Lenivosť – 1. časť – Spoločenstvo Martindom

Modlime sa túto modlitbu proroka: „Vzbuď vo mne ucho učeníka. Vzbuď ma, vzbuď moje srdce a odním moju fyzickú únavu. Jednoducho mi daj, aby som tu teraz mohol byť naplno. Nech môžem prežiť, prijať to, o čom sa bude hovoriť.“
Bolo veľmi zaujímavé pozorovať reakcie ľudí, keď sa vyhlásilo, že bude prednáška o lenivosti. Ich reakcie boli väčšinou takéto: „Tak ja tam radšej asi nepôjdem,“ alebo „Tak to aby som asi prišiel, nie?“ Každý prežíva niečo iné, keď sa načne takáto téma.
Nie je dlho, čo sa mi zdá, že je to závažná téma. Možno v mojej minulosti boli okamihy, keď som hriech lenivosti zaradila do zoznamu svojich hriechov pre sviatosť zmierenia ale len preto, aby to nebolo také fádne. Použila som ho ako takú neškodnú vypchávku, aby toho tam bolo dosť a aby sa to všetko akosi pokrylo. A aj tak si človek nemyslel, že by to bolo až tak strašne závažné. Nič také strašné, za čo by sa mal hrozne hanbiť, že by to nemohol vyznať.
Teraz si skutočne uvedomujem, že lenivosť je skutočne veľmi závažný hriech. Odvážila by som sa ho nazvať „duchovné AIDS“. Budem citovať jeden výrok z Písma, ktorý tento názor potvrdzuje: „(Sťa) mesto s preboreninami, bez múru, (je) muž, čo nevie svojho ducha držať na uzde.“ (Prís 25,28) Viete načo asi boli hradby okolo miest. Na ochranu proti nepriateľom. V Starom zákone často čítame, že keď boli tieto hradby zbúrané a hoci len na niektorom mieste, mesto bolo v obrovskom nebezpečenstve. V podstate vydané napospas nepriateľovi. Len sa čakalo, z ktorej strany nepriateľ príde. Boli svojim spôsobom bezbranní.
A v Písme sa hovorí: „Muž, čo nevie svojho ducha držať na uzde,“ človek, ktorý nemá sebadisciplínu. Môžeme tiež povedať lenivý človek. Ten je vydaný napospas nepriateľovi. Podobne ako pri chorobe AIDS, ktorá naruší imunitný systém človeka a už sa len čaká, ktorá choroba dokoná dielo skazy a položí ho. Väčšinou sa nakopí jedno na druhé a nastáva rozklad všetkého.
Vo štvrtok sme sa modlili za nové vyliatie Ducha Svätého za to, aby sa charizma nášho krstu aktivovala v našom živote. To všetko, čo nám bolo dané. Modlili sme sa aj za to, aby Duch Svätý v nás vybudoval všetko, čo je v troskách. Aby znovu vybudoval „hradby“. Ž 51: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo…“ a na záver tam je, „Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým..“ Je tu nádej, že Pán hriech odpustí, ale k tomu je pridaná ešte jedna prosba a tá je veľmi dôležitá, najmä ak človek nechce pokračovať ďalším hriechom, ale sa chce vydať novou cestou.
Je tam prosba o odpustenie. To Božie „áno“ k nám, ktoré nezrušíme vlastným hriechom. K trónu milosti môžeme smelo pristupovať kvôli tomu odpusteniu. Povedala by som však, že to je len polovica práce. Myslím, že najhoršie, čo môže byť, by bolo, keby sme boli odkázaní vždy len na to, že vyznáme svoj hriech a budeme žiť presne takým životom ako predtým, alebo ešte horším. To by bolo práve tak, ako je to v prorokovi Nehemiášovi, že svätyňa ešte síce stojí – to znamená, že Duch svätý je ešte v našom srdci, teda ešte patríme Bohu, ale hradby sú zborené a brány sú spálené ohňom. Naša duša je vydaná napospas nepriateľovi.
Preto v citovanom žalme nasleduje ešte jedna prosba po prosbe za odpustenie hriechov… „Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu, vybuduj múry Jeruzalema.“ Pomôž nám, aby sa náš vnútorný človek vzpriamil, narovnal. Nech poznáme, kde sú slabé miesta v našom živote, na ktoré môže nepriateľ útočiť, kedy sa mu zachce a vie, že bezpečne v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu dostane svoju korisť. Vie, že tam môže hodiť svoju návnadu a ťahať nás, kde sa mu zachce.
V našom živote sa často stáva, že s lenivosťou uzatvárame niečo ako prímerie. Vieme, že hriech máme nenávidieť. V mojom živote som sa však dostala do stavu, že som túto vlastnosť – ani nie hriech, začala tolerovať ako niečo, čo ku mne patrí: „Však to nie je až taká tragédia. Však niečo predsa ešte stále robím.“ Uzavrieme prímerie tam, kde má byť nenávisť, kde má byť nepriateľstvo. Nepriateľstvo, ktoré tam vyhlásil Boh. A toto je veľmi zradná vec.
Prečítam vám šokujúci príbeh, ktorý rozprával jeden kazateľ. Diabol organizoval veľkú výročnú slávnosť. Na nej sa zhromaždili jeho tajní poslovia a vyslanci, aby podali správy o výsledkoch svojho rozličného pôsobenia medzi ľuďmi.
Jeden z nich povedal: „Poštval som krvilačné šelmy v púšti na karavánu kresťanov a ich kosti sa teraz belejú v piesku.“
„No a čo?“ povedal Diabol. „Ich duše boli zachránené.“
„Prihnal som východný vietor,“ povedal druhý. „Ten vietor sa oboril na loď kresťanov. Loď stroskotala a všetci sa utopili.“
„Čo z toho?“ povedal Diabol. „Ich duše boli zachránené.“
„Desať rokov som sa usiloval, aby som primäl jedného človeka lenivo zanedbávať vlastnú dušu. Konečne sa mi to podarilo a ten človek je náš,“ povedal ďalší.
Tu zajasal Diabol a plesali hviezdy pekelných temnôt.

Je to básnicky povedané, ale tušíte asi, aká hĺbka a aká smutná realita je pod tým. Aká strašne silná je táto pravda, alebo aká môže byť v našom živote a v živote ľudí okolo nás. Pán Ježiš hovorí niečo podobné, keď spomína úzku a širokú cestu. O širokej, ktorá vedie do záhuby, po ktorej idú mnohí. Môžeme to nazvať „naklonená rovina“ v našom živote. Ten duch hovorí: „Desať rokov som sa usiloval o neho, aby začal lenivo zanedbávať svoju dušu, svoj duchovný život.“ Takže to bola práca. Od každého sa môžeme učiť, aj od diabla. Minimálne vytrvalosti.
A on má jednu zvláštnu metódu, ktorú na nás často skúša. Používa ju od začiatku dejín ľudstva a stále si s ňou vystačí, pretože sa nepoučíme. Tou metódou je naklonená rovina. Mierny svah. Viete, keď sa mu niekedy podarí pokúšať nás v nejakej vážnej veci a človek skutočne sklame a je úplne zúfalý nad sebou, niekedy sú toto skôr veľké momenty milosti. Pretože keď človek príde na svoje dno a keď tam bude Božia milosť a on na ňu dokáže odpovedať, tak to môže byť skôr odrazový mostík k tomu, aby skutočne celým srdcom miloval Boha tak, ako nikdy predtým. Niekedy, keď sa tieto veľké pády v našom živote dobre spracujú, tak majú skôr pozitívnu hodnotu. Minimálne nás naučia pokore a to je v našom živote poklad na nezaplatenie.
Veľmi nebezpečná vec je však šikmý svah, naklonená rovina. Keď človek kúsoček po kúsočku, bez toho, aby to pozoroval, uzatvára prímerie s hriechom. A toto je obzvlášť pravda o hriechu lenivosti. „Lenivosť ponára do hlbokého spánku…“ (Prís 19,15) Privádza malátnosť, únavu, rozklad. Tu už nezáleží na tom, či máš veľa rôznych darov alebo schopností, či otvorených dverí a možností… Toto všetko bude zbytočné, keď sme leniví.
Môže existovať šofér, ktorý je veľmi schopný, dobre pozná cestu, ktorou má ísť, ale keď zaspí za volantom, je to všetko márne.
Sú ešte dve miesta v Písme, ktoré hovoria o tom, že lenivosť je vážny hriech. Preto je tiež vymenovaná medzi smrteľnými hriechmi. Je to podobenstvo o desiatich pannách s lampami. Koľko z nich zaspalo? Všetky a napriek tomu päť z nich bolo zachránených. Je zaujímavé, že nie vždy, keď zaspíme je to hriech. Niekedy je na mieste povedať: „Dobrú noc.“ Zaspať nie je za určitých okolností samo o sebe hriech. Niektoré panny zhrešili zanedbaním svojej povinnosti. Mali sa pripraviť na určitú vec, mali mať olej v nádobách. Bol čas na to, aby sa pripravili, a potom by si mohli pokojne pospať, keby boli pripravené a čakať až sa to vyvinie. Oni si ale išli pospať bez toho, aby boli pripravené a to bola ich katastrofa. Najhoršie je, že ten príbeh nekončí tak, že by sa ženích, symbol Pána Ježiša pousmial a povedal: „Ja viem, vy ste unavené. To nevadí, tak bude svietiť tých päť.“ Príbeh končí tvrdým slovom: „Nepoznám vás.“ Slovo zavrhnutia za hriech zanedbania. Druhé podobenstvo – o talentoch (Mt 25). Ten človek tam nerobil nič zlé. Vzal talent, ktorý dostal a zakopal ho do zeme. Nikomu nič neukradol, mal len to, čo skutočne vlastnil. Ani s ním neurobil žiadnu škodu. Možno robil aj rôzne iné veci, ale talent, ktorý dostal, zakopal do zeme. Pán vyhlasuje: „Vyhoďte ho do tmy.“ Tento príbeh opäť končí zavrhnutím daného človeka. Nechcem to nejako dramatizovať, ale to hovorí Písmo. Radšej by som očakávala šťastný koniec. Keď to Pán Ježiš tak povedal, ja to nebudem oslabovať. V prvom prípade „Nepoznám vás.“ a v druhom „Vyhoďte ho do tmy.“ Za hriechy, ktoré my považuje za drobné, za hriechy zanedbania.
Pozrime sa do dejín cirkvi. Nemohla som si spomenúť na jedinú osobnosť v dejinách, v Starom a Novom zákone, ani na jediného človeka, ktorý bol svätý, s ktorým by Boh urobil nejaký veľký zlom pre Božie kráľovstvo, na ktorom by bol jasný hriech lenivosti. V Písme nájdeme zradcov. Keď Peter urobil pokánie z tohto hriechu, stal sa pápežom. Nájdeme tam neviestku, ženu, ktorá nakoniec milovala mnoho. Nechcem tým povedať, že lenivosť je nevyliečiteľný hriech. Z každého hriechu môžeme robiť pokánie. Kráľ Dávid, ktorý sa dopustil cudzoložstva a Boh s ním ďalej počíta. Je to naďalej Boží muž, akonáhle svoje srdce obráti k Pánovi.
Lenivosť je taký zvláštny hriech, ktorý keď necháme, aby sa rozliezol v našom živote, zadusí všetky dary, ktoré máme a znemožní, aby z nás niečo bolo. Nielen po ľudskej stránke, ale aj pre Božie kráľovstvo.
Pozrieme sa teraz, ako vyzerá lenivec. Najviac takýchto výrokov je v knihe Prísloví. „Cesta leňocha je sťaby tŕním zatarasená.“ (Prís 15,19) Inými slovami, lenivec si sťažuje život. Dajme tomu, že niekto z vás bude mať auto, ale nechce sa vám starať sa oň. Kontrolovať veci, ktoré sa majú pravidelne kontrolovať. Nakoniec to príde až tak ďaleko, že zastavíte niekde v lese a budete mať veľmi podstatnú závadu. Zistíte, že vám niečo silno zhrdzavelo, čo ste vôbec netušili. Niekedy je človek lenivý trochu investovať a tým si vlastne skomplikuje život. A u lenivca je toto typické.
Iný príklad. Som lenivá urobiť si poriadok na písacom stole. Mám tam horu papierov a vecí, niekde diár a niekde okuliare a poštu, na ktorú mám odpovedať. Niekde by mali byť tie, v ktorých je už odpoveď… Som lenivá si to usporiadať, a keď už mám chvíľu, tak radšej robím niečo iné. Skončím tak, že neustále strácam čas hľadaním. Jednoducho si strpčujem život tým, že nechcem investovať päť minút do toho, aby som si dala veci na miesto, kam patria. Skončím ako hraboš, ktorý neustále prehrabáva veci a hľadá to či ono. Niekto ráno pobehuje a hľadá ponožku. To, čo by nemusel byť vážny problém, kedy tie ponožky boli na tam, kde majú byť. Poznáte to?
Ďalší príklad je náš modlitebný život. Naša modlitba je niekedy ako taká záhradka, ktorú je treba aj trochu obrábať, aby z nej niečo bolo. Ľudia, ktorí vybehnú na svoju záhradku dvakrát do roka, strávia tam pol dňa nadávaním v pote, mozole na rukách a ťahajú tŕnie a bodliaky a nadávajú, ako je možné, že tam zase nič nie je. Že to, čo tam zasiali, je úplne udusené. A za päť rokov prídu na to, že mať záhradku je úplný nezmysel. To len investujete a nič z toho nie je. Pravda je taká, že človek nechce investovať dosť. Ak máš svoju dušu zarastenú burinou, nie si schopný vojsť do Božej prítomnosti, keď už konečne máš čas. Jednoducho to neprekonáš. Zdvihne sa v tebe taká nechuť, keď už vieš, že by sa mal modliť, lebo vieš, aká by to bola drina. Ako ten, čo vkročí do záhradky raz za pol roka. Potom sa čuduje, že z toho nič nie je.
Kľaknete si a chcete sa modliť a v hlave máte úplný osí úľ. Poletujú tam myšlienky ako holuby. To, čo mal byť dom modlitby, je peleš lotrovská. A viete, čo urobil Pán Ježiš? Vyhnal to tam všetko. Ale táto očista sa musí robiť častejšie. Akonáhle je to tam už zabývané a má to tam svoje miesto, je už veľmi ťažké modliť sa.
Lenivec sťažuje život sebe aj ľuďom okolo seba. „Čím je ocot na zuby a čím je dym pre zrak, tým je lenivec pre tých, čo ho posielajú.“ (Prís 10,26) Skúste si predstaviť, ako vám je, keď vám ide dym do očí, keď sedíte niekde pri ohníčku. Alebo sa opaľujete a susedia pália trávu. Alebo ocot do deravého zuba. Aké to je? Dráždi to. Tak je to presne s lenivcom pre tých, ktorí ho niečím poveria. Ten človek nám ide na nervy. Pán Boh nám ho posiela, aby nám pomáhal na ceste k svätosti. Môžeme za neho poďakovať. Páter Elias z Malty hovorí, že to sú naši dobrodinci. Za týchto ľudí máme ďakovať. Nechcela by som dať zámienku, kto vie, že je týmto typom človeka, aby ďalej takto pokračoval, povediac si, že ste vlastne dobrodincom pre tých okolo.
Keď ste to už niekedy zažili, viete, že je hrozné, keď máte okolo seba ľudí, na ktorých nie je spoľahnutie. Pošlete ich do obchodu a oni prinesú presne čosi opačné. Alebo musíte všetko povedať päťkrát, kým sa vôbec niečo stane. Poviete im, aby poliali kvetiny a úplne všetko uschne. To sú drobnosti z nášho života, ale môže ísť aj o oveľa vážnejšie veci a poviem vám, je to hrôza a kríž pracovať s ľuďmi, na ktorých nie je spoľahnutie. Všade kam majú prísť, prídu neskoro. Môžete čakať, že prídu najmenej o pol hodinu neskôr. Keď to človek vie, aspoň s tým bude počítať. Ak chcete, aby vám niečo priniesol, musíte to hovoriť najmenej desaťkrát. Toto lezie na nervy a musím povedať, že mnohí z nás sú práve takíto.
Koľkí z nás sa pchajú na prednášku až vtedy, keď niekto prednáša a sú dymom v očiach tých, ktorí by radi počúvali? Keď mám nejakú schôdzku, kde mám byť, môžu sa na mňa ľudia spoľahnúť, že pokiaľ napr. nevybuchne autobus (alebo niečo sa nestane, niečo skutočne závažné), že tam budem? Alebo je to len výnimka, že sa mi pretočia hodinky, keď prídem včas?
Ďalšia otázka na spytovanie svedomia. Vraciam veci, ktoré som si požičal? Alebo mám doma aspoň kútik, kde mám veci, ktoré som si požičal? Alebo už dávno neviem, ktoré sú moje a ktoré sú tie požičané? Keď ma niekto o niečo požiada, aby som mu priniesol, napr. knihu alebo kazetu, musí mi to hovoriť päťkrát? Alebo sa môže spoľahnúť, že nabudúce to bude mať? Keď má niekto z mojich príbuzných narodeniny alebo meniny, spomeniem si na to? Alebo zariadim to tak, aby som si na to spomenul? Takýchto oblastí by bolo veľmi veľa. Ja hovorím drobnosti, ale vy viete, že toto ide do omnoho podstatnejších vecí.
Ďalšia charakteristika lenivca. Lenivec je plný snov, ktoré sa neuskutočnia. Ničiteľ dobrých príležitostí. „Duša lenivca je plná túžob, ale bezvýsledných…“ (Prís 13,4) Toto je vážna vec.
Autorka istej knihy pociťovala už dlho Božie volanie odísť z domu do inej krajiny. Mala odísť práve do Jeruzalema, tam ju viedol Pán k tomu, aby založila sirotinec pre dievčatá. Dlhú dobu cítila toto volanie a prichádzali veľmi konkrétne znamenia, takže už sa skoro nedalo pochybovať o tom, čo je Božia vôľa pre jej život a ona napriek tomu obiehala rôzne duchovné autority a rozoberala a analyzovala to s nimi. Vlastne sa jej nechcelo urobiť prvý krok. Až prišla za jedným múdrym Božím mužom a ten jej povedal: „Milá pani, Dánsko je plné duchovných mrzákov, ktorí počuli Božie volanie a neodpovedali naň. Nechcite sa stať ďalším z nich.“ Teraz nechcem na niekoho uvaliť väčšie bremeno, než má. Nechcem tým povedať, že keď vám nedávno napadla myšlienka, že máte ísť na misie, že ste strašný hriešnik, ak ste sa nezbalili a nesedíte už v Afrike.
Takéto vážne veci sa musia rozlišovať dostatočne dlho a človek sa musí aj poradiť. Ale má to svoje hranice. Rozlišovanie Božej vôle je jedna fáza a ďalšia fáza je, že tú vôľu naplním. Sú mnohí ľudia, ktorí jednoducho toto zamenia, alebo sa im tá prvá fáza pretiahne aj do tej druhej. Vlastne stále len rozlišujú Božiu vôľu. Desať, dvadsať, tridsať rokov, ale nikdy neurobia krok, ktorý by mali urobiť. Stále len snívajú o týchto veciach a stále si presýpajú dôvody sprava doľava, pre a proti, ale nikdy neurobia konkrétny krok k tomu, aby sa niečo mohlo stať.
Napr. ak počujete Božie volanie, že máte ísť do misií, tak si najprv zistíte, kam by to asi bolo možné. Neviem, či existuje nejaká evanjelizačná komunita, alebo nejaká misijná rehoľa. Musím sa začať učiť cudzí jazyk. Toto sú už veci, ktoré lenivec neurobí. Bude o tom snívať a nechá veľa ľudí, aby sa modlili za jeho povolanie, aby v ňom neodumrelo, ale urobiť ten krok a ísť do jazykovej školy a kúpiť si učebnicu… Moment, to my ešte urobíme, učebnicu si kúpime. Kto z vás má doma nejakú jazykovú učebnicu? A kto z vás došiel ďalej ako po piatu lekciu? Musíme si zvykať, lebo raz bude zjavené všetko, čo je skryté.
Vedúci komunity, v ktorej som bola určitú dobu, Mário Capello, povedal jednu múdru vetu. Myslím, že niekoho citoval. „Blahoslavení sú tí, ktorí snívajú veľké sny a sú ochotní zaplatiť náklady za ich realizáciu.“
Lenivec vždy zostane na pol ceste. „Ak leňoch strčí ruku do misy, ani len k ústam nevztiahne ju (späť).“ (Prís 19,24) Myslíte si, že je to možné? Aby som povedala pravdu, z lenivosti sa mi toto ešte nestalo. Unavená som už bola niekedy aj tak, že som tú lyžicu ani zdvihnúť nemohla a šla som spať bez večere, ale z lenivosti… že mám dosť energie, ale sa mi jednoducho nechce, to sa mi nestalo. No Písmo hovorí, že je to tak. Ja si ale myslím, že práve toto platí v trochu iných situáciách. Narážala som na to, keď som hovorila o modlitebnom živote. Zostaneme stáť na pol ceste. To znamená: investujeme do niečoho, ale nie dosť.
Spomínate si na prednášku otca Kiliána, ako tam zostupovali do toho baptiséria? Tri schody dole a tri hore. Predstavte si toho zúfalca, ktorému sa chce ísť iba tri schody dole, ale hore sa mu už nechce. Takže miesto, aby vyšiel nový človek, sa tam utopí. Neponorí sa do Kristovej smrti, ale… Toto však nie je typický príklad.
To sú situácie, keď do niečoho investujeme, ale nie dosť, aby sme sa dočkali výsledkov. A to je jedna z najsmutnejších vecí, pretože je to to najhlúpejšie, čo môže byť. Je to podobné, ako keby niekto z vás išiel na kúpalisko. Je strašne horúco a už sa teší, ako skočí do vody. Peniaze má, plavky má, horský bicykel má, všetko má, ale na ceste je jednoducho kopec. Tak on vyšľape ten kopec a keď už mu zostáva len zísť z neho dole, tak si povie, že je už som tak unavený, už sa mu nechce. Tak zlezie dole z toho bicykla a bude sedieť pod slivkou, na ktorej v lete ani slivky nie sú a bude tam vzdychať nad tým, aký je život hrozný. Investuje do toho, ale nie dosť. To je veľmi podobné nášmu učeniu sa cudzích jazykov, alebo hre na hudobné nástroje.
Keď to človek niekam dotiahne, niečo už dokáže, začne ho to baviť. Ale my väčšinou tento kritický moment neprekonáme. Investujeme, ale nie dosť. Smutné je to, že lepšie by bolo bývalo, keby sme tam vôbec nič neinvestovali. To je najväčšia volovina, ktorú robíme.
Pretože ten človek, ktorý vyšľapal kopec, aby mohol ísť na kúpalisko a nedôjde, potom radšej mohol ostať doma, nie? Mohol sedieť doma pri televízore, alebo popíjať malinovku s ľadom. To je jedna z najhlúpejších, najsmutnejších vlastností lenivca. A tak častá!
My sa často rozhodneme, že sa budeme modliť. Niekedy to rozhodnú za nás iní. Možno, že si už zoberiem aj Písmo a dovlečiem sa na miesto, kde by som sa modliť chcel. Sadnem si, alebo dokonca kľaknem. Prekonám fyzické prekážky. Už mám aj čas, ale nedodám tam tú maličkosť, ktorú si to žiada – vnútorné rozhodnutie. Vnútorný sebazápor, že sa chcem modliť. Často tam sedím a duchom som úplne mimo. Nemyslím tým nedobrovoľnú roztržitosť, za ktorú nemôžem, ktorá príde a ja sa snažím s ňou niečo robiť. Neviem, ako sa budem modliť, neviem to vopred a preto väčšinou z tej hodiny nie je vôbec nič. Nedodám tú maličkosť – vnútorný sebazápor. To, že chcem sústrediť svoje myšlienky. To, že chcem teraz byť s Bohom.
Keď sa modlíme, mnohým z nás pomôže, keď zaujmeme správnu polohu. Nie, že by sme si sedeli na vedení, ale keď človek napr. ráno zaujme tú krásnu charizmatickú polohu „zložený v klbku“, za pol minúty, spí. Toto je detail, ktorý niekedy prehliadneme. My máme dobrú vôľu, čas máme, prídeme tam, aj Písmo tam je, ale ignorujeme tento detail. Veď čo hovoril skúsený diabol tomu mladému? Snaž sa vsugerovať začiatočníkovi, že na polohe nezáleží. Dôležité je, aby mal správne pocity, vnútornú dispozíciu a aby sa uvoľnil.
Nie je to podstatné pre Pána Boha, či máme ruky zdvihnuté a pod. Pre modlitbu to skutočne nie je to podstatné. On číta v našom srdci. Náš postoj má odpovedať tomu, čo je v našom srdci.
Mali sme na Malte takého experta, ktorý si do kaplnky vždy doniesol walkman, dal si ho na uši a mal ešte k tomu vankúšik. Nemali sme tam lavice. Mali sme hodinu na tichú chvíľu. Ľahol si na chrbát a počúval nejakú profesionálnu chváliacu skupinku. „Vitana sa modlí za nás,“ niečo na ten štýl.
Aj na tomto mieste môže naša cesta zarastať tŕním. Uvediem ďalší neradostný príklad z môjho z detstva. Nechápem, ako som to mohla robiť. Raz za týždeň sme mali doma urobiť poriadok vo svojich hračkách. To bola jedna polička hračiek a knižiek a asi tri poličky oblečenia. To sme mali v sobotu dať do poriadku. V sobotu ráno sme sa dovliekli na svoje odsúdenecké miesto, urobili sme prvú operáciu. Tá bola jednoduchá. Všetko sme vyhodili von. Doniesli sme prachovku, aby sme to utreli, a potom sme nešťastne medzi tým sedeli. Vzali sme si knižku, pokiaľ nešiel niekto z rodičov. To sme sa rýchlo tvárili, že upratujeme ďalej. To bola práca, ktorú by sme zvládli za desať minút a mohli sme ísť von. Nikto po mne nič iného nechcel. Nie, celý deň, niekedy až do večera, pretože rodičia trvali na tom, že to bude upratané, som tam otrávená sedela, čo sa to po mne chce. Toto je detstvo, ale mnohí z nás to robia aj teraz.
„…a ťarbák bude hladovať.“ (Prís 19,15) Leňoch je človek, ktorý je duchovne podvyživený, nerastie. Písmo hovorí: „Majte túžbu po nefalšovanom duchovnom mlieku, aby ste ním rástli k spaseniu.“ To je napr. Božie slovo. Koľkí z nás vedia a už aj počuli rôzne prednášky o tom, že by mali čítať Bibliu, že je to skutočne niečo, čím sa živí naša duša, náš vnútorný človek. Niečo, čím môžeme dorásť k zrelosti. Dokonca, aj keď nebudete mať žiadne spoločenstvo. Lenže kto z nás sa k tomu dostane? Všetci vieme, že Božím slovom by sme sa mali živiť. Každý z nás tú Bibliu doma má a tým to aj končí.
Záhaľčivá duša bude hladovať. To isté platí aj o modlitbe. Hovorí sa, že modlitba je dýchanie duše. Koľkí z nás sú tu pridusení a udusení. Keď Pán Boh stvoril čas, urobil ho dosť. Koľko času si nájdeme na iné veci.
„Oj, všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí… Čo vážite striebro za to, čo nie je chlieb, a svoju robotu za to, čo nesýti? Nakloňte si ucho a poďte ku mne, poslúchajte, aby vaša duša žila. Počúvajte ma a budete jesť dobroty, v hojnosti sa bude kochať vaša duša.“ (Iz 55) Koľkokrát do seba ládujeme odpad. Koľkokrát sýtime našu dušu vecami, ktoré nás rozkladajú. Nielen, že sú indiferentné, že nám nepomôžu, dokonca nám kazia nášho vnútorného človeka.
Istý páter povedal, že naša myseľ je ako huba. Všetko do seba nasáva. Keď ju dáte do čistej vody, nasiakne čistú vodu. Ak ju dáte do motorového oleja, nasiakne olejom. Keď ju dáte do smradľavej vody, tak nasiakne do seba ten smrad. Písmo hovorí: „…poďte ku mne, nakloňte ucho a počujte. Prečo utrácate peniaze za to, čo nie je chlieb, za to, z čoho sa nenasýtite.“ Koľko ľudí vyhadzuje peniaze za časopisy, o ktorých vie, že keď ich prečíta, tak je z toho len rozložený. Nemá chuť na nič. A už vôbec nie čítať Božie slovo. Nehovorím, že si nikto nesmie kúpiť noviny alebo časopis, ale myslím si, že tu by nezaškodila striedmosť a určité proporcie. Keď už viete, akú špinu nasávame z televízie alebo z určitej literatúry, novín a keď vieme, že naša myseľ je ako huba, ktorá všetko nasiakne… Napr. taký decht ľahko nasiakne a je veľmi ťažké ho potom vyžmýkať. Niektoré veci sa nám nalepia aj do duše. My sa potom čudujeme, keď máme takýto obsah svojej mysle, svojho srdca, že sa nemôžeme modliť. Keď je tu Božie slovo, tak je pre mňa nechutné. Ako keď Izraeliti šli púšťou, tak sa im zdala manna odporná. Často to nie je vec toho, že sme na duchovnej púšti.
Toľko kresťanov a zvlášť na charizmatickej obnove si o sebe myslí, že sú na duchovnej púšti, alebo že majú noc mysle a ducha. Počula som o tom prednášku jedného benediktína a on nám tam dokázal, že nikto z nás nemá vôbec šancu byť v nejakej noci zmyslov alebo ducha. Keď popísal tie rôzne stupne duchovného života a ich sprevádzajúce znaky, zistili sme, že je to hudba roku 2100 v prípade, že by sme pokračovali správnym smerom. Veľmi často je náš problém v tom, že sme ako somár medzi dvomi kôpkami sena. Nevieme sa rozhodnúť, do ktorej zakusnúť, až uprostred zdochneme. To je leňoch, ktorý ide do polovice cesty a neinvestuje dosť. Alebo to, že človek sýti svoju dušu niečím úplne iným. Potom sa strašne čuduje, že nerastie. Alebo sa čuduje, že má skazený duchovný žalúdok. Môžu tam byť rôzne pochutiny, ale jemu to nič nehovorí. Jeho duša to doslova vyvráti.
Už ani nehovorím o tom, že Božie slovo nám bolo dané ako meč na duchovný boj. To je ďalšia katastrofa. Prorok Ezechiel v 37. kapitole (Ez 37) hovorí o údolí suchých kostí. Prišiel tam Duch Boží a kosti sa pozbierali a potiahli kožou. Končí to krásne. Postavili sa na nohy a bolo z nich veľké vojsko. Meč ducha je slovo Božie a to nám bolo dané na boj. Potrebuje rôzny meč na rôzne situácie. Napr. máte doma nejaké vážne starosti, tak potrebujete meč Božieho ducha, aby ste dokázali bojovať so starosťami. S tým pokušením, že vám to zaberie celú myseľ, že vás to ťahá na dno, že vás to deptá.
Alebo niekto iný má pochybnosti, či mu Boh odpustil hriech. Hoci Písmo je plné Božieho milosrdenstva, ale on má stále pochybnosti. To je pokušenie. Potrebuje meč Božieho slova. Božie slovo, ktoré mu hovorí: áno, tvoje hriechy sú odpustené, keď si ich vyznal. Potrebuje si ten meč vziať a keď to pokušenie príde ako taký drak, tak mu odsekne hlavu. Ale ako je to v našom živote? Keď príde pokušenie, začneme ten meč hľadať. Niekto ho ani vôbec nehľadá, lebo netuší, že by ho vôbec mohol mať. Pokušenie príde a je po bitke. V lepšom prípade ho začneme hľadať a premýšľame, čo by nám asi Pán Boh povedal v tejto situácii atď., ale to je už neskoro. Keď začne bitka, už je neskoro hľadať.
Preto si teraz urobíme malé cvičenie. Máte starosti. Obráťte sa k sebe vo dvojici alebo trojici a povedzte si aspoň jedno miesto z Písma, aspoň kapitolu z danej knihy (napr. Mt 3), kde by ste si prečítali niečo o tom, čo máme robiť so starosťami. Kde máte v Písme meč Božieho slova na to, čo máte robiť so starosťami? Kto vedel, dostane pochvalu. Aspoň bez čísla, ale vedieť presne to slovo.
Mladí dostali test na tému: Kde máš meč Božieho Ducha na túto a túto situáciu? Výsledky boli katastrofálne. Asi boli všetci katolíci. Nehovorím to preto, že by bolo zlé byť katolíkom, ale viete, že sme smutne známi tým, že nepoznáme Božie slovo.
Písmo hovorí, že duša lenivca bude hladovať. A nielen to, bude prehrávať jednu bitku za druhou, pretože bol lenivý pripravovať sa v dobe pokoja. O tom hovorí iné miesto: „Choď, leňoch, k mravcovi, pozoruj ruch jeho a skús! Hoc nemá vojvodu, predstaveného ani vladára, pripravuje si v lete potravu, zhromažďuje si pokrm cez žatvu. Dokedy, leňoch, budeš vyspávať, kedyže vstaneš zo spánku?!“ (Prís 6,6) „Trošičku si pospať, podriemať, trošičku ruky zložiť na lôžku! A príde ako tulák bieda na teba a núdza jak ozbrojený muž.“ Ozbrojenec prišiel, keď sa už všetko prepilo, všetko už bolo predané. Potom zapečatil dom, vyhnal ich von a predal ho. To je koniec lenivca.
„Lenivec hovorí: Vonku je lev. Na námestí by ma zadusil.“ Už ste si to niekedy povedali, keď ste chceli ísť na spoločenstvo alebo omšu? Možno v tých dobách to tak bolo. Mám jedného kamaráta – misionára, ktorý je v Zimbabwe a tí musia o šiestej zavrieť kamennými ohradami dediny, pretože tam revú levi.
U nás máme iné typy levov. Napr. máte ísť na svätú omšu a napadne vás, aká je zima. A v kostole ešte väčšia. A ktohovie, aká bude kázeň? Jednoducho lenivec má ďaleko viac problémov. Jeho cesta je zarastená tŕním, či skôr, on ju vidí zarastenú tŕním aj tam, kde nie je. V knihe Numeri sa píše, ako boli prieskumníci posielaní do zasľúbenej zeme a priniesli obrovské hrozno. Dvaja ho niesli a hovorili, že je to perfektná zem. Lenže ostatní podali iné svedectvo. Tí leniví povedali, že sú tam ľudia ako obri, oveľa silnejší.
Lenže budeme musieť začať boj a budú problémy. Ostatní ich povzbudzovali a hovorili: „Nebojte sa, Hospodin bude s nami.“ Ale oni stále to svoje: „Nie, budú problémy.“ A takýto je lenivec. Ako to dopadlo? Ľud sa tam posadil a celú noc preplakal. Pozor, to ešte nebola žiadna bitka, nevideli žiadneho obra a už sedeli a plakali nad tým, ako to zle dopadne.
„Leňochovi sa vidí, že je múdrejší ako sedem (iných, ktorí vedia) odpovedať rozumne.“ (Prís 26,16) To je posledná tragická charakteristika lenivca. Čo nedokáže a nechce robiť, tak to aspoň „okecá“. Alebo má na to nejakú svätú kamufláž. Lenivec je jednoducho táraj a klamár, alibista.
Prídete neskoro na spoločenstvo a jednoduchšie je povedať, že práve nešla električka, metro alebo autobus a tesne predtým, ako ste chceli ísť, volala teta z Ameriky. Radšej niečo vymyslíme, ako by sme povedali: „Mal som vyraziť asi o desať minút skôr, ibaže sa mi nechcelo vstať.“ Takýmito maličkosťami to začína. Bohužiaľ, my kresťania nie sme iní. Zvykneme si na to, že miesto skutkov máme slová.
V Ezechielovi sa píše: „Duch Boží zadul, ľudia sa postavili na nohy a bolo z nich mohutné vojsko.“ Je to krásny obraz, plný útechy, že sa to všetko spamätalo. Bohužiaľ je možné aj iné pokračovanie tohto príbehu. Duch Boží zaduje a všetko to tam stále leží a to je ten prípad, keď chýbajú hradby.
Povieme si o niektorých oblastiach sebaovládania a sebadisciplíny. Skôr, kde môžeme znovu vyhlásiť nepriateľstvo medzi hriechom a nami, musíme sa postaviť na nohy, aby z nás bolo mohutné vojsko, aby sme boli pohotoví pre Pána a nie rozložení.
Sú tu ľudia, ktorí sú ako mravce, ktorí sa od rána do večera nezastavia, ale doteraz ešte nepočuli nič do svojho života. Hovoria si: „Konečne im to už niekto povedal. Toto by mala počuť moja manželka. Toto by mali počuť deti, tí v našom spoločenstve, ktorí tu nie sú.“ Sú skutočne ľudia, ktorých nikto nezastaví, ktorí sú veľmi činorodí až hyperaktívni, ale aj pri takejto povahe existuje určitý typ lenivosti. Človek je lenivý usporiadať si život, hľadať Božiu vôľu. Môžem skutočne robiť množstvo vecí, kmitať a ešte zamestnať veľa ľudí okolo seba a napriek tomu môžem byť lenivec. Výsledok toho všetkého je zmätok.
„Dávajte si teda veľký pozor, ako káže žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri. Využívajte čas, lebo dni sú zlé. Preto nebuďte nerozumní, ale pochopte, čo je Pánova vôľa. Nepremárnite tento čas.“ (Ef 5,15-17) Presný preklad tohto slova je vykupujte čas. V niektorých prekladoch je použité „využívajte čas“, no myslím si, že tento výber nie je najlepší, pretože využívať čas znamená, že musím niečo robiť. Lenže nie je úplne jedno, čo robím a ako to robím.
Jeden náš známy, ktorý bol zavretý v období tzv. „čiernych barónov“ v pracovnom tábore. Aby mohol prežiť a dali mu pokoj, tak si tam našiel jednu veľkú hrubú dosku v rohu dvora, kde sa stavalo a raz za pol hodinu periodicky prešiel s tou doskou cez nádvorie a potom sa zase zašil. Takto tam prežil asi dva roky. Budete sa čudovať, ale táto socialistická morálka je v nás ďaleko viac, než si myslíme. No nestačí len vyvíjať aktivitu. My sami sa môžeme klamať a žiť v ilúzii, že niečo robíme. Prorok Ageus hovorí: „Robíte veľa a zbierate málo.“
Svätý Filip z Nery hovoril, že raz prišiel medzi sestričky a videl, že nejaká sestra zametá dvor. Chvíľu na ňu pozeral a hovorí: „Sestrička, to, čo robíte, robíte pre lásku Božiu?“
Ona odpovedala: „Samozrejme, že to robím pre lásku Božiu. Celú svoju službu a prácu.“
A on hovorí: „Je to vidno, pretože keby ste to robili preto, aby to bolo pozametané, tak by to vyzeralo inak.“