Čo to je hriech a ako sa s ním vysporiadať? Ako sa k nemu postaviť? Čo znamená hriech v našom živote? Spravím možno takú sumarizáciu. Nechcem tu mať kázeň len o tom, aký je strašný hriech, ale čo to znamená konkrétne, keď žijeme v hriechu. Budem citovať z jednej anglickej rozšírenej verzie Biblie. Náš jazyk nie je celkom schopný vystihnúť to, čo je napísané v hebrejčine alebo v gréčtine. Naše jazyky sú chudobnejšie. A tak sa tento preklad pokúsil preložiť Bibliu tak, že do zátvoriek uvádza všetky možné významy slov, ktoré tam sú uvedené. Preto rozšírená Biblia. Budem tento preklad občas citovať a niekedy vám zrejme nebude sedieť s tým, čo vy poznáte ako zaužívané citáty.
Keď sa pozrieme na také krásne dieťa, ide nám to dokopy s tým, že aj toto dieťa je pred Bohom poškvrnené? Vieme si to predstaviť, že aj také deti sú v stave, kedy sú poškodené hriechom? Ja som Bohdanka pokrstil tretí deň po narodení. Narodil sa v utorok a v piatok mi to proste prišlo na myseľ. Nepovedal som to Andrejke, potom som jej to o chvíľu povedal a ona mi hovorila: “To je zaujímavé, dnes som mala náhodou čítanie a bolo to o krste Ježiša Krista.” Tak som si hovoril, aké zvláštne, že ona mala práve toto čítanie a ja som sa rozhodol, že ho pokrstím a to na práve tretí deň.
A práve toto má čo dočinenia s otázkou hriechu. Keď sa Máriovi narodila dcérka, tak sme ju tiež takto obdivovali na stretku a potom hovorím: “Toto je taký malý pohan.” A celé stretko sa na mňa tak pozrelo, že “Ty si teda blbec, takéto tu hovoríš. Však pozri aké krásne je to dieťa.” “Však je krásne, je fantastické, ale stále je to pohan, ktorý je teraz momentálne v stave hriechu a je oddelený od Boha.” A nám sa to tak celkom nezdá, že je to tak. Nevieme si to predstaviť. Ale je to fakt, dokým sa neobrátime k Bohu, dokým sa nepriblížime. Ježiš Kristus povedal, že krst je preňho veľmi rozhodujúci. Viera je to čo potrebujeme, to, čím sa potrebujeme obrátiť k Bohu, ale potom povedal, že ten kto uverí, má byť pokrstený. Pre Ježiša je to rozhodujúce, veľmi dôležité. A tak sa dá povedať, kto by vedome a cielene nechcel byť pokrstený ale tvrdil, že verí v Ježiša, tak nebude spasený. Nevieme prečo. Samozrejme teologicky vieme prečo. Ježiš nástojí na krste. On chce, aby ľudia boli pokrstení. Tí, ktorí v neho uveria, ktorí sa vedome obrátia k nemu, majú byť pokrstení. Celú otázku krstu detí teraz vynechám. Myslím si, že je to správna prax, ale musí byť činená zdravým a dobrým spôsobom. Je naozaj dôležité, že cirkev žiada, aby deti, ktoré sú krstené, boli vychovávané v prostredí viery a boli cielene vedené k druhej konverzii. K tomu, aby sami a vedome odovzdali svoj život Bohu, Ježišovi Kristovi. Robiť to len tak mechanicky veľmi poškodzuje zámery a ciele Božie, ale pre Boha je to dôležité.
Čo je hriech? Hriech je doslova robiť niečo, čo sa nepáči Bohu. Každý z nás sa narodil ako hriešnik. Prečo sme hriešnici? Musíme povedať, že hreší aj to najkrajšie, najnádhernejšie, najčistejšie dieťa. Už vo veľmi malom veku sa začínajú prejavovať v deťoch egoistické sklony. Už vo veľmi malom veku začíname na deťoch vidieť, že sú upriamené len a len na seba. Že sú zamerané na to, aby sa ono malo dobre. V centre túžob a zámerov dieťaťa je vlastné ja. Dieťa má sklon páčiť sa samé sebe a chce mať splnené všetky svoje priania. A toto je podstata hriechu: zameranosť na seba. Keď konáme v súlade s našou sebeckou podstatou, vtedy hrešíme a zarmucujeme Boha. Je napísané v liste Rim 3,23: “Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej.” Hriech nás oddeľuje od Boha, oddeľuje nás od slávy, ktorá je prirodzenosťou alebo súčasťou Boha. Boha trápi, ak žijeme v hriechu, alebo sme v hriechu pretože nás má veľmi rád. Chcel nám dať svoju slávu, ale hriech mu to neumožňuje. Hriech mu to akoby zabraňuje. Toto je najdôležitejšie na hriechu: že je veľmi deštruktívny. Oddeľuje človeka od Boha. Každý tvoj hriešny skutok ťa oddeľuje od Boha.
Ale teraz si položme otázku: Prečo teda sme hriešnici? Čo ťa robí hriešnikom? Dedičný hriech. Sklon k hriechu. Osobné hriechy. Telo. Vedome robiť zle. Oslabená vôľa. Áno, toto všetko prispieva k tomu aby sme činili zlé veci. Ale nie preto sme hriešnici, že robíme zlé veci. Toto je taká jemná hranica pochopenia veci. Nie preto sme hriešnici, že robíme zlé veci, ale preto, že sme takí. Naša prirodzenosť je hriešna. Hriešnikom ťa neodčiní dobré správanie. Predstavte si černocha, ktorý je vychovávaný v Afrike, čiže má africké správanie. Ono je špecifické nejakým spôsobom. Predstavte si, že príde do krajiny v ktorej sú belosi a chce sa stať belochom. A tak si povie, že sa bude správať ako belosi. A tak sa stane takým černochom, ktorý má belošské správanie. Stal sa belochom? Nestal sa belochom. Ako by sa mohol stať belochom? Nijako? Reálne vzaté nijako. Aj keby sa úplne premenil na belocha chirurgickými zákrokmi ako sa to takmer podarilo Michaelovi Jacksonovi, aj tak by zostal černochom. Ako černoch sa narodil, černošské fotografie má od malička. Nestal sa skutočne belochom, pretože jeho prirodzenosť sa nezmenila. Jeho prirodzenosť je černoch. A tak je to aj s hriešnikom. Keby si prestal robiť navždy všetky hriechy, všetko zlé správanie, aj tak si pred Bohom stále starý hriešnik a nemôže ťa prijať.
A teraz postavím dobrú otázku. Predstavme si, je to taká modelová situácia, že za 6 mesiacov sa nám podarí na celej zemi ustanoviť dobro. Predstavte si všetko zlé, čo na tejto zemi je: kriminalita, zneužívanie detí, prostitúcia, korupcia, vraždy, drogy, alkohol, homosexualita … strašne zlé veci. Trápime ľudí v treťom svete. V rozvojových krajinách ľudia nemajú čo jesť … A predstavme si, že by sme to dokázali vyriešiť. Nakŕmili by sme chudobných v rozvojových krajinách. Doviezli by sme im vodu, naučili by sme ich vzdelávať sa, pomohli by sme prírode, aby sa zorientovala, lebo sme ju zničili, atď. Povedzme za šesť mesiacov by sme si všetci na zemi povedali, že budeme robiť dobré veci. Prestal by hriech v každej forme. Nekradli by sme, neprostituovali by sme, nerozvádzali by sme sa, nebili by sme deti zlým spôsobom, len dobrým. Všetko zlé by sme zastavili, nikto by nekradol, nikto by sa neopíjal. Krčmy by zavreli, premenili by sa na divadlá. Všetky meče by sme prekovali na radlice.Nastala by svetlá budúcnosť. Jednoducho reálne by nastalo dobro na zemi. Peniaze by sme rozdelovali správnym spôsobom, boli by sme ochotní sa deliť. Jednoducho by sme dosiahli taký stav pokoja a blaha. Ani nadávky by neboli. Ani rozčuľovanie. Krásna zem by sa skvela dobrotou. Teraz si predstavte, že by sme zomreli a prídeme pred Boha. Prijal by nás? Aký zmätok teraz. Áno? Nie? Ja som to urobil naschvál a ja viem, že táto otázka vyvolá polemiku, pretože mnohí máme tendenciu povedať áno. Keď nerobíme nič zlého, prečo by nás Pán Boh neprijal?
Ale práve toto je jadro problému: neprijal! Dobrých ľudí, len preto, že sú dobrí by neprijal. Pretože potom by nemusel prísť Pán Ježiš Kristus a nemusel by zaplatiť za hriech. A je to presne o tom, že naše hriechy nám nie sú odpustené pre našu dobrotu ani nemôžu byť, pretože Boh je nekonečne urazený hriechom človeka. Medzi nami a Bohom je obrovská priepasť. My sme od Boha oddelení a naša dobrota nás nemôže preniesť do stavu takej svätosti a nádhery, že Boh by nás mohol prijať. Okrem toho, že by to nebolo možné, to všetci vieme, že táto rozprávka by nebola reálna, tak musíme vedieť, že hriech nás oddeľuje od Boha, pretože my takí sme sami sebou, takí sme sa narodili.
Čo činí hriech v živote človeka? Ak človek žije v hriechu, deje sa niekoľko vecí voči Bohu:
1. Hriech Boha zarmucuje. Boh sa trápi hriechom človeka. V prvej knihe Mojžišovej je napísané, že Boh sa trápil v srdci, keď videl, že všetky výtvory ľudskej mysle a človeka sú zlé. A preto ich chcel zničiť. Chcel zničiť aj zverstvo aj plazy aj vtáctvo, tak som si uvedomil, že on nás kedysi ustanovil, aby sme panovali nad všetkým a spolu s nami to všetko zaniká. V liste Rimanom je napísané, že celé tvorstvo stená, vzlyká a čaká kým bude vykúpené. Kým sa zjaví sláva Božia, Ježiš Kristus.
2. Faktom o hriechu je, že spôsobuje vinu. My sme vinní a my to v srdci vieme. My to vieme vo svojom vnútri, že sme vinní.
3. Hriech nás oddeľuje od Boha. V Iz 59 je napísané, že Boh nie je hluchý, aby nás nepočul, keď k Nemu voláme, alebo Jeho ruka nie je krátka na spasenie, ale sú to naše neprávosti, ktoré nás oddelili od Boha.
4. Dôležitá vec: hriech prináša súd. Mt 25,31-46. Tam je konkrétne povedané, že Ježiš rozdeľoval ľudí, ktorí prišli pred neho na súd a podľa toho, ako žili, aký bol spôsob ich života, či sa k Nemu priblížili v chorých a núdznych a vo väzňoch a v cestujúcich. Ak nie, ak si zavreli srdcia, ak nereagovali na Boží popud, potom povedal, že pôjdu do večného zatratenia, ktoré je pripravené tým, ktorí boli takí.
5. Najdôležitejší fakt, by som povedal, že hriech zotročuje. Rim 6,16-23. Celá táto stať hovorí o veľmi podstatnej veci, ktorú činí hriech: hriech ťa zotročí. Pavol veľmi hlboko vysvetľuje: “Či neviete, že ste služobníkmi toho a toho musíte aj počúvať, komu ste sa dali do služby a poslušnosti? Alebo hriechu na smrť, alebo poslušnosti na spravodlivosť. Ale vďaka Bohu, že ste otrokmi hriechu boli, ale že ste sa zo srdca vydali tej náuke, ktorú ste aj prijali.” Teraz chcem zdôrazniť toto otroctvo hriechu. “Ako ste svoje údy dávali do otroctva nečistoty a neprávosti, tak teraz dávate svoje údy do služby spravodlivosti. Keď ste boli otrokmi hriechu, boli ste zbavení spravodlivosti. Aký úžitok ste z toho mali? Smrť je totiž odplatou za hriech.” Spomína sa aj v knihe Ezechiel: ”Duša, ktorá hreší, zomrie.” Smrť je odplatou za hriech. Odplata je to, čo nám patrí. Fantasticky sú tieto verše vyložené vo výkladovom slovníku gréckych slov. A ja prečítam niekoľko poznámok k tomuto textu. Byť oslobodený od hriechu upriamuje našu pozornosť na ten fakt, že toto slovo, ktoré je v gréčtine uvedené bolo používané v právnických dokumentoch, ktoré v dobe Ježiša Krista oslobodzovali otrokov z otroctva. Čiže keď Pavol písal, tak v tej dobe boli dve kasty ľudí. Boli otroci a boli slobodní. A on im vysvetľoval, že my všetci sme boli otrokmi čohosi omnoho väčšieho, než otroci otrokárov, my všetci sme boli otrokmi hriechu. “A teraz (a použil to grécke právnické slovo) ste sa stali oslobodenými z tohoto otroctva.“ Takže Pavlovi poslucháči tomu veľmi dobre rozumeli. Čo to znamená? Tu je napísané v tomto odstavci, že sme síce boli oslobodení od otroctva hriechu, ale načo – a toto nás prekvapí – máme sa stať otrokmi nového Pána. Máme sa stať otrokmi Boha a otrokmi spravodlivosti. Máme sa stať doslova hlboko, najhlbšie podriadení, zneslobodnení Bohom. On hovorí, že toto je sláva evanjelia, toto je tá nádherná sloboda tejto novej neslobody, keď sa vydáte do úplného otroctva Bohu a jeho spravodlivosti. Čo vám to bolo platné, keď ste boli otrokmi hriechu? To bolo na vašu hanbu. Ale teraz, keď ste otrokmi spravodlivosti, je to na váš obrovský úžitok (voľná parafráza). Je úžasné a dôležité si uvedomiť, že máme výsť z jedného otroctva a vydať sa úplne a najhlbšie, stať sa otrokom niekoho nového – a to znamená byť hlboko vydaný Bohu. Toto robí hriech. Zotročuje.
6. V 2Kor je napísané, že hriech spôsobuje duchovnú slepotu. Je to problém. Stretli ste sa s ľuďmi, ktorým sa vám stále nedarí niečo duchovné vysvetliť? To je pravda. Oni majú duchovnú slepotu, preto, že ich ovláda hriech. A ak akýkoľvek hriech vstupuje do života človeka, nejakým spôsobom prináša duchovnú slepotu. V liste Títovi je napísané, že hriech nás korumpuje a že nám poškvrňuje svedomie. Ak máš v živote hriech, nejakým spôsobom ťa otvára k tomu, aby si začal robiť vo svojom živote kompromisy.
Biblia používa štyri výrazy pre hriech. Ja ich vysvetlím tak, že to sú štyri oblasti konania. Myslím, že bude zaujímavé toto oddeliť.
1. Hriech je čosi ako odchýlka od normy alebo od štandardu. Grécke slovo je “parabasis” a znamená to vybočenie z priamej línie, alebo prekročenie hranice. Čiže ak by človek kráčal rovno, to by bolo to správne, čo by mal robiť a keď vybočí, tak to je hriech. Toto je prvé, odchýlka od normy. Alebo minúť sa cieľa. Mzda toho je smrť. Keď netrafíš do cieľa, mzda toho je smrť.
2. Iný grécky výraz, ktorý hovorí o hriechu je opis stavu. To znamená ustálený stav, v ktorom je človek chytený ako v pasci. Niekedy o človeku, čo takto žije povieme, že je to bezbožník. To je človek, ktorý sa tak rozhodol žiť. Na to je použité iné hebrejské slovo “rascha”, alebo “ascham”. Doslova to znamená zkazenosť alebo bezbožnosť.
3. Ďalšia forma hriechu je zámerná vzbura proti tomu, čo vieš, že máš urobiť ale urobíš to inak. Na to je zase iný výraz: “anomia”, čo znamená bezzákonnosť alebo vzbura.
4. Nečestné skutky alebo postoje. Toto znamená napr. byť hašterivý alebo tvrdohlavý. Neustúpiš zo svojho postoja, hoci vieš, že ho máš zmeniť. Veľmi konkrétne to znamená zlý, špecifický skutok. To je použité v Gn 19, keď prišli do Sodomy anjeli vyviesť odtiaľ Lota a on ich skryl u seba doma. Muži toho mesta sa zhromaždili a povedali aby im Lot vydal návštevníkov, aby ich poznali. To znamená, že s nimi chceli mať pohlavný styk. On vyšiel von a povedal: Mužovia, nerobte nič také, aby ste neurobili čosi zlé. Je tam uvedené “čosi zlé”, ale doslova to znamená tento typ hriechu. Špecifický zlý skutok.
Myšlienka hriechu v sebe nesie realitu čohosi strateného, zničeného alebo zlomeného. Toto nás oddeľuje od Boha a spôsobuje nám problémy. Aká má byť naša reakcia? Ak sa človek kdekoľvek v týchto “kolónkach” nájde, tak je dôležité vedieť, že toto je hriech. Toto spôsobuje v tvojom živote akoby kanál nečistoty. Povedzme, že človek žije vo väčšine oblastí života správne a len v jednej má čosi zlé – tak tadiaľ preniká akoby do čistej vody občas jedna kvapka močovky. Tak ti môže do života prenikať čosi veľmi špinavé. Potom komukoľvek ten pohár dáš na napitie sa, tak on to bude cítiť, že? A keď to nebude cítiť, tak sa napije a čo sa mu stane? Bude mu veľmi zle. Tak sú ovplyvnené naše životy a my musíme byť citliví a vedomí si toho, ako žijeme a čo robíme.
Naša reakcia je, byť si vedomí, že sme zodpovední za svoje hriechy. Ak sme veriaci a rozhodli sme sa, že chceme nasledovať Ježiša Krista, musíme byť ochotní svoje hriechy pred Bohom spoznávať. Boh nám odhaľuje stále hlbšie a hlbšie naše vlastné vnútorné postoje, čistotu našich motívov a to je dobre. Boh nás chce usvedčovať a chce nás očisťovať.
Prvé čo máš urobiť je hriech pripustiť. Pripustiť, že taký je. Ak si neveriacim človekom a ešte nepoznáš milosť Božiu je dôležité, aby si vedel, že ak nie si priateľom Ježiša, si nepriateľom Božím. Boh sa na teba pozerá ako na človeka, ktorý je hriešnikom a nemôže ťa prijať, hoci veľmi chce a veľmi ťa miluje je dôležité vedieť, že ak si svoj život nezrovnal podľa noriem Ježiša Krista, v tom prípade ťa odsudzujú. Boh je úžasne milosrdný a túto cestu otvára každému z nás. On túži, aby aj ty si mohol spoznať, že ťa veľmi miluje a že ťa chce prijať. Jediná vec je, aby sme vyslovili: “Som vinný. Viem, Bože, že som vinný.” Koniec koncov vo svedomí to vieme všetci. Či sme veriaci alebo neveriaci. Ak činíme zlé veci, tam hlboko to vieme. Prvá a najdôležitejšia vec o hriechu je, aby bol pripustený.
Po druhé je treba ho uznať. “Áno, je to tak. Ja to vedome hovorím, že je to tak.”
Tretie je vyznať a povedať: “Bože, som vinný touto vecou a ja to teraz chcem vyznať. Chcem povedať, že je to pravda. Som taký, konám tak a chcem to zmeniť. Vyznávam ti to. Odpusť mi to, prosím ťa.”
Toto je verný súrodenec. S hriechom vždy ide odpustenie. Ak je hriech vyznaný, tak pri ňom čaká Božie odpustenie. Štvrtá vec je, že hriech je odpustený.
Musí byť pripustený, uznaný, vyznaný a potom je odpustený. Pretože Boh vedel, že človek bude hľadať takúto cestu, tak nám ju pripravil. Povedal, že ten kto uverí v Ježiša Krista, jeho syna, týmto spôsobom – vierou v Ježiša Krista – sú mu zmazané a odpustené hriechy. Boh chce, aby sme sa mu takýmto spôsobom vydali. Ako sa teda máme s hriechom vysporiadať?
To slovo sa nazýva pokánie. Pre mňa bolo dlho nezrozumiteľné. To pokánie je toľko omieľané a toľko opakované, ale čo je to pokánie? Má niekoľko stránok alebo vrstiev a my ich tiež musíme dobre poznať, aby sme nečinili možno polovičaté pokánie alebo aby naše pokánie nebolo neúčinné. Grécke slovo “metanoia” znamená zmeniť myslenie, alebo smer kráčania života po hlbšom vnútornom skúmaní. To je “metanoia”. Jedno z hebrejských slov, ktoré je preložené ako pokánie znamená obrátiť sa späť a urobiť obrat vo svojom konaní. Čiže nie je to len niečo uznať a ďalej konať tak, ako som konal pred tým. A my na Slovensku sme toto vypustili z našeho myslenia o viere. Naše chápanie viery je veľmi brané mysľou. Ale to nie je ten správny postoj, pretože viera musí byť prežitá hlboko zvnútra a odtiaľ musí vychádzať tvoje rozhodovanie. Často sa snažíme uznať nejaké argumenty a pretlačiť ich zo svojho vnútra. Čo ale musí charakterizovať tvoju vieru je, že tvoje vnútro ovláda tvoju myseľ. Pretože myseľ vydáva rozhodnutia celému telu, ty musíš byť vnútorne srdcom rozhodnutý čosi urobiť a potom nie je problém, aby si to vykonal. Toto je celá ťažkosť s vykonaním toho, čo vykonať máme. Ez 14,6 je napísané: “Odvráťte sa od svojich hnusných modiel, hovorí Hospodin, Pán.” On vyzýva k jednej dôležitej veci. Mňa zaujalo, že to je Ez 14,6, obyčajné biblické číslovanie, ale v Jn 14,6 je napísané, že Ježiš Kristus, Boh na zemi povedal: “Iba ja som Cesta, Pravda a Život. Nič iné nemôžete uctievať na to, aby ste mali život, len keď budete poznať mňa.” My toto slovo pokánie chápeme v zmysle – cítiť ľútosť nad niečím, čo sme urobili zle. Alebo ľutovať to. Pokánie má omnoho hlbší význam: znamená pochopiť argumenty a zmysel vecí a podľa toho činiť. Bez kompromisu, bez akéhokoľvek polo-rozhodnutia.
Viera nie je iba súhlas s argumentami. Podľa čoho vieš, že si naozaj uveril a obrátil sa? Viete povedať? Podľa zmeny života. Zmenil si reálne život? Pokiaľ nie, tak si neuveril. To je len súhlas mysle, to nie je viera. My musíme toto oddeliť. Uznanie nie je viera. Viera je zreálnenie. To je viera. Uznanie faktov nie je viera. Veľa ľudí predsa vie o Ježišovi Kristovi. Veľa ľudí predsa hovorí, že verí v Boha, ale nečinia. A len činenie je reálna viera. Židia dokonca ani nepoužívajú hebrejské slovo pre myseľ. Oni ho nemajú. Oni rozmýšľajú srdcom, oni činia srdcom, oni uvažujú srdcom, oni sa tešia srdcom, všade majú výraz pre srdce. Všetko robia zo srdca ktoré sa potom prejaví. Ježiš na to kládol veľký dôraz. Lampou tvojho tela je oko. Tvoje srdce bude tam, kde je tvoj poklad. Tam kam sa oko pozerá, tam je tvoje srdce. Pre židovské myslenie je toto jedna priama linka. Žiadne rozdelenie tak, ako pre nás. Viera nie je len súhlas s argumentami pre kresťanstvo, ale srdce musí ovládať našu myseľ. Zmena mysle nie je schopná presvedčiť a zmeniť tvoje správanie. Podľa tohoto môžeš poznať hĺbku tvojho pokánia. Je jednoduché, pretože mnohí ľudia uviaznu v sieti polovičatých rozhodnutí a povedia, že však ale ja som urobil všetko, čo si povedal. Ale nečinia stále. Prečo? Pretože hĺbka rozhodnutia sa nie je reálne taká, ktorá dosiahla srdce. Ale to je na nás, či si sa vážne rozhodol, že: “Už to nikdy neurobím”, a či to myslíš vážne alebo nie.
Ak to nikdy neurobíš potom vyhodíš všetky veci, čo sa toho týkajú, vyhodíš zo svojho života všetky možnosti tam ísť, kde by si mohol zhrešiť. Zmeníš všetkých svojich priateľov, ktorí by ťa mohli k tomu priviesť, odstrániš všetky možnosti a prostriedky, aby sa to náhodou nestalo. To je reálna zmena. Viete, čo som ja urobil pri svojom obrátení? Silne som prežil oddelenie. Ja som vedel, že nesmiem nadávať, vedel som, že nesmiem fajčiť, veľmi radikálne. Vedel som, že nesmiem spať so svojou dievčinou. Ja som jej to napísal. Nechcel som robiť zlé veci a radikálne som všetko zmenil.
Jedna vec: tesne predtým, než som sa obrátil, mesiac, dva, mi niekto dal fajčiť marihuanu. To bolo fantastické. Ľudia, to ste nezažili. Ja som mal veľmi silnú odrodu a to vyvolávalo také krásne halucinácie, niečo fantastické. Aj fyzické aj zrakové. Vbehli sme do kúpelky, vojenská kúpelka, takže veľká miestnosť, 15 umývadiel dookola a kohútiky sa na nás smiali. Mali uši. Alebo som sa pozrel na kamaráta a to bol Mickey Mouse. Veľké uši. Ja som sa rehotal. To trvalo, však kto poznáte, to chodí v takých vlnách. Prebrali sme sa a zase dostali do toho. Potom prišiel dotyk Boží do môjho života a ja som zrazu videl, že toto je Boh a všetko som zmenil. Ale predtým som dostal balíček marihuany. Schoval som si ho hlboko do skrine. Pod všetky veci a niekoľko mesiacov tam bol. Všetko som zmenil ale toto som si povedal, to je škoda vyhodiť. Vážne. Však to stojí prachy. To je škoda vyhodiť, tak dobré to bolo. Poviem vám, že sila hriechu sa prihlásila zanedlho. Ja som si po niekoľkých dňoch, kedy som prežíval tie nádherné veci s Bohom zrazu spomenul, že v tej skrini mám… “To predsa nebudem robiť. Cítim, že to nemám robiť.” Na druhý deň: “Ale máš to tam.” “No, ja viem, že to tam mám, ale…” “Vyhodíš to?” “Nie, nevyhodím to, prečo by som to vyhadzoval. To je predsa také vzácne.” “A čo s tým budeš robiť?” “No však ja to vlastne nepotrebujem, ale zase že by som to vyhodil to…to predsa je vzácne.” Toto trvalo niekoľko dní až raz som si to vytiahol a zase som to schoval. Bolo to zabalené v takom balíčku ako holandský tabak. Na ďalší deň som to zase vytiahol, ovoňal a dal som to naspäť. “Ale blbosť, to si občas ovoniam, ale…” No skutočne toto som robil, fyzicky. A raz prišiel večer kedy dôstojníci boli preč. Na bráne bol iba jeden taký poddôstojník, mal som klúče od kancelárie, ušúľal som si a fajčil som. Smial som sa. Jeden kamarát to veľmi chcel skúsiť a vo mne sa to bilo. Áno, mám, nemám, mám, nemám… Trošku skúsim. Nebudem to veľa robiť. Chvíľku som sa smial, bolo to zábavné. V zrkadle som sa videl ako černoch. Braňo – černoch. Veľmi zábavné. Ale v jednej chvíli som pochopil, že teraz som sa oddelil od Boha. Keď som mal svetlú chvíľku, vonku strašne fúkalo, pretože sa schyľovalo k decembru, tak som to vyhodil a rozfúkal to vietor. Veľmi som to ľutoval.
Druhé podobné som zažil asi trištvrte roka potom, kedy som prišiel domov a radikálne som menil celý svoj život. Jedine pankáčske oblečenie som mal, nič iné. Zmenil som ho a vyhodil som všetky kazety a platne. Viete čo stáli? Za socíku tristo korún. Jedna kapela Dead Kenedis. Ľudia, také niečo mať. Ja som to spálil. Ešte som si hovoril, že to predám. Nie, budem zvádzať k hriechu druhých. Iba jednu kazetu som si odložil. Pretože to bola moja prvá – to je najznámejšia a je najlepšia. Tú som si odložil. Povedal som si: “Nebudem ju počúvať, iba ju budem mať…” Vážne som si to povedal. “Ja ju nebudem počúvať.” Občas ma napadlo, že tam v krabičke som ju mal: “A načo ju máš, keď ju nebudeš počúvať?” “Ako relikviu, ako spomienku, nebudem ju počúvať.” Ja som vedel, že keď si ju počúvnem, že to je zrada Boha. A raz prišla chvíľa, kedy som si tak sedel a hovorím si: “Už vyše roka som nič také neurobil. Dnes už to na mňa nebude mať žiadnu silu. Tak si to počúvnem.” Zapol som si to a prvé verše mojej najobľúbebnejšej skladby zneli: ja som anarchista, ja som antikrist. Nikdy som si neuvedomil, že to v tom texte vážne je. Sex Pistols – Anarchia v Spojenom kráľovstve. Tak sa volala tá skladba. Tak som to vypol a hodil do koša. A ja som si uvedomil, že zase som prehral. Máte aj vy také veci? Dobre keď nemáte a keď máte, tak toto je ono. Hĺbka nášho rozhodnutia spočíva v detailoch. Kam až ideme. Alebo si odkladáme jednu malú vec, ktorá má ešte stále právo v našom živote.
A tak sú to dva kroky. Meníme svoje myslenie, začíname si uvedomovať hrôzu hriechu a jeho dôsledky a meníme svoje konanie. Od svojej neposlušnosti, od sebeckosti, od vzbury sa obraciame k Bohu. Musíme meniť svoje myslenie v jednom princípe: myslenie spôsobu – príkaz, zákaz, kedy niečo nesmiem a niečo musím. Toto je zákonícke myslenie, ktoré mnohí kresťania majú a je zlé, pretože toto myslenie má moc hriechu, zvedie k hriechu. Toto myslenie meníme na myslenie typu – nenávidím, milujem. Ja chcem nenávidieť zlé veci, ktoré Boh označuje ako zlé a chcem milovať dobré veci a budem po nich túžiť a budem na to zameriavať svoju myseľ. Minule som vám spomínal, aby ste si spravili pokus, aby ste spoznali silu zákona. Umiestnite niekde doma na kredenc viditeľne, povedzte nejakému kamarátovi, aby vám dal do nejakej krabičky niečo cenného a nikdy to nesmiete otvoriť. Nechaj si to tam a nikdy to neotvor. Vieš čo urobíš? Samozrejme: “Je to blbosť nejaká a ja sa na to pozerať nebudem.” A ja vám garantujem, že ak sa k tejto veci priblížime spôsobom myslenia, že nikdy to neotvorím, tak zlyháte. Toto je sila zákona a to nás pritiahne aby sme ju raz otvorili. Neviem kedy, ale raz príde chvíľa, kedy ťa stále bude cukať: pozriem sa, čo tam je. Keby sme urobili pokus, že by som sem dal tú krabičku a povedal by som, že ju nikto nesmie otvoriť, tak som si istý, že deti by sa ju pokúšali získať. Pokúšali by sa do nej dostať. Čo tam je? Toto je sila zákona, ktorá nás priam priťahuje ku hriechu. Ktorá nás priam vedie k tomu, aby sme ho porušili. Ale zodpovednosť činiť pokánie je na nás. Oddeliť sa od vecí, ktoré ťa ťahajú do hriechu je na tebe. Ty už nesmieš robiť, nesmieš chodiť, nesmieš dávať príležitosti hriechu.
Povedzme si tri také dôležité prvky pokánia.
1. Je to záležitosť poznania. Ty musíš vedieť, čo je hriech, aký je špinavý pred Bohom a ako Boh chce, aby sme ho porovnali s Jeho svätosťou. Nie s dobrotou alebo zlobou druhých ľudí. Pretože my naše hriechy porovnávame s druhými ľuďmi, že? “Však nie som taký ako Anča.” “Alebo nie som taký ako tamten zabiják. Ja som predsa celkom dobrý človek.” Boh chce, aby sme si uvedomili svoj stav a aby sme dovolili Duchu Svätému, aby nám ukazoval, čo je v našich životoch hriešne. A tak, hoci si teraz nie sme vedomí, tak každý požiadajme Boha, aby nám Duch Svätý ukazoval, čo je hriešne v našom živote.
2. Je to aj záležitosť citu. Ak ťa netrápi, čo zlého si robil, potom je otázne, nakoľko si činil pokánie. Nakoľko činíš pokánie. Bolí ťa to, čo si všetko urobil zlého voči Bohu a voči ľuďom? Trápi ťa to? Izaiáša to veľmi trápilo, keď videl Boha. Ale tento zármutok je dobrý, keď nás vedie k tomu, aby sme prijali Božie odpustenie. V 2Kor je napísané: “Tento zármutok vás viedol k Božiemu milosrdenstvu.” Preto zmena života.
3. Pokánie je záležitosť vôle. Je to zmena mysle, srdca, úmyslu, takže celého smeru nášho života. To je obrat a začiatok nového života. Voľba je na nás a my musíme vedieť, že nikto sa za teba nerozhodne. A toto je najhorší stav všetkých ľudí, s ktorými som ja doteraz pracoval. To nerozhodnutie. Viem, čo je zlé, viem, čo by malo byť, ale široký je tento medzistav, kedy sa rozhodnem, že to robiť nebudem.
Vo chvíli, kedy som poznal, uznal a vyznal, spôsobil som, že sa chcem zmeniť, urobil som rozhodnutie, tak v tejto chvíli prichádza Božie odpustenie. Zvláštna moc. Dvojčaťom pokánia je odpustenie. Boh odpúšťa hriech. Toto je to nádherné, čo nám Boh dáva, že nám je odpustené. A ja som zistil, že v duchovnej oblasti je niekdedy ťažšie uveriť v odpustenie, než uveriť v Ježiša samotného. To je hrozné. Chcem vám povedať tú dobrú správu, že akonáhle hriech vyznáš, si ho zbavený. Boh ti ho odpustí. Boh je ochotný ho zničiť. Boh je ochotný urobiť to, že nebude mať nad tebou vplyv. On zlomí jeho moc. Toto je skutočnosť. Keď vyznáš hriech a povieš: “Bože, som pred tebou vinný”, on zlomí moc toho, čo ťa núti hrešiť. A toto musíš zažiť. Ty ako kresťan musíš poznať Božiu moc, ktorá sa deje práve v tejto chvíli odpúšťania.
Dôležité po prijatí Božieho odpustenia je, aby si odpustil sám sebe. To je druhá pasca zlého, ktorý keď už uznám, že Boh mi zrejme odpustil, tak ja si to teda nezabudnem a naďalej sa správaš podľa toho, aký si bol zlý. Toto je to najhoršie. My musíme poznať slobodu Božích detí, že keď si vyznal svoje hriechy a keď si ich ľutoval, tak si teraz pred Bohom novým stvorením. Si človekom, ktorý nie je obviňovaný Bohom a ty máš moc Božieho stvorenia. Je naozaj ťažké v jednej chvíli zhrešiť, prežiť to, celé si to uvedomiť, začať ľutovať a zrazu sa ďalej správať, akoby nič nebolo, že? Činiť pokánie v tom zmysle, že naprávam svoje hriechy, ale my strácame sebavedomie, my strácame vnútornú istotu, strácame odhodlanie, nasadenie. Chyba, obrovská chyba. Pretože to nie je pokora. Správať sa skormútene, zarmútene. Pokora je čestný postoj k Bohu. Ak On hovorí, že si nevinný a že máš Jeho moc, potom je pokorné, čestné a správne sa tak správať. Je veľmi nečestné a nesprávne, to ponižuje Boha, keď sa ďalej správaš ako porazený hriešnik. Musíme sa to naučiť, aby sme boli žiarivými kresťanmi: správať sa, ako odpustení ľudia, ktorí nenosia na sebe biľag škvrny. Pretože ju nemáme. Čo to z nás činí? Ľudí naozaj pokorných. Pretože toto pokoruje. A práve toto je rozhodujúce, aby si vedel, kde stojíš. Keď sa necítiš silný, ale máš sa správať ako silný, ide ti to? Alebo nejde? Pretože ak to nechceš robiť, potom si silný vlastnou silou. Toto nesmieme. To je ten hlboký duchovný omyl. Byť pevný vtedy, keď vieme, že na to máme. Sami zo seba. Ale my sme ľudia, korí sa môžu postaviť dopredu a aj keby sme narobili veľa zlého, ak sme činili hlboké a úprimné pokánie, potom máme právo znovu stáť s Božou autoritou a mocou a povedať Božie veci. Božie slová. Dlho som sa toto učil. My na Slovensku to mylne považujeme za bezohľadnosť, alebo pýchu, alebo arogantnosť. Zažil som toľko krát, že keď som mal ísť k ľuďom a mal som hovoriť, tak nie dosť, že mi diabol pripomínal moje hriechy, ja som fakt niekedy činil zle. Ja som urobil zlú vec tesne pred tým. Neviem vysvetliť prečo, každopádne už som poznal postup. “Pane, čo som to spravil. Strašne to ľutujem, je mi to fakt ľúto.” A to vidí Boh. “Prosím Ťa odpusť mi to.” Čo som mohol napraviť som napravil a tesne na to som zase mohol hovoriť o veľkých Božích veciach. Cítil som, že nemám na to právo. Veď práve teraz som konal ako nekresťan. Veď práve teraz som robil zlé veci. Ako by som sa mohol teraz ako pokrytec, áno ja som pokrytec, ja som falošník, ja to nemôžem robiť, pretože budem klamať. To je ten najväčší omyl, bratia a sestry. V tej chvíli som mal naďalej Božiu moc a mal som ju použiť. Mal som sa modliť a mal som kázať a mal som hovoriť, čo so mnou urobil Boh a s každým, kto sa vydá Bohu, urobí Boh. Ja som sa nechal oklamať. Čo sa stalo? Zástupy ľudí, ktroré tam boli nepočuli. Lebo som bol podvedený. Lebo som sa nechal. A toto je to zlé.
Vysporiadanie sa s hriechom nezávisí od tvojej dobroty. Vysporiadanie sa s hriechom závisí od Božej moci. Od Božieho odpustenia a od toho, čo robí Boh. Ty sa toho máš ujať: len vtedy si čestný. Inak klameš Boha, seba a ľudí. Jediný, koho si neoklamal, pretože on oklamal teba, je Satan a jeho démoni. Im sa podarilo ťa dostať na zlú cestu. My musíme byť odvážni v činení pokánia a pevní vo vytrvalosti. Teraz som nepovedal, že keď je nám milosť daná, tak hrešme. To uvádza aj Pavol: “môžme teda hrešiť, keď je nám daná milosť? Vonkoncom nie. Pretože teraz som Bohu vydaný ako otrok spravodlivosti.” A preto sa správam úplne novým spôsobom. Ak sa nám podarí takto žiť, potom nebudeme neustále padať, lebo to nebude naša sila, ktorá nás drží pred hriechom, ale Božia moc, ktorá nás drží v pokore a zároveň v takom nasadení pre Božie veci.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
