Dotýkajúci sa Boh – Spoločenstvo Martindom

Ježiš zmenil predstavu o Bohu. On sa stal človekom. Dotýkajúci Boh sa stal Bohom, ktorý sa nechá dotknúť druhými.

Ako by si sa zatváril, keby sa v tejto chvíli zjavil pred tebou Ježiš v ľudskom tele, tak ako ho mali možnosť poznať jeho súčasníci pred 2000 rokmi? Ja by som pravdepodobne k nemu hneď priskočil a pýtal by som si od neho odpovede na moje otázky. Idem, Pane, správnou cestou? Záleží ti na mne? Kedy sa zmenia tieto a tie iné veci? Zmenia sa vôbec? Vôbec neviem, ako by mi v tej chvíli odpovedal na moje otázky, ale v každom prípade by to bol veľký zážitok len tak ho stretnúť a možno sa ho dotknúť.

Dotknúť sa Ježiša, ktorý by sa zjavil v tomto čase, by bol pre mnohých hmatateľný dôkaz, že on je a existuje. Samozrejme niekto neuznáva ani dotyk ako istotu. Tiež môžu napadnúť iné otázky: Je to Ježiš, ten, čo sa mi tu teraz zjavil? Neklame ma zrak alebo moje zmysly? Nie je to iba prelud? V Ježišových časoch neverili mnohí ľudia ani rukolapným dôkazom – zázrakom a uzdraveniam.

Boh s každým pracuje originálnym spôsobom. Do môjho života zasiahol tak, že v ňom urobil hlbokú jazvu, aby som si to poriadne zapamätal. Dotkol sa on mňa, ešte skôr ako ja jeho. Ten dotyk nebol fyzický, ale duchovný. Ale reálnejší a zapamätateľnejší než ten fyzický.

Veľa dotykov a objatí časom v ľudskej mysli vybledne; sú to iba fyzické dotyky. Ale Boh sa dotýka centra našej bytosti a to zatrasie človekom viac. Nedotýka sa nášho tela, našej kože, alebo vlasov (i keď niekedy aj tak), ale dotkne sa človeka v jeho vnútri. Keď sa Boh dotkne vnútra konkrétneho človeka, je to niečo originálne. Nedá sa to použiť ako dôkaz existencie pre druhých, dá sa to použiť ale ako svedectvo o tom, že Boh nie je ďaleko, ale môže sa dotknúť aj toho, kto ho nehľadá, alebo nemá o neho záujem alebo aj toho, kto už dlho túži po jeho dotyku.

V časoch Ježiša sa jeho bytosti mohlo dotknúť množstvo ľudí. Niektorí sa k nemu neodvážili priblížiť a tak sa ho dotkli iba očami. Niektorí však mohli zakúsiť jeho blízkosť, či už to bolo podanie ruky, objatie, položenie jeho ruky na druhých, rozhovor s ním. V každom prípade takmer každý Ježišov súčasník musel bojovať vo svojom živote s inou predstavou o Mesiášovi, ktorá bola vžitá v tom čase. Nebola to vo všeobecnosti predstava o slabom človeku, ale o mocnom Bohu, nie o tom, ktorý sa dotýka vnútra človeka, ale o tom, ktorý vyvýši Židovský národ nad ostatné.

Nebola to predstava o Bohu, ktorý sa dotýka. Nebola to predstava o Bohu, ktorý sa nechá dotknúť druhými. Ježiš túto predstavu o Bohu zmenil. On sa stal človekom. Dotýkajúci Boh sa stal Bohom, ktorý sa nechá dotknúť druhými. Chceš sa ho dotknúť aj ty, alebo radšej sa necháš dnes dotknúť Bohom? Nech už si vyberieš čokoľvek alebo nech už sa stane čokoľvek, prajem ti, aby to posilnilo tvoju vieru v tomto období, kedy si pripomíname, že Boh sa stal jedným z nás, stal sa človekom a bol nám podobný vo všetko, v úplne všetkom, okrem hriechu.

Rišo Štefák

Stáva sa jedným z nás

Veľmi ma zaujalo, čo v krátkom rozhovore pre Nahlas povedal náš kňaz Jozef Haľko: že by sa dalo povedať, že stvorenie je sväté. Áno, je to naozaj tak. Boh stvoril všetko s láskou. Nemusel, chcel. Je viacero náboženstiev, ktoré hovoria, že stvorenie je zlé a že sa ho treba nejako zbaviť. Dokonca bolo aj niekoľko kresťanských siekt, ktoré tvrdili takéto veci.
No stvorenie je dobré, je do neho zakódovaný Boží zámer.
Napriek tomu, že stvorenie je dobré a pochádza od Boha, tak to, že Boh Syn (druhá božská osoba) si berie telo z mladej devy Márie, znamená obrovské poníženie pre Boha a obrovskú poctu a povýšenie pre človeka.
Čo bol ochotný Boh urobiť pre človeka? stotožniť sa s tým, čo vytvoril, stvoril, so svojim „výrobkom“.
A prečo? Aby zobral náš údel, aby sa mohol s nami úplne stotožniť a aby mohol na seba zobrať naše viny, naše hriechy, náš trest.
Mohol si zobrať telo ako dospelý, kázať a umrieť na kríži. No On chcel byť úplne ako my: bol v lone matky, narodil sa, bol dieťatkom, nosil plienky, učil sa chodiť, hral sa s kamarátmi, zažíval od nich aj nepríjemné veci, pomáhal rodičom, pracoval, …
Je naozaj Boh s nami, Emanuel. Vie, čo to je byť človekom. Ukázal nám, že sa dá naplniť Božia vôľa. Isteže, môžeme si povedať, že sa mu ľahko plnila Otcova vôľa, keď bol nielen človek, ale zároveň aj Boh. No tým, že sa Pán Ježiš s nami stotožnil, že zobral na seba naše hriechy, že za nás zomrel, že nás vykúpil, sa stalo to, že máme nový život, že máme milosť Božiu v sebe, že v nás pulzuje Boží život. A preto aj my môžeme a máme plniť Božiu vôľu, Otcovu vôľu.
Preto keď uvažujeme o Vianociach, o Vtelení a Narodení Pána, tak je to nielen to, že my máme prijať Jeho, nachystať si srdcia ale je to aj o uvedomení si toho, že On už prijal nás, stáva sa jedným z nás, stáva sa nami. My sme už v Jeho srdci.