Keď sa Ježiša spýtali, ktoré prikázanie je najdôležitejšie, povedal: „Prvé je: Počuj, Izrael, Pán, Boh náš, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ (Mk 12,29-30).
Budem hovoriť o tom, čo Boh považuje za najdôležitejšie – o LÁSKE K NEMU.
Boh nás miluje. Nemôže nás ale prinútiť, aby sme Mu lásku opätovali , pretože to nechce robiť. Pritom ale vie, že najviac požehnania môžeme od Neho prijať vtedy, keď Ho milujeme. Najviac sme chránení pred hriechom vtedy, keď Ho milujeme. Najčistejší motív a hnaciu silu k dobrým skutkom máme vtedy, keď Ho milujeme. Najviac môže cez nás pôsobiť v tomto svete vtedy, keď Ho milujeme.
Božie Slovo hovorí: „Pán ochraňuje všetkých, čo ho milujú.“ (Ž 145,20).
Na inom mieste: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ (Rim 8,28).
Ďalej: „….Boh….do tisíceho pokolenia zachováva zmluvu a priazeň k tým, čo ho milujú a jeho príkazy zachovávajú.“ (Dt 7,9).
Ježiš hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (Jn 14,23). Teda budeme v ňom žiť, pôsobiť.
Milovať Boha môžeme len vtedy, keď uveríme a prežijeme, že nás osobne miluje. Že si mňa osobne zamiloval. „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1Jn 4,19).
Brat, sestra, ak ešte pochybuješ o tom, že ťa Boh má rád, požiadaj Ho ešte dnes, aby ti zjavil svoju lásku. On rád prejavuje lásku svojim deťom. Jedinou podmienkou je, aby sme Mu vyznali hriechy, lebo tie nás od Neho a Jeho lásky oddeľujú.
Keď milujeme Boha, dostáva všetko v našom živote zmysel. Pokiaľ za naším kresťanským snažením, nech je akokoľvek dobré, nie je hnacím motorom láska k Bohu, niekde sme urobili chybu. Veľa kresťanov žije navonok dobrým, usporiadaným životom, ale k vyhýbaniu sa hriechu a k robeniu dobra ich ženie skôr strach pred trestom alebo túžba po vlastnej dokonalosti, vychádzajúca z perfekcionizmu či pýchy, prípadne neurčitý pocit potreby žiť morálne a môže tu byť ešte veľa iných podobných motívov.
To je ale ako keby manželka urobila večeru manželovi nie preto, že ho miluje, ale preto, aby jej nevynadal, prípadne aby samu seba znova utvrdila v tom, aká je výborná kuchárka, či preto, že sa to jednoducho robí, aby ženy varili mužom večere. Všetky tieto pohnútky sú nesprávne a neprispievajú k zlepšeniu ich vzťahu.
Boh svoj vzťah s ľuďmi často prirovnáva ku vzťahu medzi ženíchom a nevestou. K tomu, aby mohla nevesta svojho manžela úprimne milovať, musí ho najprv poznať. Keď Boha nepoznáme, máme o ňom zdeformovanú predstavu a nedokážeme ho milovať. Ak zistím, že naozaj asi nemám správne ponímanie Boha, nemusím si zúfať. Začína to uvedomením si pravdy. Poznávanie Boha je proces. Poznávam ho pomocou prostriedkov, ktoré nám On sám na to určil: čítaním Božieho Slova, aktívnym žitím v Jeho cirkvi (liturgia, stretko, čítanie dobrej kresťanskej literatúry) a tým, že s Ním trávime čas v modlitbe. To sú všetko nám známe veci. Ale v živote sa nám občas stáva, že to akosi začne „škrípať“ – zrazu to nejde a nič nám už nie je jasné.
Príčinou môže byť to, že sa potrebujeme vrátiť k „prvotnej láske“. Závisí moja láska k Bohu od toho, ako sa mi darí? Ako sa ku mne správajú druhí? Ako sa práve cítim? Keby to tak bolo v manželstve, do polroka by boli všetky páry rozvedené. Keď Boh akoby skúša moju lásku k Nemu, recept je jednoduchý (aspoň tak znie): robiť viac toho, čo ma k Bohu privádza (modlitba…) a robiť menej toho, čo ma od Boha odvádza (doplň si sám).
Určite všetci vieme, že láska k Bohu nie je žiaden nasladlý cit, zbožne vyvrátené oči, ani povinne odmodlené tri deviatniky denne. „Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké“. (1Jn 5,3). Nie sú ťažké, lebo Boh nám dáva svoju MILOSŤ, aby pre nás ťažké neboli. „Pán záľubu má v tých…. čo dôverujú v jeho milosť.“ (Ž 147,11).
Sv. František Saleský, jezuita (1567-1622) na otázku, ako ľudí urobiť dobrými radí: Nech títo ľudia začnú milovať Boha; keď sa raz zapáli a upevní v srdci táto láska, ostatné príde samo od seba. (Voľne citované).
© Ľubica Holická
© Spoločenstvo Martindom
