Sväté Písmo hovorí o tom, že sme vierou a krstom vstúpili do Krista. Tento pojem je veľmi dôležitý a v Písme sa s ním stretávame veľmi veľa krát, najmä List Efezanom hovorí veľakrát že sme v Kristovi, že v Kristovi niečo máme, v Kristovi sme dostali duchovné požehnanie… Teda my všetci sme vstúpili do Krista. Vierou a krstom sme vyjadrili vieru, že sme zjednotení s Pánom Ježišom Kristom.
Pred tým než sa to stalo, než si bol pokrstený, si žil v Adamovi. To je obraz, ktorý nám Písmo podáva, aby sme vedeli ako sme žili pred tým. Pred krstom sme žili v Adamovi, žili sme podľa Adama. Ale teraz sme v Kristovi, teraz sme podľa Krista, teraz sme znovustvorení na Kristov obraz. Toto je pohľad objektívny, ten hovorí o tom aké sme mali postavenie pred Bohom. Na jednej strane bol Adam a všetci sme žili v ňom a na druhej strane stál Kristus a všetci, ktorí uverili v Neho opustili Adama, prešli do Krista a žijú v Ňom. Toto je naše objektívne postavenie pred Bohom.
Ale Písmo hovorí ešte o druhom kroku a ten je pre náš život mimoriadne dôležitý. Je ním praktický život, kde máme kráčať Duchom Svätým. Keď si žil pred tým v Adamovi, žil si podľa tela. Pavlov výraz “podľa tela” sa viaže na Adama a výraz “podľa Ducha” sa viaže na Krista. Toto sú dôležité výrazy: “Adam a život podľa tela” a takisto “Kristus a život podľa Ducha”. Takže kráčať Duchom, to je praktický život kresťana a ako náprotivok tomu sa v Písme objavuje výraz konať podľa tela.
Takže všetci, ktorí sme uverili a dali sme sa pokrstiť, sme v Kristovi; ale teraz ide o to, aby sme si uvedomil ako žijeme. Žiješ podľa tela alebo podľa Ducha? Od tejto chvíle sa kresťanstvo rozdeľuje na dva tábory, tých, ktorí chcú žiť podľa Ducha a tých, ktorí o tom nevedia alebo nechcú žiť podľa Ducha Božieho a preto žijú podľa tela. Je dôležité, aby sme vedeli ako kráčame, či podľa Adama, či podľa Krista. Konať, žiť podľa tela, znamená čerpať z toho zdroja života, ktorý máme od Adama a ten je zhnitý, je to zdroj života podľa ktorého sme boli kedysi stvorení, ale Adam ho zničil svojím hriechom. Musíme vedieť, že nie je dobrý – napriek tomu, že sa tak niekedy javí. A to isté platí aj o Kristovi – poznať život v Ňom znamená učiť sa chodiť podľa Ducha.
Objektívna pravda, že som v Kristovi sa musí premeniť na vnútornú, subjektívnu pravdu, že žijem podľa jeho Ducha. Je úžasné, že som v Kristovi – On ma zachránil, prijal ma, vyňal ma z toho strateného sveta a teraz som na tom “území záchrany” – som v Kristovi. A teraz je dôležité, aby sa tá objektívna pravda premenila na fakt, že som síce v Kristovi, ale Kristus musí byť aj vo mne. Predstavme si to takto: boli sme postavení do Krista a ešte musí Kristus do nás “vtiecť”.
Si v Kristovi a Kristus musí začať žiť v tebe. Ak si v Kristovi, ale pritom žiješ telesne, podľa Adama, všetko, čo ti Boh dáva je v tebe zviazané a nefunguje. Ani duchovné dary, ani sviatosti sa nemôžu uvoľniť a pôsobiť tak, ako sú cielené a mienené Bohom, ak žijeme telesne, ak nežiješ podľa Ducha. Toto je ten druhý krok, ktorý ak ako veriaci nenaplňujeme, tak budeme stále padať, budeme prežívať len samé sklamania. Lebo Adam nemá silu, aby v nás víťazil, aj keď sú to dobré úmysly a my keď budeme žiť podľa neho, budeme stále padať. Znamená to, že žiješ vo vlastnej sile a pod vlastným vedením – preto prežívaš samé sklamania. Pavol hovorí: “Tí, ktorí robia len to, čo sami chcú, tiahnú k tomu, čo je telesné;… Dať sa viesť sebectvom znamená smrť, dať sa viesť Duchom je život a pokoj. Sústredenie sa na seba je Bohu nepriateľské, lebo sa nechce ani nemôže podriadiť zákonu Božiemu. Tí, ktorí žijú len z vlastných síl, nemôžu sa páčiť Bohu.” Rim 8,5-8 (ekumenický prekl.).
Čiže ak žijeme vo vlastnej sile, pod vlastným vedením, vediem svoj život sám a aj keď som veriaci, aj keď sa v náboženských otázkach usilujem o dobré veci, ale pod mojim vlastným vedením, tak sa budem stále stretávať so sklamaním z pádu, lebo vo mne žije Adam a ten sa búri voči Bohu. Napriek tomu, že sa ho človek sám pokúša presvedčiť k dobrému a robí dobré veci, aby sa páčil Bohu, Adam vo vnútri sa búri, je silnejší ako my, ako naše rozhodnutia, aj ako tie dobré náboženské, duchovné rozhodnutia. Takže čo musíme urobiť? Ak chcem naozaj prakticky poznať slobodu, moc a víťazstvo nad pokušením a hriechom v Kristovi, musím sa naučiť kráčať v Duchu. Duch Boží je mojim Vzorom, Duch Pána je mojim Vodcom, to je ten, ktorí hovorí čo je dobré a čo zlé a ja sa musím naučiť podľa Neho správať. Ako k tomu dôjde?
Ja Mu musím dôverovať, že vo mne urobí to, čo ja nedokážem. Nedokážeš odpustiť? Nedokážeš. Dobre, ale dokáže to Pán Ježiš v tebe. On odpustí, ty sa k Nemu len pridáš, ty budeš súhlasiť, aby to On v tebe urobil. V Gal 2,20 Pavol napísal: “Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.” Toto nie je tá najvyššia méta, ktorú máme ako kresťania dosiahnuť, to je štandard nášho života. Vo mne žije Kristus. My sme zvyknutí na taký ten pokorný prístup: ´To by som si nedovolil povedať, ´vo mne Kristus´, kdeže, nikdy, to by som bol veľmi pyšný, keby som to povedal…´ To je hlboký omyl. Pán Ježiš povedal, že chce žiť v nás, že žije v nás a my sa musíme k tomu postaviť tak, že Ho necháme, že mu to dovolíme. Dovolíme, aby v nás vypôsobil všetko, čo pôsobiť chce. Pretože keď sa ja budem usilovať o to, aby som to naplnil, tak to nedokážem. To sa proste nedá; žiadne prikázanie sa nedá trvalo naplniť vlastnými silami.
Keďže Boh videl, že sa to nedá, preto nám poslal Krista skrze Ktorého tečie milosť. “Zákon sa stal skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.” – Jn 1,17. Ja musím dôverovať, že Boh urobí vo mne to, čo ja sám nedokážem. Keď ma Boh o niečo požiada, – žiada, aby som miloval svojho nepriateľa – čo urobím? Poviem si, ´budem sa snažiť´, ale nedokážem to a výsledkom bude, že na nepriateľa nadávam a bojujem proti nemu…
Určite chvíľu dokážeme ísť sami, sčasti to dokážeme, ale potom padneme. Žijeme taký ten kolobeh frustrujúcich prehier, padania a vstávania. Nehovorím o tom, že nikdy nepadneme, ale my nie sme odsúdení prežívať neustálu porážku. Na to, že chceme dosiahnuť to dobré a nikdy to nedosiahneme. Písmo hovorí niečo iné a Duch Boží to chce v nás vypôsobiť. Skutočne sa dá kráčať v Duchu tak, aby sme nezažívali samú prehru, ale nebudeme zažívať svoje vlastné víťazstvo, ale víťazstvo Pána. To nás bude totiž stále robiť pokornými. On dokáže v nás viesť dobrý život. Takže nejde o moju snahu, ale ide o moju dôveru v Neho, o tomto hovoril aj Ježiš. Nejde o to, že s vypätím všetkých síl zápasím, ale že spočívam v Ňom, odpočívam v Ňom (Mt 11,28-30). Svoje nedostatky neprekonáme silnejším záväzkom, (to poznáme všetci, novoročné predsavzatia, alebo ´pospovedné´ záväzky či pôstne predsavzatia…).
Nejde o potrebu silnejšieho záväzku, ale o pochopenie, že moc mojich nedostatkov je v mojej starej prirodzenosti mŕtva, ona zomrela s Adamom. Adam zomrel, bol ukrižovaný v Ježišovi Kristovi. Ježiš sa narodil, nezhrešil, ale bol ako Adam, vyšiel na kríž a tam Adama “zabil”. Adam zomrel v Ježišovi, to znamená, že všetci, ktorí sme uverili v Ježiša sme tam zomreli a keď vstal Ježiš Kristus, vstal bez Adama. Ten ostal v hrobe. Vstal nový Ježiš a povedal ´verte vo mňa a budete novými stvoreniami.´ A my sme vstúpili do Bohočloveka Ježiša Krista, ktorý už nepoznal Adama. Vtedy nás naplnil úplne novou prirodzenosťou – a my z nej máme žiť. Tak je napísané: “Veď ak žijete podľa svojej vôle, spejete smrti; ak však mocou Ducha usmrcujete hriešne činy budete žiť. Tí ktorí sa dajú viesť Duchom Božím sú synovia Boží.” “Teraz … už niet žiadneho odsúdenia pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi., lebo zákon Ducha, ktorý vedie k životu v Kristovi oslobodil ťa od zákonu hriechu a smrti.” – Rim 8,13-14;Rim 8,1-2.
Takže vo mne je živý Boží Duch, ktorý ponesie ovocie pokoja, je vo mne niečo iné než bolo pred tým. Už sme to asi zažili, že sme sa báli nejakého stretnutia, nejakej udalosti, nevedel sme si predstaviť ako to bude a modlil sme sa ´Pane nejako to urob…´, zvyčajne si zakaždým vybuchoval, všetko sa pokazilo a teraz si bol podivne pokojný. Odpovedal si zmierlivo, prijal si nejaké riešenia, prišiel si domov a čudoval si sa, ´veď to som nebol ja, normálne by som mu najradšej vylepil keby som mohol, ale teraz to bolo inak…´ a rozprávame o tom ešte veľmi dlho, čo Pán s nami urobil. Toto by sme ako kresťania mali prežívať každý deň; takto by sme mali kráčať, toto je kráčanie Duchom. Nemala by to byť udalosť o ktorej svedčíme, mal by to byť náš každodenný život.
To chcel Ježiš Kristus pre nás, preto zomrel na kríži, aby sme žili jeho Duchom, aby sme žili Ním. Takže čudujeme sa týmto zážitkom, ale keď toto robí Duch, keď toto všetko má Duch Boží v rukách, potom my už nemusíme tŕpnuť a žiť v napätí, či to dokážeme, či dokážeme urobiť dobré veci. To nebude už žiadne ťažké víťazstvo so zaťatými zubami. Koľko sa nám takých dobrých úmyslov už podarilo uskutočniť, prežili sme to, pretrpeli sme to a s tým je nevyhnutne spojené aj to vnútorné uspokojenie typu ´zvládol som to, som dobrý, ako dobre som to urobil…´ Ale keď necháme konať Pána, vtedy vieme, že to pôsobí On, tak nikdy nepovieme ´ako dobre som to urobil´ a pritom sa vôbec nebudeme siliť do pokory. Ale vždy budeme hovoriť, ´Boh to urobil, ja by som na to nemal, aby som sa tak správal, aby som bol taký, aby som bol milý, aby som miloval, aby som odpustil, to urobil Boh.´ Vždy budeme vedieť, že to bol Pán. Pokušenie spočíva v tom, aby sme sa snažili robiť veci z vlastných síl. Vtedy ťa Satan dostal na tej rozhodujúcej rovine. Nie to, že sme pokúšaný urobiť toto, neurobiť tamto, vyhnúť sa tomuto – to sú vedľajšie veci menšej dôležitosti.
Keď prestávame kráčať v podriadenosti, vtedy začíname prehrávať svoje boje o život s Pánom, hoci v ľudských očiach môžu vyzerať dobre. Koľkokrát bude nejaký ľudský triumf veľký a ty budeš vedieť, že si prehral, lebo si nekráčal podľa toho, čo povedal Pán. Keď budeš kráčať do nejakých veľkých udalostí, tak sa pýtaj, “je to od Pána?” “Chce aby som to robil?” Keď nebudeš prežívať vnútorný pokoj, vycúvaj, pretože nejdeš do dobrej veci, bez ohľadu na to, že vyzerá skvele a trebárs ti mnoho kolegov povedalo, že na to máš, ďalší ti na ten projekt dalo peniaze a všetko vychádza – len Duch Boží to neschvaľuje. Musíme poznať túto citlivosť na Jeho hlas. Nič nesmieme konať mimo vedenia Duchom Božím, inak sme vo veľkom nebezpečenstve.
Gal 5,16-17: “Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela.” Uvedomme si, že žiadosti tela môžu byť aj v úplne pozitívnej rovine, to môžu byť nábožensky dobré veci, ale je to len žiadosť tela, to musíme rozlišovať. My kresťania máme rozlišovať medzi dobrým a zlým, medzi dobrým a dobrým, potom medzi dobrým a svätým a potom medzi svätým a tým, čo chce Pán. A toto máme robiť. Nemáme robiť len veci dobré a sväté, ale to čo chce Pán Boh. Koľkokrát nebude chcieť tie naše dobré, sväté a nábožné veci, ale bude chcieť úplne niečo iné.
“Chcem povedať: Žite z moci Božieho Ducha a nebudete spĺňať to, k čomu vás tiahne vaša prirodzenosť. Túžby ľudskej prirodzenosti smerujú proti Duchu Božiemu, a Boží Duch proti nim. Ide tu o úplný protiklad…” – Gal 5,16-17a. A tu je dobrá správa – tu nezápasíš ty a tvoje telesné žiadosti, ale Duch Boží a Adam zápasia v tebe; ide o to kam sa postavíš ty.
Podľa našej prirodzenosti by sme kráčali tam, kam chceme my. Bez Božej vôle by sme išli životom podľa seba, ale keď sa necháme ovládať Duchom, potom On začne bojovať proti telu a všetko o čo ide je, aby sme poslúchli Jeho riadenie. On je ten Bojovník, on je ten Víťaz, ktorý vie čo chce a čo treba, problém je, že my Mu to pokazíme. Preto je ten príkaz pozitívne ladený, ´žite Duchom a nebudete spĺňať žiadosti tela´. Keby Pavol napísal, “nespĺňajte žiadosti tela a budete žiť Duchom”, tak sme nahraní, lebo my proti nim budeme bojovať – a prehráme. Sú totiž silnejšie. A ak to kedykoľvek robíme, že s nimi bojujeme, tak prehráme alebo vyhráme na pár dní.
Ty nemáš bojovať s vlastným telom, ty máš nechať bojovať Ducha, aby ten boj vyhral. Duch v nás koná svoje dielo, naše víťazstvo je v tom, že budeme stále skrytí v Kristovi a že sa necháme ovládať Duchom, ktorý premôže žiadosti tela. Čím? Novými žiadosťami. Duch Boží nahradí staré túžby novými túžbami a my ich máme prijať a nechať pôsobiť. Vtedy sme najefektívnejší, vtedy sme na svojom mieste, robíme najlepšie veci, vtedy na nás rastie ovocie Ducha. Kríž Ježiša Krista sme dostali na to, aby sme boli spasení, moc Ducha sme dostali na to, aby v nás bolo spasenie vypôsobené. Pretože spasení, zachránení sme neboli len tak, to má zase dve strany. Boli sme zachránení od niečoho k niečomu a my nepoznáme to ´k niečomu´. Hovoríme, ´boli sme zachránení od hriechu, ó ako dobre…´ A čo sa s nami má stať drahý brat, sestra? Máme byť posvätení, má v nás rásť svätosť. Ako radi hovoríme “Pán Boh ma miluje takého aký som” – aby sme si ospravedlnili aký sme fajn. Áno, Pán Boh ťa miluje takého aký si, aby ťa urobil takého aký je On a nie takého aký chceš byť ty. On chce, aby sme sa na Neho podobali, na to nás zachránil, na to ťa prijal, aby v tebe našiel Svoju podobu. Miluje nás aj keď sme padli, aj keď sme urobili zlé veci, takých akí sme, ale nie, aby sme taký ostali, aby sme ostali padlí…
Máme byť zlomení pred Ním a víťaziť v Ňom zlomenosťou nás samých, lebo vtedy bude veľký On.
My na kresťanský život hľadíme ako na “zmenený život”. Hovoríme ´zmenil som život´, ale náš život nie je Bohom len zmenený, on je fakticky “vymenený”. Ty už máš iný život, nemáš svoj – pravda ak si mu ho dal, ak si si zobral ten Jeho. Boh nám ponúka úplne iný život a to zástupný život Krista v tebe. Gal 2,20: “Už nežijem je, ale žije vo mne Kristus.” A my tento život nikdy nevyprodukujeme, my nikdy nedosiahneme Jeho život v nás, my ho neuskutočníme. On ho uskutoční a my mu to musíme dovoliť – a toto je tá naša časť, ktorú máme urobiť. Nemáme ho vyprodukovať my, to je reprodukovaný život Krista v nás.
Skrze vieru v Krista bol do nás vštepený Jeho život a ten v nás stále rastie a stáva sa viditeľnejší, až raz budeme reprodukciou Pána Ježiša Krista. Reprodukciou jeho charakteru, jeho skutkov a ešte väčších skutkov. Toto má byť kresťanský štandard; všetky tie svedectvá známych ľudí, ktorí kráčajú životom v podriadenosti Duchu sú nám na zahanbenie. Oni nie sú dokonalí, robia také hriechy že až, ale vstávajú, nechávajú život v sebe víťaziť a sú ochotní sa obetovať.
Keď sa za niečo modlíme, “Pane chcem byť pokojnejší, Pane daj mi pokoj, potrebujem trpezlivosť, chcem odpúšťať, daj mi dar odpúšťania, Pane, chcem pokoru…” tak Boh to takto nedáva. Boh nedáva takéto veci, lebo on nie je predavač. Dal jediný dar – Ježiša Krista a ten je celý daný do teba. A tak keď potrebuješ byť zajtra pokojný, tak budeš hovoriť ´Ježišu Kriste ja sa chcem skryť za teba, lebo ty máš na to, aby si to zvládol pokojne a ja chcem byť toho len nástrojom´. On bude zajtra pokojný, keď potrebuješ, On bude čistý, On bude milujúci, On bude odpúšťajúci, On bude rozdávajúci sa, On sa nechá roztrhať, On sa nechá priklincovať… Už nepovieš “len to nech sa mi nestane” ale prijmeš čo On chcel – potom sa necháme trhať, potom sa necháme vešať, potom si necháme zničiť život, bude nám jedno, či sa vozíme vo Volve alebo v škodovke, potom sa budeme rozdávať; keď sa podriadime Duchu Božiemu. Alebo chceme žiť pre seba? Kto je ti Kristus? Je On Pán alebo ty si pán svojho života? Kto z vás dvoch je Pán? Jediný dar…
Keď dôveruješ, On bude žiť miesto teba. Vo všetkom, nie len v tých pozitívnych veciach, ktoré by sme potrebovali, (Pane aby som neurazil kolegov, rodičov…; Pane odpusti mi, keď som zhrešil…) ale inde, kde mi na tom až tak nezáleží, tak tam je to jedno. Nie. Podriadiť sa musíš vo všetkom. Tichosť, pokora, zlomenosť, Boh vo mne….
Kráčam v jeho šľapajach…
Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus…
S použitím prameňov z knihy Normálny život kresťana, Ostrava ´92
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
