Táto prednáška sa týka krízy alebo ťažkého obdobia v živote kresťana. Určite každý z nás zažil v živote niečo ťažké. Je tu niekto, kto ešte vo svojom živote nezažil niečo ťažké, alebo nejakú krízu? Asi nie! Mohlo sa to týkať našej rodiny, finančnej situácie, vzťahov, čohokoľvek…. Teda, každý prežíva ťažkosti a tie majú miesto aj v živote kresťana. Nie je to tak, že keď sa človek obráti, nemá žiadne problémy, alebo že pre neho nastane raj na zemi. Boh nám v Biblii jasne hovorí, že problémy budeme mať, aj keď budeme žiť s ním, budeme mať ťažké obdobia. V svojom Slove nám hovorí, prečo to tak je a ako sa máme zachovať.
Teraz si môžeme spolu prečítať alebo len tak voľne prerozprávať jeden príbeh, ktorý sa stal a je zaznamenaný v knihe proroka Daniela, v tretej kapitole (Dan 3). Týka sa kráľa Nabuchodonozora, ktorý dal urobiť zlatú modlu. Kráľ Nabuchodonozor dal postaviť obrovskú zlatú modlu a potom zvolal ministrov, úradníkov a tak ďalej, aby prišli a aby sa jej klaňali. A kto sa jej odmietol klaňať, tomu jasne povedal, že bude hodený do pece a spálený. Prišla tam, celá smotánka, šľachta a na povel sa všetci začali klaňať zlatej modle. No, ale čo sa stalo? Našli sa traja odvážlivci, ktorí sa odmietli tejto modle klaňať a ktorí vyznávali jediného pravého Boha. Boli to traja hebrejskí mládenci. Keď sa to kráľ dozvedel, veľmi sa nahneval. Jednoducho si ich zavolal a opýtal sa ich, prečo to urobili a dal im opäť možnosť, aby sa tej modle poklonili a tak si zachránili životy. Títo traja mladíci mu povedali: „Či nás náš Boh, ktorého si ctíme, môže vytrhnúť z rozpálenej pece a z tvojich rúk a oslobodiť nás, a či nie, vedz kráľ, že tvojich bohov si nectíme a zlatej soche, ktorú si postavil, sa neklaniame.“
Zaujali jasný postoj a kráľ sa na tieto slová veľmi nahneval. Dal ich poviazať a hodiť do rozpálenej pece Dokonca bol až tak nahnevaný, že rozkázal sluhom rozpáliť pec sedem krát viac ako obyčajne. Dokonca bola až tak rozpálená, že tí, čo hádzali mladíkov do pece, boli zabití. Jednoducho ich pohltil plameň. Takže boli za živa hodený do pece a kráľ sa na to pozeral. Boli tam viacerí, ktorí tam stáli a tiež sa na tú „show“ pozerali. Kráľ sa po chvíli pozrel do ohňa a čo videl? Kráľ sa opýtal: „Nehodili sme doprostred ohňa troch poviazaných mužov?“ Odpovedali kráľovi: „Áno, skutočne.“ Povedal: „Ja vidím štyroch rozviazaných mužov uprostred ohňa a niet na nich nijakej stopy po ohni. Výzor štvrtého je však podobný synovi bohov.“ No a čo vlastne teda robili títo traja mladíci v peci, keď ich tam zbadali? Chválili Boha, jednými ústami chválili a oslavovali Pána. Dobrorečili mu. Je to jeden z najkrajších chválospevov v celej Biblii, ktorý zaznamenáva to, ako sa modlili traja mládenci, ktorých hodili do ohnivej pece. Keď to kráľ videl, bol užasnutý, lebo to samozrejme nečakal. Dal im rozkaz, aby z tej pece vyšli a ďalej sa tu v Dan 3,94 hovorí, že: „keď vyšli z tej rozpálenej pece, zhromaždení úradníci, kniežatá a ministri hľadeli na mužov, nad telami ktorých oheň nemal moci a ani vlások na hlave im nezhorel, ani ich odev sa nezmenil a zápach ohňa ich neprenikol.“ A potom ďalej sa tam hovorí, že kráľ začal chváliť Boha, Boha týchto troch mladíkov, a týchto troch mužov dal povýšiť, dal im vyššiu hodnosť.
O tomto príbehu by sa dalo veľa hovoriť. Mohli by sme hovoriť o tom, že ani uprostred plameňov to nevzdali a chválili Pána. Ale všimnime si jednu vec. Keď boli títo traja mladíci uprostred plameňov, nezhorelo na nich nič, okrem ich pút. Teda jediné, čo oheň na nich zničil, boli putá, ktoré ich zväzovali. Doslova sa tam píše, že im nezhorel ani vlások na hlave.
Zaujímavé je, že v Lukášovom evanjeliu Lukáš použil podobné slová, keď hovoril o skúškach a utrpeniach na konci vekov. Tam použil slová: „Ani vlas z hlavy sa vám nestratí“, čiže tu vidíme, že Boh je natoľko mocný, že nech sme v akomkoľvek utrpení a môže to byť strašné, môžu to byť doslova plamene, On môže spôsobiť to, že keď vyjdeme z týchto plameňov, nebudeme mať skrivený na hlave ani vlások. Možno sa ti zdá prehnané o čom sa tu teraz hovorí, možno teraz neprežívaš nič ťažké, alebo si neprežíval. Chváľ za to Pána! Ale možno si prechádzal ťažkými obdobiami a ťažkými vecami a Boh s tým ráta. On o tom vie, a v svojom Slove nám dal to, čo chce, aby sme vedeli. Takisto aj o utrpení a ťažkostiach je tam napísané všetko, čo chce, aby sme o utrpení poznali – a síce, prečo ho Boh dopúšťa, na čo je dobré, čo máme robiť a ako z neho vyjsť.
V prvom rade, nech sa v našom živote deje čokoľvek, uvedomme si, že Boh je vždy s nami. Je vždy s tebou, v čomkoľvek. Takisto ako v prípade týchto hebrejských mladíkov, keď boli hodení uprostred plameňov a neboli sami. Takisto aj TY uprostred svojho utrpenia nie si sám, nie si sama. Božie slovo nám hovorí: „Neboj sa, veď ja ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Keď sa budeš brodiť vodami, som s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa. Keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa, plameň nebude horieť na tebe.“ Všimnime si aj to, že tu sa nehovorí „AK“ pôjdeš cez oheň, ale „KEĎ“ pôjdeš cez oheň. Čiže, Boh nám jasne hovorí, že to tak bude, ale máme sa spoliehať, že On bude s nami, lebo nám jasne hovorí. Ďalej si tiež uvedomme, že keď odovzdáme život Bohu, neexistuje už pre nás náhoda. Nijaké utrpenie, nijaká kríza, ktorá sa vyskytne v tvojom živote, sa ti nestala náhodou, ale je to Boh, ktorý ťa skúša.
V knihe Jób 23,10 je napísané: „Dobre pozná moje cesty, zastávky. Ako zlato vyjdem, keď ma preskúša.“ Čiže, keď prežívame niečo ťažké, Pán nás skúša. Tiež v Druhej knihe Kroník sú v 7 kapitole (2Krn 7) verše, z ktorých vyplýva, že keď prežívame ťažkosti, Boh to dopúšťa preto, aby to bolo pre naše dobro. Jeho prvoradý záujem je, aby sme sa odvrátili od našich hriechov, aby sme sa obrátili k Nemu a modlili sa k Nemu, aby nás mohol požehnať. V Druhej knihe Kroník je to vyjadrené takto: „Ak uzavriem nebesá, že nebude dažďa, alebo ak prikážem kobylkám, aby vyžrali zem, alebo pošlem na svoj ľud mor a môj ľud, ktorý sa volá mojím menom sa skloní a bude sa modliť a hľadať moju tvár a odvráti sa od zlých ciest, vypočujem ho z neba, odpustím mu vinu a jeho zem uzdravím. Moje oči budú teda otvorené a moje uši pozorné na modlitbu z tohoto miesta.“ A to sa týka aj nás, každého jedného. Keď človek prežíva niečo ťažké, má sklon si myslieť, že je to jednoducho navždy, že to je stratené, že sa z toho už nevymotá. Má pocit, že je v tunely, ktorý nemá druhý koniec. No treba si uvedomiť, že každá skúška je dočasu, že Boh sa teší až z nej vyjdeme von. On chce, aby sme z nej vyšli. Myslime na to, aby sme potom, až sa dostaneme z tej skúšky von neľutovali, že sme niečo zanedbali, alebo nedostali niečo, čo sme mohli dostať, nenaučili sa niečo, čo sme sa mohli naučiť.
V 1Pt 1,6-7 sa píše: „Preto sa radujte, hoci sa teraz, ak treba aj trocha žalostíte pre rozličné skúšky, aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť, keď sa zjaví Ježiš Kristus.“ Keď niekto prežíva niečo ťažké, ktokoľvek z nás, spomeňme si, že máme pocit, že Boh nám akoby krivdí. Zdá sa nám, že nám nerozumie, že je ďaleko a prestal sa o nás zaujímať. To nie je pravda! Božie slovo nám jasne hovorí v Jn 10,10 verši: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali ho hojnejšie.“ Boh chce, aby si mal hojnejšie život a akákoľvek ťažkosť, ktorú zažívaš, je len stupienok k tomu, aby si mal hojnejšie život. Je to len akýsi medzistupeň, aby si mohol naozaj naplno prežívať život. Naplno prežívať to, čo ti Boh chce dať. Uvedomme si, že slúžime zvrchovanému Bohu, ktorý chce pre nás to najlepšie.Už vtedy, keď prežívame krízu, nás túži vyviesť na pevnú pôdu. Túži nás vyviesť o stupienok vyššie k sebe, pozdvihnúť na vyššiu rovinu.
V Ž 66 sa píše: „Veď ty, Bože, si nás vyskúšal, pretavil si nás ohňom ako sa taví striebro, nechal si ľudí chodiť po našich hlavách, prešli sme cez oheň, cez vodu, ale napokon si nám dal pookriať.“ Je dobré si to prečítať, keď máme krízu, lebo vtedy máme pocit, že to nikdy neskončí. V tomto žalme je aj napísané: „Boh nás prečisťuje ako sa prečisťuje aj striebro a zlato.“ Je to častý príklad, časté prirovnanie v Biblii, kde sa píše, že Boh chce, aby sme odrážali jeho obraz a k tomu potrebujeme byť čistý ako to zlato, ktoré odráža to, čo sa v ňom zrkadlí. A zlato potrebuje, aby bolo pretavené v ohni a zbavené akýchkoľvek nečistôt. V Jn 15,2 sa píše, že Pán prečisťuje každú ratolesť, ktorá prináša ovocie, aby prinášala viac ovocia. Čiže jeden z dôvodov, prečo nás Boh očisťuje je, že Boh chce, aby si prinášal viac ovocia. Takisto je to príprava na deň, keď sa postavíš pred Pána a dielo každého vyjde najavo, ako sa píše v 1Kor 3,13: „Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni, a oheň preskúša dielo každého, aké je.“
Túžbou Boha je, aby každý z nás v živote postavil ako základ Ježiša Krista. On je jediný základ a okrem neho neexistuje nijaký iný základ. Na tomto základe máme mať postavený svoj dom. Je však na nás, čo na ňom staviame. Niektorí môžu stavať slamu, iní zlato alebo diamanty. A práve v skúške Boh zisťuje, čo je na tom základe postavené. V skúške často poznávame seba samých. Môžeme si o sebe myslieť čo chceme, ale keď prídeme do ťažkostí, zistíme o sebe, čo sme zač. Vtedy rýchlo plátame diery a drevené klady nahrádzame tehlami, lebo odrazu vidíme, že to, čo staviame v našom živote nie je veľmi kvalitné a nevydrží to, keď príde oheň. Čiže Boh nás chce vnútorne premieňať, aby sme sa menili na obraz Ježiša Krista, na obraz jeho Syna – to je jeho veľká túžba. Je to zapísané na viacerých miestach v Božom slove. Máme sa premieňať a dorastať v Ježiša Krista – do jeho podoby.
Určite poznáte ľudí, ktorí v živote niečo ťažké prežili a ešte niekoľko rokov je to z nich akosi cítiť. Kričí z nich zúfalstvo. Hrôza, ktorú prežili, im je vidieť na očiach a na tvári. Je to ako smrad ohňa, ktorý zostáva na šatách a ten si nesú všade so sebou. Boh má tú moc a chce to robiť v našich životoch, že keď sme uprostred ohňa, uprostred niečoho ťažkého a vyjdeme z toho, aby na nás nezostal ani pach toho ohňa, tak ako sa to stalo hebrejským mladíkom. Namiesto toho Boh chce, aby sme šírili vôňu poznania Krista. Píše sa o tom v 2Kor 2,14-15. A aby sme naozaj poznali Krista hlboko, aby ho z nás naozaj bolo cítiť, aby sme šírili vôňu jeho poznania, k tomu niekedy potrebujeme jeden ťažký deň, alebo nejakú ťažkú udalosť v našich životoch viac, ako čokoľvek iné. Môže nás to obohatiť a naučiť viac ako päťdesiat prečítaných kníh o Bohu, alebo X duchovných akcií. Pozrime sa teraz na to, ako reagovali na skúšky hrdinovia Biblie, napr. Gedeon, Samson, Samuel a iní. Spomína sa to v Hebr 11,33-34. Je tam napísané, že „vierou dobývali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť, získali prisľúbenia, levom zapchávali tlamy, uhášali silu ohňa“, čiže zasa tu je oheň. Všimnime si, že keď prežívame ťažkosti, vtedy sa nemôžeme spoľahnúť na svoje okolnosti, lebo odrazu vidíme, že zlyhávajú, vidíme že naše najväčšie istoty sa nám mrvia pod prstami. Vidíme, že sa nemôžeme spoľahnúť na pocity, že máme v sebe chaos, a ani na svoje logické myslenie a rozum. Ničomu zrazu nerozumieme! Vtedy to je skúška a Boh chce, aby sme sa spoľahli iba na Neho. A nie iba skrze naše pocity, lebo na nich nestojí a nemala by stáť naša viera, ale skrze vieru sa máme spoliehať jedine a len na Boha.
Keď sme v kríze alebo prežívame niečo ťažké, vtedy nám rastú duchovné svaly, vtedy silnie naša viera. Nie vtedy, keď prežívame „nebíčko“, keď nám je úžasne a prežívame extázy, ale vtedy, keď je to tvrdé a pritvrdí sa to. Teda, nenechajme sa ovládnuť okolnosťami, ani pocitmi a neustále si pripomínajme to, že Boh je. To je veľmi dôležité práve vtedy, keď ničomu nerozumieme, keď nám je ťažko – chváliť Boha, prinášať mu obetu chvály. Píše sa o tom v Hebr 13,15, že „máme prinášať obetu chvály“. Posledným bodom je, že z ťažkostí nás nedostane nijaká metóda alebo zázračná formulka, ale jediné, čo nás dostane z ťažkostí, je poznanie Boha. Teda vierou máme vtedy prístup k Bohu a vtedy sa ukáže nakoľko ho poznáš alebo nepoznáš. Nakoľko si sa spoliehal na svoje úžasné pocity a nakoľko si s ním trávil čas, nakoľko si ho poznával v Božom slove, nakoľko si ho poznával v živote bratov a sestier. Keď poznáš Boha, môžeš žiť v čomkoľvek. Ak poznáš Boha, nerobí ti problém dôverovať mu. A keď dôveruješ Bohu tam, kde ostatní padajú a kde sa lámu, ty zostaneš pevný a druhí sa budú čudovať, prečo je to tak.
Všimnime si ešte raz v Danielovej knihe, čo zvolal kráľ Nabuchodonozor, keď vyšli mládenci z pece. Bol ohromený, lebo v živote nevidel, že by sa niečo takéto stalo. Videl, že toto je ten pravý Boh! A nie jeho modla a bohovia, ktorých hľadal celý život, ale toto je ten Boh, ktorý môže zmeniť život, že je to Boh, ktorý koná zázraky. A Nabuchodonozor chválil Boha a chválil mladíkov za to, že sa spoliehali na svojho Boha a boli schopný obetovať svoje telá. Čiže, vážil si na nich to, že sa na svojho Boha spoliehali a Boh sa k nim priznal a urobil zázrak a presvedčil ho a všetkých šľachticov a zámožných ľudí, ktorí tam stáli. Nehovorí sa o tom, koľkí sa obrátili k pravému Bohu, ale určite boli mnohí z nich zasiahnutí, lebo také niečo v svojom živote ešte nezažili.
Lenže títo hebrejskí mladíci sa mohli spoľahnúť na svojho Boha preto, lebo svojho Boha poznali. Vedeli, že sa môžu na Neho spoľahnúť. Mohli obetovať svoje telá, pretože vedeli, že Boh je dobrý, a že sa to oplatí. Teda, kľúčom k tomu, aby sme si zachovali pokoj, aby sme prežili a nenechali sa zlomiť, aby sme vyšli nepoškodení z plameňov je to, do akej miery poznáme Boha.
A ešte na záver stručne, ako môžeme poznať Boha? Boha môžeme poznať rozumom a srdcom (alebo duchom). Je to niečo vnútorné, čo obstojí pred Bohom. Mnohí si myslia, že Boha poznajú rozumom, ale to pred Bohom neobstojí. Intelektuálne poznanie nám samo o sebe nestačí. Boha môžeme poznávať tým, že skúmame ako myslí a skúmame jeho zmýšľanie. A to môžeme skúmať tým, že čítame jeho Slovo, necháme sa ním prenikať a tým dostávame Božie zmýšľanie – tým dostávame predstavu, ako zmýšľa náš Boh. Ďalej Boha môžeme spoznávať – to ako zmýšľa, ako koná – tým, že pozorujeme ako koná v našich životoch a tiež v životoch druhých kresťanov. Ďalšia vec, ktorú síce každý vieme teoreticky a je dôležitá je, že Boha poznávame tým, že s ním trávime čas. Toto poznanie je najdôležitejšie. Samozrejme máme byť k menu úprimný a hovoriť mu, čo prežívame v srdci, vylievať mu svoje srdce tak, ako keď sa rozprávame s najlepším priateľom. No Boha musíme nechať hovoriť, a to je to, čo často nerobíme. Nemyslím teraz na nejaké hovorenie, že by sme počuli nejaký hlas, ale Boh je duch a on hovorí priamo k nášmu duchu. Často nevieme presne slová, ktoré nám hovorí, ale jednoducho ticho stojíme pred ním, a necháme ho hovoriť k nášmu duchu. Potom sa udeje v tvojom živote niečo zvláštne. Zrazu vieš v pravú chvíľu, čo povedať! Odrazu nadobudneš istotu v nejakej oblasti, v ktorej si tápal, alebo povieš niečo niekomu a ty sa čuduješ, kde sa to v tebe zobralo. A to je to, čo Boh vloží do tvojho ducha! Spôsob, akým Boh hovorí k tebe, a čo každý z nás veľmi potrebuje. A ešte jedna dôležitá rada na záver: „Keď máme ťažkosti, máme sklon skracovať modlitbu. Jednoducho si povieme: „Nejde mi to, som rozhádzaný a hlavu mám úplné niekde inde.“ Za päť minút jednoducho vstanem a idem preč. Je dôležité nevzdať sa, ale vyslovene sa nútiť. Prinútiť sa tak, ako športovec, ktorý už nevládze a práve vtedy si predĺži tréning. Vie, že práve vtedy to potrebuje! A aj my, ak prežívame niečo ťažké a máme nechuť k modlitbe, predĺž si ju, lebo z toho žiješ a na tom závisí a stojí to, ako z tej krízy vyjdeš, a či naozaj zostaneš zocelený a budeš šíriť Boha, alebo zostane na tebe dym ohňa. Od toho závisí, ako bude tvoja viera rásť. Amen
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
