Ak niekto tvrdí, že žije s Bohom, možno to overiť spôsobom jeho života. Cirkev sama o sebe – my, kresťania, sme veľakrát tou najväčšou prekážkou, aby sa druhí ľudia obrátili. Keď hovoríme s ľuďmi o Bohu, mnohí povedia, že „kvôli kresťanom nebudem chodiť do kostola, alebo kvôli kresťanom nechcem veriť v Boha!“
My však vieme, že dokonalí budeme až v nebi, ale smer nášho kráčania za Bohom je jasný už teraz, takže sa nemusíme vyhovárať na to, že nevieme kadiaľ ísť, a preto musíme v živote zlyhávať. A pokrok v našom živote s Bohom a v napredovaní k cieľu určuje, nakoľko rýdzi je náš kresťanský život. Učený človek je skromný preto, pretože sa vždy učí zo svojich chýb. Uvedomuje si, že to boli jeho chyby a nie chyby niekoho iného, ktoré mu zabránili, aby rázne smeroval k cieľu. Možno ho motivuje jedna známa veta, ktorú vyslovil jeden kresťan a vyjadril sa takto: „Nie som ešte to, čo by som mal byť, ale už nie som taký, akým som býval. A Božou milosťou som to, čo som teraz.“
1. Kresťania vedia, kto je Ježiš Kristus. 1Jn 2,1-6: „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. A keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta. Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: „Poznám ho,“ a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy. Kto však zachováva jeho slovo, v tom je Božia láska naozaj dokonalá. A podľa toho vieme, že sme v ňom. Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako žil on.“
Ján nás napomína, aby sme nehrešili, ale aj keď niekto zhreší, máme Ježiša Krista spravodlivého. Ján bol realista a poznal svoje deti a to, že budú prežívať rôzne porážky. Známkou alebo správnym postojom v našom živote, ktorý nám umožní dobre nasledovať Ježiša, je správny postoj k hriechu. V Hebr 12,1 sa píše: „Odhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý sa na nás tak ľahko prichytí.“ Správny postoj k hriechu je vedieť, že hriech sa na nás ľahko prichytí a preto je dôležité, aby sme sa mu vzďaľovali. A tento postoj k hriechu závisí od toho, či poznáš Ježiša a vieš, kto je. Ak poznáš Ježiša a vieš, čo pre teba urobil, potom musí byť úplne iný tvoj postoj k hriechu ako u človeka, ktorý nevie, čo urobil Ježiš Kristus. Ján hovorí: „Máme Ježiša Krista spravodlivého, ktorý je našim príhovorcom.“ Tým príhovorcom je Ježiš. Čo znamená jeho meno Ježiš? Je to meno konkrétnej historickej postavy, nie je to žiadna legenda, ani výmysel – je to Ježiš, ktorý žil a pôsobil a jeho meno ukazuje na poslanie, ktoré tu mal a na zmysel jeho života. V Mt 1,21 je Jozefovi o Márii povedané: Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ Prišiel teda vyslobodiť z hriechov.
On je Kristus, čo znamená Mesiáš. Ježiš a prví kresťania tým tvrdili, že nie je iba ľudským synom, ale Mesiáš znamená, že je nadprirodzenou bytosťou. Ježiš tvrdil, že nie je iba Dávidovým synom – ako sa o Mesiášovi očakávalo – ale On povedal, že je aj Dávidovým Pánom – a Dávid žil niekoľko stovák rokov pred Ježišom Kristom. Ako je potom možné, že Ježiš je jeho Pánom? Jednoducho tak, že nie je len prirodzeným človekom, ale že je nadprirodzený, je to „CHRESTOS“ – pomazaný Mesiáš.
Je tam povedané, že je to Ježiš Kristus spravodlivý. Prečo spravodlivý? Jednoducho preto, že je Boh. Kto pozná Pána Ježiša Krista a študuje Božie slovo vie, že je zároveň aj bezhriešny človek. O Ježišovi bolo napísané, že „bol pokúšaný každým hriechom a každým pokušením ako my, ale nezhrešil“ – Hebr 4,15. Takže je to Ježiš Kristus spravodlivý, ktorý nikdy nezhrešil, a preto nás môže obhajovať. Obhajovať nás môže len ten, čo má čistý štít. Ježiš stojí pred Otcom, pred jeho sudcovským stolom a obhajuje nás. Je nám príhovorcom, uvádza o nás poľahčujúce okolnosti, aby nás oslobodil. Je „PARAKLEITOM“. „Parakleitos“ je advokát. Advokát je ten, ktorý je žiadaný, aby poskytol pomoc. Ale Ježiš Kristus týmto titulom automaticky označil aj iného prichádzajúceho. Povedal: „Odídem, ale príde iný Parakleitos.“ Jn 14,16. Označil tým Ducha svätého, ktorý príde. Povedal teda: ja som „Parakleitos“ – váš advokát, ale príde aj iný „Parakleitos“, príde ešte iný advokát, ktorý bude stále pri vás.
2. Ďalej sa hovorí, že „On je zmiernou obetou za naše hriechy a nie len za naše, ale za hriechy celého sveta.“ Kresťania vedia, kto je Ježiš Kristus a veria, čo Ježiš Kristus urobil. Čo je podstatou jeho obhajoby? Prečo nás môže obhajovať? Lebo on je zmiernou obetou za naše hriechy. V Ez 44,27 je napísané, že veľkňaz mohol raz za rok vstúpiť do svätyne s obetou, ktorá ho očistila, takže mohol stáť pred Bohom a tento obraz je privedený k dokonalosti Ježišom. Teda, kňaz – hiešny človek – mohol priniesť jednu obetu, ktorá mu umožnila predstúpiť pred spravodlivého Boha. Pán Ježiš obetoval sám seba – obeť bez poškvrny a tým prišlo odpustenie trestu a tak k Bohu môže vstúpiť každý človek, ktorý verí v Ježiša. On nikdy nezhrešil, On bol dokonale čistý. Ježišova obeta premieňa Boží hnev na Božiu milosť.
Keby chcel niekto povedať, že Boh nemá hnev, nie je to pravda, pretože sa o tom píše v Jánovom Evanjeliu a aj v liste Rim 1,18: „Boží hnev sa zjavuje z neba proti každej neprávosti.“ A neprávosť človeka je každá vzbura človeka proti Bohu. Kristova obeť, to nebola obeť udobrovacia, to bola zmierna obeť. Toto je veľmi dôležité. On zmieril Boží hnev. Prostriedkom na zmierenie Božieho hnevu bola Ježišova smrť na kríži. Keď si uvedomíme, že potrebujeme byť s Bohom zmierení, naše vlastné volanie po spravodlivosti bude postavené do iného svetla. Keď sa pozeráme na zlobu sveta, voláme po spravodlivosti. Hovoríme, že potrestanie viníka je dôležité, lebo ten, čo urobil zlé veci, má byť potrestaný. Žiadame spravodlivosť, ale málo si uvedomujeme, že my sami veľmi potrebujeme milosrdenstvo. Prečo? V liste Hebr 12,29 sa píše: „Veď náš Boh je oheň stravujúci.“ Ak nedostaneme Božie milosrdenstvo, budeme Božím hnevom absulútne strávení, budeme ním úplne zničení. A je napísané, že je „hrozné upadnúť do rúk živého Boha.“
Čo je to Boží hnev? Nie je to žiadna náladovosť, že raz sa nahnevá, inokedy má v sebe trochu milosrdenstva a niekedy zasa veľmi veľa. Je to pevné presvedčenie spravodlivosti, ktorá chce zničiť hriech a všetko, čo sa hriechu týka. Zároveň jeho milosrdenstvo miluje hriešnika. Boh má rád hriešnika, ale nenávidí hriech a musí ho zničiť. Náš trest je ale odpykaný, pretože Boh žiadal potrestať hriech človeka. Hnev je uzmierený. Mohli by sme si pomyslieť, že ten dobrý Boh si našiel nejakú obetu a potrestal tretieho – nevinného človeka – Ježiša Krista. Bol teda „dobrý“? Dalo by sa povedať, že nebol veľmi dobrý, keď si našiel tretieho nevinného, ktorého potrestal. Ale toto je slávou evanjelia, slávou a nádherou Božou. Boh nenašiel tretieho – nevinného, ale zobral to sám na seba. On potrestal vlastne sám seba. On – Boh, stal sa človekom a tak bol uzmierený spravodlivý Boží hnev. To, čo on sám spravodlivo žiadal – bol On sám, koho potrestal. Čo to pre nás znamená? Že berie na seba naše problémy.
Ján tam hovorí ešte jednu dôležitú vec! Zmierenie za naše hriechy a za hriechy celého sveta. Rozlišuje nás a svet. To sú dve skupiny ľudí. Kde patríš ty? Ján jasne hovorí, že my sme jedna skupina, skupina ľudí, ktorí veria v Ježiša Krista, ktorí veria v jeho obetu a ktorí sa mu odovzdali, a existuje druhá skupina ľudí, ktorí to ešte neurobili. A ten, kto to neurobil, bez ohľadu na to, či chce viesť dobrý život, ak si sa nevydal Ježišovi kristovi, ešte stále je proti tebe namierený Boží hnev. Boh ťa ešte neprijal, lebo ťa prijať nemohol. A tak sú na svete dve skupiny ľudí. Odkedy prišiel Ježiš Kristus, zomrel a vstal zmŕtvych, sú tu tí, ktorí mu patria a tí, ktorí mu nepatria. Boh roztrhol tú zvláštnu oponu, ktorá visela v chráme a oddeľovala to najsvätejšie miesto. Boh ju rozrtrhol, keď Ježiš zomrel. To znamená, že každý teraz môže vstúpiť k Bohu, ak sa rozhodne pre Ježiša Krista. Mt 27,51.
3. Vo veršoch 3-6, sa píše, že „Kresťania robia to, čo Kristus prikazuje.“ A zneje to takto: „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí poznal som ho, a jeho prikázania nezachováva, je klamár, a niet v ňom žiadnej pravdy. Kto však zachováva jeho slovo v pravde, v pravde v ňom láska Božia dosiahla svoj cieľ.“ Podľa toho poznávame, že sme v ňom. Kto hovorí, že v ňom zostáva, musí žiť tak, ako žil On. Jn 14,15: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ Neposlušný kresťan, ktorý sa za kresťana vyhlasuje, je klamár. Pretože to tvrdenie, že je kresťan, je očividne v rozpore s jeho správaním.
Kto pozná Boha, kto je ochotný počúvať ho, a skloniť sa pred jeho požiadavkami v bázni, musí uznať, že to, čo hovorí Boh, je pravda a musí to uplatniť v svojom živote. To znamená, konkrétne počúvať, čo Boh žiada!
Človek, ktorý chce poznať Boha a nasledovať ho, si jednoducho povie: „Boh to vie lepšie ako ja a preto ho poslúchnem.“ Kedykoľvek neposlúchneme Boha v čomkoľvek, v čom vieme, že poslúchnuť máme, pohŕdame Božím charakterom. Pohŕdame tým, čo nám povedal. A toto je začiatok každého pokušenia, každého problému, do ktorého sa dostaneš. Nech je to čokoľvek, tvoja subjektívna skúsenosť života nemá pravdu oproti objektívnej skúsenosti a pravde Biblie. Kedykoľvek ju povýšiš, zhrešíš! V tom prípade nepoznáš dobre Boha. Naozaj Ho poznať, znamená naozaj ho poslúchať a milovať Ho. Takže všetko, čo máš robiť, je podriaďovať sa tomu, čo chce Boh.
Čo je teda testom nášho života? Rásť v láske k Bohu. A dôkazom toho, že rastieš v láske k Bohu, nie je tvoja radosť na chválach: „Ó, Bože, aký si úžasný, ako je mi tu dnes dobre“, a keď prídeš domov, povieš: „A zase tu a ráno do práce!“ Tým pádom nerastieš v Bohu! Ak vyhľadávaš kresťanské zhromaždenia, aby ti bolo lepšie, lebo život ťa nebaví taký, aký je, si vedľa! Pretože testom tvojho rastu je každodenná dôsledná poslušnosť Pánovým požiadavkám. Práve vtedy je tvoj charakter pretváraný na Boží obraz – obraz Boha, ktorého miluješ.
Čo znamená poslúchať? To nie sú len rozkazy! S každým rozkazom a príkazom v Písme sú vždy spojené prísľuby. Tieto prísľuby ťa vedú k hlbšiemu pochopeniu Božej lásky k tebe, a keď pochopíš, o koľko viac ťa má rád, potom budeš mať viac rád aj ty jeho. Jánove slová, že láska Božia v nás dosiahla svojho cieľa znamenajú, že poslušnosť je cestou k rastu a zretiu. Koniec tohto odstavca dáva dôraz na každodenný život podobný Ježišovmu. Ako teda žil Ježiš?
V Ježišovom živote boli charakteristické dve skutočnosti: Poslušnosť Bohu, tzn., že kráčal vo svetle s Bohom a druhá, že mal obrovskú lásku k ľuďom. Miloval Boha a miloval ľudí, ktorých stvoril a ktorí sa Bohu stratili. A toto má charakterizovať tvoj život. Chodiť vo svetle (poslúchať ho) a milovať stratených.
Iný obraz: to čo prúdi viničom a prečo vidíme, že je plodný a prináša ovocie – je miazga. Keby v ňom neprúdila miazga, ktorú nikto z nás nevidí, potom by sme nevideli plody. A tak je to aj s ozajstným kresťanom. Miazga, ktorá v tebe pôsobí, spôsobuje v tvojom živote plody, ktorými sú poslušnosť, premena tvojho života, hlbšie poznanie a pochopenie toho, kto je Boh. A potom zistíš, že život je nádherný a je pekný. Ten „ťažký“, každodenný život, ktorý žiješ. Ak toto poznáš, potom poznáš Boha, lebo Boh inde nie je. Ostatné je len akýsi príznak, do ktorého sa ženieme bez pravého poznania Boha. Že nám Boh dá zažiť krásne veci je pravda, vyhľadávať krásne veci je omyl. Tí, ktorí naozaj chodia s Bohom ho počúvajú a poslúchajú radi, lebo ho každým dňom poznajú viac. Amen.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
