V liste Efezanom je popísané, čo veľké pre nás urobil Boh. Ako nás zachránil z našej úplnej stratenosti. Teraz budeme hovoriť, ako nás Boh nesie životom. Citát, na prvý pohľad trochu mätúci. Izaiáš (Iz 46,1-7):
„Padol Bél, schúlil sa Nébo, ich sochy sa dostali na zvieratá a hovädá, ich bremeno vlečú ako ťarchu, ustaté. Padli, schúlili sa spolu, nevládali zachrániť náklad, ba sami išli do zajatia. Počúvajte ma, dom Jakubov a všetky zvyšky domu Izraela, čo ste chovaní od lona, čo ste nosení od života. Ja až po starobu som ten istý, až po šediny vás ja ponesiem. Ja som to urobil a ja budem niesť, ja ponesiem a vyslobodím. Komu ma pripodobníte a prirovnáte a primeriate, aby sme si boli rovní? Sypú zlato z mešca a striebro vážia vážkou, najmú zlievača a spraví z toho boha a koria, klaňajú sa mu. Vezmú ho na plece, vlečú ho, ak ho položia na miesto, stojí, nehne sa zo svojho miesta, ak volá kto k nemu, neodpovedá a z jeho úzkosti ho nevyslobodí.“
Hovorí sa tu o bôžikovi menom Bél a bohovi menom Nebo, ktorí boli bohovia Babylonu. Títo bohovia Babylonu boli nosení v procesiách v procesiách ulicami Babylonu a bola im vzdávaná úcta. Tu sa hovorí, že ťažné zvieratá sa pod nimi zrútili, že ich nedokázali niesť. Kto boli títo bohovia ? Bél, bol podľa predstáv Babylončanov stvoriteľom ľudí a boh Nebo bol bohom múdrosti a osudu. Boh tu hovorí, že ťažné zvieratá sa zrútili pod týmito bôžikmi a nedokázali ich niesť.
Obaja títo bôžikovia symbolizujú moc, ktorá človeka presahuje. Toto je obraz o tom, ako si človek nejakým spôsobom stvoruje to, čo mu dáva zmysel života. Títo dvaja bôžikovia symbolizujú to, čo človeka presahuje a dáva mu zmysel jeho vlastnej existencie. To, že si ich oni vyrábali poukazuje na to, že človek sa sám snaží vytvoriť si zmysel života. Potom si berie tento symbol svojho života na plecia a snaží sa ho nosiť. Snaží sa nosiť svojich bohov. Nedostávame sa do pozície alebo situácie (alebo nie sme v nej náhodou?), kedy chceme niesť svojich vlastných bohov. Niesť to, čo nám vytvára zmysel života a vlastne my si to sami vyrábame a my si to sami nesieme. Babylončania ich naložili na zvieratá aby im to nosili a tie sa zrútili pod ich váhou.
V takejto procesii ani človek neunesie svojich vlastných bôžikov. Bôžikovia, ktorých si sám vyrobí mu nedokážu ani odpovedať. Hovorí sa tu v jednom verši, že „oni k nemu úpejú, ale on sa im neozve“. Nedokážu na nič odpovedať, lebo sú to nemé modly. Pavol o tom hovorí v 1Kor 12,2: „Viete, že keď ste boli pohanmi, ťahalo vás to a chodili ste za nemými modlami“. Pavol útočí na to, že pohania vytvárajú vlastným bôžikov aby sa im klaňali. Ale sú to len nemé modly a človek s nimi nemôže komunikovať, to znamená nemôže s nimi nadviazať osobný vzťah. O toto ide: človek nemôže s vlastnoručne vyrobeným zmyslom života nadviazať osobný vzťah a preto sa človek zrúti. Aj veľmi úspešní ľudia, ktorí napohľad dokázali toho veľa sa naraz zrútia. Ich zmysel života sa zrúti.
Príbeh jedného muža, ktorý dnes žije v anglickej komunite, je tam vo vedúcom postavení. Celé detstvo prežil veľmi zle až sa dal na drogy. Prežil toho strašne veľa, bolo to veľmi zlé, čo zažil, stal sa mimoriadne silne závislým človekom na rôznych drogách. Bolo to vo Veľkej Británii obdobie punk-rocku. Tento stratený človek, naraz stretol v tom svojom živote jednu mladú ženu do ktorej sa zamiloval. Mali spolu pekný vzťah. Takmer z týždňa na týždeň prestal so všetkými svojimi drogami. Vyzeralo to ako zázrak. Zakrátko potom začal podnikať, začalo sa mu dariť, začal žiť úplne nový život.
Začalo sa mu dariť tak veľmi, že sa dostal medzi londýnsku smotánku. Bol to človek, ktorý sa vozil v kabriolete Ferrari, mal obrovské peniaze, žil v najdrahších štvrtiach a stretával sa s najznámejšími ľuďmi. Mal obrovské peniaze. Mal milovanú ženu, veľký dom, veľký biznis. Všetko čo chcel. Čo viac mohol chcieť…?
Trvalo to len nejakých sedem až osem rokov. Jeho svet sa zrútil v priebehu jedného mesiaca. Prečo? Zistil, že jeho drahá, milovaná žena mu odišla s najlepším priateľom. Už dlho ho podvádzala. On sa tak strašne zrútil, že sa s drogami dostal ďaleko hlbšie než bol. Stratil všetky svoje peniaze. Dostal sa na úplnú spodinu života ešte raz.
Až potom sa raz ocitol na nejakej evanjelizácii a tam počul svedectvo nejakého amerického člena motorkárskej bandy Hells Angells, ktorý sa obrátil. Ten pán mal úžasne silné svedectvo o tom, čo Boh priniesol do jeho života. Dopodrobna popísal, darom poznania jeho život a vyzval ho k odovzdaniu života Ježišovi, lebo on je pravý Boh“. Tento človek to urobil. Odovzdal svoj život Ježišovi. Duch Boží ho zdvihol a obnovil jeho život. A on si uvedomil, že tá jeho mladá žena bola jeho modla. Bola modla, ktorej zveril svoj život a ktorá ho zničila. Dostal sa kvôli nej z mnohých problémov, dokázal sa kvôli nej zmeniť, ale nedala mu zmysel života. A potom keď odišla, odišlo s ňou všetko.
Toto sú bôžikovia, ktorí nedokážu budovať naše životy a my s nimi nemôžeme mať osobný vzťah. Ale v tomto texte, keď ho čítame, tak tu sa hovorí, ako sa Bél zrútil a Nebo klesol, ako títo bôžikovia sa zrútia v živote človeka. A naraz sa Boh prirovnáva k tým zvieratám. Boh sa prirovnáva k býkovi či krave, ktorí nesú tých bôžikov. Nie je to fascinujúce? Náš Boh sa prirovnáva ku ťažným zvieratám, ktoré nosili bôžikov. Konkrétne sa hovorí: „Nie vy mňa musíte nosiť – bôžika, ale ja nesiem vás. Počúvajte ma dom Jakobov, a všetok ostatok domu Izraelovho, ktorí ste mnou pestovaní od života matky, ktorí ste nosení od narodenia. A tak až do staroby ja ten istý, ba až do šedín ja ponesiem; ja som vás učinil a ja budem nosiť; ja ponesiem a vyslobodím. “
Nie my máme nosiť svojho Boha, Boh ponesie nás. Boh chce držať tvoj život a on chce, aby si sa celkom spoľahol, aby si sa položil na neho ako na chrbát dobytčaťa a aby si sa nechal nosiť. On chce aby ty si sa vydal jemu. On chce aby si sa položil na neho, On ti chce slúžiť. Ty si musíš nechať poslúžiť Bohom. Myslíš na to, nechávaš sa viesť v živote tvojimi predstavami o tom, čo urobíš pre Boha…? No Ty si musíš nechať Ním umyť nohy. Ako zareaguješ? Známym „Pane, Ty mi neumyješ nohy…!“ Potom ti Pán povie, „Dobre, ak ti neumyjem nohy, potom nebudeš mať účasť na evanjeliu.“ To znamená, že sa nezúčastníme požehnania, ktoré evanjelium dáva. Ak Boh nebude tebe slúžiť, ak si nedovolíš nechať zobuť topánky a ponožky a poumývať nohy, aby boli čisté, tak potom nebudeš mať účasť. Potom sa načahuješ za požehnaniami, ale nemôžeš ich dostať. Stačí sa otvoriť Bohu a nechať sa ním viesť.
Boh hovorí, ´Ja ponesiem vás a ja ponesiem vaše životy navždy.´ Toto tam hovorí naschvál, to „navždy“, „až do vašich šedín, až do vašej staroby chcem byť s vami.“ Pretože čím sme starší, tým sme silnejší, tým sme spoľahnutejší na seba. Deti sa nechávajú stále niesť, stále na rukách. Ale koľkokrát, keď už sú staršie, by sme chceli aby zdvihli tie ruky a povedali „zober ma k sebe.“ Koľkokrát rodičia dospelých detí sú radi, keď za nimi prídu ich dospelé deti a dajú sa pohladiť… „Do vašej staroby vás budem nosiť, až do vašich šedín, lebo ja som vás učinil, nie vy mňa. Ja som Vás učinil a ja vás ponesiem“. Pohania si vytvárajú zmysel pre život a pohania sa ho snažia dosiahnuť a nosiť a prosia ho aby bol k nim milosrdný a milostivý. Ale Boh chce slúžiť nám. My neslúžime jemu, ale on slúži nám. Ja vás nesiem ako otec nesie svojho syna. Deut 1kap.: „Nosil som vás púšťou, ako otec nosí svojho syna.“ Čo tým chcel povedať? On ich vodil púšťou všade tam, kde im bolo veľmi zle. Ako otec nosí svojho syna – to znamená držal som, chránil som vás aj keď sa vám zdalo, že vám je zle. Ale ja som vás chránil, ja som bol pri vás. Keď vychádzali z Egypta, tak on im hovorí: „Ja som Vás nosil“. Neraz to vyzeralo zle, ale Boh nás nesie aj v situáciách púšte, kedy vyzerajú bezvýchodiskovo, kedy vyzerajú nezmyselne. Koľkokrát si hovoríme – toto nemá zmysel, čo je toto za blbosť. Tuto Boh nie je – teraz už nie je so mnou.
Neraz si myslíme, že Boh je nám povinný dať požehnanie, že? To nie je pravda. Musíme si položiť a zodpovedať otázku, prečo som s Bohom? A keď budeme veľmi úprimní, budeme musieť odpovedať, že drvivou väčšinou preto, že je nám s Ním dobre. Ale keby nám s Ním malo byť zle, tak Ho rýchlo opustíme… Lenže keby tomu bolo aj tak, že keby nás Boh potom, ako nás zachránil zo starého života bez Neho nechal tak, aj tak máme žiť s Ním, len pre jedinú vec: za našu spásu. Ľudia ale nie sú vďační, oni chcú ďalšie požehnanie, oni chcú ďalšie niečo dobré a to, čo sa teraz javí náhodou ako niečo zlé, tak pán Boh je za to zodpovedný. My mu musíme ďakovať za našu spásu a vďačiť mu za to celý život. Lenže si musíme uvedomiť, že Boh nám nič nedlží. Môžeme o sebe len povedať, že sme neužitoční služobníci, ak sme vôbec urobili, čo sme urobiť mali. Večne nespokojní kresťania zrejme vôbec nepoznajú hodnotu kríža a záchrany, ktorú skrze Ježiša majú. Kto to prijme a pochopí, bude vďačný a plní pokojnej radosti celý život.
Keď sa Boh zjavil Mojžišovi a tam boli volané slová Boh Hospodin, Boh milosrdný a milostivý, mocný, miluje a odpúšťa. Tento sa k tebe obracia, úplne osobne, berie teba, berie tvoje bremená na seba a sľubuje, že ťa ponesie po celý život. Sľubuje, že ťa bude niesť, stále. Toto je veľmi dôležité, lebo v ťažkých životných situáciách, ktoré prežijeme sa vynorí skrytá otázka s ktorou sa kresťan veľa nepotýka – pretože sa už obrátil a spoznal zmysel života. Ale občas, pri životných otrasoch – smrť blízkeho, nešťastie – sa vynorí otázka, na ktorú neveriaci nemajú odpoveď: „Aký má všetko toto zmysel?“
My už vieme, poznáme to, čo má význam. My už vieme odkiaľ sme, kam kráčame a kam ideme. My si už nekladieme otázku kde sme sa tu zobrali. Stvoril nás Pán Boh! My si už nekladieme otázku že čo bude. Vieme, že bude koniec. História skončí zakrátko. Ježiš Kristus sa vráti. História má svoj koniec. Pre neveriacich história nemá význam. Ubíja ich to – niečo sa bude diať… Vieme čo bolo, ale nevieme čo bude dopredu. My zhruba vieme, ako to bude. Bude ešte pár problémov, bude nejaké prenasledovanie, nejaký antikrist. A potom príde Ježiš Kristus. Ale v ťažkostiach aj kresťana prepadne otázka: „Prečo to dopúšťaš, Pane? Veď keď si láska, ako dovolíš, aby sa to tu dialo?!“ Ž 10,1 hovorí : „Hospodine, (Jahve = som tu), prečo si tak ďaleko? Prečo sa skrývaš v časoch súženia?“ Ale kresťan vie, že je tu Boh a máme mu dôverovať. Aj keď to teraz tak nevyzerá, On tu je. A nesie nás ďalej.
Ježiš Kristus vzal na seba kríž pre radosť, ktorá bola pred Ním. Je tu taká myšlienka, že dôveroval všetkým Božím prísľubom, lebo vedel kam ho Boh ponesie. Inak povedané – vedel o Božom pláne. Ježiš Kristus pracoval podľa plánu. On nemal len taký nejaký neurčitý smer. On dôveroval Božím prísľubom a cítil sa byť nimi nesený aj najhlbšom utrpení, aj v najhlbších ťažkostiach sa cítil byť nesený Božími prísľubmi. A kresťan rovnako vie, že Boh plní svoje sľuby a rovnako ho nesie a preto Bohu dôveruje. Preto môže Bohu dôverovať. Ty nemusíš mať nič, na čom by viselo tvoje srdce, kde by si hľadal záchranu, istotu, okrem Ježiša. Máš takých bôžikov? Musíš sa to sám seba opýtať a je dôležité, aby tá otázka odznela: Máš iných bohov? Po čom prahne tvoja duša? Čo ti dáva zmysel života? Je tu niečo, na čom staviaš svoj život, že ti to dáva zmysel. „Keby som toto nemal, som hotový..“. To môžeme povedať iba Bohu, to môžeme povedať iba Jemu. Aj v najbližšom vzťahu partnerov musia obaja vedieť, že sú pre toho druhého až na druhom mieste. Po Bohu.
Ježiš Kristus je tu jediný. Ty musíš vedieť, že v tvojom živote je iba On, na koho sa spoliehaš. Alebo je to konto, kariéra, je to tvoj sen? Čo ti dáva zmysel života? A istotu, pocit bezpečia? Musíš mať otvorené srdce. Nechaj sa usvedčiť z cudzích istôt a vzdaj sa.
Boh má plán s tvojim životom a v tomto leží zmysel tvojho života. Boh má plán, v ktorom ty sa môžeš cítiť bezpečný a kráčať s istotou a v ktorom každá situácia, ktorá sa zdá byť nezmyselná a bezvýchodisková je taká, že Boh ťa tým niekam vedie. A preto kresťan nemusí stroskotať v bezvýchodiskových situáciách. Kresťan nemusí stroskotať tam, kde už nevládze kráčať ďalej.
V knihe Múdrosti je napísané toto: „Lebo ktorý človek môže poznať Božiu vôľu? Alebo kto sa dokáže domyslieť, čo chce Pán? Myšlienky smrteľníkov sú bojazlivé, naše úvahy sú neisté. Lebo dušu zaťažuje pominuteľné telo a pozemský stánok stláča myseľ, ktorá veľa húta. Ledva poznávame to, čo je na zemi, a len namáhavo chápeme to, čo je pred našimi očami; ktože teda vládze vyskúmať to, čo je na nebi? Ktože poznal tvoju vôľu, ak si mu ty nedal múdrosť a keď si z výšav nezoslal svojho ducha svätého? (Len) tak boli vyrovnané chodníky pozemšťanov; ľudia, poučení o tom, čo ľúbi sa tebe, boli zachránení múdrosťou.“
Tu sa hovorí o tom, že my môžeme spoznať Boží plán len vtedy, keď sa otvoríme Božiemu Duchu. Len vtedy spoznáš, kam ťa Boh vedie, keď sa necháš viesť Duchom. A my potrebuje stále prosiť Pána, aby nás viedol, aby sa nás zmocnil. Preto je modlitba veľmi dôležitá. Keď nebudeme naplnení Duchom, nebudeme vedieť kam mám kráčať. Boh obdarúva každého z nás a ty si musíš byť istý, že dejiny tvojho života sú skryté v Božom pláne. Ty nie si stratený, keď skončilo niečo, čo si rád robil.
Nemysli si, že keď si vychoval svoje deti si do šrotu, že keď skončila tvoja aktívna kariéra, nič nie je. Keď prestaneš byť v niekoho živote dôležitý, že je tu niečo iné. Je tu Boh. Keby neexistoval Boh, potom je tvoja existencia náhodná a tvoj život nemá zmysel. Ale keď sa pozrieme na Ježiša Krista, on mal celkom konkrétny plán. Hovoril, „Musím zvestovať Božie kráľovstvo, lebo k tomu som bol poslaný.“ Jasne sa nám ukazuje, že je tu plán a ty potrebuješ doňho nahliadnuť, do toho tajomstva, božského tajomstva.
Boh ho má pre teba pripravený v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. A Ježiš vo svojom živote nechcel nič iné, než plány Božie. My sa musíme tomuto naučiť. Boh má pripravený plán pre teba.
Ak chceš rozlišovať čo sa deje v tvojom živote, musíš rozlišovať medzi dvoma vecami: medzi čiastočným plánom, ktorý ti Boh dáva a medzi celkovým plánom. Ten celkový, to je ten veľký Boží plán a ten čiastkový, to sú tie malé úseky tvojho života, ktorými sa uberáš.
Človek si chce sám stanovovať svoje plány – to patrí k našej podstate. My robíme plány života. ´Ja budem buldozerista a ja budem riaditeľ banky a ja budem bohatý´, hovoríme. Už malých detí sa pýtame: „Čo budeš, keď raz budeš veľký a dospelý ?“ Aj keď toto patrí k podstate človeka, my si nesmieme tieto plány tvoriť tak, aby narušovali Božie plány. Tu platí podobenstvo: „Beda tomu, čo sa so svojím tvorcom háda, jeden črep z črepov zeme. Či hlina povie tvorcovi: „Čo robíš, veď tvoje dielo nemá rúk?“ (Iz 45,9). „Či… tvor hovorí o tvorcovi: „Neurobil si ma!“? A hrniec vraví hrnčiarovi: „Nechápe!“? (Iz 29,16)
Viete si prestaviť, že hrnčiar robí džbán a hlina sa ozve: „Vieš čo, ty tomu nerozumieš, čo to robíš? Čo to robíš za blbosti, veď ja nechcem takéto ucho, alebo ja nechcem na takýto účel byť stvorený.“ Nehovoríme to Bohu? Ale Boh má plány už dopredu. On má hrudu v ruke, položí ju na ten hrnčiarsky kruh a On dopredu vie, čo chce urobiť. Bude to šálka na kávu, alebo miska na šalát. Ale hruda nesie povedať: ja nechcem byť šálka na kávu, ja nechcem mať dve uši, ja chcem mať tri uši a ja chcem mať kvetinku na sebe nakreslenú. Skôr než hrnčiar spraví nádobu, on má plán a tá nádoba sa nemôže navrhnúť sama.
A preto aj keď Boh má svoj konkrétny plán, musíš vedieť, že ty ho nikdy naplno nepochopíš. Ty nikdy neprídeš na to, čo zamýšľa a ty to budeš iba objavovať. Preto si uvedom ten „spätný chod“, že zmysel tvojmu životu dá objavovania Božieho plánu pre teba, a nie to, že sa máš snažiť nejaký zmysel života si nájsť, aby si niečo prežil. Vtedy padnú tvoje zbytočné otázky typu: ja neviem čo mám robiť… som taký nešťastný… Buď spokojný s málom. Viete prečo mnohí kresťania nevedia čo a ako ďalej? Aké je ich povolanie? Lebo chceli všetko vedieť dopredu, a neboli spokojní s málom.
Musíme sa teda opýtať: „Čo mám robiť? Kadiaľ ma Boh vedie?“ Sám seba objavíš práve v toľkej miere, ako budeš objavovať Boží plán pre teba. Objavuj svoje nadanie, lebo aj v tom je časť Božieho plánu, objavuj vonkajšie okolnosti v ktorých sa nachádzaš – svoju rodinu, možnosti povolania, ľudí ktorí sú okolo teba…
A najdôležitejšie je, objavuj podnety Ducha Svätého. Duch svätý Ti bude hovoriť, čo v tvojom živote máš uskutočňovať. Nechaj sa tak ako Peter viesť, kam nechceš. Rob proste len to, čo vnímaš, že robiť máš, hoci to možno ani robiť nechceš, lebo v tom je tvoje požehnanie. Vtedy budeš mať pokoj vo svojom živote.
Najväčším problémom tvojho života nie je to, že niekto ruší tvoje plány, ale že narušuješ Božie plány s Tebou. Najväčším problémom nie je, že niekto ničí tvoje plány, ale že ty ničíš Božie plány. Buď pripravený, aby Boh do tvojich plánov vstúpil. Zostávaj pri svojich životných krížoch, lebo ony sú stromom života.
Mnoho kresťanov pozná kríž, ale iba tak, že chodí okolo. Ale na kríži musíme visieť. Prahnúť po ňom. V tom je Život.
Pramene: Heribert Muhlen: Nově s Bohem, Matice cyrilometodějská s.r.o., Olomouc ´93
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
