Našou povinnosťou nie je, aby sme boli zamestnaní ako včeličky od rána do večera alebo ako mravce a behali sem a tam. Hoci niekedy to tak vyzerá. Ako v nejakom veľkom meste. Ľudia ráno bežia do dopravných prostriedkov. Jedni na jednu stranu a druhí na druhú. Myslím, že z vtáčej perspektívy, to veľa logiky nemá. Ani z Božej perspektívy. Činnosť, ktorú tu vyvíjame, nemá z Božej perspektívy veľa logiky, aj keď si to nahovárame. Pretože si nenájdeme čas na to, aby sme premýšľali o tom, čo robíme a prečo to robíme. Aby sme si usporiadali veci napr. podľa dôležitosti. A existuje určitý typ povahy, ktorá tomuto prepadne omnoho ľahšie ako iní. Sú ľudia, ktorí sú veľmi činorodí a sú leniví zastaviť sa a vnášať si do vecí poriadok. Je to na ľudskej rovine, takže premýšľam o tom, čo robím, ale potom je tu ešte jedna dimenzia. Túto dimenziu by mal žiť človek, ktoré žije z viery. „Hľaďte pochopiť, čo je vôľa Pánova.“ Naproti lenivosti nie je pracovitosť ako cnosť len sama o sebe. Niekedy môže byť pracovitosť hriech. Skôr by som povedala, že môže žiť veľmi pracovito a môže hrešiť, pretože nerobí to, čo chce Pán.
Veľmi prakticky to môžeme urobiť tak, že ráno ideme na svoju rannú modlitbu s diárom. Viem, že nie každý ho používa. Niekoho sa to týka menej, niekoho viac. Tak aby bol Pán Ježiš Pánom v mojom živote „de facto“ a nie len „de iure“. Aby to nebolo len tak, že ráno Ho chválim: „Pane, ďakujem ti za to, že si stvoril tento deň a vtáčikov vonku a že si mi dal tento krásny čas na modlitbu…“ a potom vybehnem a žijem si svoj život. Možno kmitám od rána do večera, ale žijem si život podľa svojej vôle, plánov a projektov. Sú ľudia, ktorí takto žijú deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom. Väčšinou nie je čas na modlitbu, na Božie slovo, na nič. Choroba našej doby: nemám čas.
Keď Pán Boh stvoril čas, urobil ho dosť a keď ho máme málo na podstatné veci, chyba je v nás. Poprehadzovali sme priority vo svojom živote. Jednoducho sme si svoj čas naplnili vecami, ktoré nie sú dôležité. Je veľmi dôležité uvedomiť si to, pretože okolo je veľmi veľa ľudí, ktorí nadávajú na to, že majú veľa práce, sú strašne unavení… Niekedy to môže byť pravda a niekedy to nemusí byť ich vina. Aj Pán Ježiš mal situácie, kedy bol unavený. Situácie, kedy si naplánoval voľno a prišiel zástup ľudí a on nemohol odísť. Vedel, že rozumné by bolo vypnúť a zastaviť sa, no nebolo to možné. Zaujímavý je však príbeh, keď za Ježišom prišli zástupy a on sa im znovu venoval. Tak ten končí tak, že akonáhle mal prvú príležitosť, aby bol sám s Bohom, využil ju. Bolo to ešte v ten večer. Poslal svojich učeníkov na loďku na more a vyšiel sám na horu.
Keď my vyhlásime vo svojom živote výnimočný stav s modlitbou, s Božím slovom aj s odpočinkom, mnoho ľudí to rieši tak, že si nevyberie odpočinok. Napr. nesvätí deň sviatočný. Nevie sa zastaviť. Toto je hriech.
Viete, že v Písme je napísané, že Izraelci boli v Babylonskom zajatí 70 rokov. To im Boh spočítal všetky tie soboty, ktoré nezachovávali. Nie preto, aby nám dal povraz na krk, keď neodpočívame, ale preto, že On vie, že to nutne potrebujeme. My skutočne potrebujeme vo svojom živote rytmus: práca a odpočinok a tiež duchovný život. Toto všetko musí mať v našom živote svoje miesto a proporcie.
Sú ľudia, ktorí len pracujú a takí, ktorí by len odpočívali. Všetko má v našom živote svoje miesto. A keď túto harmóniu nejako narušíme, budeme za to trpieť a budú trpieť aj ľudia okolo nás.
Existuje medzi kresťanmi nesprávny názor, že ľudia, ktorí sú preťažení prácou pre cirkev, to sú takí poloviční svätci. Je veľa ľudí, ktorí nadávajú na to, že nemajú čas, len strašne veľa práce, ale dokopy nič s tým nerobia.
Problém je v tom, že na jednej strane o tom vzdychá a na druhej strane si o tom myslí, že je to niečo ako jeho čnosť, že si na dovolenku nenašiel čas celý rok. To je ako služba, vydanosť druhým.
Má to svoje medze. Ježiš nám dal príklad. Keď ľudia prišli, tak sa im venoval, ale znova výnimočný stav je výnimočný stav a nemôže to byť stav, v ktorom žijeme celý svoj život, ako sa o to mnohí snažia. Toto sa nám určite pomstí. Pomstí sa to na našom živote najskôr duchovnom, a potom praktickom a jednoducho budeme vytlačení ako citrón. Môžeme sa naozaj snažiť pracovať hoci aj pre cirkev, ale nebudeme mať čo druhým ponúknuť? Aj keď to oni nepoznajú. Budeme napr. opakovať slová, ktoré už poznáme dvadsať rokov a ľuďom to bude stále stačiť. Napriek tomu je to hriech, pretože Hospodin vie, že nás povolal k tomu, aby sme niesli stonásobné ovocie a nie dve percentá. On nám dal na to milosti. Keby sme zachovávali jeho poriadok, náš talent sa mnohonásobne rozmnoží a my sme ho niekde zakopali. Človek môže aj veľa vecí urobiť a prejsť ten svoj život ako parná lokomotíva. Prečo parná lokomotíva? Lebo má účinnosť asi 5%. Aj keby mala 20%. Zbytok tej energie ide do vzduchu. Ide na hluk, smrad a teplo, ktoré sa tam vyžaruje, ale na pohyb dopredu len 5%. Takto skončíme, keď v našom živote nebude zachovaný základný poriadok. Keď budeme kmitať, ale bez toho, aby sme boli múdri a hľadali, čo je Pánova vôľa. Čo je vôľa Pánova so mnou dnes, zajtra a celý tento rok.
Preto je veľmi dôležité mať momenty zastavenia, ktoré sú v Biblii zakódované ako siedmy deň. Napr. nechať si týždeň na exercície za rok. Liturgický rok nám to ponúka, ale viete dobre, ako to je. Miesto, aby sme mali sviatky, keď sa viac priblížime k Bohu, začneme variť, vyprážať, lietať a sme oveľa viac unaháňaní ako predtým. Nie je to moment, kedy by sme sa duchovne občerstvili, aj keď by mal byť. Treba myslieť na to, že v Písme je zakódovaný poriadok, ktorý nám prinesie veľa požehnania, keď ho budeme rešpektovať. Na tomto poli by sme sa mali napomínať. Je dobré, keď človek vie, že je to jeho problém, či už je lenivec klasický alebo dezorientovaný.
Keď vieš, že je to tvoj problém, tak si nájdi spojenca. Niekoho o kom vieš, že ťa má tak rád, že je ochotný povedať ti pravdu. Povie ti: „Vyzeráš nemožne, unaháňane. Kedy si mal naposledy deň voľna?“ Alebo: „Pozri sa, kedy si mal naposledy svoju tichú chvíľu? Kedy si si naposledy čítal Písmo?“ Alebo kedy sa ti podarilo vstať tak skoro, ako si chcel?
Praktické oblasti sebadisciplíny. Kde by sme mali začať stavať hradby.
1. Nemiešať čas práce a čas odpočinku. Študent, ktorý sa učí na skúšku by sa mal najprv učiť a potom si pustiť televíziu a nie sa učiť pred zapnutou televíziou. Niektorí sa snažia stihnúť oboje naraz. Alebo ísť sa v lete opaľovať na kúpalisko a samozrejme, ono sa potom v tej hlave tak nekonzervuje. Večer sedíme pri večeri v družnej zábave s rodinou a vieme, že nám chýba ešte to a to urobiť. Je dobré vedieť napr. do pol ôsmej sa porozprávame, ale potom tu čakajú na nás veci, ktoré treba urobiť. To znamená, že teraz máme chvíľu pohody a nebudeme si ju kaziť tým, že by sme mysleli na prácu a hovorili o nej a sedeli tu. Sadneme si a v pokoji odpočívame, ale keď to skončí, tak vstaneme a budeme tiež niečo robiť. Žiaľ, my často tieto veci miešame a prináša to do nášho života zmätok. To znamená, že keď odpočívam, tak mám zlé svedomie, že nemám urobené to a to.
2. Spanie a vstávanie. Sú ľudia, ktorí vymýšľajú rôzne drsné triky, ako sa dostať ráno z postele. Keď človek nie je rozhodnutý ráno vstať, ani toto nepomôže. Dôležitejšie ako to, či máme nastavený budík je, či sme sa rozhodli, že ráno chceme vstať. To u každého nie je tak úplne jasné. Väčšina ľudí zaspáva s tým, že veď ráno sa to nejako vyvinie a uvidíme. A to už je prehra.
To isté je, keď si plánujem svoju modlitebnú chvíľu. Keď čakám na to, že sa to nejako vyvinie, tak to už je prehraná bitka. Niekto sa už postará, aby sa to nevyvinulo. Pán hovorí: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané.“ A potom je tu ešte také „diablovo evanjelium“: „Najskôr zariaďte všetko ostatné a zostane na Božie kráľovstvo.“ A dodáva: „Ja sa postarám, aby nič nezostalo.“ Najprv teda čas pre Boha a to ostatné potom zapadne na svoje miesto.
Dôležité je večer byť rozhodnutý, že ráno chcem vstať a tiež ísť včas spať. Niekto nemá problém ráno vstať, ale má problém disciplinovane si večer ísť včas ľahnúť, keď si potrebuje odpočinúť. Keď idem spať o jednej, ťažko budem ráno svoj budík prehovárať alebo s ním diskutovať. Pre niekoho ten boj začína večer a nie ráno.
3. Modlitba. Vedieť vopred čas a miesto, kde sa chcem modliť a ako sa budem modliť pre prípad, že by to nešlo samé. Keď ma Duch Svätý tak uchváti, že som celú hodinu v stave úžasu, nie je problém. Nemusím sa modliť, čo som si naplánoval. To sa ale nestáva bežne. Pre prípad, že by moja tichá chvíľa nebola tou extázou, je potrebné mať predstavu, ako sa budem modliť. Nevymýšľať to až na mieste. A potom je dôležitá poloha.
4. Čítanie Božieho slova. Tu my, katolíci, asi zomrieme následkom svojej polovičatosti. A viete, že sektári najradšej lovia medzi katolíkmi z tohto dôvodu. Oni vedia, že mi berieme autoritu Svätého Písma a potom nám to trochu doplnia a prekrútia.
Nielen sektári, ale aj ten Zlý to s nami takto robí. Napr. u toho lenivca. Bol lenivý sa modliť, tak si začal otvárať Písmo a dával si k tomu svoje výklady. Takto diabol pokúšal aj Pána Ježiša na púšti a viete, že ten mu vždy vedel odpovedať a ukázať na skrat jeho citácii. Toto my nevieme.
Boli sme na misiách v krajinách, kde sú moslimovia. Bol to tím katolíckych misionárov a keď nám moslimskí vysokoškoláci položili otázku, ako im z Písma dokážeme, že Ježiš Kristus je Boh nie je len prorok, nikto nevedel. Potom čo chceme povedať Jehovistom, keď zaklopú na naše dvere?
5. Hygiena, obliekanie a starostlivosť o zdravie. Pre niekoho to nie je problém, pre niekoho veľmi zásadný.
6. Poriadok v osobných veciach. Keď sme mali o tomto seminár, mali sme za úlohu upratať si izbu a tí, čo s tým mali zvlášť problém aspoň nejakú časť. Skúste sa teraz zamyslieť a predstavte si, ako vyzerala vaša izba vo chvíli, keď ste ju opúšťali. To je obraz vášho vnútra. Sú aj mimoriadne situácie, keď človek niečo nestíha z vážnych dôvodov. Ale pokiaľ je to stále sa opakujúci stav, tak sa treba nad sebou zamyslieť. Niekto hovoril, že charizmatici sú dobrí na modlenie, ale ich charizmatika končí, keď je treba vyniesť smeti.
7. Naše vzťahy. Spomeniete si aspoň na svojich najbližších príbuzných v dňoch ich narodením a menín? Nájdete si čas napísať niekomu pozdrav? A pritom je veľa ľudí, ktorí doma plačú nad tým, že im nikto nikdy nenapíše, ale sami do tohto tiež neinvestujú.
8. Spoločenstvo. Keď je potrebné urobiť nejakú úplne jednoduchú službu, napr. vyrovnať stoličky, si ten, kto to vidí okamžite a vrhne sa tam a bude to robiť? Si človek, ktorý má otvorené oči, keď ide o prácu, alebo ti to niekto musí trikrát povedať? Alebo keď sa opýtajú, kto by urobil to a to. Pokiaľ budeš môcť, určite zdvihneš ruku? Alebo sa rozhliadaš, či sa už niekto hlási?
A samozrejme to ovplyvní aj náš modlitebný život, pretože v spoločenstve, kde sa zíde zbor lenivcov, to aj tak vyzerá. Úprimnú sústrasť vedúcemu, pokiaľ to tiež nie je lenivec. Pretože potom je to ako keď sa delové gule zlezú dokopy, zaháknu sa do seba a ťahajú sa ku dnu.
Jeden kazateľ napísal, ako ráno sedel na posteli a vzdychal nad tým, že zase musí vstávať. Videl všetko v čiernych farbách, deň pred sebou i svoj život. To sú tie prvé úvahy, keď sa ráno človek zobudí. Naraz mal pocit, ako keď Pán mu hovorí toto: „Vieš čo? Buď rád, že máš dve zdravé nohy, že sa môžeš obliecť a vyliezť dnes z postele, aby som ti nemusel ukázať, aké by to bolo, keby si ich nemal. To je drsné napomenutie, ale on vyletel ako bodnutý. A od tej doby nemá problémy chváliť Pána za to, že tie nohy má.
9. Poriadok v reči. To je strašná bolesť medzi nami. To je tiež poriadok v myslení. Keď sme hovorili o tých hubách.
Už ste niekedy videli fekálne vozidlo, ktoré chodí po poli a rozmetáva tam močovku? Fekálne vozidlo je plné fekálií a vzadu má vrtuľu a tá rozmetá obsah cisterny. A to je náš jazyk. On rozmetá to, čo je obsahom nášho srdca. Niekto vie úspešnejšie zavrieť ventil, aby to nešlo von, ale má to v sebe. Písmo hovorí: „Čím srdce preteká, to ústa hovoria.“ Keď mám v sebe blázinec, zmätok, hlúposti a kritiku, všetko to pôjde von. Samozrejme, že riešením nie je to, že dobre utiahnem ventil, aby nekvapkal obsah cisterny. Riešenie je vo vyčistení cisterny. Hovorenie je už len výsledok. To už je úplne na konci tej fronty. Tomu predchádza sebadisciplína v mnohých iných otázkach.
© Kateřina Lachmannová
© Spoločenstvo Martindom
