To, čo získava a presviedča ľudí pre Pána, je moc Božia. Lebo kráľovstvo Božie nespočíva v reči – to dokáže každý, rozprávať, ale spočíva v moci. V moci Božej.
Ja keď som bol nedávno v Dolnom Kubíne, o desiatej večer sme sa stretli v jednej rodine a prišli tam ľudia a vedúci kresťanských spoločenstiev, čo sú z toho mestečka a čakali, čo im poviem. Rozprávali sme sa asi od jedenástej do dvanástej, potom sme sa modlili do pol jednej, boli to úžasní vytrvalci a ja som im rozprával a myslím, že som im hovoril Božie slovo. Väčšina z nich tomu rozumela, ale boli niektorí, ktorí to celkom nezobrali. Ktorí si hovorili že možno ich veci, ich model, ich vízia, ich predstavy sú lepšie. A majú na to právo, ale ja som potom vykročil vo viere a povedal som im: Tak vás pozývam zajtra na chvály. Zajtra večer prídeme, keď pôjdeme z Margecian, zastavíme sa a budeme tu mať chvály.” A hovoril som: “Tam prežijeme Božiu moc a tam sa vám veľa vecí osvetlí, ktorým nerozumiete.” A naozaj to tak bolo. Myslím, že by bolo úplne jedno kto by tam hral a kto by tam spieval. Božia moc by bola prišla. A to preto, že sme vykročili vierou a ja som im len vo viere povedal, že: “Zajtra to prežijete, to, čo som vám hovoril.”
To je jeden z dôležitých princípov Božej moci – že vykročíš vierou, že to povieš vo viere. Lebo napríklad podľa ľudských merítok by sa mohlo stať aj to, že by neprežili vôbec nič na tých chválach. Koho by to bola hanba? Moja. To by vôbec nevadilo, lebo ja som vykročil vo viere. Viera je vždy určité riziko. Keď vykročíš vo viere, vždy je tam určité riziko. A tak to má byť. Lebo Boh chce, aby ti trošku bilo srdce. Chce, aby si sa trochu strachoval: “Pane, kde si? Keď teraz neurobíš niečo, tak bude trapas.” To aby si sa nespoliehal na seba. Keby si mal istotu, tak sa spoľahneš na seba. Fajn, ale musíš vykročiť vo viere. A potom sa dejú veci… Prečo som tu zvolal na modlitbu po minulej strede? Lebo Boh mi niečo predtým povedal. Ja som vykročil vo viere a som vám to povedal dopredu. Keby sa nič nebolo dialo, čia to bude hanba? Moja.
To je viera. Viera znamená, alebo vykročiť vo viere znamená, že si ochotný sa trochu aj strápniť. Pokiaľ chceš byť dokonalý, perfektný a krásny v očiach ľudí okolo teba, tak toho moc veľkého s Bohom nezažiješ, lebo nie si ochotný riskovať. Nie si ochotný zažiť trapas. Nie si ochotný zažiť, že to možno nevyjde, lebo som sa pomýlil, lebo som zle rozumel Bohu. Alebo možno nebol ešte jeho čas, že povedal mi niečo dobré a nebol jeho čas. Viera ….
Keď dokážeš to, o čom sme hovorili minulú stredu, keď dokážeš to, že sa dáš celý Bohu, že mu nebudeš dávať len časť svojho srdca, svojich schopností, svojich peňazí, svojich úst, tak potom ti nebude problém riskovať. Riskovať vo viere. A ten risk je malý. Jediné, čo riskuješ je tvoja povesť. Alebo moja povesť. Boh urobí veľkú záruku a taký malý kúsok toho, že by to možno nemuselo vyjsť, že nemáš úplnú istotu. My nie sme ochotný zariskovať ani takú malú trošku.
Boh chystá veľké veci. Ale to chce jedine vykročiť vierou. Božiu moc môžeš kumulovať, môže sa nabaľovať. Každý z nás sa to učí. Ale Božia moc musí byť väčšia, väčšia, väčšia a väčšia. Pokiaľ sa to deje tak, že dostaneš veľkú moc a potom nič a zas spadneš niekam a potom znova dostaneš tú istú moc, a zasa sa niekam zvezieš a znova dostaneš tú istú moc, vedz, že niekde robíš chybu. Musí rásť. Tak ako rastie aj v nás. Možno aj v tých prejavoch: najskôr sme sa tešili, potom sme sa dokázali viac uvoľniť, väčšia sloboda, dokázali sme sa chvieť, prijímať dary, potom sme dokázali padať, keď sa za nás niekto modlil a teraz prichádza taká moc, že stačí, keď sa len modlíme len tak, alebo počas chvál – kumulácia Božej moci. A taká istá kumulácia musí nastať aj v zázrakoch. V modlitbách za uzdravenie. V počtoch obrátených ľudí. V budovaní cirkvi. Lebo pokiaľ nenastáva, niekde je chyba. V Bohu nie je. Môžem vám to prezradiť: v Bohu nie je chyba.
Takže už ostáva len tak logicky , že je asi v nás. Poznám prípady, kedy sa Božia moc začne vytrácať. Lebo otvoríš taký zvláštny ventil. Ja som to prežil veľakrát z rôznymi ľudmi – prežili niečo dôležité a mocné a vtedy pochopili: “Aha, je to takto. Toto a toto treba urobiť, už tomu rozumiem.” A zmení sa. Napríklad prestane byť nevraživý, závidieť a spôsobovať rôzne intrigy. Ale o týždeň, o dva má slabšiu chvíľku a príde taká myšlienočka: “Pozri, hentá ale vyzerá. Henten je ale kretén.” A máš dve možnosti, povedať si: “Hurá, myšlienočky moje, už ste mi tak chýbali. Tak sa teším, že konečne zas môžem začať niečo, čo poznám”, alebo môžeš v Božej moci povedať: “Odíďte preč v mene Ježiš, ja nechcem mať s vami nič spoločné.“ Keď zvolíš prvú variantu, začne z teba vytekať Božia moc, začne sa strácať. Začne prúdiť preč. Božia moc môže utiecť preč, len kvôli tebe. Len kvôli tvojmu hriechu, len kvôli tomu, že máš slabú chvíľku a vrátiš sa k hriechu. Alebo sa môže kumulovať. Alebo budeš “zaštupľovaný” a keď príde ďalšia moc, tak toho bude viac. Príde ďalšia moc a bude toho viac.
To je kumulácia Božej moci. To je to, čo mohli prežívať aj apoštoli vo svojej službe. Lebo na začiatku nekriesili mŕtvych. Na začiatku neuzdravovali chromých. Na začiatku nevedeli ani poriadne vyhnať démona. Aj keď prišli a hovorili, že sa im poddávali démoni, ale stačil jeden väčší démon a z chlapca ho nemohli vyhnať aj keď ich bolo niekoľko. Ale potom Peter len chodil a jeho tieň, iba jeho tieň, ani sa nemusel modliť, ani sa nemusel dotýkať, ani nemusel zvolávať Božiu moc, iba kráčal a koho sa dotkol jeho tieň, ten bol uzdravený. To bolo jedno, či ho tam priviezli, priniesli, alebo položili. Alebo stačilo, že sa Pavol dotkol nejakej šatky a odniesli si ju preč a ňou uzdravovali. To bola obrovská kumulácia Božej moci.
K tomuto nás povoláva Boh. Aby sme kumulovali moc, ktorú nám dáva. To je jeho moc. On si s ňou môže narábať ako chce a on určil, že ju máme zbierať, že ju máme kumulovať, že ju máme nazbierať až nás bude pretekať. Chceš to vo svojom živote? Alebo máš slabú chvíľku a vrátiš sa k svojmu hnevu. A povieš: “Ó, hnev, vítam ťa. Tak si mi chýbal.” Alebo sa vrátiš k nejakému svojmu sexuálnemu hriechu. A povieš si: “Už sme boli tak dlho od seba odlúčení. Hriech, vítam ťa.” Alebo prežiješ, že tu by sa dalo šikovne zarobiť. Akurát, že Bohu sa to nepáči. Tak si povieš: “Dobrý a rýchly zárobok, vítam ťa. Boh snáď to očko na chvíľu zažmúri.” To je iba na tebe, ako naložíš s Božou mocou. Ale je potom iba na Bohu, či ti dá viac. Tak som sa pousmial, že slovíčko “viac” je teraz najviac frekventované v tomto spoločenstve. To vôbec nevadí. Ja by som chcel aby sa nám nedialo to, že si na to spomenieme o mesiac a prežijeme niečo podobné a povieme si, aká je Božia moc úžasná. Ja chcem viac. A ja dostávam viac.
Chcem aby ste vy dostávali viac, viac, viac a viac. Aby sa Božia moc zbierala. Aby Boh mohol dávať neustále viac. Viac moci, viac požehnania, viac nehy. Aby mohol zjavovať svoju slávu. To bude robiť iba tam, kde je jeho moc odovzdávaná ďalej. Kde jeho moc preteká ďalej. Kde sa nestráca niekam len tak, lebo jej dovolíme odísť, ale kde sa zbiera a ovplyvňuje ostatných. Tam Boh dá ešte viac. Lebo je to preňho veľký zisk. Týmto dám oveľa viac ako ostatným, lebo oni ju oveľa ďalej prinesú. Oni ovplyvnia oveľa, oveľa viac ako tí druhí. Boh nám chce dať nesmierne veľa. Ja vás nechcem o tom nejak moc presviedčať, je to iba na vás, či chcete viac. Ja chcem.
Tak som si uvedomil, že nemám čas ani chuť vás presviedčať. Ani to nechcem robiť. Chcem vám len povedať, že tu je ponuka Božia a ja ťa ponúkam: “Zober si.” Nebudem za tebou chodiť, ako je to v slovenských domácnostiach, keď príde návšteva a keď po šestnásty krát ti povie, že: “Daj si”, a ty už nemáš proste odvahu povedať po šestnásty krát, že si nedáš, tak si potom zo slušnosti zoberieš. Myslím, že sme zrelí v Pánovi a vieme o čom hovorím. Hovorím, že Boh chystá veľké veci. Na to nás potrebuje vybaviť mocou. Je to pripravené pre nás. Môžme si to zobrať. Boh má správny čas.
V knihe Genezis je príbeh, keď Abrahám veľmi zostarol a obával sa, čo bude s jeho synom, Izákom. Zavolal si človeka, ktorý mal na starosti celú domácnosť, bol jeho správcom a hovorí mu: “Eliezer, tu poď ku mne a prisahaj, že môjmu synovi nezoženieš nevestu tu z okolitého pohanského kraja, ale že mu ju prinesieš zo zeme odkiaľ pochádzam.” A Eliezer hovorí: “Čo keď ju nájdem a nebude chcieť ísť so mnou?” Abrahám mu povedal: “V tom prípade ťa prísaha nezaväzuje.” A Eliezer šiel, zobral ťavy, zobral zopár ľudí a naozaj poslušne vykročil. Keď prichádzal do krajiny, tak sa modlil: “Pane, tu nikoho nepoznám. O ničom tu neviem. Ty mi prosím ukáž, kto bude Izákovou nevestou. A keďže tu nikoho nepoznám, prosím urob to tak, že keď príde nejaká deva a dá sa mi napiť a potom napojí aj moje ťavy, tak budem vedieť, že je to ona.” Za chvíľu prichádzala Rebeka. Eliezer ju poprosil o vodu. Ona naliala jemu a povedala: “Napojím aj tvoje ťavy.” Napojila ich a pýtala sa ho, čo tu robí. Eliezer padol na tvár a klaňal sa Bohu. Potom jej dal náramky, vzácne predmety, povedal jej odkiaľ prichádza a prečo oslovil práve ňu. Potom išli do ich domu a rozprával sa s ich rodinou a keď rodina videla, že je to “dobrý spolok”, “dobrá partia”, že by to mohlo vyjsť, boli bohatý, bolo to v rodine, tak povedali: “Dobre, my súhlasíme.” Teraz jedna dôležitá vec, čo spravil Eliezer – povedal: “Tak mi dovoľte s ňou hneď odísť.” Oni povedali: “U nás je takým zvykom, že niekoľko týždňov sa ešte tak zostane spolu a preskúmava sa to a vlastne len tak sa teší a je hostina…” On povedal: “Boh urobil presne to, čo som od neho potreboval. To, o čo som ho prosil. A viem, že toto je Božia vec. Ja vás žiadam: pustite ma domov. Pustite ma, aby som mohol dokončiť poslanie, ktoré mám.” Oni povedali: “Dobre, o tom nerozhodujeme, zavoláme Rebeku.” Rebeka povedala: “Áno, chcem ísť s týmto mužom hneď.”
Boh nás niekedy zavolá do vecí a oni začnú vychádzať. Začnú sa diať. Potom máme dve možnosti. Buď si povieme: “Naozaj sa patrí teraz trochu oslavovať, hodovať, najesť sa, oddýchnuť si…” Mal za sebou veľmi ťažkú cestu. Alebo si poviete: “Nie, Boh dal mojej ceste úspech a ja ju musím dokončiť.” Boh si stráži čas. Boh ťa volá do veľkých vecí. Možnože už si na pol ceste. Možno si už našiel nevestu. Tak ti hovorím: “Nedaj sa zlákať, aby si teraz oslavoval.” Vstaň a povedz: “Toto urobil Pán, dal mojej ceste zdar a ja ju idem dokončiť.” Potom môžeš oddychovať, potom sa môžeš veseliť. Lebo neverím, že keď Izák zbadal Rebeku a voviedol si ju potom do stanu, že neodmenil Eliezera, že nebola hostina, že si nemohol do sýtosti oddýchnuť, že sa nemohol do sýtosti najesť a zabaviť. Ale bolo to v správnom čase. Na to vás chcem upozorniť: sledujte správny Boží čas. V správnom Božom čase slúžte, v správnom Božom čase vykročte a v správnom Božom čase sa radujte a oddychujte. Nedovoľme, aby nám Božia moc unikala pomedzi prsty. Na to nie je čas. Boh nás nevychovával desať rokov na to, aby nám tu tieklo niečo medzi prsty. Boh nás vychováva na to, aby sme prijímali. A ja nedovolím, aby jeho desaťročná námaha vyšla nadarmo. Budem do vás štúrať. Budem vás budiť, budem sa za vás modliť. Ale nedovolím, aby to vyšlo nadarmo. Dá sa to urobiť len tak, že vykročíte vierou. Chcete zažiť veľké veci vo svojich životoch, chcete zažiť veľké veci v tomto spoločenstve? Tak vykročte vierou. Neseďte na svojom vyhriatom teplom miestečku, ale povedzte si, že: “Vykročím.” Aj keď je tam riziko.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
