Nie som ustanovený za exorcistu, ale ľudia ku mne prichádzajú neoficiálne pre službu oslobodenia a normálne sú ku mne odporúčaní od niekoho iného. Prosia o oslobodenie a ukáže sa potreba vnútorného uzdravenia alebo naopak. V minulosti som slúžil prevažne vnútorným uzdravovaním, emocionálnym uzdravovaním a uzdravovaním spomienok, spolu so oslobodzovaním. Prednedávnom som sa častejšie stretával s potrebou uzdravovania (vplyvu) záťaže od predkov a odstraňovania prekliatí.
Ako väčšina z vás vie, symptómy sa nie vždy ľahko odlišujú. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako psychická choroba, môže byť dôsledkom časnej traumy, ktorá potrebuje emocionálne uzdravenie. Rovnako môže byť potrebné jasné oslobodenie alebo oslobodenie od (vpyvu) záťaže po predkoch. Normálne aspoň hodinu počúvam a vytváram si provizórnu diagnózu predtým, než sa modlím s klientom a uvedomujem si, že ďalšie rozlišovanie prichádza s pokračovaním služby.
Praktický príklad
Magdaléna má 26 rokov a priviedol ju priateľ, ktorého dcéra sa so mnou stretla pred dvomi rokmi. “Nemohli by sme k vám priviesť Magdalénu na modlitbu, kvôli zlomeniu akéhokoľvek duchovného zadržiavania, ktoré by ju mohlo ovplyvňovať cez jej rodinné putá hlavne od jej otca.” Táto mladá žena bola v stave značného napätia s neustálym bojom prebiehajúcim v jej hlave; bol to hlas jej matky, ktorý ju kritizoval a hovoril jej čo má robiť a čo nemá robiť, hoci jej matka stále žila. Trpela bulímiou (prejedaním sa a zvracaním) a mentálnou anorexiou (sebavyhladovávaním) a zvykla sa často rezať na tele. Z času na čas priveľa pila a rozškrabávala si nohy a ramená, kým neboli rozodraté a krvavé. Jej strýčko, manžel jej tety, je slobodomurár.
Potrebuje snáď oslobodenie od hlasov v jej hlave, alebo má prejavy schizofrénie? Poukazuje bulímia a anorexia na nejakú sexuálnu traumu? Možno je sužovaná seba-deštruktívnym duchom. Je tu rodinné puto so strýčkom slobodomurárom?
Ako som počúval jej príbeh, začala sa objavovať určitá schéma. Je tretím dieťaťom s dvoma staršími bratmi. Jej otec je alkoholik a ateista. Jej matka je silná katolíčka, veľmi dominantná ale bojazlivá, postrádajúca vrelosť. Jej otec v skutočnosti nemal s deťmi nič do činenia (nezaujímal sa o ne) a keď sa zaujímal, tak to bola vždy prehnaná reakcia. Matka prevzala všetku rodičovskú zodpovednosť, ale vždy to bolo v dominujúcom a kritizujúcom duchu.
Od Magdaléniných najmladších spomienok, bol jej otec na matku násilnícky. Ako to robievajú malí ľudia, cítila sa zodpovedná za ochraňovanie svojej matky, ale samozrejme bola bezmocná a nemohla jej pomôcť. Táto bezmocnosť spôsobila, že sa cítila veľmi vinná, čo bolo ešte zhoršované neustálym kriticizmom jej matky. Nedostala náklonnosť (lásku) ani od otca, ani od matky a neskôr, keď v osemnástich opustila rodičovský dom a išla žiť do domu svojho staršieho brata, prevzal rolu dominovania a kritizovania jej života on. Našťastie, dáma, ktorá ju priviedla a jej manžel, jej poskytovali prijatie a náklonnosť, ktoré tak veľmi postrádala v rodičovskom dome. Toto jej dodávalo dôveru, že by sa veci mohli zlepšiť.
Poukázal som jej na to, že hlasy v jej hlave boli niečo ako záznam týrania jej matky voči nej. Pýtal som sa jej, prečo sa zraňovala, povedala, že niekto musí dostať trest za všetko to, čo bolo zlé a ona sama bola jedinou osobou, ktorú mala pod kontrolou. Mimochodom, chlapec by v podobnej situácii určite začal trestať iné deti, zastrašoval a tyranizoval by ich. Vysvetlil som jej, že anorexia bola trestaním seba samej hladovaním a bulímia bola hľadaním útechy za nedostatok lásky v jej živote v prejedaní. Cítil som, že ten strýčko slobodomurár nemal dostatočne blízky vzťah, aby mohol mať negatívny duchovný vplyv, ale pitie by mohlo byť dôsledkom nejakého vplyvu predkov. Všetko toto, ako povedala, jej do jej situácie dávalo zmysel.
Keď sme sa dostali k predbežnej diagnóze, začal som sa s ňou modliť. Vyhlásil som moju vieru v prítomnosť Ježiša Krista, vzýval som ochranu Ježišovej Presvätej Krvi a vyzval som ju, aby sa ku mne pripojila v skutku kajúcnosti uznaním našej potreby Božieho zľutovania. Modlil som sa za akékoľvek oslobodenie, ktoré by potrebovala, pretože si myslím, že rozlišovanie ohľadne oslobodenia, je všeobecne dané počas modlitby za konkrétnu vec určitým pocitom (dojmom) opozície voči modlitbe. Bolo tam len malé množstvo opozície, ktorou by sa bolo treba zaoberať a tak som sa začal modliť za vnútorné uzdravenie. Pretože Pána môžeme poprosiť, aby prišiel na každé miesto (do každej oblasti srdca) a uzdravil ho, a podobne aby spätne prišiel do každého minulého času, aby vykonal uzdravenie (vecí z minulosti), prosil som Ho, aby prišiel spätne do tých chvíľ v jej živote, keď bola osamelá, keď videla, ako bola jej matka týraná a cítila sa byť za to zodpovedná a trestala sa hladovaním alebo fyzickým zraňovaním seba samej; do chvíľ, keď bola (psychicky) týraná, a keď si dodávala útechu prílišným jedením. Počas modlitby začala plakať a vedel som, že sa dotýkala svojich emócií patriacich k týmto chvíľam jej života. Potom som sa krátko pomodlil, aby bola oslobodená od čohokoľvek, čo by ju ovplyvňovalo k pitiu zo strany predkov. Ukončil som modlitbu tým, že som sa modlil za jej naplnenie Duchom svätým, chválil som Boha chválospevom “Glória” a pomodlil som sa “Salve Regina”. Z tejto služby mala trvalý prospech.
Služba oslobodzovanie od (vplyvu) záťaže predkov
Najprv rozpoviem, ako som sa k tomu dostal. Pre mňa to začalo, keď mi jedna mladá dáma povedala, že jej otec nedávno zomrel, ale, ako povedala, “ešte stále sa tu poneviera”, a jej to nerobilo dobre. Mohol by som “ju toho zbaviť”?
Tak som sa začal modliť za oslobodenie a kým som sa modlil, prišla mi na myseľ myšlienka, že potom, ako otec zomrel, jeho dcéra mu bola dôležitejšia než Boh, preto vlastne on potreboval modlitbu. Tak som sa modlil aby mu bolo ukázané, že láska Ježišovho Srdca, ktorý zomrel za to, aby ho mohol oslobodiť, je oveľa nádhernejšia a plnšia prisľúbení, než čokoľvek, čo by mohol prijať od svojej dcéry. Prednedávnom povedala: “Odišiel!” Pripustil som, že ak ona bola teraz slobodná, tak aj on.
Ďalší vývoj mojej služby nastal, keď prišli ľudia, aby sa dozvedeli o službe uzdravovania rodokmeňa. Ďalšia pani prišla ku mne kvôli striedajúcim sa problémom s hrdlom, ako rozličné druhy laryngitídy, pharyngitídy, alebo opuchnutý hrtan. Hovorila, že lekári nemohli nájsť žiadnu fyzickú príčinu týchto zdravotných problémov; nemohla by byť príčina v rodokmeni? Povedal som, že neviem, ale budem sa modliť za jej predkov. Keď som prišiel k tomu z nich, ktorý sa obesil pred 6 generáciami, začala sa dusiť. Podľa princípu, že keď sa niečo deje, pokračujeme v modlitbe za túto oblasť, pokračoval som v modlitbe za túto osobu predka. Po krátkej chvíli sa dusenie skončilo; povedala “Odišlo to!”. Pripustil som, že tá obesená osoba bola teraz na pokoji, že on alebo ona sa nejako zasekli v traumatickom dusení sa pri obesení. Tiež som pripustil, že pri tejto udalosti stres zo smrti mohol spôsobiť dokonca aj fyzické problémy u živých.
Ako sa takého veci prenášajú? Naznačenie súvislosti (vysvetlenie) prišlo pred viac než rokom, keď som vysvetľoval tento príbeh pri uzdravujúcej sv. omši. Keď som popisoval stres z dusenia, videl som, ako jedna žena zo spoločenstva, ktorú budem volať Jenny, zrazu naklonila hlavu na jednu stranu a dostala sa do kŕčov ako pri dusení. Akoby to bola ona, ktorá sa dusila pri obesení. Vedel som, že ona nevedela, že jej prastrýc bol pred rokmi obesený v Írsku. Keď som ju neskôr videl, povedala mi, že jej neustále bolo zle, odkedy zomrela jej stará matka, čo bolo približne odvtedy, čo sa vydala. Taktiež viem, že jej stará matka bola veľa rokov neustále nezdravá a táto žena bola jej obľúbenkyňou. Muž, ktorý sa obesil, bol brat starej matky a jej problémy začali čoskoro potom, ako sa jej brat obesil. Pripustil som, že keď sa jej strýčko obesil, pripútal sa ku svojej sestre, Jenninej starej mame a potom, keď ona odišla, ku jej najobľúbenejšej vnučke Jenny. Výsledkom, pravdepodobne mimovoľným (nechcený, nezamýšľaný), boli roky chorôb oboch žien. Tak som sa modlil s Jenny, za jej prastrýčka, za jeho oslobodenie a za jeho pokoj v Kristovi. Potom som sa modlil za Jenny, aby bola oslobodená od každého nesvätého duchovného vplyvu na ňu a za jej naplnenie Duchom Svätým.
Prípad Joanny a jej stresujúcej dcéry
Joanna je vydatá žena s dvomi deťmi a úplne od malička sa chcela stať katolíčkou. Bola adoptovaná ako dieťa metodistickým manželským párom; boli to dobrí ľudia chodiaci do kostola a ona odložila myšlienku stať sa katolíčkou, pretože by ich to zranilo. Keď jej matka zomrela, prišla do našej farnosti a bola prijatá do cirkvi.
Zistil som, že jej 23 ročná dcéra, volajme ju Katarína, sa voči nej a jej manželovi správala veľmi zle, využila každú príležitosť, aby ich rozrušila a strápnila spôsobom akým rozprávala a svojou promiskuitou, užívaním drog a nečestnosťou. Bola normálnym šťastným dieťaťom až do veku 9 rokov, potom sa náhle zmenila na neposlušné, odvrávajúce, klamúce dieťa. Cítil som, že koreň bol u predkov, ale čo s Joanninými prirodzeným otcom a matkou, veď bola adoptovaná? Vďaka istému malému množstvu informácií a niekoľkým oporným bodom z rodinným príbehov som zistil, že jej prirodzená matka bola chudobná waleská katolíčka opovrhovaná jej adoptívnymi rodičmi a jej prirodzený otec bol pomerne nepríjemný človek, ktorý tiež opovrhoval ženou, s ktorou mal Joannu. Na základe určitých náznakov zomrel asi v tom čase, kedy u Kataríny, jej dcéry, prebehla zmena osobnosti.
Pri predbežnej diagnóze som prišiel k záveru, že potom, ako zomrel, z nejakých dôvodov chcel byť voči Joanne, voči dieťaťu ktoré splodil, nepríjemný (chcel jej uškodiť); pretože sa zdalo, že osobnosť, ktorá kontrolovala Katarínu, bola priamym protikladom proti nej. Možno šlo o to, že tá žena (Joannina matka) zomrela a Joanna, jej dcéra, bola jedinou, čo zostala ako objekt jeho nepriateľstva. A tak, s touto pracovnou hypotézou, som sa modlil za Joanninho otca. Modlil som sa za neho ako za niekoho, kto potreboval oslobodenie. Vyhlásil som panstvo Ježiša Krista, viedol som modlitbu pokánia za nás samých, vzýval som na nás ochranu Ježišovej Krvi a pozdvihol som celú situáciu do prítomnosti Abba, Otca, ospravedlnil som sa Mu za všetko zlé a hriešne správanie ktoré v tom bolo, vyzdvihol som pred Neho Ježišov Kríž za všetkých, ktorých sa to týkalo a vztýčil som za nich Ježišovu modlitbu na kríži – “Otče, odpusť im…” trikrát, potom som zrušil každé prekliatie a modlil som sa za oslobodenie od každého nesvätého puta. Potom, ako som sa vysporiadal s kliatbami a démonizáciou, zvestoval som mu Kríž Ježiša Krista, najprv ako následok hriechu, prosiac o to, aby jeho srdce bolo preniknuté výčitkami svedomia a mohlo odpovedať: “Čo som to vykonal? Čo mám teraz učiniť?“ Prehlásil som odpoveď Petrovu voči židovským pútnikom na Turíce: „Kajajte sa… a v mene Ježiša Krista máte odpustenie vašich hriechov.“ (Sk 2,37-38) Potom som prehlásil Kríž ako zadosťučinenie, ako náhradu za každý hriech, za odpustenie našich hriechov; že sila lásky vytekajúca z kríža je oveľa mocnejšia než každý ľudský hriech; že Ježiš odtrpel na kríži všetko, čokoľvek by si za svoje hriechy zaslúžil, takže ak sa mu s dôverou zverí, bude zmierený s Bohom a oslobodený od nemožnosti zmierenia sám za seba.
Potom som na neho volal, v prítomnosti bezhraničnej lásky vytekajúcej na neho z kríža, aby sa kajal zo svojich hriechov a odriekol sa všetkého nesvätého vo svojom živote. Potom som povedal: “Vyznávam“ namiesto neho potom ako som ho vyzval aby dal svoj súhlas cez „Amen“ vo svojom srdci. Potom som vyslovil rozhrešenie “podľa jeho vôle” = tak, aby som mu ponechal slobodu voľby.
Potom, podľa slov sv. Petra “Dostanete dar Ducha Svätého”, som sa modlil aby prijal všetky milosti krstu, aby bol slobodný na nastúpenie cesty do Domu Otcovho, ako márnotratný syn, presvedčený že dostane to isté prijatie a že zaujme to miesto, ktoré pre neho Boh zamýšľal od počiatku.
Potom som sa modlil za malú Joannu a jej dcéru Katarínu.
Joanna mi zavolala o pár dní neskôr a povedala mi, že v Kataríne nastala náhla zmena. Stala sa citlivou, starostlivou dcérou s vrátila sa do cirkvi. Vysvetlil som si to tak, že bola oslobodená rovnako ako aj jej starý otec, otec Joanny.
Potiaľto som dával príklady toho, čo som robil, nepremyslel som si to, ani som sa to nenaučil od niekoho iného. Je to služba, ktorá sa rozvinula ako dôsledok modlitieb za ľudí na základe ich potrieb a požiadaviek a podľa môjho chápania kníh Makabejcov a katolíckej tradície modlitieb za mŕtvych, “aby boli oslobodení od svojich hriechov” – 2Mach 12,45. Ale, je to správne, je to v súlade s katolíckou tradíciou? Jedna z najlepšie preskúmaných kníh v tejto oblasti uzdravenia rodokmeňa je “Healing the greatest Hurt” (Uzdravenie najväčšej rany) od Mathewa Linna, SJ; Denissa Linna, SJ a Sheily Fabricant, z Paulist Press, New York 1985. Na strane 181 som čítal: “podľa našej rímskokatolíckej tradície základné rozhodnutia pre alebo proti Bohu musia byť urobené pred smrťou” citát Denzingera par.858&1002. Potom to pokračuje: “Hoci naša tradícia verí, že po smrti nemôžeme zmeniť našu základnú orientáciu pre alebo proti Bohu, ortodoxná tradícia sa domnieva, že konverzia sa môže odohrať po smrti, až do posledného súdu”, citát z “Večné teraz“, 77-78 od Georgea Moloneya, Notre Dame, Ave Maria 1980 a z “Ortodoxná cirkev“ 208-209 od Sergeja Bulgakova, London, Centenary Press 1935. Vyzerá to tak, že tu máme do činenia skôr s dvoma rozličnými tradíciami než s dogmatickými formuláciami. Takže ja ponúkam výsledky mojich vlastných úvah z Písiem, v ktorých som hľadal vedenie na cestu, ktorou by som mal ísť.
Nádej pre živých
Evanjelium varuje tých, ktorí si na zemi sami pre seba zhromažďujú poklady na zemi: “Lebo, kde je Tvoj poklad, tam bude i Tvoje srdce” – Mt 6,21. Podobne v liste Kolosanom Pavol varuje “Nastavujte svoju myseľ na veci ktoré sú hore, nie na veci, ktoré sú na zemi” a vymenúva, nie zemské bohatstvá ale hriechy – Kol 3,2-5. Keď sa vypytujem na zosnulých príbuzných a pozostalých, často objavujem osobné pripútanie a závislosť, uspokojujúci zvyk, dokonca určitú pomstu (odplatu) či jeden z hlavých hriechov: to sú “zemské poklady”, alebo “veci ktoré sú na zemi”.
Neodpustenie je jednou z najväčších prekážok proti srdcu na poriadku s Bohom. Na konci podobenstva O neodpúšťajúcom sluhovi ho Pán odsudzuje do rúk žálárnikov, kým nezaplatí všetky svoje dlhy – Mt 18,34. Zdá sa, že nás Pán učí, že tí, ktorí umrú v neodpustení, môžu očakávať, že budú nepríjemne uväznení pokiaľ nebudú zaplatené všetky dlhy. Ale ako vôbec môže byť tento nezaplatiteľný dlh z podobenstva vôbec zaplatený…?
Pavol potom, keď v Kolosanoch, vymenúva hriechy, ktoré vyvolávajú Boží hnev, pokračuje: „Ale teraz sa musíte zbaviť všetkých takýchto vecí“ – smilstvo, hnevu, zlosti, zlomyseľnosti apod. Potom môže byť odstránené bremeno. Ale pokánie je nevyhnutné, pretože od zmeny závisí spásne dielo Pána Ježiša: “Boh ho teraz povýšil za Pána a Spasiteľa, aby daroval pokánie a odpustenie hriechov“ – Sk 5,31. Splatenie nezaplatiteľného dlhu sa stáva možným: “V ňom mám vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie našich vín, podľa bohatstva jeho milosti“ – Ef 1,7.; „výkupné, čo bolo za vás zaplatené… drahou krvou Krista ako bezchybného a nepoškvrneného Baránka“ – 1Pt 1,18-19. “Tak ako je napísané” povedal vzkriesený Pán svojim vystrašeným učeníkom, “že Kristus musel trpieť a na tretí deň vstať z mŕtvych a že pokánie a odpustenie hriechov má byť hlásané v jeho mene všetkým národom“ – Lk 24,46-47.
Nádej pre smrť
Dobrá zvesť je o tom, že skrze pokánie a dôverovanie tomu, že v spásnom diele Ježišovom bola zaplatená nezaplatiteľná cena, sa hriešnik môže zbaviť svojich hriechov, kým je medzi živými. Je tu nejaká podobná možnosť pre hriešnikov medzi mŕtvymi? Ponúka evanjelium nejakú možnosť alebo nádej na uzdravenie či zmierenie?
Hriešnik potrebuje spásnu vieru, nádej na odpustenie a zmierenie v Kristovi. Tí bez takejto viery musia byť evanjelizovaní, pretože “je nemožné páčiť sa Bohu bez viery” – Hebr 11,6 a tí, ktorí ich môžu evanjelizovať môžu byť len tí, ktorí sú s nimi nejakým spôsobom v styku. V Petrovom prvom liste je nám povedané, že Kristus raz a navždy zomrel za hriešnikov, bol vložený do smrti v tele ale oživený v Duchu v ktorom kráčal a hlásal duchom v zajatí, ktorí kedysi neposlúchali v dňoch Noemových – 1Pt 3,18-20. Pochybovači čo trápia živých vydajú počet Tomu, ktorý je pripravený súdiť živých a mŕtvych. Veď preto sa zvestovalo evanjelium aj mŕtvym, aby boli síce súdení ako ľudia v tele, no žili v Duchu, podľa Boha – 1Pt 4,5-6. Ježiš povedal svojim učeníkom ” ten, kto počúva vás, počúva mňa“, takže tým medzi mŕtvymi, ktorí nie sú v Kristovi, ale sú v styku s niektorým z jeho učeníkov, môže takto “im byť hlásaná radostná zvesť” a takto im byť darované pokánie k životu – Sk 11,18.
Krst a sloboda (oslobodenie) od smrti
Avšak život dávajúce pokánie vyžaduje krst: “Kajajte sa a bude pokrstení každý jeden z vás v mene Ježiša Krista na odpustenie vašich hriechov a dostanete dar Ducha Svätého“ – Sk 2,38. Iniciácia do kresťanskej komunity v prvých generáciách kresťanov bola procesom, ktorý zahŕňal aj sviatostný krst i krst Duchom Svätým a ako by sme ho chápali teraz – pozri “Kresťanská iniciácia a krst v Duchu Svätom” a “Rozdúchavanie plameňa” od Kiliana McDonnela a Georgea T. Mortagua, Liturgical Press, Collegeville, 1991 („Rozdúchavanie…“ vydané aj na Slovensku vo vydavateľstve JAS Zvolen). Od začiatku boli individuálne iniciovaní rodiny ako i jednotlivci, ako vidíme Kornéliov dom – Sk 10,47-48; Lýdia – Sk 16,14-15 a rodina Filipského žalárnika – Sk 16,33-34. Možno chceli korintskí konvertiti zahrnúť do svojej iniciácie aj mŕtvych, ktorí im boli drahí a tak sa dávali pokrstiť namiesto nich – 1Kor 15,29-30. Tento zvyk je záhadný a nenarážame naň nikde inde v Novom zákone alebo v tradícii.
Kontext 15. kapitoly prvého Korintským je Pavlovo obraňovanie vzkriesenia z mŕtvych založené na spásnom diele a zmŕtvychvstaní Krista: “pretože ako cez človeka prišla smrť, tak aj skrze človeka prišlo aj zmŕtvychvstanie. Pretože, ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj budú v Kristovi všetci oživení. Lebo on musí vládnuť kým mu nebudú všetci jeho nepriatelia podložení pod nohy. Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť… Ináč, aký zmysel má počínanie tých, čo sa dávajú krstiť za mŕtvych? Ak mŕtvi nevstávajú (ak pre mŕtvych niet vzkriesenia), prečo sa dávajú za nich krstiť?” – 1Kor 15,21-22. 1Kor 15,25-26. 1Kor 15,29-30.
Je jasné, že Smrť nebude mať posledné slovo a skrze evanjelizáciu a krst Kristus podviedol Smrť, ako “všetci”, zomreli, “všetci” budú oživení v Kristovi. Ako ďaleko siaha to druhé „všetci“? Zdá sa, že Pavol hovorí, že sa týka aspoň tých, namiesto ktorých sa Korintskí konvertiti dávali krstiť. Na základe domnienky, že zomreli bez krstu a konverzie ku kresťanskej viere, chápem to tak, k môjmu prekvapeniu, že skrze službu svojich učeníkov, Ježiš zachraňuje (spasuje) ľudí rovnako po fyzickej smrti ako aj pre ňou. A Písmo, v zmysle predtým uvedeného, nám poukazuje na model krokov, ktoré by táto služba mala obsahovať.
Uzdravenie predkov alebo zádušné uzdravenie “Je to dôstojná a správna myšlienka modliť sa za mŕtvych, aby boli oslobodení od svojich hriechov”.
Niektorí ľudia ktorí zomreli sa zdajú byť naviazaní na svoje vlastné hriechy – závislosť na alkohole, drogu, sex, mamonárstvo, túžba po moci, túžbe ovládať svoju rodinu, prechovávanie nepriateľstva, násilnosť, potrat, pomsta, hnev. Iní, ktorí zomreli, sa zdajú byť naviazaní na hriechy iných ľudí – obete zneužitia, násilia, omietania, nespravodlivosti, vraždy vrátane potratu, alebo inej násilnej smrti. Ďalší trpeli vyčerpávajúcou chorobou, alebo psychickými stavmi, niektorí ukončili svoj vlastný život. Všetci títo potrebujú uzdravujúcu lásku a niektorí ju bezvýsledne hľadajú u tých, ktorých tu zanechali, alebo ich možno nechcene zaťažujú svojou biedou. Ježiš Kristus , ktorý prišiel a zomrel v tele, je ten jediný, ktorého uzdravujúca láska je dostatočne silná aby ich oslobodila – skrze svoje zadosťučinenie za všetky hriechy, svojím vyliatím lásky na všetkých hriešnikov, ich obmytím svojou presvätou krvou, svojím darom pokánia a obrátenia srdca – ten, ktorý kázal Dobrú zvesť dokonca aj zosnulým. To sú tí, ktorí medzi živými, ktorí majú živú vieru v zachraňujúcu moc prístupnú v srdci Ježiša Krista, aby sa stali “monštranciou” tejto zachraňujúcej lásky pre tých mŕtvych, ktorí na nich hľadia.
Modliť sa za nich v Kristovi a skutok súcitu, ktorý prináša pokoj Krista živým ako aj mŕtvym. Nepochybne, ak živí prechovávajú zlé vzťahy k mŕtvym, ich modlitba prinesie ovocie, len ak najprv budú hľadať a ponúknu odpustenie a zmierenie v Kristovi.
Účasť na službe za zádušné uzdravenie, (znamená) naplno modlitebne si do mysli privolať tých, o ktorých máme dôvod si myslieť, že zomreli bez pokoja, bez zmierenia s Bohom, s ostatnými v ich živote alebo so sebou samými. Pomáha vám zamerať svoju modlitbu tým, že si urobíte ich zoznam, možno vo forme rodostromu. Tak ako sa za nich modlieva verejne a všeobecne, tak túto modlitbu urobte osobnou, použite (tieto všeobecné) modlitby na všetkých tých z vášho zoznamu, ktorí by si z ríše zosnulých mohli robiť nejaké nároky na vás alebo iných s vami spojených.
© Rev. M. J. Gwinnell, St. Ann`s House, Kingston Hill, Kingston upon Thames, Surrey KT2 7XL
© Spoločenstvo Martindom
