Hriech a pokánie: slová, o ktorých sa nehovorí

Skúste sa teraz zamyslieť: kedy ste sa naposledy dostali do kontaktu so slovom hriech? Myslím skutočne presne a konkrétne na slovo hriech. Ak si odmyslíte Božie slovo alebo kázanie v kostole, kde ste sa s ním ešte stretli?
Vyzerá to, že slovo hriech sa zo spoločnosti úplne vytráca. Prestáva sa hovoriť o hriechu. Namiesto toho sa hovorí o probléme („Niečo riešim“), slabosti („Dám si ešte jeden pohárik. Veď každý má nejakú tú svoju slabosť, že?“), popisuje sa všeobecne („Človeku sa nie vždy podarí zachovať sa správne“) a znižuje sa jeho vážnosť („Nepreháňaj, veď to má hodnotu pár eur, už vidím, ako to šéfovi bude chýbať“), odvoláva sa na osobné právo („Je to moja vec, ako si žijem“), prípadne sa berie ako dôsledok súčasnej doby („Dnes to tak každý robí“) alebo životného štýlu („Potrebujem aj vypnúť a tak si pozriem aj porno“). Vidíme viac hriechy a nedostatky druhých, než svoje („Rozviedol som sa s ňou, lebo bola hlupaňa“). Viaceré veci, ktoré v minulosti boli pre generáciu našich rodičov posvätné, sú dnes prekrútené a berú sa ako normálne (život počatého dieťaťa ustupuje právu ženy rozhodnúť sa, partnerstvá ľudí rovnakého pohlavia sa dávajú na rovnakú úroveň s manželstvom,…). Skutočnosť hriechu za zahmlieva.
Je ale slovo, ktoré znie ešte menej ako hriech, možno preto, že tak veľmi s ním súvisí – pokánie. V tomto čísle Nahlasu sa chceme nielen pozrieť, prečo je to tak, ale to otočiť aj do osobnej roviny a priniesť pár neľahkých výziev. Predtým ale férové upozornenie: je možné, že keď budeš čítať tento článok, budeš vidieť niečo podobné aj vo svojom živote a je možné, že ťa to privedie k Pánovi a povieš mu svojimi slovami, že aj ty máš hriech a potrebuješ pokánie.

Prečo je to tak?

Chuck Colson v jeho knihe Jak milovat Boha uvádza tri hlavné dôvody, prečo takmer nikto nehovorí o hriechu a pokání:
– Často skrátka nie sme ochotní prijať realitu osobného hriechu a prijať to, že potrebujeme pokánie. Nie je pre nás problém vidieť hriechy mafiánov, ale určite by sme sami seba nezaradili do rovnakej kategórie. Aj keď nie sme dokonalí, sme mnohokrát lepší ako nejaký mafián. Koniec-koncov nikto nie je dokonalý a Boh chápe, že sme iba ľudské bytosti. Naša porušená ľudská prirodzenosť má schopnosť ospravedlňovať všetky skutky, ktorých sa dopúšťame.
– Naša kultúra poprela samotnú existenciu hriechu a sme ovplyvnení humanistickými hodnotami, že sme dobrí a môžeme sa zdokonaľovať prostredníctvom vedy a vzdelania. Populárne spoločenské názory takmer vymazali z nášho vedomia existenciu osobného hriechu. Jeden z nich je napríklad názor, že za hriech uprostred nás je zodpovedná spoločnosť a nie jednotlivec. Jednotlivci sa dopúšťajú zločinov preto, že sú k tomu donútení a nie preto, že sa k tomu sami rozhodli a praví vinníci sú chudoba, život na okraji, diskriminácia.
– Moderný spôsob šírenia evanjelia nevyzýva k pokániu, lebo máme strach, aby sme neodradili neobrátených, ale aj preto, že by čistá pravda mohla vyhnať mnohých pravidelných návštevníkov bohoslužieb z ich pohodlných lavíc. Dôsledkom toho je neslané a nemastné posolstvo zodpovedné za epidémiu „ľahkej viery“, kresťanstva bez nákladov.

Keď vystúpia tvoje hriechy

Málokto z nás vidí jeho osobný hriech zle. Väčšinou sú to hriechy druhých, ktoré sú horšie ako naše. Kedy vystúpia tvoje hriechy silnejšie? Je to vtedy, keď na ne zasvieti Božia láska. Pokiaľ nezažiješ, ako veľmi ťa Boh má rád, tak ti tvoje hriechy ani nesvietia. Ale keď to zažiješ, tak jedna z prvých vecí, ktorú si uvedomíš, sú tvoje hriechy. Nie preto, že Boh by ti chcel povedať: „Mám ťa rád a tu sú tvoje hriechy,“ ale preto, že zrazu zažívaš, ako ťa On berie, ako k tebe pristupuje, ako ťa má rád, ako je pri tebe blízko a vtedy si viac uvedomíš, kto si a aký si. Vtedy ti vystúpia tvoje hriechy a zrazu sa niečo s tebou začína diať.

Demaskovanie hriechu

„Skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom.“
Katechizmus Katolíckej cirkvi, bod 387

Čo sa vlastne stalo s hriechom?

Pokračuje opäť Chuck Colson: „Odpoveď leží v každom z nás, ale aby sme ju našli, musíme sa tvárou v tvár postaviť tomu, akí naozaj sme. Je to veľmi ťažký proces. Dobre ukryté „ja“ je pochované niekde na dne nášho srdca. To je v skutočnosti miesto, kde sa odohráva bitka medzi duchovnými mocnosťami. Keď zacítime odporný pach hriechu v našom vnútri, ženie nás to k zúfalstvu. Ale Boh pripravil spôsob, ktorým môžeme byť oslobodení od zla, ktoré je v nás, musíme však najprv prejsť dverami pokánia. Keď skutočne porozumieme našej vlastnej prirodzenosti, pokánie prestane byť len suchou doktrínou, posolstvom naháňajúcim strach, formou sebatrýznenia. Je to dar, ktorý dáva Boh a ktorý vedie k životu. Je to kľúč k oslobodeniu, k jedinej pravej slobode, ktorú kedy môžeme poznať.“

Keď bolesť prenikne srdce

Niečo podobné sa udialo v prvotnej cirkvi. V Skutkoch apoštoloch 2,38 je napísané o tom, ako Peter káže a ako rozprával, ľuďom zrazu bolesť prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie hriechov a dostanete dar svätého Ducha.“ Mnohí z ľudí, ktorí tam stáli a počúvali, ešte pred pár dňami kričali: „Ukrižuj!“ Zrazu počúvajú Petra, ako im dosvedčuje z Písma, že Ježiš je Mesiáš, nevinný baránok, a keď počuli o tom, čo všetko pre nich urobil Ježiš a zistili, ako ich Boh má rád, tak im bolesť prenikla srdce. Výraz bolesť prenikla srdce znamená, ako keby bolesť prešla skrz-naskrz ich srdce, ich bytosť, ako keby im bolesť prepichla srdce. Jeden z významov tohto výrazu môže znamenať aj to, že sa ocitli úplne dole – videli, kto sú, čo urobili a mali z toho obrovskú bolesť. Boli si vedomí toho, čo sa stalo. Boli si vedomí svojej viny a svojho hriechu. Peter im hovorí jednoducho: „Robte pokánie!“ Nekázal im robiť nejaké super veci, zvolať zhromaždenie alebo niečo odriekať, ale povedal im: „Robte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť na odpustenie vašich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“
Písmo ďalej pokračuje, že je to zasľúbenie pre všetkých. Mnohí z nás sme ešte nedošli k bodu, kedy nám bolesť prenikla srdce a preto nevieme robiť ozajstné pokánie. Rozumom sme prijali, že niektoré veci, ktoré robíme, sú zlé a hriešne a snažíme sa ich vystríhať. Veľakrát do nich padneme znova a potom sa snažíme Bohu povedať prepáč. Ale ešte nám bolesť neprenikla srdce. A preto sme so sebou relatívne spokojní.

Premena

O kúsok ďalej v Skutkoch 3, 19 je ďalšia podobná výzva: „Kajajte sa teda; obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy.“ V tomto verši sú spomenuté oba rozmery pokánia. Slovo kajajte sa v origináli znamená zmeňte zmýšľanie. To znamená: v tvojom vnútri, v tvojej mysli, v tvojom srdci a v tom, kto si, nech nastane obrat. Nech zmýšľaš inak, dokonca inak vnímaš veci. Aby si sa nemusel sám seba presviedčať: toto je dobré a toto je zlé, rozumom s tým súhlasím, ale celá moja bytosť hovorí niečo iné. Aby si inak vnímal veci. To, čo sa ti predtým páčilo a nemalo to nič spoločné s Bohom, sa ti zrazu bude protiviť alebo minimálne budeš vedieť, že to už nikdy nechceš urobiť. Budeš vidieť, že to, ako si premýšľal predtým a aké si mal túžby, sú bez Boha prázdne veci a že chceš ísť radšej po Božích veciach. Niektoré veci nastanú hneď, je to okamžitá zmena, niektoré sú proces a postupný boj. Ale pokiaľ do toho nevstúpiš, tak nezažiješ ani jedno, ani druhé. Druhá vec, na ktorú upozorňuje tento verš, je obrátenie. To znamená začať sa inak správať a robiť veci, ktoré Boh chce – vykročiť v pokání.

Pokánie

Toto zvláštne biblické slovo má v sebe dva aspekty:
– ľútosť a dojatie nad tým, aký je Boh láskavý a veľký a aký je náš hriech hnusný,
– obrátenie. To znamená zmeniť cestu, ísť iným smerom. V biblickom jazyku to znamená odvrátiť sa od toho, čo robím, odvrátiť sa od zlého a rozhodnúť sa ísť k Bohu.
Oba tieto aspekty by mali byť zahrnuté v našom živote viery. Písmo mnohokrát v Starom Zákone hovorí o tom, aby sme sa k Bohu navrátili a ako Boh volá svoj ľud k sebe. Mnohí proroci hovorili Izraelu v zmysle: „Izrael, to čo žiješ, je vonkajšok a tvoje srdce je ďaleko od Boha. Preto Boh nevidí a nepočuje to, že voláš k nemu.“ Ľudia robili rôzne asketické činy a navonok sa tvárili, že im to je ľúto. Mali rôzne úkony ako sedenie v popole, oblečenie si vrecoviny alebo trhanie rúcha na znak žiaľu a určitého pokánia.
Jeremiáš hovorí o tom, že pokánie je záležitosť srdca, že ľudia môžu vymýšľať x rôznych kajúcich vecí, ale keď je ich srdce tvrdé, z kameňa, tak sa nikam nedostanú. To nie je spôsob, ktorým chce Boh pritiahnuť k sebe človeka. Jeremiáš zasľuboval to, že Boh chce zmeniť naše srdce, že nechce, aby bolo kamenné, ale aby bolo živé, z mäsa, ktoré reaguje, do ktorého je možné preniknúť a je možné sa ho dotknúť.
Pán Ježiš prišiel volať všetkých, aby sa obrátili, aby sa navrátili k Bohu. Hovoril o tom, že On prichádza k nám, že vyvíja iniciatívu a hľadá nás ako stratenú ovečku. Obrátil to úplne iným spôsobom: nehovoril, čo presne majú robiť ľudia, aké úkony, ale hovorí o tom, ako nás Boh má rád. Ježiš je ten pastier, ktorý hľadá stratenú ovečku.
To je to, čo si máme všimnúť pri pokání a vtedy, keď chceme ísť bližšie k Bohu – Božiu iniciatívu.

Kresťan mafián

Mnoho ľudí zažije Božiu lásku, zažije pokánie a ľútosť, ale potom nevykročia. Nezačnú žiť inak a moc pokánia sa potom stratí. Príkladom je Mickey Cohen, americký mafián v 60-tych rokoch. Dlho mu nemohli na nič prísť. Dokázali ho chytiť iba daňovníci. Tak sa jeden z najväčších mafiánov ocitol na päť rokov v base. Keď z nej, vyšiel situácia už bola iná. Chlapík, ktorý pre neho robil, sa obrátil a dal mu zbohom, aj keď sa mu vyhrážala mafia. Povedal, že s tým končí a mafia mu povedala, že si pre neho príde. Naozaj si pre neho prišli veľké gorily a on len stál na verande a modlil sa. Vedel, že dostali príkaz buď ho doživotne zmrzačiť alebo rovno zabiť. Rozprával s nimi desať minút, pätnásť, dvadsať, tridsať a rozprával im stále o Ježišovi. Gorily sa potom otočili, odišli a už sa nikdy nevrátili. Cohen bol tiež z toho prekvapený, čo sa stalo jednému z jeho ľudí a tak sa začal zaujímať o Ježiša a išiel na evanjelizačný míting Billyho Grahama. Dosť ho to tam zasiahlo a začal nad tými vecami premýšľať. Keď už mal osobnejší rozhovor s človekom, ktorý sa mu venoval po evanjelizácii, tak sa začal vykrúcať. Začal mu hovoriť: „Pozri, keď môže byť kresťan lekár, keď môže byť kresťan športovec, prečo by nemohol byť kresťan mafián?“ Rozmer toho, že by mal zmeniť život, byť „nikto“ pre mafiu a pre ostatných, bol pre neho rozhodnutím, ktoré nevedel a nechcel urobiť. Ani ho neurobil a o pár rokov zomrel opustený a sám.

Bolo mi to veľmi ľúto

Pamätám si moment, kedy aj mne takto bolesť prenikla srdce. Bolo to mnoho rokov dozadu a tiež som bol relatívne spokojný so svojim životom, navyše niekoľko mesiacov pred tým som zažil prebudenie viery a začal som sa zaujímať o Boha. Povedal som si, že toto je to, po čom som v živote túžil a budem za tým kráčať. Ale až o niekoľko mesiacov, v kostole, som oveľa viac zažil Božiu lásku. Zrazu som vedel, že to sa týka mňa osobne, že to mne Boh hovorí, že ma má rád. Jedna z prvých vecí, čo mi vybehla, bol zoznam mojich hriechov. Vtedy mi naozaj bolesť prenikla srdce a bolo mi to veľmi ľúto. Prežíval som dve veci zároveň – ohromnú radosť z toho, že Boh ma má rád a ohromnú bolesť z toho, aký som. Jediná cesta z toho bolo pokánie, vyjadrenie ľútosti, lebo pokiaľ by som zostal iba pri tomto, stratilo by to silu a bol by to iba zážitok. Ale pre mňa je to živé doteraz, pretože som začal robiť pokánie. V tej chvíli som povedal Pánovi, ako mi je to ľúto a myslel som to naozaj vážne. Keďže som z Katolíckej cirkvi, pokračoval som v pokání tak, že som šiel na sviatosť zmierenia, nenechal som to iba tak. Výsledok bol, že mnohé moje hriechy zmizli hneď v tej chvíli. Viaceré ostali a musel som sa s nimi vyrovnávať, bojovať a prosiť Pána, tak ako je to doteraz, krok za krokom. Ale mnohé zničilo pokánie, ktoré bolo v tej chvíli a v mojom živote som mohol vnímať, ako ma napĺňal Duch Svätý.

Víťazstvo

To je práve druhá časť pokánia – vykročiť v novej sile, s novým pohľadom na veci a robiť veci, ktoré cítime, že sú správne, ktoré nám dáva Boh. Nie vždy sa všetko podarí. Viete, Boh nemá o nás ilúzie. Nemusíme byť hneď perfektní na prvý deň. Ani na druhý, tretí, päťdesiaty. Ale chce vidieť, že sme zmenili smer, že to tavíme do konkrétnych vecí a rozhodnutí. Ale pokiaľ nevykročíme, pokiaľ sa neudejú konkrétne zmeny, tak začneme strácať Božie veci. No keď začneme robiť konkrétne rozhodnutie každý deň, aj keď nás bude niečo lákať, tak budeme mať silu to odmietať a naozaj budeme môcť zažívať víťazstvo. Každý niekedy prehrá, aj my niekedy prehrávame, ale budeme môcť zažívať Ježišovo víťazstvo a Božiu prítomnosť v nás. Myslím, že o to nám ide, že chceme byť s Ježišom, že sa nechceme len na niečo hrať. Chceme, aby to naozaj fungovalo, aby to bola naozaj pravda, ktorú premieňame na skutočnosť. Lebo Boh má moc meniť skutočnosť.
Keď budeme činiť ozajstné pokánie, keď si necháme prebodnúť srdce bolesťou nad našimi hriechmi a zároveň zažijeme, že už veci chceme vidieť inak, vtedy bude oslávený Boh. Ľudia uvidia, že robíme Jeho veci, že sme plní Jeho, že vieme ísť proti prúdu, lebo máme zvláštnu moc, že vieme a počítame s tým, akí sme a že vieme, že pokánie musíme robiť stále. Za to sa nemusíme hanbiť, lebo Božia sila neprebýva v ľudskej sile, aby sme boli oslávení nie my, ale Boh.

Nebojme sa pokánia

Všetkých nás chcem povzbudiť, aby sme sa nebáli pokánia. Nebojme sa ísť pred Boha a prísť do stavu, kedy nám znova bolesť prenikne srdce. A keď budeme vedieť činiť pokánie osobne, budeme vedieť činiť pokánie aj v spoločenstvách a budeme môcť zažívať väčšiu Božiu čistotu, prítomnosť a moc.