Teraz budeme hovoriť o motívoch k vedeniu. Chcel by som vás poprosiť aby ste si teraz dali záväzok, že v tejto prednáške budete ku sebe úprimní, a že budeme všetci skúmať svoje srdcia. Pretože veci o ktorých budem hovoriť sa dajú tak akosi preskočiť, môžem si na ne odpovedať: “áno takto to robím, je to dobré, dobré…“, ale tieto veci sú veľmi hlboké a je potrebné byť ku sebe úprimní a skúmať si srdce.
Na začiatok sa vás opýtam, kto z vás niečo vedie? Nejaké spoločenstvo, nejakú skupinku, niečo takého… ? Ale i my, ktorí trebárs nič nevedieme, máme vo svojom živote, alebo len teraz nachádzame nejakú službu ku ktorej nás Pán volá. Pre niekoho z nás už je to jasné ku akej službe nás Pán volá, niekto z nás sa možno po nejakej službe iba rozhliada.
Ak už teda niekoho vedieme, alebo ak niekomu pomáhame, slúžime, tak myslím, že tie motívy, o ktorých budeme hovoriť, môžeme dať do jednej veľkej skupiny, do rovnakej skupiny, pretože vedenie, k akému povoláva Pán je vlastne istým druhom služby. Ježiš hovorí: „Kto z vás chce byť medzi vami prvý nech je vaším služobníkom.“ Ten kto vedie, má byť tým, kto umýva nohy svojím bratom.
A tak teraz si skúste odpovedať na otázku, môžete si to napísať. Tá otázka znie:
“Prečo vediem?“ nejaké spoločenstvo, nejakú skupinku, alebo: “Prečo slúžim?“, prečo chcem slúžiť, prečo chcem niekoho viesť, prečo niekoho vediem, prečo niekomu pomáham, prečo chcem niekomu pomáhať? A skúste si teraz vo chvíľke na túto otázku napísať odpoveď.
Keď niekoho vedieme, keď niekomu pomáhame tak je pre nás potrebné tým ľudom rozumieť, poznať ich, je pre nás potrebné vedieť čo cítia, čo chcú, prečo jednajú tak ako jednajú, prečo sa chovajú tak, ako sa chovajú, prečo si napr. škodia takým spôsobom akým si škodia. Je pre nás dôležité cez tieto vonkajšie prejavy ľudského jednania nahliadnuť do vnútra človeka. Dohliadnuť k ľudským motívom. Dostať sa cez vonkajšie prejavy, do vnútra človeka. Keď sa trebárs stretnete s niekým a opýtate sa ho nejakú úplne neškodnú otázku napr. čo robil minulú sobotu a chvíľu sa bavíte a naraz sa ten človek bez akéhokoľvek dôvodu rozplače, tak to asi nebolo kvôli tej vašej konverzácii.
V tom človeku sa odohráva akýsi boj, niečo sa v ňom deje. Keď niekoho o niečo požiadame a on reaguje úplne neprimerane, tak to zase zrejme nie je kvôli tomu o čo sme ho požiadali, ale v tom človeku sú nejaké ďalšie motívy, prečo takto vybuchol, prečo sa to stalo. Keď sa stretneme s človekom a on je nervózny, alebo roztržitý, má to nejaký dôvod, sú za tým nejaké motívy. A keď sme schopní tieto motívy vidieť, tak sme samozrejme tomu človeku schopní nejako pomôcť, omnoho účinnejšie, než keby sme riešili len tie vonkajšie prejavy. Keď sa niekto rozplače a vidím len to, že plače tak mu môžem ponúknuť len vreckovku, alebo ho môžem nejako utíšiť, ale tým som nevyriešil ten motív, prečo plakal. Keď som schopný vidieť tento motív, tak okrem toho, že mu ponúknem vreckovku a utíšim ho, tak som schopný riešiť vlastne i to prečo plače.
Pre ľudí okolo nás, ale i pre nás samých je dôležité aby sme poznali sami seba. Je to ešte dôležitejšie než poznať druhých. My si potrebujeme rozumieť. Potrebujeme poznať a prijať svoje slabosti, a tak isto potrebuje poznať a prijať svoje obdarovania. Svoje talenty, tie hrivny, ktoré sme dostali od Pána. Je rozdiel medzi poznať a prijať. My potrebujeme oboje.
Býva o tak, že my najviac poznáme svoje slabosti, s tým prijatím to už býva omnoho ťažšie. A o svojich obdarovaniach toho vieme tiež veľmi málo. A tak isto ako ja potrebujem poznať a prijať svoje slabosti ako moje obmedzenia, tak potrebujem poznať a vidieť svoje obdarovania. Pretože ak ma Pán volá k nejakej službe tak mi k tomu dáva svoje dary. A ja ich preto potrebujem poznať aby som ich mohol používať. Potom potrebujem tieto svoje dary poznať z toho dôvodu, že keď ich nepoznám a keď slúžim, pomáham, niekoho vediem, tak kopírujem druhých ľudí. Ale ja nemám kopírovať druhých pretože tí môžu mať iné dary, môžu byť povolaní k inej službe, ale ja mám k vedeniu používať svoje dary. Tie som dostal od Pána. Ak nie, potom slúžiš inde než máš, nie si efektívny, robíš mnoho rúznych vecí neraz bez súvislostí, nie si spokojný, nenapĺňa ťa to, odrádza ťa to…
Trochu si teraz oddýchneme: Skúste si napísať dva stĺpčeky, nad jeden si napíšte slabosti a nad druhý obdarovania. Skúste si tie stĺpce nejako naplniť a keď už s tým budete hotoví a nebudete môcť už na nič prísť, tak si tieto veci očíslujte podľa dôležitosti, ako si myslíte, že sú dôležité pre Pána. Čiže tie, ktoré si najviac cení, v zmysle tých darov a tie, ktoré sú najväčšou prekážkou. (To sú potom vlastne tvoje hriechy.) Len taká malá poznámka: hovorí sa, že tie stĺpčeky by mali byť rovnako dlhé. To svedčí práve o tom, že viem o svojich slabostiach aj o svojich obdarovaniach. Keď sú nerovnako dlhé, tak to vlastne znamená, že som si vedomý hlavne svojich slabostí a neviem o svojich obdarovaniach, alebo naopak, že som absolútne nekritický človek a nemám žiadnu chybu, alebo možno jednu. Neznamená to však, že keď niekto má tie stĺpčeky rovnako dlhé, tak je to absolútne bezproblémový človek. Raz sa stalo, keď sme to písali s manželskými pármi, že jednému pánovi vyšli tie stĺpčeky rovnako dlhé a on tam začal vykrikovať: no to je skvelé, ja to viem, že nemám žiaden problém, je to nepotrebujem, tu moja žena má len jeden stĺpček, v tom druhom nič nemá, tam to potrebuje vyriešiť. Takto sa k tomu pristupovať nedá – mám ich rovnaké a som svätý…
Všetko naše správanie je riadené množstvom motívov. Nie je väčšinou riadené jedným motívom, ale takým komplexom motívov, z ktorých každý má inú silu a pôsobia rôznymi smermi a preťahujú sa, až jeden z nich prevládne a podľa toho konáme. A tieto naše motívy môžu byť vedomé (ktoré si uvedomujeme) alebo nevedomé (ktoré si čiastočne alebo úplne neuvedomujeme. Tie sú v nás ukryté ale o nich nevieme, sú tam akosi zatlačené. Bežne si ich neuvedomujeme a vo svojom chovaní ich nevidíme.
Takým príkladom nevedomých motívov: spomínam si na jednu svoju kamarátku, ktorá mala také dosť veľké problémy s mužmi, zažívala s nimi dosť veľa zranení a aby nebola viac zraňovaná, tak akosi v sebe sa rozhodla, že chce byť akože muž. A tak sa začala obliekať ako muž a chovať ako muž a za tým všetkým bol ten skrytý motív, že už nechce byť zraňovaná od mužov. Mala skúsenosť, že ako žena je zraňovaná, tak chcela byť mužom. Preto sa celým svojím životom snažila byť ako muž. Alebo možno ste sa stretli s človekom, ktorý bol akoby rozpoltený. Veľmi šikovný a jedná úplne bezmyšlienkovite. Alebo sedí nešťastne na svojom mieste a nevie čo chce. Je rozpoltený. Bojujú v ňom motívy pôsobiace úplne proti sebe. A pre vedenie ako aj pre každú inú službu ľuďom je dôležité, aby sme tieto motívy, ktoré si bežne neuvedomujeme, ktoré sú nevedomé, aby sme si ich boli vedomí. Ak o nich nevieme, alebo ak sa s nimi nejako nevysporiadame, nesnažíme sa ich nejako uviesť do správneho smeru, môže sa stať, že na tej vedomej rovine mám nejaký obrovský, ušľachtilý ideál kresťanskej lásky. Chcem iba slúžiť a nič iné a na tej nevedomej rovine, ktorá je pod tým schovaná, môžem nájsť množstvo sebeckých pohnútok, ktoré to znehodnocujú a prekážajú v tej službe, v ktorej chcem nejako pomáhať, nejako viesť. Ale nestačí len o nich vedieť, o tom budeme ešte hovoriť. Je asi 8 takých motívov, ktoré môžu byť schované a ktoré môžu viesť tvoje správanie pri službe druhým, pri ich vedení.
1. Túžba po moci – keď slová túžba pomôcť rozdelím na tri, je z toho túžba po moci. Ja vlastne niekoho vediem, alebo niekomu pomáham z toho dôvodu, že mi ten pocit moci, ktorú mám nad tým človekom, ktorému pomáham, robí dobre. Je mi dobre, keď viem že je niekto na mne závislý, že ja niekoho vediem, že tí ostatní ma poslúchajú, sú závislí na mojej službe.
2. Nedostatok sebaúcty – keď sa nemám rád, mám v sebe komplex menejcennosti a liečim si ho vlastne tou svojou pozíciou, ktorú mám. Tým, že som postavený nad druhých. Tým, že ich vediem a sú závislí na mojej pomoci. Vlastne tá formálna autorita, vyplývajúca z mojej pozície, mi slúži k tomu, aby som si liečil svoj nedostatok sebaúcty, to že sa nemám rád, to, že sa nenávidím, to, že nie som sám sebou.
3. Pocit vlastnej dôležitosti. – Je podobný tomu predchádzajúcemu, keď to robím kvôli pocitu vlastnej dôležitosti. Ja si pripadám úplne nedôležitý, trpím nedostatkom pocitu dôležitosti, tak sa z toho môže vyvinúť taký spasiteľský komplex: Ja som tu aby som spasil celé ľudstvo, všetkých ľudí okolo mňa. Nikto iný to nedokáže tak, ako ja a preto to musím robiť ja. Nemôžem nikomu nič delegovať, nemôžem sa na nikoho spoľahnúť, lebo len ja to dokážem na 100 % a tak teda robím, všetko až som uštvaný. Ten človek vlastne sám trpí a trpia aj ľudia, ktorým nejako pomáha a vedie ich.
4. Osobné nešťastie – človek, ktorý má zlomené srdce, ktorý nejako trpí vo svojom živote, ktorý si nevie rady so svojimi problémami, ktorý zažíva niečo ťažké vo svojom živote, tak vlastne to pomáhanie alebo vedenie je pre neho takým útekom. Veľmi pekný a ušľachtilý odev toho, že ja odkladám potreby svojej túžby, odkladám svoje bolesti a všetko proste robím pre druhých, ja sa obetujem pre nich, za nich trpím.
Tieto dva motívy spolu súvisia. Môže byť napríklad človek, ktorý je osamelý. Motívom je teda moja osamelosť: hľadám priateľstvo s ľuďmi, ktorí sú nejako závislí, väčšinou to býva priateľstvo s ľuďmi, ktorí sú nejako postihnutí, alebo ktorí sú mi nerovní. Ktorí sú závislí, ja ich na seba nejako nalepím. A ja si tým riešim svoju osamelosť. Ale ja tým ľuďom vlastne nedávam slobodu. Nedávam im slobodu, či oni chcú byť v tomto vzťahu so mnou alebo nie. Ja ich robím na sebe závislými.
Tieto dva posledné motívy môžu byť pre niekoho cesta, ako vlastne zo svojich problémov nejako vyjsť, môžu byť motívmi k pomáhaniu, k vedeniu. Je ale dôležité, byť si vedomý toho, že neslúžim ľuďom z čistej lásky, ale byť si vedomý tých svojich motívov, že v tom vlastne hľadám riešenie nejakého svojho nešťastia, alebo neschopnosti, alebo nemožnosti niečo dosiahnuť. Je to niečo iné ako potlačenie týchto svojich problémov a motívov. Odborne sa tomu hovorí sublimácia. Hovorí sa o tom napr. v súvislosti s životom v celibáte: v človeku, ktorý i keď sa rozhodne pre život v celibáte, stále v ňom existuje tá túžba patriť niekomu druhému, stále má v sebe svoj sexuálny pud. Takýchto vecí môžeme nájsť viac, ktoré sú nejako priamo zamontované do našej osobnosti, túžby alebo veľmi hlbokej potreby nášho života. Chcel by som, aby tu bol vidieť práve rozdiel medzi tým, že ich potlačím, alebo keď s vedomím, že tieto motívy a túžby vo mne sú, sa nejako snažím a postupne som schopný ich presmerovať iným smerom.
5. Povinnosť – Ja viem, že mám pomáhať. A keď sa mi nechce, tak to robím, pretože viem, že sa to má. Som takým otrokom. Otrokom služby, otrokom pomoci, nepomáham z lásky, ale preto, že to na mňa bolo nasadené. Keď je to ale z povinnosti, tak aké z toho môže byť ovocie.
6. Skutkárstvo – veľmi podobné je tak povediac skutkárstvo: robím dobré skutky, aby som sa dostal do neba. Naučili ma to už niekde od detstva a keď budem robiť dosť dobrých skutkov, tak prídem do neba a vôbec nič neviem o tom, že som spasený Božou milosťou. Že je to dar, ktorý si žiadnym dobrým skutkom nemôžem zaslúžiť. A zas to môže byť schované za taký pokorný odev toho, že pokorne všetkým slúžim, ako všetkým pokorne pomáham a na druhej strane, pod tým ten motív môže byť vlastne velikánska pýcha, ktorá je schovaná, aký som dobrý, že ja všetkým takto pomáham a slúžim.
7. Zvedavosť – je to vlastne pekné, keď ja toho o ľuďoch veľa viem, je to akoby akýsi spôsob ovládania. Oni sú akoby na mne závislí, pretože ja viem o ich problémoch, o ich skutočne hlbokých veciach, o ich zraneniach, radostiach. Viem proste o niečom, o čom normálne ľudia nevedia a táto moja zvedavosť ma ťahá do tejto pozície, do pozície vedúceho alebo niekoho, kto niekomu slúži. Naša zvedavosť má byť primeraná. Keď chceme niekomu pomôcť, keď chceme niekomu nejako poradiť alebo ho viesť, tak potrebujeme o ňom niečo vedieť. Ale máme chcieť vedieť iba to, čo potrebujeme a nie to, čo nás zaujíma. Takže, keď niekomu kladiem nejaké ďalšie otázky, tak by som sa mal pýtať: pýtam sa ho to preto, lebo ma to zaujíma, alebo preto, že to potrebujem vedieť k tomu, aby som bol schopný mu nejako pomôcť?
8. Falošný súcit – taký akýsi sebauspokojujúci pocit, jednajúca sentimentalita. Je to niečo falošné. Ja svojou pomocou zakrývam svoje sebectvo, takže vlastne pomôcť nechcem. Ja týmto falošným súcitom ukľudňujem to, že vlastne nepomáham. Nerobím, nepomáham, neslúžim tam, kde mám. Ale ukľudňujem sa nejako výberovo svojím falošným súcitom. Je to niečo úplne iné, ako taký cit, ktorý ma vedie k činom. K činom pomôcť iným ľuďom. Nie zo súcitu, ale z lásky.
Takže to boli falošné motívy.
Teraz by som chcel uviesť, že jediným pravým motívom je LÁSKA. Keď Pavol vymenúva ovocie Ducha v Gal 5,22 a nasl. hovorí: „Ovocím Ducha je zasa láska, radosť, pokoj, zhovievavosť (trpezlivosť), láskavosť, dobrota, vernosť, krotkosť (tichosť), zdržanlivosť (sebaovládanie). /Proti takýmto veciam nieto zákona.http://www.ver.sk/“ Takže Láska je tam menovaná na prvom mieste. Ovocím Božieho Ducha je Láska. A sv. Pavol v Rimanoch o Láske hovorí v 12. kapitole, verš 9 (Rim 12,9): „Láska (nech je bez) falošnosti! …“ A o kúsok ďalej v 13. kap, verš 10 (Rim 13,10): „Ten kto miluje druhého, naplnil zákon. A tak láska je naplnením zákona…“ „Láska nech je bez pretvárky.“ To slovo, ktoré je tam v gréčtine použité znamená: nepokrytecká. Láska nech nie je pokrytecká. A podobne je to v 1Pt 1,22. Tu sa píše: „Poslušnosťou pravde ste si očistili duše, aby ste mali bratskú lásku bez pokrytectva. Preto sa zo srdca navzájom vrúcne milujte.“ To je: majte nepredstieranú bratskú lásku. A zas doslova to znamená: bratskú lásku bez pretvárky. A ďalej tu Peter hovorí: z srdca, teda úprimne, sa navzájom milujte. Tá láska, ktorá je bez pretvárky, má vychádzať z úprimného srdca.
Takže Pavol tu vlastne stavia rozdiel medzi láskou pokryteckou, ktorá je láskou iba vonkajšou. Láska pokrytecká koná skutky lásky voči druhému, ale toho človeka nemiluje. Pokrytecká láska niekomu slúži, niekoho vedie, ale nemiluje ho. A Pavol tu ukazuje, že tá naša láska vonkajšia, naše činy lásky, ako sa naša láska prejavuje, tak musí mať skutočný zdroj. Tá vonkajšia láska musí mať za sebou vnútornú lásku, z ktorej pramení. Musí mať vo svojom srdci lásku. A z toho úprimného srdca, o tom hovorí Peter vo svojom liste, tak potom z toho úprimného srdca sa môžeme navzájom milovať. Z úprimného srdca, z toho vnútorného postoja lásky, vnútorného motívu lásky, môže vychádzať moja láska činná. To, čo robím, to ako sa vlastne správam, ako im pomáham, ako s nimi hovorím, všetko to, čo konám, čo činím.
Určite poznáte v 1Kor 13 kapitolu, pieseň lásky. Láska je… a teraz sa tam vymenúvajú samé krásne veci a ja by som povedal, že práve v tomto chválospeve na lásku sa hovorí o tej láske vnútornej. O tej láske, ktorá je v našom srdci. Hovorí sa vlastne o charakteristikách lásky, ktorá má byť v našom srdci. A z týchto charakteristík vnútornej lásky potom majú, a nie len majú, ale musia vyrastať tie naše vonkajšie činy, tá naša láska vonkajšia, naše skutky. Naša láska nemôže ostať iba v našom srdci ale musí sa prejavovať láskou navonok. Veľa o tom hovorí apoštol Jakub vo svojom liste: viera bez skutkov je mŕtva. Ak sa naša láska, ktorú máme vnútri, nebude prejavovať navonok, tak tam vlastne nijakú lásku nemáme.
Vnútorný postoj lásky, ktorý je v mojom srdci, má byť koreňom všetkého. Koreňom, z ktorého toto všetko vyrastá. Ježiš nám hovorí: Miluj svojho blížneho ako seba samého. On nám nehovorí: Miluj svojho blížneho ako svojho Boha – alebo si mohol vymyslieť nejaké iné merítko. Ale Ježiš hovorí: Miluj svojho blížneho ako seba samého, pretože sami seba poznáme. A my vieme, čo to znamená milovať človeka. Asi omnoho ľahšie si dokážem predstaviť, ako mám milovať človeka než Boha a preto Ježiš hovorí: Miluj svojho blížneho ako seba samého. Z toho samozrejme plynie, že mám mať rád seba, pretože, keď nemám rád seba, ako môžem mať rád ľudí okolo seba. V našom srdci má byť zdroj našej lásky.
Ef 3,17: „…aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske… Zakorenení a upevnení. Všetko naše konanie, všetko naše správanie, má byť zakorenené a zakotvené v láske. A tá láska v našom srdci, tú si tam samozrejme sami nedáme. To by naše snaženie bolo veľmi skoro na konci. Ale Boh je ten, ktorý sám vkladá lásku do nášho srdca. Božia láska je vliata do našich sŕdc skrze Ducha svätého – hovorí Pavol v Rimanoch. (Rim 5,5): „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“
Boh dáva do srdca každého z nás túto dokonalú lásku a z tejto dokonalej lásky, z tejto Božej lásky, my sme schopní milovať sami seba a ľudí okolo nás. Táto láska môže byť a má sa stať zdrojom všetkého čo robíme, ako konáme a správame sa.
Táto láska je v srdci každého z nás, či už o tom vieme, alebo nevieme, či si to uvedomujeme viac alebo menej. Potrebujeme ju stále viac vo svojom živote, správaní, vo svojom konaní, vo svojej službe. Tejto Božej láske dávať miesto vo všetkom, čo robíme, táto láska sa má stať motívom každého nášho konania.
Posledná časť, mohli by sme ju nazvať: „Čo s falošnými motívmi“.
Prvou dôležitou vecou je, aby sme dokázali byť ku sebe úprimní, aby sme si nesnažili vylepšovať svoj image pred Bohom, aby sme sa nesnažili vyzerať lepšie, ale aby sme si úprimne priznali, ako to s nami je a ako je to v tomto prípade s našimi motívmi. Treba byť ku sebe úprimný.
Druhou dôležitou vecou je potreba vyniesť tieto veci na povrch. Potrebujeme vedieť, ako sa tieto motívy dostali do nášho života, kde pramenia. Pozvať Ježiša, aby sa dotkol môjho srdca, ktoré je zranené, pozvať Ježiša, aby ma uzdravil, z tohto môjho jednania, aby zahladil tie rany, z ktorých pramenia moje falošné motívy.
Ďalším dôležitým bodom je zdieľanie sa s druhými ľuďmi. Prosiť ich o pomoc, o modlitbu. Prosiť ich o korekciu, mať niekoho, od koho som ja schopný prijať nejakú kritiku. Prijať nejakú opravu. Potrebujem odpustenie a potrebujem odpustiť druhým. A tak ako u ostatných vecí v našom živote, tak aj tu potrebujem vedieť, že uzdravenie je proces. Že je to každodenný boj. Že to nie ako mávnutím čarovného prútika a všetko je hneď vyriešené. Všetky zlé motívy zmiznú a ja budem robiť všetko z čistej lásky.
Posledným bodom je poznávanie Božej lásky. Božej lásky, ktorá je vyliata do našich sŕdc. (List Rimanom…) Potrebujeme byť si vedomí toho, že tá láska tam je, že z nej potrebujeme čerpať. Potrebujeme ju poznávať, vedieť o nej.
Ešte by som sa chcel zmieniť o jednej veci – aby sme teraz, keď budeme odchádzať z prednášky neboli hrozne zmorení, že konáme na základe falošných motívov, ktorých je veľmi veľa. A nielen tých, o ktorých sme hovorili, ale i ďalších, tak to by som bol veľmi nerád, aby sme odtiaľto v takomto stave odchádzali. Ja by som bol veľmi rád, aby sme odtiaľto odchádzali s nádejou. Totiž, ak začneme s nejakou službou, keď niekoho vedieme, alebo nejaké spoločenstvo, keď niekomu nejako pomáhame, tak veľmi často sa stáva, že to začína z nejakého falošného motívu a keby to malo byť práve z tej čistej lásky, možno by sme nikdy nezačali. Nehovorím, že je to tak vždy, ale niekedy áno.
Ale Boh nás pozná a tomuto všetkému rozumie a On nás vlastne cez tie falošné dôvody vedie k tomu jedinému správnemu pozitívnemu dôvodu. K tej láske. Boh je schopný nás doviesť cez naše falošné motívy k tomu pravému. Boh je ten, ktorý je schopný tieto falošné motívy premeniť a priviesť k láske. Rovnako, ako je schopný premeniť naše slabosti, naše zranenia, naše hriechy. Toto všetko On je schopný premeniť v požehnanie, v obdarovanie.
Keď sa pozriete na Petra, na apoštola Petra, tak on bol veľmi pyšný a panovačný a zároveň veľmi, veľmi horlivý. A tieto predchádzajúce vlastnosti boli jeho slabosťou, hriechom a predsa aj tieto vlastnosti Pán používa a premieňa si ich. Stal sa vlastne prvým z apoštolov, stal sa prvým pápežom. Jeho pýcha a panovačnosť boli premenené a stalo sa z nich požehnanie. On je potom ten, ktorý vedie, ktorý už nie je panovačný, ale ktorý vedie. Vedie ostatných apoštolov, vedie ich, ale vedie v zmysle služby.
Alebo Pavol, apoštol Pavol, používa všetku svoju energiu proti Cirkvi. A zase Pán to premieňa o 180 stupňov. A Pavol všetku svoju energiu už nepoužíva na boj proti cirkvi, ale na jej budovanie. Pavol bol zákonník a všetku túto svoju znalosť používa pre cirkev. Pre potreby cirkvi. Či už vo svojich listoch, alebo v dialógu so Židmi.
A tak isto je Ježiš schopný premeniť či už naše falošné motívy, či už naše hriechy, naše slabosti. On je schopný ich premeniť v požehnanie.
A tak by som bol rád, aby toto všetko v nás zostalo. Táto nádej, že nielenže toto môže urobiť, ale že už to koná. Nikto z nás nie je na začiatku cesty s Pánom, každý z nás môže určite prikývnuť na to, že Boh mení jeho život. On je ten, ktorý premieňa naše slabosti, ktorý je schopný ich premeniť v požehnanie. V obdarovanie.
Budeme sa teraz chvíľu modliť: „Náš Nebeský Otče, ďakujeme ti znovu, že nás berieš takých aký sme,… že nás berieš zo všetkým čo je v nás nedokonalé,… so všetkými tými falošnými, alebo nedokonalými motívmi,…, že berieš všetko naše snaženie, ktoré je tým nejako ovplyvnené,… ďakujeme ti, že Ty si Ten, kto nám vložil svoju lásku do srdca. Ďakujem ti, že každému z nás skrze Ducha Svätého, bola tvoja láska vložená do srdca. … Ďakujem ti, že každému z nás si dal ten zdroj z ktorého sa môže a má odvíjať každé naše správanie a konanie. ….
Daj nám Pane viac a viac si uvedomovať Tvoju lásku… Vezmi Pane naše slabosti a hriechy, všetky naše falošné motívy a premieňaj si ich Pane…., k službe a k obdarovaniu druhých. Ďakujem Ti, že to môžeš urobiť v každom z nás a že to chceš konať v každom z nás. Amen.
Prednášal Jindřich Fencl, laický pracovník pre evanjelizáciu pre F.Ú. Rokycany, evanjelizáciu. Prednáška odznela na sústredení „Služba vedenia“ vo Frýdku-Místku 8.-21.8.1994
© Jindřich Fencl
© Spoločenstvo Martindom
