Dnešná téma je pokračovanie o raste. Chcel by som sa dnes sústrediť na veci, ktoré zabraňujú rastu. Možno ste si viacerí všimli alebo viete to posúdiť vo svojom živote, ktorí rastiete a ktorí nerastiete. Teraz nemyslím telesný rast, ani rast do výšky, ani rast do šírky, ale myslím duchovný rast. Toto je cielom aj týchto stretnutí. Stretnúť tu Ježiša. Stretávať sa s ním a duchovne rásť.
Ak sem chodíš mesiace a roky a duchovne nerastieš, tak sa niečo deje, si chorý. Aj detičky, ktoré sa prirodzene vyvíjajú a zrazu prestanú, sú choré. Chodia po vyšetreniach a snaží sa zjednať náprava. A keď vy chodíte sem, žijete s Bohom niekoľko rokov a nerastiete, máte diagnózu. Musíme s tým spolu niečo robiť. Možno sa vám páči, že ostanete zakrpatení, alebo že sa nebudete rozvíjať. Ale mne sa to nepáči, ja chcem rásť. Ja sa chcem rozvíjať. Ja chcem dorásť do plnosti. Ak chcete aj vy, musíme vykročiť. Musíme sa pozrieť, prečo a kde nerastieme a nasadiť na to účinnú liečbu. V cirkvi máme mnoho ľudí a v katolíckej je ich skoro miliarda, ale väčšina z nich sú duchovné deti. Charakteristickým znakom nás katolíkov býva duchovná infantilita. My proste ničomu nerozumieme a preto nerastieme. Ďalším z tých znakov býva dvojtvárnosť. Nám nerobí problém chodiť do kostola a pravidelne sa modliť a zároveň spávať s dvomi ženami. V pondelok s jednou, v stredu s druhou a ešte sa to berie ako normálne. Alebo sa pravidelne opíjať, klamať, podvádzať. To je pre nás úplne normálne. To sa nám nezdá divné, však sú to malé veci.
Keď sme boli vo Zvolene na konferencii o malých spoločenstvách, ktorú sme robili, na konci som dal modlitebný čas. Zrelí ľudia spomedzi nás sa modlili za ostatných, ktorí si prichádzali pre modlitbu. Prišiel tak aj jeden mladý muž a keď sa zaňho modlili, tak vnímali, že niečo nie je v poriadku. Pýtali sa ho, či žije s Bohom a on, že áno. Potom ich napadlo: „Piješ?“ „Áno.“ „Opíjaš sa?“ „Áno.“ Nie každý deň, ale dosť pravidelne sa opíja. Aspoň tak som to počul zreprodukované. Hovorili mu, že potom má problém. Bohu sa to nepáči. Chvíľu o tom premýšľal a potom povedal: „Tak nechcem modlitbu,“ a odišiel. Toto je náš problém. A ešte povedal: „Však ja som miništrant.“ To už bol taký dospelejší mladík. Možno okolo osemnásť. To malo znamenať, že nevadí, že sa opíjam, však som miništrant. Miništranti to majú odpustené. Keď pracujem pre Boha, prečo by som sa nemohol opíjať. Podobné veci sú u nás úplne bežné.
Braňo spomínal hokejistov. Nedávno bol rozhovor s Lašákom, to bol brankár, taký hrdina. Naozaj vychytal niektoré úžasné veci. Pýtali sa ho, či nebolo veľké riziko oženiť sa tesne pred šampionátom. A on že: „Prečo? Však my sme už dva roky spolu žili. To nebolo žiadne riziko.“ To bol človek, ktorý sa prežehnával pred každým stretnutím a keď sa ho potom na to spýtali povedal, že je veriaci. „Odovzdali mi to rodičia a viem, že je to fajn.“ A zároveň mu nie je problém, že už dva roky žil so svojou priateľkou a nebol preňho problém zosobášiť sa dva týždne pred majstrovstvami sveta. Nebolo to pre nich nič nové, tá svadba. Akurát, že dostali papier na to, že už žijú spolu. Toto je všeobecný jav nás kresťanov. Preto nikto nezreje. Preto u nás nie sú kresťanské osobnosti.
Bol som v jednej dedine kde mi hovorili, že majú jeden veľký problém. „Nikto z nás, čo sme aj prebudení ľudia sa nechce stať takým veľkým Božím mužom.“ Lebo nikde nevidia vzory. Lebo nevidia vzory veľkých Božích mužov. Možno, že zopár svätých a to väčšinou kňazov alebo reholníčiek. Nevidia normálnych ľudí, kresťanov, ktorí by boli Boží ľudia zároveň. Tak nikto z nich taký nechce byť. Každý sa uspokojí, že bude taký priemerný Boží človek. Nebude kvalitný Boží muž. A potom nerastieme. Potom nedobíjame tie zasľúbenia, ktoré nám dal Boh a to je veľká škoda. Ak sa to niekomu deje telesne alebo mentálne, že sa nevyvíja, že má nejakú poruchu, hneď si to všimneme a vidíme, že to je abnormálny jav. To nie je správne. To nie je zdravý stav. Tento človek trpí. Keď sa to však deje duchovne, nikoho z nás to netrápi. Však buďme ľudia. Však to nepreháňajme, však nebuďme fanatici. Tu je koreň problému. Ja by som veľmi chcel, aby sme vyšli z takéhoto zmýšľania. Boh chce, aby sme mali čisté životy. Aby sme boli priezrační, aby sme boli mocní. On nás chce používať. Nevadí, že máme slabosti, lebo v našej slabosti sa prejavuje jeho sila. O tom sme hovorili minule, ak si spomínate. Nevadí, keď padneme, ak vstaneme a ideme ďalej. Vadí, keď padáme a tvárime sa, že je to normálne. Vadí, keď padáme a ostávame v tom a hovoríme si, že my sme vlastne ani nepadli. Trošičku sme zakopli. To sa dá. Potom Boh s nami nemôže pracovať tak, ako chce. Chceš byť svätý na 40%? Na 60%? To potom znamená, že chceš byť na 40% nečistý, keď chceš byť na 60% svätý. Keď chceš byť na 80% svätý, znamená to, že chceš byť na 20% nečistý. Alebo je tvojou túžbou byť na 100% svätý? Nikto nehovorí, že si ním teraz a že teraz za 10 minút musíš byť na 100% svätý. Hovorím o tom, čo chceš. Pre čo si sa rozhodol. Ak si sa rozhodol byť na 60% svätý, tak tak budeš žiť. Ak si sa rozhodol byť svätý na 100%, tak budeš za tým makať. Naozaj chcem, aby ste to videli v tomto pohľade. Ak chcem byť svätý na 70%, neznamená to, že som na 70% dokonalý, ale znamená to, že chcem byť na 30% nečistý. Že som sa rozhodol, že mi vyhovuje mať vo svojom živote 30% svinstva. Niečoho, čo sa bridí Pánovi. A som s tým spokojný. Lebo najdôležitejšie je nebyť fanatikom. Najdôležitejšie je nebyť radikálny. Preto sme priemerní. Preto málokto má záujem sa obrátiť. Preto málokto dychtí po veciach, ktoré by sme mali mať, ktoré budú priťahovať ostatných. Preto sú ľudia tak zasiahnutí, keď niekam prídeme. Lebo prinášame moc a prinášame nádej, že sa dá zmeniť. Viete koľko ľudí rezignovalo a koľko ľudí to považuje za normálne, že si s hriechom podali ruku a povedali si: „Fajn, dobre, nemôžem ťa poraziť, rešpektujme sa navzájom. Ty nebudeš taký útočný a zmocníš sa ma iba raz za čas a aj ja ťa budem rešpektovať, že si u mňa.“ To nie je cesta. Ježiš dáva inú cestu. Chce, aby sme šli k dokonalosti. Aby sme boli zrelí. My tu vyučujeme už niekoľko týždňov o zrelosti. O tom, čo máš mať. Do čoho máš vkročiť. Čo je pre teba zasľúbené. Ale aj to, že Pán sa bude pozerať na tvoj život. Lebo Pána tvoj život zaujíma. Veľa krát mu pripravíme trpké sklamanie, pretože nám to stačí. Pretože najdôležitejšie je nepreháňať to. Najdôležitejšie je zostať normálny. Áno, to hovorím všetkým, ktorí sa obrátia a idú na to veľmi hrrr. Hovorím, že najdôležitejšie je zostať normálny, ale plný Božej moci. Plný modlitby a Božieho slova a pritom zostať normálny. Nie byť normálny v zmysle priemerný. U nás normálny znamená byť priemerný. Normálny znamná byť s väčšinou. Preto sa tak bojíme obhajovať svoju pravdu. Čo, keby sme boli v menšine?
Pred mnohými rokmi jeden môj priateľ, ešte bol na škole, začal strácať vieru v jednom dôležitom okamihu. Keď sa ich učiteľka pýtala, to bolo ešte za hlbokého socializmu, že kto verí v Boha, tak on zdvihol automaticky ruku. To bol prvý moment, že zdvihol ruku. Potom sa poobzeral a zistil, že je jediný. Jediný z celej triedy zdvihol ruku, že verí v Boha. Ostatní buď neverili alebo sa báli. A to jeho vierou otriaslo natoľko, že ju stratil na desať alebo dvanásť rokov. My máme byť povolaní k tomu, že zdvihneme tú ruku sami a neotrasie to nami.
Skúste si predstaviť, že čo znamená rast v duchovnom živote. Už sme si povedali, že to nie je ani do výšky, ani do šírky, ale že je to rast do hĺbky. Do Krista. Do zrelosti. Toto je to slovo, ktoré by sa vám malo vybaviť pri slovíčku rast. Zrelosť. Máme rásť do zrelosti. A viete ako sa prejavuje zrelosť? Určite viete, keď vidíte nejaké ovocie, viete, či je zrelé alebo nezrelé. Ako sa prejavuje zrelosť? Keď zahryzneš. Keď je to ešte kyslé, tvrdé, keď ťa z toho striasa a pomaly si vylomíš zuby vieš, že to nie je zrelé. Keď je to chutné, šťavnaté, vieš, že si práve našiel zrelý plod. A u teba by sa mala zrelosť prejavovať prinášaním ovocia. Prinášaním ovocia sa prejavuje zrelosť. Sám musíš vedieť, že či prinášaš ovocie svojho života. Ak nie, si dieťa. Keď začínaš prinášať ovocie, začínaš byť zrelší kresťan.
Len tak som si popozeral, čo Biblia myslí pod pojmom dokonalosť, alebo rast do dokonalosti. Rast do prinášania ovocia. Tých niekoľko slovných významov vám vymenujem. Prichádzať, alebo sa približovať k cieľu, dostať sa do cieľa, to je jeden zo slovných významov slova rast. Druhé je „skompletizovať“, alebo byť kompletným, komplexným a celistvým. Tretie je ukončiť s tým, že už je to dokonale urobené a štvrtý je mať plnosť, alebo byť plný. Ježiš priniesol dokonalé ovocie, lebo to celé, čo pre nás urobil bolo vyslovené na kríži, keď povedal: „Dokonané je.“ Povedal: „Teteles tai.“ A to je jeden z tých významov slova kam máme dorásť. Je to dokončené,ukončené, je to zaplatené. Aj na nás sa vzťahuje, že keď dôjdeme do cieľa, tak môžme povedať: „Je to dokončené, je to ukončené.“ Nebudeš sa báť smrti. Lebo budeš hovoriť: „Dostanem víťazný veniec.“ Keď budeš žiť svoj život do zrelosti, keď budeš rásť, nebudeš sa báť zomrieť. Budeš prichádzať k cieľu. Zrelý človek vie, kde je cieľ a kráča na ceste k nemu. Preto jeden z významov slova hriech je aj minúť sa cieľa. Proste netrafiť tam, kam som mal ísť. Opak toho je prísť do cieľa. Kráčať k cieľu. To robí zrelý človek. To robí človek, ktorý chce ísť za Pánom a ktorý si nehovorí: „Vyberiem si nejakú takú zlatú strednú cestu, urobím si vektorový súčet a tým stredom pôjdem.“ Lebo ísť za Pánom je dosť náročné a zasa nechcem byť ani úplne hriešny. Slovo zrelosť, slovo dokonalosť, slovo rast sa spája s tým, že pôjdem po ceste k cieľu, trafím do cieľa. To druhé je byť kompletným. Poznám mnoho kresťanov, ktorí sú úžasní v nejakej oblasti života. Napríklad vedia úžasne kázať, alebo vedia úžasne viesť chvály alebo vedia sa rozprávať s ľuďmi na ulici tak, že ich zasahujú a obracajú. A zároveň majú vážne štrbiny vo svojom živote. Takým ľudom hovoríme, že sú pomazaní, ale sú nezrelí. Pomazaní, ale nezrelí. Ježiš na nás nepozerá podľa pomazania, ktoré nám dal, ale podľa zrelosti, do ktorej sme došli. Pomazanie nie je všetko. Aj pomazaní ľudia dokážu byť nezrelí. A preto taký dôraz na to: byť kompletný. Byť rozvinutý v každej oblasti svojho života. Tomu sa hovorí zrelosť. Tomu sa hovorí vyváženosť. Mať plnosť. Byť plný. To je ďalší význam toho slova.
Skúsme teraz prejsť od toho, čo znamená rast a cieľ kam máme prísť, k tomu, čo zabraňuje rastu. Rast je spojený s dvomi princípmi. Je to čas a kvalita. Rast sa odohráva v čase. Každý z nás si to vie predstaviť, že pod slovíčkom rast nemyslíme začiatok a koniec ale myslíme čas. Ten proces, kedy sa to odohráva. A druhá charakteristika je do čoho dorastáme. Akú kvalitu získavame za ten čas. Základný predpoklad rastu je, že spolu s časom získavame určitú kvalitu. Obohacujeme sa a stávame sa zrelšími. Rastieme.
Môžu nastať štyri stavy:
1. Nerastieme vôbec. Poznám aj takých ľudí. To je absolútna choroba. Žiaden rast. Čas beží a my sme stále rovnakí. Nemôžme hovoriť o žiadnom raste.
2. Rastieš pomaly. Pomalšie ako by si mal. Zameškaný vývoj. Zameškaný rast.
3. Rastieš normálne. Vtedy je každý spojkojný.
4. Rastieš veľmi rýchlo.
Rásť veľmi rýchlo znamená určité nebezpečenstvo. Napríklad ľudia, ktorí veľmi rýchlo vyrastú fyzicky, majú problémy s kosťami, pretože ich mladé telo ešte nie je stavané tak, aby unieslo veľkú váhu. Chcel by som sa zastaviť aj pri nebezpečenstvách rýchleho rastu, ktorý sa odzrkadlí v tom, že v niečom sme veľmi kvalitní a v niečom sme úplne na začiatku. A to je ten moment, o ktorom som vám hovoril, že potom vás to zaskočí. Na jednej strane vidíte, že človek robí ohromné veci a na druhej sú tam veci, ktoré vás zarážajú. Tomu hovorím príliš rýchly rast. Príliš rýchly rast alebo túžba po príliš rýchlom raste nám môže priniesť aj zlé ovocie. V mestách, mestečkách a dedinkách, kam chodíme sformovať stretká alebo vedúcich, by každý hneď chcel to, čo je tu. Čo sa tu odohráva. Také kázanie, také uzdravenia, také oslobodzovania, také prejavy a toľko ľudí. A keď to náhodou nejde, tak sú sklamaní a nedajú si povedať. Oni si nedajú povedať, že toto je výsledok desaťročného života s Bohom a postupného rastu. Prechádzania cez dobré chvíle i zlé chvíle. A preto v nejakej oblasti narastú veľmi rýchlo a tie ďalšie ich potopia.
Pomalý rast. Pozrieme sa aj na to, pretože je to najbežnejšia diagnóza aj medzi nami. Rastieme pomaly a namiesto toho, aby sme rýchlo vyhľadali lekára, tak si povieme, že nemusí každý rásť rýchlo. Alebo, že je mnoho takýchto ľudí. Bojím sa lekára, lebo čo, keby mi náhodou povedal nejakú krutú pravdu. Keď hovoríme o čase, je dôležité správne načasovanie. Boh vám povedal, čo máte urobiť. Prvá časť kresťanov si povie: „Čo ja viem, to asi ani nebol Boh.“ Nevie to rozlíšiť a nič neurobí. Druhá časť kresťanov si povie: „Toto mi povedal Boh, že mám urobiť? Tak sa rýchlo zoberiem a začnem to robiť.“ A iba málo početná časť kresťanov sa spýta Pána: A Pane kedy? Teraz? On ti povie: „Nie.“ To je cieľ, to bude o tri roky alebo o štyri. Poznám mnoho sklamaných ľudí, ktorí vykročili hneď a zabudli sa Pána spýtať: „Pane kedy?“ To môže byť aj to, čo sa týka charakteru. Hneď chcem byť taký ako oni. Hneď chcem byť taký ako ten a keď sa mi to nedarí, aspoň sa tak budem tváriť. Viete to je smiešne. Čítal som na to pekné prirovnanie. Keď sa deti oblečú do šiat dospelých, vyzerajú smiešne. Moja dcérka si s veľkou obľubou obúva mamine topánky. Naučila sa v nich aj veľmi dobre a veľmi rýchlo chodiť. To nie je prejav zrelosti, to je prejav detinstva. A je to naozaj na zasmiatie a na milú zábavu. Aj my tak niekedy pôsobíme. Tvárime sa tak. Dáme si veľké topánky a mamine šaty a tvárime sa, že aj my sme už dospelí, aj my sme už zrelí. Len si nepripustiť, že takí nie sme. Treba rešpektovať duchovné zákonitosti. Keď to nerešpektuješ, niekde sa ti to vráti. Preto potrebuješ dozrievať postupne. Potrebuješ rešpektovať aj čas. Proste Boh nebude robiť nejaké také veci, že ťa vytrhne z času a prenesie len preto, že ty chceš byť rýchlo duchovný. Sklamal by si ho. Nevyrástol by si, nevydržal a nešiel by si ďalej.
Biblia na slovíčko čas používa tri výrazy: kairos, druhý je chronos a tretí oras. Veľmi dôležité sú tie prvé dva. Keď povieme čas, máme na mysli hodiny. Čas, ktorý plynie. A na to Biblia, Nový zákon používa slovo chronos. Od toho sú odvodené významy disciplína, ale aj prístrojov, toho čo sa deje. To je tento čas. Ten myslíme, keď hovoríme, že za určitý čas by si mal vyrásť takýmto spôsobom. To je ten čas, ktorý všetci musíme brať do úvahy a ktorý je taký prirodzený. Pre nás ide o prirodzený vývoj. Biblia používa ešte jeden termín – kairos. Toto slovo znamená tiež čas. Keby som to chcel pochopiteľne preložiť, znamená to zvláštny čas. Neobyčajný čas. Čas, ktorý sa nepočíta na minúty, alebo na sekundy a hodiny. Tento čas sa nazýva príhodný čas. Zvláštne obdobie. Cez toto obdobie Boh zasahuje výnimočným spôsobom do našich životov. Preto, keď Biblia hovorí, že teraz je čas príhodný, teraz je čas spásy, má na mysli kairos. Má na mysli niečo zvláštne, kedy Boh dáva zvláštny čas na to, aby sa s tebou niečo udialo. Cez tento kairos človek dokáže rásť rýchlejšie. Keď vie správne zareagovať na kairos, tak sa s ním udejú zvláštnejšie veci. A jeden z dôležitých bodov nášho ne-rastu je, že zle zareagujeme na Boží kairos a vtedy ho prepasieme. Prepasieme zvláštny Boží čas, kedy on zasahuje. Teraz vás chcem trošku nastrašiť. Boží kairos nie je len čas prebudenia. Nie je len čas duchovnej moci. Nie je čas Turíc, čas prívalu, čas mohutných zázrakov, ale je to napríklad aj čas súženia. My sa vieme dobre postaviť ku kairos, ktorý je plný dynamiky, Božieho oslobodzovania, rastu, zázrakov, obracania mnohých. Ako príjemne nám bolo v Námestove. Aká úžasná moc tam bola. Ako ľudia odovzdávali život Pánovi, ako prichádzali pre modlitbu. To bol Boží kairos. Ale Boží kairos je aj keď na teba dopadne súženie. On dokáže tak isto a možno ešte aj viac urobiť vtedy, keď si v súžení ako vtedy, keď si účastný takýchto vecí. Toto by som chcel, aby ste pochopili. Je to čas Božieho konania. V Lk 22,31, určite budete všetci poznať, je napísané niečo o apoštoloch. Je tam napísané: „Šimon, Šimon, hľa, Satan si vás vyžiadal aby vás smel preskúšať, preosiať ako pšenicu. Ja som však za teba prosil, aby tvoja viera nezlyhala, aby neochabla. A ty až sa obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ Apoštoli boli povolaní, dopadol na nich Boží čas, kairos a nebolo to nič príjemné. Satan si vyžiadal, aby ich mohol preosiať ako pšenicu, aby ich mohol preskúmať a Ježiš za nich prosil a prosil aj za Petra, aby jeho viera neochabla a aby potom utvrdzoval svojich bratov vo viere. A toto je slovo aj pre nás. Peter prešiel týmto časom. Bol to krutý čas a zo začiatku nechcel naňho reagovať. Aj on hneď hovoril: „Pane, s tebou som hotový ísť aj do väzenia, aj na smrť.“ Niekedy si aj my takto hovoríme: „Nejaké súženie? Brnkačka. Aleluja, prejdeme cez to. More otvor sa. Problémy preč.“ Na mnohé problémy to takto platí, lebo mnohé problémy, mnohé duchovné veci na nás prichádzajú s takou skúškou: „Skús ma prijať, však urobíme nejaký kompromis.“ Keď konáš v Božej autorite, v autorite mena Ježiš nad nimi, oni prejdú, lebo to nebol kairos. To bolo len pokúšanie v obyčajnom čase. V tom chronos. Ale niekedy Boh posiela zvláštny kairos a vtedy ti nepomôže vyháňať a neviem čo všetko, dušovať sa. Vtedy ti pomôže len byť verný. Len byť verný. A nechať sa preosiať. A to je preto, aby keď tým prejdeš, mohol si pomáhať iným. Aby porástla aj tvoja viera. Lebo v Rim 5,3: „…a nie len to, veď my sa chválime utrpením, lebo vieme, že z utrpenia rastie vytrvalosť.“ To, či si naozaj vytrvalý sa ukáže iba vtedy, keď na teba dopadne súženie. Nikdy inokedy sa to nedá zistiť. Keď je každému dobre, každý dokáže byť vytrvalý. Keď je zle, každý uteká. Poznám to aj v stretkách. Kým sa darí, kým to všetko ide, taký sme verní, takí sme súdržní, tak dokážeme do všetkého ísť. Tak dokážeme podporovať ľudí. Prídu problémy, šmyk preč. Ja s týmto nemám nič spoločné. To oni sami. Ja som ani netušil, že niečo také sa chystá. Ani som nevedel, čo sú to za ľudia. Musím ísť od nich preč. Prepásli veľkú šancu, lebo Písmo hovorí, že keď prejdeš súžením, utrpením, týmto preosiatím, dostaneš vytrvalosť. A vytrvalosť v sebe rodí osvedčenosť. Iba ľudia, ktorí sú vytrvalí, sú osvedčení. Ja pracujem s mnohými ľuďmi, ale sústreďujem sa na tých, ktorí sú vytrvalí. Lebo viem, že o tých sa môžem oprieť. Pol roka, rok dokáže každý byť hurá, hurá. Skús taký byť päť rokov. Potom ti budem dôverovať. Potom sa budem môcť o teba oprieť. Skús prejsť niekoľko ťažkostí a potom budem vedieť čo si zač. A preto Pán dopúšťa niekedy tieto zvláštne chvíle. Naozaj je to kairos. Sú to chvíle milosti. Možno, že budete z toho aj prekvapení, ale naozaj sú to chvíle milosti. Pretože Boh nás musí čistiť a musí taviť náš charakter. To slovenské „v núdzi poznáš priateľa“ je z Biblie. Iba v súžení poznáš, čo je tvoj brat zač. Iba vtedy zistíš, kto je priateľ. A vtedy zistíš, kto je akože priateľ. Inak to nemáš ako zistiť. A iba v súžení Boh zisťuje, že čo si zač.
Mám taký veľmi dobrý príbeh. Keď sme boli minulý rok na kampani, prespávali sme raz v jednom meste. Keďže nás bolo asi sedemdesiat alebo osemdesiat a my s Braňom sme urobili takú hlúpu chybu, že sme pustili všetkých naraz s tým, že však sú to ľudia, ktorí už majú za sebou týždeň kampane, že vedia ako sa správať, tak sa všetci nahrnuli a všetci si začali obsádzať izby. Teraz logicky premýšľajte. Mladí, hoci mali aj veľké batohy a všetko možné so sebou, predbehli všetkých ostatných a obsadili si izby. Normálne. Sú tu izby pre všetkých, ideme. Lenže potom sa zistilo, že tie izby celkom nesedia. Tí, ktorí dorazili po nich prechádzali izbu po izbe a zisťovali, že sú obsadené. Potom sa to začalo prejavovať. Najskôr začala byť mierna nervozita. Potom poznámky akože: „Kto to tu zorganizoval? Prečo je to takto? Ja mám ísť domov, alebo čo? Čo sú títo zač, čo ich nikto nevyhodí? Prečo ja mám byť zrovna vonku, prečo nie niekto iný?“ Toto sa reálne začalo šíriť a my sme si povedali „ups“. Prišlo trocha súženia a hneď sa prejavilo, čo sme zač. „Aleluja“ nás rýchlo prešlo, keď sa začalo jednať o to, že či budem mať posteľ, alebo nebudem mať posteľ. Veselé však? Pritom stačilo chvíľu vydržať a všetko sa vyjasnilo, všetko sa nejak uložilo. Išli sme za vedúcim a našli sa ďalšie izby. Našla sa vedľa ďalšia chata. Nebol žiaden problém. Iba niektorí z nás nemali trochu vytrvalosti a trochu viery a trochu dôvery, že sa to naozaj vyrieši. A toto je princíp, kedy sa ukáže ako si vyrástol, ako si zrelý. Keby si bol zašiel niekam do kútika a chvíľu sa modlil: „Pane, mám teraz hnev na nich, žehnám im, viem, že sa o mňa postaráš.“ Alebo to riešim iróniou, hnevom, vykrikovním a tým, že idem domov. Bolo to inak dosť ďaleko, takže tie poznámky, že idem domov, boli dosť zbytočné. Tuto sa ukazuje, aký sme. Bola to maličkosť a hneď sa to ukázalo.
Tieto obdobia zosiela Pán na to, aby nás prečistil. V Hebr 12,1-10 sú napísané veľmi zaujímavé slová: “Preto aj my, obklopení takýmto zástupom svedkov, odhoďme všetku príťaž a hriech, ktorá nás opantáva a vytrvajme v behu, ako nám dal Pán s pohľadom upretým na Ježiša pôvodcu a zavŕšiteľa našej viery. Alebo toho, kto našu vieru vedie od začiatku a privedie ju až do cieľa. On miesto radosti, ktorá sa mu núkala podstúpil kríž nedbajúc na potupu. Preto usadol po pravici božieho trónu. Myslite na toho, čo všetko musel znášať od hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu. Pretože v zápase s hriechom ste ešte nemuseli preliať svoju krv. Čo ste už zabudli na slová, ktorými vás Boh povzbudzuje ako svojich synov?“Syn môj, podrobuj sa disciplíne Pánovej a neklesaj na mysli keď ťa karhá. Koho Pán miluje toho prísne vychováva a trestá každého, koho prijíma za syna.“ Podvoľujte sa jeho výchove. Boh s vami jedná ako so synmi. Bol by to vôbec syn, keby ho otec nevychovával? Ak ste bez takej výchovy, akej sa dostáva všetkým synom, potom nie ste synovia, ale cudzie deti. Naši telesní otcovia nás trestali a predsa sme ich mali v úcte. Nemáme byť oveľa viac poddaní tomu otcovi, ktorý nám dáva ducha a život?“ Veľmi zaujímavé je: „Už ste zabudli na slová, ktorými vás Boh povzbudzuje?“ Povzbudzujú vás tieto slová? „Syn môj, podrobuj sa disciplíne Pánovej a neklesaj na mysli, keď ťa karhá. Koho Pán miluje, toho prísne vychováva.“ Je to povzbudzujúce? Moc teda nie, však? Pre nás, ktorí máme zmýšľanie, že najlepšie je iba to, čo je najvýhodnejšie pre nás. Momentálne. A tieto slová nás majú povzbudiť. Máme povedať: „Aleluja. Výborne, takže Boh nás má za synov. Nie sme preňho cudzí. Vychováva nás. Karhá nás. Dokáže byť na nás prísny.“ A ešte jedno veľmi zaujímavé: „Myslite na to, čo všetko on musel znášať od hriešnikov“ alebo „čo všetko vytrpel, aby ste neochabovali a neklesali na duchu.“ Keď klesáš a ochabuješ na duchu, zabudol si myslieť na Ježiša. Zabudol si myslieť na to, čo všetko podstúpil.
Týmto som prešiel k tretej veci a to je, že sa potrebuješ rozhodnúť. Tretia vec, ktorá ťa dokáže brzdiť v raste je to, že si sa pre to nerozhodol, že si neaktivoval svoju vôľu, že si ju aktivoval nesprávnym smerom alebo si si povedal, že budeš robiť to, čo je výhodnejšie. Toto naozaj robia deti. Deti si vždy vyberú to, čo je pre nich výhodnejšie, čo je pre nich príjemnejšie a to je dobre. Viete si predstaviť dieťa, ktoré by dostalo na tanier jedlo a povedalo by: „Mama vieš, v tejto praženici je príliš veľa cholesterolu, a tak hoci ju ľúbim, radšej ju nezjem a dones mi radšej nejakú minerálku.“ Nebolo by vám to divné? Povedala by: „Si normálna?“ alebo „Si normálny? Rýchlo to zjedz. Potrebuješ z niečoho žiť.“ Bolo by vám to divné. Pri dospelom by vám to nebolo divné, keby niekto povedal: „Viete, mám veľmi veľký cholesterol a ide mi o zdravie. Často som u lekára a môžem zomrieť. Nebudete sa hnevať, keď si nedám to vajíčko?“ Budete to brať úplne normálne. A takto sa má prejavovať dospelý, zrelý kresťan. Ten, ktorý došiel do zrelosti. Budem vedieť, že toto je síce príjemné, ale Boh chce odo mňa, aby som urobil toto. Ja som sa rozhodol, že budem robiť to, čo chce Boh. Máte polovicu výhry za sebou. Veľká časť nášho ne-rastu je, že sme sa nerozhodli. Že sme si pevne nepovedali, že sme sa nerozhodli v srdci. Že sme nepoužili správne vôľu. V Hebr 5,11 je napísané niečo zaujímavé. Prečítam vám to, o čom hovoril minule Braňo: „O tom by vám bolo treba ešte veľa hovoriť.“ Predtým hovoril o Kristovom kňazstve podľa radu Melchizedecha. O hlbokých a tajomných veciach. „Ale je veľmi ťažké vám to vysvetliť alebo vyložiť, pretože vy nieste ochotní počúvať.“ V origináli je doslovne napísané: „Stali ste sa neochotnými počúvať.“ „Za takú dobu už ste dávno mali byť učiteľmi a zatiaľ potrebujete, aby vás niekto učil abecede Božej reči alebo počiatkom. Potrebujete mlieko a nie tuhý pokrm. Každý, kto potrebuje mlieko, pretože si ešte neprivykol na slovo spravodlivosti“, teda pevnému pokrmu, „je ako nemluvňa.“ Stali ste sa neochotnými počúvať. A to je tvoje rozhodnutie. To je vôľa. Rozhodol si sa počúvať alebo sa postupom času stávaš neochotný počúvať? Potom nerastieš. Potom si ako dieťa. S dieťaťom sa dá rozprávať iba keď chce. S dieťaťom sa dá modliť iba keď chce. S dieťaťom sa dá učiť iba keď chce. Ak to robíme takto stále, sme iba deti. Zdá sa, že to bol častý problém kresťanov, lebo niečo podobné píše aj apoštol Pavol v 1Kor 3,1-3: „Ja som k vám, bratia, nemohol hovoriť ako k tým, ktorí majú Ducha, ale ako k tým, ktorí myslia telesne. Ako k nedospelým v Kristovi. Mliekom som vás živil. Iný pokrm som vám jesť nedával, pretože by ste ho nemohli zniesť. A ani teraz ho ešte nemôžete. Pretože patríte svetu.“ Zdá sa, že to bol dosť častý problém ľudí, ktorí nerástli ďalej. To bol dosť častý koreň problémov v jednotlivých spoločenstvách. Aké je ľahké, byť neochotný počúvať. Teraz by som tak rád vedel, keby mi Boh dal duchovný vhľad, koľkí z vás teraz ochotne počúvajú a koľkí počúvajú neochotne. Alebo im to len tak ide po tom pancieri. Že: „Fajn, ďalšie dobré slovo.“ Alebo: „Dobre sa to počúva.“ Lebo ani oni nehovorili Pavlovi: „Nehovor nám už. My nie sme ochotní ťa počúvať.“ Alebo: „Už skonči.“ Oni sa tvárili zbožne a počúvali ho. Neochota počúvať spočívala v niečom inom. Spočívala v tom, že si nikdy nič z toho nezobrali. Nikdy sa nič nenaučili. A naučiť sa mohli iba vtedy, keď podľa toho vykročili. To, koľko sa naučíš sa nemeria podľa toho, koľko si dostal do hlavy ale podľa toho, koľko z toho používaš. Koľko z toho využívaš. A preto ochota počúvať znamená ochota žiť. Veľmi dobre to vystihuje to české „poslouchat“. To znamená „poslúchať“. Počúvať a poslúchať. Iba tak sa to dá, iba vtedy rastieš. A preto ty musíš aktivovať svoje rozhodnutie, svoju vôľu. Viete, v Ježišovej moci je, že by tu poriadne zahrkotal a povedal: „A teraz všetci počúvajte. A poriadne. A kto nebude podľa toho žiť, bude výprask.“ Donútil by nás, ale to nerobí. To nechce. Chce tvoju dobrovoľnosť. Chce tvoju túžbu a chce tvoje chcenie. Vtedy to budeš robiť. Ako rast má začiatok tým, že sa počneš a potom narodíš, tak aj duchovný rast má začiatok. Tvoj krst, tvoje pokánie, tvoje vydanie sa Pánovi. Potom musíš rásť. A ten rast znamená, že ideš od tých jednoduchých a základných právd ďalej, k ďalším Božím tajomstvám. Tým jemným rozdielom k poslušnosti, k počúvaniu. To znamená, že sa naučíš rozlišovať dobré a zlé. To je zrelosť. Že sa naučíš byť zodpovedný a že meníš svoj charakter.
Rast predpokladá učiteľa. Predpokladá pomocníka. Niekoho, kto ťa zaučí, aby si sa stal dobrým. Boh s týmto počíta. Posiela nám učiteľa, tešiteľa, radcu, pomocníka, advokáta, potešiteľa a ešte neviem, čo všetko naraz. A hovorí: „Je lepšie, aby som odišiel, aby k vám prišiel iný Tešiteľ.“ To je Duch Boží. Duch Svätý. A Ježiš o ňom hovorí dve veci: „Zostane pri vás naveky.“ Duch Svätý, ten, ktorý ti má pomôcť stať sa zrelým, je pri tebe naveky. Božie zasľúbenie – naveky. Aj v čase súženia, keď si vtedy hovoríme: „Bože, kde si? Ako sa na to môžeš pozerať?“ Aj v čase radosti: „Aleluja, všetko je fajn“. Vždy je pri tebe. A druhá vec je: „Naučí ťa všetko, čo potrebuješ a pripomenie ti všetko, čo hovorí Ježiš.“ Bez tohto Ducha sa nezaobídeš. Bez toho, že by ti Boh pomáhal svojou milosťou nebudeš rásť.
Musíš k tomu urobiť tri veci. Musíš nežiť v nevedomosti. To znamená byť vyučovaný, prijímať poznanie, prijímať Božie veci. Druhá vec je, že musíš byť ochotný. Nesmieš mať neochotné srdce počúvať a činiť. To znamená, že musíš zmeniť svoju vôľu. Prikázať svojej vôli a povedať: „Bude to takto.“ A tá tretia vec je, vedieť sa postaviť správne k času „kairos“. Vedieť ho správne ohodnotiť ako Svätý Boží čas a to je jedno, či je to čas radosti alebo čas súženia. V Kor je napísané, že Boh je ten, ktorý nás potešuje v každom súžení. Ďalej je napísané, aby sme aj my mohli potešovať ľudí, ktorí sú v súžení. On ťa potešuje. Posledná vec, ktorú potrebuješ, je mať pomocníka. Mať Ducha. Byť ním preniknutý. Chodiť v Duchu. Život v Duchu znamená chodiť v Duchu. To je veľké tajomstvo. Zároveň musíme vedieť, že tento učiteľ je pri nás, tu pri mne a vo mne. Je v nás. To je Ježišovo zasľúbenie. A Duch Svätý z nás urobí druhého Krista. Lebo my máme dorásť do podoby Krista. Duch Svätý z nás urobí podobu Krista. Duch Svätý je iba vtedy tvoj pomocník a tvoj vodca, keď ťa vedie. Keď sa ním necháš viesť. To musíš vedieť sám, či sa ním necháš viesť. A ako nás vedie Duch Svätý? Vedie nás cez myseľ, alebo cez voľu, alebo cez city, alebo cez telo, cez naše schopnosti? Ako nás vedie Duch Svätý? Cez nášho ducha. Duch Svätý vstupuje do nášho ducha. To sa deje krstom, vierou, prijatím Pána. To všetko by mala byť jedna veľká množina, ktorá súvisí. Krst, viera, prijatie Pána. Vstupuje do nášho ducha, do nášho tajného vnútra. Do toho, čo nevieme ani poriadne pomenovať a vystihnúť. A cez nášho ducha ovplyvňuje náš rozum, naše city, našu vôľu a pomáha jej, naše schopnosti a dokáže ovplyvňovať aj naše telo. Toto je práca Ducha a chcem aby ste vedeli, že ho potrebujete prijať. Potrebujete viac. Potrebujete rásť. Vy ho zúfalo potrebujete, aby ste mohli rásť. Ak túžiš rásť ďalej a ďalej, zúfalo potrebuješ Ducha Svätého. Ak chceš zostať taký istý ako si a možno si na tom veľmi dobre, tak nepotrebuješ zúfalo Ducha Svätého. A vtedy naňho nebudeš volať a nebudeš ho sťahovať a nebudeš naňho volať: „Príď ku mne“. Lebo ho nepotrebuješ. Lebo nepotrebuješ ísť ďalej. Nepotrebuješ rásť. Nech si tu super svätý, nech žiješ s Bohom úplne fantasticky aj tak časom potrebuješ rásť. Ako prejde čas, musíš byť zrelší, zrelší a zrelší až ísť k dokonalosti, ktorá je Pánova. A to je moja posledná veta teraz: Ak nechceš rásť, tak zúfalo nepotrebuješ Ducha Svätého a nebudeš ho prijímať. Ak chceš rásť, budeš vedieť, že ho zúfalo potrebuješ, lebo iba On jediný zabezpečí tvoj rast. A ty mu máš v tom pomáhať tými vecami, o ktorých sme dnes hovorili.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
