dôvod: zázemie, ktoré bolo pre nás nejakým spôsobom ponižujúce. Či už sme vyrastali v chudobe alebo sme boli vo výsmechu kvôli náboženstvu alebo keď sa človek narodí s nejakým fyzickým defektom, za ktorý sa mu posmievali. Človek sa snaží dokázať že je to inak a dokázať to za každú cenu.
Prípad chlapca, ktorý v detstve ochorel na dlho a nabral veľkú váhu. Po rokoch sa z choroby dostal, ale váha ostala. A aby si zdvihol sebavedomie kvôli tomu výsmechu za nadváhu začal športovať, ale tak, že sa mu to stalo drogou. Naraz ho to prepadne, začne trénovať a ide na nejaký závod. Tam väčšinou prehrá, tak to na chvíľu nechá, je z toho nanič, ale potom sa zasa začne za nejakým závodom štvať a tak dokola. Pritom je veľmi inteligentný a sám si to nevie vysvetliť a je mu to čudné.

Tretia vec: Človek žije v prostredí kde sa štvanosť berie ako norma. Ostatní keď žijú týmto spôsobom, tak sa to vyžaduje aj odo mňa. Berie sa to ako cnosť. Štvanosť sa zamení za cieľavedomosť, horlivosť, usilovnosť. Je medzi tým veľmi jemná hranica a preto sa to ľahko zamieňa. Na jednej strane je hyperaktivita, štvanosť a na druhej je lenivosť. Nerobím nič. Keď som proti hyperaktivite, tak neznamená to, že som za lenivosť, ale niečo tak v strede medzi tým. Nebrať to tak, že keď počujem prednášku o prehnanej horlivosti tak si poviem, dobre budem teda lenivý… To je blbosť.
Alebo budem počuť prednášku o lenivosti, tak si poviem, dobre budem teda horlivý ale ja už môžem byť v tom čase dosť horlivý a tá prednáška sa môže týkať úplne niekoho iného, takže musím dať pozor na to kde sa nachádzam, či nie som v nejakom extréme. Každý stojíme niekde inde. Zdá sami, akoby mal nepriateľ dvojakú taktiku: kým sme bez Pána, robí všetko pre to, aby sme Ho nespoznali a potom, keď už veríme tak sa snaží zatlačiť nás na druhú stranu – hnať nás v práci pre Pána.
Ľudia namiesto toho aby sa sústredili na to, kde je tá ich slabina, tak sa sústreďujú na to, aby prehlbovali svoju silnú stránku a vtedy sa dostanú do toho extrému. Ľudia so silnou vôľou celý život pracujú na svojej silnej vôli a myslia si, že to je ich cesta ku svätosti. Ľudia, ktorí majú problémy so štvanosťou, sa sústreďujú na to, aby si dobre zorganizovali čas, šponujú svoj osobný harmonogram aby nezostala nevyužitá ani minútka. Toto by bolo požehnaním pre iného človeka, keby si sadol a trochu si svoj čas zorganizoval, lebo ho hrozne premárňuje.

Teraz trochu kladne. Posledná vec pri tejto štvanosti je rozdiel kam to skĺzne u mužov a u žien. U mužov to bude zhruba sústredené na tie projekty, aby sa diali veci. Ženy budú chcieť nájsť sa v potrebách ľudí, mať súcitné srdce. Je to krásna vec, ale musí byť nad tým Boh, ktorý hovorí na čo mám a nemám. On musí o tom rozhodovať; nesmiem sa dostať do pozície, že som spasiteľ sveta. Ježiš hovorí, že staviame na piesku, keď konáme, ale nepočúvame čo nám hovorí On. Hovoríme mu ´Pane, Pane…´ ale robíme iné, než chce On. Pre nás je toto najväčšia pasca, robiť tisíc vecí pre Boha, ale bez Boha.

V Písme je príkladom povolaného človeka Ján Krstiteľ – samozrejme okrem iných. Než vyšiel do služby, dal Bohu priestor aby usporiadal jeho vnútorný život na púšti. To je dôležitá vec – púšť, samota s Bohom. To neznamená že máme ísť všetci najprv niekam na púšť na pár rokov. Než ideme k druhým prinášať im Božie kráľovstvo, nutne ju potrebujeme. Postavy v Písme to vždy prežívali – než vyšli do služby, boli sami s Bohom. Musíme byť formovaní Bohom.
Mali by sme mať tú dennú samotu s Bohom, mesačnú a ročnú. Proste nechať všetko tak a byť sami so sebou a s Bohom. Izraelskému národu to Boh nariadil – prikázal im deň odpočinku. Ako odpočinok v tichu, stretnutie s Pánom. Ak je deň Pána naplnený službou (u duchovne slúžiacich ľudí) tak ten odpočinok by mal byť niekedy inokedy, ale mať ho, lebo sa vyčerpám a nemám čo dávať, keď neprijímam od Boha. Keď som v službe druhým, moje slová bez času stráveného s Pánom strácajú moc. Preto tak často počujeme mnoho dobrých vecí, ale akosi vôbec s nami nepohnú. Musím mať v živote priestor aby sa to Slovo stalo telom.

Ak je rozdiel medzi tým čo verím a čo žijem, tak potom je to problém, lebo to slovo nemá tú silu, o ktorej hovorím, lebo to ide len z mojej hlavy a nie so srdca. Dlho si to nevšimneme, že už dávame bez Božieho „príkonu“, keď zanedbávam modlitbu tak si to nevšimnem hneď a zrazu zistím, že som už mimo. A spozná sa to po ovocí, že moje slovo nemá žiaden vplyv na životy ľudí. Slovo, ktoré nemá za sebou Boha, neprenikne do sŕdc. Dostane sa len do rozumu.

Ďalej: Človek povolaný má silné vedomie svojej totožnosti, ktorú mu dáva Boh. Hovorí mu : Ty si môj milovaný syn. Je to obrovská sila, človeku ktorý žije s Bohom to stačí, ale tomu, kto nežije s Ním to nestačí. Neustále potrebuje aby mu ľudia lichotili, aby ho uznávali a keď to nie je, alebo sa sype to, čo budoval tak je vedľa, lebo jeho cena je postavená na tom čo dokáže.
Pozrime sa, čo sa stalo Jánovi Krstiteľovi: keď prišiel Ježiš a začal krstiť, Jánovi učeníci prišli za Jánom a hovoria mu že tamten krstí ľudí a všetci idú za ním a nie za nami. A on povedal: radujem sa, lebo na to som prišiel, na to ma Boh poslal, aby som mu pripravil cestu. Alebo ako sa raduje priateľ ženícha, keď je na jeho svadbe, pretože na to tam je – aby viedol a rozveseľoval ženíchovu svadbu. Ján Krstiteľ mal svoje poslanie, ktoré sa skončilo, ale jeho cena sa nezmenšila, on je stále priateľom ženícha.
Je stále dôležité prežívať a uvedomovať si to aj pri modlitbe, vedieť kto som a kto nie som. Keď Jánovi položili otázku ´Si ten, koho čakáme?´ Ján Krstiteľ vyznal a nezaprel že nie je Kristus, hoci by mu ľudia uverili, všetci ho považovali za Mesiáša. Ale on nepotreboval lepšiu identitu, on bol rád že je tým, ktorý má pripraviť niekomu cestu. Napr. ľudia majú tendenciu človeka stavať do pozície svojho mesiáša, že ty si ich „ spasiteľ“. Že ich vytrhneš z ich situácie, povedieš najlepšie túto skupinu, zvládneš to tu; potrebujeme ťa tu, zmanipulujú ťa svojim uznaním, obdivom, povzbudzovaním. To si vyžaduje vnútornú disciplínu a mať jasnú identitu v Bohu, aby človek vedel: áno, Boh ma tu povolal k tomuto, ale nie k tomuto. Ak ja nemám pravé poznanie na čo mám a čo som, tak sa nechám do hocičoho vmanipulovať.

Alebo naopak, Pán Boh ma k niečomu volá a ľudia mi povedia, ty na to nemáš, do toho nechoď, toto nemôžeš robiť… ja sa nechám pomotať a nikdy nevstúpim do toho, čo pre mňa Boh pripravil. Mali by sme navzájom v sebe budiť to dobré a pravé, aby sme videli svoje pravé identity. Ako keď prišiel Ježiš k Šimonovi a povedal mu ´ty si Peter, Skala´. Šimon ale vôbec nebol pevný, bol to rozkolísaný človek, zmätkár. Ježiš v ňom ale vyvolal to pevné, Ježiš to v ňom uvidel a on sa pevným stal.
O tej prostitútke povedal pred všetkými zbožnými farizejmi – to je žena ktorá mnoho miluje. Nepovedal – to je prostitútka, ktorej som teraz odpustil. Nehľadel na jej zlé skutky, on videl to jej pravé ja. I keď jej skutky vtedy nesvedčili o takých krásnych veciach v nej.
Teda je veľmi dôležité, aby sme si svoju identitu nenechali diktovať tým, čo o nás hovoria ľudia. Ak sú to Boží ľudia, niekedy nám pomôžu dobrým smerom, ale keď sú to ako rodičia, ktorý len zrážajú svoje dieťa k zemi, stále chcú, aby robilo to, čo oni v živote nestihli… vtedy musíme Pána prosiť aby nám dal našu totožnosť. Potom už nebudeme závisieť od našich úspechov alebo neúspechov. Tento človek nepotrebuje aby mu ľudia lichotili, nepotrebuje s druhými súťažiť, byť lepším, proste vie kým je. Môže stáť v pravde.
Je správcom božích darov nie ich vlastníkom. Takže keď príde niekto lepší v tej istej službe, alebo niekto má prebrať jeho poslanie, nežiarli na neho. Keď Dávid začal byť obľúbenejší ako Saul, tak ho začal prenasledovať.

Povolaný človek ukazuje na Ježiša a nie na seba. Môže mať ľudí, ktorí ho obdivujú ale vedie ich k Ježišovi, nie k sebe. Vedie ich ku zrelosti a istej fáze ich „odstaví“. Ako rodič odstrčí dieťa, ktoré sa stále drží nohavíc, aby šlo samo, aby sa to naučilo. Tak aj on ich vedie, aby svoje problémy neriešili len s ním, ale sami našli Božie vedenie, rástli a chápali viac. Ale človek hnaný, ktorému robí to vedomie dôležitosti dobre, bude stále niesť tie ich problémy, premodlovať ich, pomáhať im v rozhodovaní, hovoriť čo majú a nemajú robiť…

Hlavným znakom pravého povolania je vnútorný pokoj a radosť, ovocie Ducha Svätého. Keď máme lásku Kristovu, je v nás Duch Svätý tak máme pokoj a radosť. Nesmie to byť láska, ktorú som so seba vyžmýkal, musí byť skutočne od Boha.
V živote sa asi stretneme s týmito extrémami, že ich proste budeme robiť. A z toho sa máme učiť, až raz prídeme k harmónii. Že som človek zásadový, ale zároveň viem urobiť výnimku, ale nežijem tak, že som v jednej neustálej výnimke, keď jedno hovorím a iné robím.

Vidím mnoho skupín v obnove, ktoré zosmiešňujú duchovnú horlivosť, to tiež nie je správne. Videli
tých, ktorí to extrémne prehnali, ale tiež nie je správne askézu úplne vypustiť, všetko tu musí byť s mierou. Peter sa Ježišovi páčil, lebo robil tie zmätky, lebo sa vždy horlivo do niečoho hodil a skrze to potom dospel k tomu, že sa stal Skalou, potom už vedel čo je extrém a čo je pravá miera. Je dôležité zastaviť sa a pýtať sa Pána kto som, aký som a mať tiež spätnú väzbu od druhých, vidieť ako ma oni vidia.