Otče, ďakujeme Ti za toto skvelé spoločenstvo, ktoré si nám dal, za jednotu, ktorú tu zažívame a chvály, povznášajúce nás k Tebe. Ďakujeme Ti, že sa k nám pripájaš tak, ako kedysi k emauzských učeníkom. Daj, nech chápeme veci z Písma, ktoré sú v ňom stále, ale my sme ich ešte nezbadali. Ďakujeme Ti, že nám dávaš toto zjavenie. Prijímame zodpovednosť, ktorú si nám dal, nech to, čo sa naučíme od Teba, odovzdávame ďalej, aby to bolo na úžitok nám i našim blížnym. Daj nám schopnosť počúvať Tvoje slovo a otvor naše mysle, nech všetko chápeme, pamätáme si a podľa toho aj žijeme. Prosíme Ťa, otvor aj naše oči, aby sme nevideli len seba, ale boli pripravení stáť v Tvojich službách, keď nás budeš chcieť použiť pre iných. Prosím Ťa o pomazanie, aby zneli len tie slová, ktoré chceš, aby zneli.
Amen.
Na začiatok si prečítame niekoľko úryvkov z Písma o odpúšťaní. Ide o veľmi širokú tému, ktorá sa nedá obsiahnuť na jednej prednáške. Mt 6,14-15, Mk 11,25-26, Mt 18,21-22, Ef 4,31-32.
Iste každý veľakrát zažil, že musel niekomu odpustiť. Niekedy to ide veľmi ľahko – ak ide o niečo drobné, sú však veci a chvíle, ktoré nás ťažia nie dni a týždne, ale roky, ba desaťročia. Keď pocítime, že nás ktosi zranil a hneď to zachytíme, neklesne to hlboko do srdca a nezahniezdi sa to v ňom, potom dokážeme bez problémov povedať: Pane, odpúšťam mu. A Pán nás očistí, lebo Ježišova krv je tu na to, aby nás očisťovala. – V 1Jn 2,9 sa hovorí, že ten, kto žije v nenávisti, žije v temnote. A my chceme chodiť vo svetle – vo vzájomnej láske, aby sme mali spoločenstvo jeden s druhým. Vtedy nás môže Pán očisťovať svojou krvou od každého hriechu. – 1Jn 1,9
Sandfordovci hovoria, že tajomstvom úspechu ich manželstva je okamžité reagovanie na hocijaký pocit nechápania sa, hnevu, rozčúlenia. Písmo hovorí: hnevajte sa, ale nehrešte. Niekedy máme dať príležitosť svojmu hnevu, aby sme vedeli, že je, že môže ožiť. Hnev ako taký nie je hriech. Aj Pán Ježiš sa vedel nahnevať (vyháňanie z chrámu), pozrel na ľudí s hnevom a bol zarmútený tvrdosťou ich sŕdc. Nemáme však hnev vysielať proti iným, ale sa hneď obrátiť na Pána v strelnej modlitbe a odovzdať mu svoj hnev.
Pri odpúšťaní býva často problémom jav, že práve v okamihu, keď sa nás niečo dotkne nie sme naladení na odpúšťanie a nahneváme sa. Nejde to a nejde, aj keď sme si vedomí, že máme odpustiť. Ak sa s tým neobrátime hneď na Pána, začneme mať problém. Stáva sa, že vyslovujeme slová odpustenia a to akosi nestačí. Ako sme hovorili na začiatku – stáva sa, že hnev sa usadzuje v srdci a potom treba ešte viac úsilia na odpustenie. Položme si otázku: Ako rozoznať, či mám v sebe hnev?
1. Nielen údajné zjavenia, ale aj iné veci poznáme podľa ovocia. Ak je v mojom živote ešte stále zlé ovocie, znamená to, že mám niekde nejaký nedostatočne, neúplne vykonaný akt odpustenia. Treba, aby som vyhľadal nejakého dušpastiera alebo priateľa. Písmo nám hovorí: Myšlienky človeka sú hlboko v srdci (v mysli), ale rozumný človek ich vynáša na povrch. Teda vyrozprávať sa, skúmať svoje postoje k ľuďom, s ktorými sa dostávame do styku.
2. Druhý spôsob je vlastné preskúmanie sa. Pros Pána, aby ti ukázal tvojich priateľov a známych. Premietaj si ich v mysli jedného po druhom a pros Ho, aby ti zjavil, čo k týmto ľuďom NAOZAJ cítiš. Pozoruj, či sa tvoj duch raduje, či sa tešíš, keď na tieto osoby myslíš. Preskúmaj, či by si s nimi chcel mať hlboké priateľstvo, udržiavať s nimi kontakt, alebo sa potešil zo stretnutia sa na ulici, alebo šiel radšej po druhej strane. Ak je niečo nevyriešené v tvojom srdci, zlo ťa od tej osoby odrádza, aby si nechcel byť s ňou, aby si nebol rád z nej. A môže ti nahovárať aj: Ale veď som mu odpustil, no nemôžem zabudnúť, čo urobil. V takom prípade vieš, že sa ti usadilo niečo v srdci. Musíš ísť ku koreňu veci a vyniesť ju von na svetlo a tak dôjsť k odpusteniu. – Odpustiť, najmä ak na to ešte len prídeme, nie je ľahké, hlavne nie nejakou ľahkovážne vyslovenou modlitbou.
Povedzme si teraz, ako odpúšťať, keď sa v srdci už niečo usadilo. Mohli by sme sa naučiť, čo je to Getsemanská modlitba. Keď vošiel Ježiš do Getsemanskej záhrady, prenikol čas i priestor a stotožnil sa s každým človekom na zemi. Stal sa každým jedným z nás, zjednotil sa s nami a stal sa našimi hriechmi. Keď cítiš voči niekomu nenávisť, nepriateľstvo, nevraživosť deje sa toto – vnútorne sa od tej osoby oddeľuješ a v tebe prebieha vnútorný proces, pri ktorom hovoríš zhruba to, čo hovoril farizej v chráme o mýtnikovi: Vďaka, Pane, že nie som ako tento… atď. Dochádza k izolácii a rozdeleniu. V mysli sa ti azda začnú vytvárať obrazy, v ktorých si ty ten lepší, statočnejší a pod. Si v bielom rúchu nevinnosti. Protivník/blížny je v čiernom. Nuž, a tu prichádza diabol, aby nás ešte umocňoval v zaujatom postoji. – Máme takýto, alebo podobný pocit aj dnes voči niekomu? Chceme odpustiť? – Aj keď nemáme, skúsme si vo chvíľke ticha spomenúť na nejaké neodpustenie, lebo sa budeme chvíľku spoločne nahlas modliť:
Pane, daj nech odumrie moja samospravodlivosť a zjednoť ma s hriechom celého ľudstva. Aj ja som súčasťou konfliktu. Ukáž mi, ako moje hriechy obmedzovali, zraňovali a pohoršovali môjho brata a tým spôsobovali, aby znovu hrešil. Tu prichádzame pod kríž, kde nielen ty, ale aj ten, čo ťa zranil, ste obaja v rovnakom rozsahu hriešni. Nebudeš sa už modliť: Pane, daj mi schopnosť odpustiť tomuto darebákovi, podvodníkovi, ktorý si to vlastne ani vôbec nezaslúži, ale povieš: Pane, odpusť nám. Týka sa to aj nášho vzťahu k podnikateľom, ktorí sú mnohí nečestní a okrádajú svojich zamestnancov, k politikom tej či onej strany, ku niektorým kňazom či biskupom, atď.
Ide totiž o to, že keby sme prišli k Ježišovi a povedali by sme len: Ó, Pane, veď už ma zbav tejto zlosti a daj mi silu a schopnosť odpustiť mu – zostala by tu ešte myšlienka, že si bol predsa len taký dobrý, že si to dokázal a ten druhý je taký zlý, že si tvoje odpustenie vôbec nezaslúži. Stáva sa totiž, že ti ten človek znovu čosi vyparatí a ty mu musíš opäť odpustiť. To zvádza k pocitu vznešeného mučeníctva: „Prečo musím len ja brať celé odpustenie na seba? Prečo nemôže raz aj on niečo odpustiť? Nabudúce sa mu radšej vyhnem. Odpustím mu síce, ale predsa ho nemusím mať rád!“ – Spoznávame sa v tom? – V takom prípade tu izolácia zostáva naďalej a prehlbuje sa, lebo sa mu chceme radšej vyhnúť. A ty si na seba pyšný, keď musíš inému znovu odpustiť a vždy keď tak urobíš, budeš ešte pyšnejší na to, čo si dokázal. Preto je lepšie ísť vždy do Getsemanskej záhrady a spoznávať vlastné hriechy i hriechy celého sveta – i tie, ktorými ste sa s inou osobou navzájom popudzovali a zraňovali.
Sú ľudia, tak veľmi doráňaní, že povedia: „Ja viem, že mám odpustiť, ale to jednoducho nedokážem. Nejde to tak ľahko. Pokúšal som sa, ale nepodarilo sa to.“ – Keď sa dostanete k tomuto bodu, treba len zvolať: – Chvála Bohu. K takému poznatku treba totiž prísť, lebo odpustenie nedokážeme urobiť na vlastnú päsť. Odpustenie je totiž rozhodnutie, ktoré musíme urobiť a vysloviť ho: „Rozhodol som sa odpustiť, nechcem viac zaťažovať svoje srdce a zotrvávať v izolácii.“
Každý musí dospieť do tohto bodu a povedať: „Ježiš Kristus je jediným Spasiteľom, ktorý dokáže uskutočniť dokonalé odpustenie v nás i v tom blížnom.“
Treba zároveň prosiť, aby nám Pán dal schopnosť odpustiť správnym spôsobom – lebo odpustenie si vyžaduje aj trochu trpezlivosti a vytrvalosti. Stáva sa, že niekedy neprebehne celý proces v jednom okamžiku, že sa nám daná osoba akoby vracala v myšlienkach späť. I vtedy treba prosiť, aby naše odpustenie bolo úplné, dokonalé. Tak ako to Ježiš hovorí Petrovi – odpustiť treba nie sedem, ale až 77 ráz – teda dovtedy, kým nepocítime úplný pokoj voči danej osobe.
Väčšina z nás chodí s odpustením len dookola – ak nemáme pocit, že sa veci hneď zmenili, sme náchylní veriť, že modlitba či odpustenie nebolo vypočuté. Ono to však tak nie je. Musíme veriť, že Pán to dokonal a stále mať na zreteli, že sme sa už rozhodli odpustiť. Ak sa sám nevieš zbaviť tejto záťaže, asi treba urobiť ešte ďalšie veci, ktoré patria k odpusteniu.
Ak chceme byť naozaj voľní, musíme poslúchnuť radu z 1Pt 3,8-9. Tu je prikázanie žehnať aj tým, čo nám zlorečia, ubližujú, zraňujú a urážajú. Teda, nielen odpustenie a prelomenie izolácie v Getsemanskej záhrade, ale im treba aj žehnať v modlitbe. Tým neprestajne do nich vlievaš lásku. (Keď idem niekam do úradu, kam veľmi nerád chodím, takmer vždy sa modlím za úradníkov – a vždy vychádzam s dobrým výsledkom i láskavým vypočutím.) Boh chce, aby sme žehnali všetkým, čo nám robia zle, aby sa obnovili vzťahy lásky, schopnosť opäť milovať blížnych, ktoré sa nedorozumeniami ničia. Tiež sem zahŕňame prikázanie dobrorečiť a žehnať tým, čo nás prenasledujú. Rim 12,14-21 – samotný text hovorí sám za seba. My si povedzme, že keď pohostíme bez pocitu pomsty, zloby v srdci toho, čo nám ublížil, akoby sme mu sypali žeravé uhlie na hlavu – bude ho to páliť v srdci – to zn., že premôžeš dobrým zlé. Keď kameňovali Štefana, stál pri tom Šavol a počul, ako Štefan prosí nebesia o odpustenie pre nich. – A onedlho nasypal Pán Šavlovi žeravého uhlia na hlavu ako prídel lásky – povolal si ho do služby.
Povedzme si o človeku, ktorý nechce ani len počuť o Evanjeliu, o Bohu, nechce prísť na nejaké evanjelizačné podujatie, do chrámu, modlitbovej skupiny a pod. Čo urobí Boh, aby ho získal? Aby bol spasený, Boh mu dá impulz, aby nejakému kresťanovi uškodil. Boh vie, že tento kresťan sa s ním zmieri a to vybuduje medzi nimi most. Veriaci sa bude modliť za odpustenie a bude previnilcovi žehnať. A tak dostáva Boh príležitosť spasiť ho. Keď ťa teda niekto ustavične napáda, raduj sa! Boh ti dáva príležitosť, aby bol ten človek spasený. Tvoje modlitby ho budú meniť na nového človeka.
A je tu ešte ďalší aspekt odpúšťania: Čo sa deje vtedy, ak si niekomu ublížil, alebo ho poranil? Kto tuší o čo tu asi ide? – Ide o náhradu škôd – o tom dnes ľudia už nevedia takmer nič. Boh nechce aby sme iba poprosili o odpustenie – nastalo by tým len čiastočné vyrovnanie. Boh chce, aby sme urobili niečo naviac. K vyrovnaniu treba ešte niečo pridať. Píše sa o tom na viacerých miestach. My si prečítame toto: Ex 22,1-4: Ak niekto ukradne býka alebo ovcu a zabije ich alebo predá, tak za každého býka nahradí päť býkov a zakaždú ovcu päť oviec. Ak pristihnú zlodeja, keď sa dobýva do domu, alebo keď ho podkopáva a porania ho tak, že zomrie, ten, čo ho poraní, nebude vinný za jeho krv. Ale ak tak urobí po východe slnka, je vinný za jeho krv. – Zlodej musí dať náhradu. Ak však nemá nič, treba ho predať za ukradnutú vec. Keď sa ukradnutá vec, býk, osol alebo ovca nájde u neho živá, dá dvojnásobnú náhradu. A je mnoho podobných príkladov, najmä v Starom zákone. Písmo nám teda hovorí, že ak sme niekomu niečo vzali, alebo sme niekomu uškodili, musíme vrátiť väčšiu hodnotu ako to, čo sme vzali. Príklad: muž sa dopustí nevery. Príde domov a urobí pokánie tak, že povie svojej manželke len: ,,Je mi to ľúto, prosím ťa, odpusť mi.“ Myslíte, že to stačí? Nie. Musí sa odhodlať, že bude sekať dobrotu veľmi dlho a robiť množstvo úplne zvláštnych drobností, aby v nej opäť vybudoval schopnosť dôverovať mu.
V Novom zákone sa tento aspekt odpúšťania-nahrádzania vecí potvrdzuje veľmi výrečne v stretnutí Ježiša so Zachejom (Lk 19,1-9). Polovicu majetku sa rozhodol dať chudobným a tých, ktorých okradol ako mýtnik, chce odškodniť štvornásobne. Uvedomil si, že Ježiš je dobrý pastier a tí, ktorých Zachej podviedol a okradol, sú jeho ovečky. Tým vlastne povedal: Ježiš, viem, kto si. Ty si ten Dobrý pastier. Ja si ťa vážim, si mi veľmi vzácny. A Ježiš mu na to povedal: Tomuto domu sa dnes dostalo spasenie. Aké úžasné veci nám hovorí Písmo, však?
Keď ste teda niekomu ublížili, tak mu dajte niečo, čo vás aj niečo stojí, čo je nám drahé, vzácne. A robte to do takej miery, aby to stačilo na to, aby sa v iných obnovila schopnosť dôverovať vám.
Teraz prichádza ťažká časť. – Predstav si, že ti niekto ublížil a ty si reagoval v hneve až nenávistne. Písmo hovorí: Kto nenávidí brata, je vrah. V tej chvíli si aj ty zhrešil proti tomu, kto ti ublížil. Nestačí mu iba odpustiť. Tiež nestačí, aby sme mu len žehnali a dobrorečili. Musíš ešte pre neho urobiť niečo, čo mu je milé, príjemné, niečo viditeľné. Môže to byť niečo celkom jednoduché, napríklad upiecť mu koláč. Ale netvár sa pri tom kyslo. Odovzdaj mu ho s láskou. Je to disciplína, ktorej sa musíme učiť ak chceme obnovovať vzťahy.
Koľkým teraz prišla aspoň jedna osoba na um, ktorej by ste mali odpustiť? Viete, čo musí vami prebehnúť? Teraz sa treba vydať do Getsemanskej záhrady, aby sme zbúrali bariéry neodpustenia a izolácie medzi sebou. Tomu človeku treba odpustiť a dobrorečiť v modlitbách každý deň, až kým nepocítime úplné odpustenie. Príklad, ktorý mi neustále prichádzal na um pri príprave tejto prednášky – veľa ľudí dnes viní premiéra z kadečoho. Zväzujeme ho tým a dávame zlému ešte väčšiu šancu pôsobiť v ňom alebo okolo neho.
Keď sa ti stalo, že sa ti srdce naplnilo nenávisťou voči niekomu, treba mu urobiť niečo viditeľne dobré. Ak to dokážeš urobiť len so škrípajúcimi zubami a ťažkosťami, choď späť do Getsemanskej záhrady a znovu a znovu sa modli až dovtedy, kým si nebudeš skutočne želať, aby sa mu stalo niečo dobré. Až potom si na ozajstnej ceste z väzenia neodputenia do slávy slobody.
Iste sa tu teraz niektorí cítia ťažko. Ale to nie je problém, lebo sa im môže uľaviť. Na odpúšťanie sa nepozerajme ako na záťaž. Doteraz sme si hovorili, ako sa zbaviť obrovského bremena, aby sme boli voľní a šťastní. Ježiš povedal, že jeho bremeno je ľahké – nehrozil nám, že ak sa namáhame a budeme preťažení ešte nám pridá iné bremeno. Nie. Naopak, On chce, aby sme kráčali životom ľahkí a voľní ako vtáci na oblohe. Považujme to za radosť a slobodu a verím, že všetko sa nám bude ľahšie znášať.
Modlitba
Pane, ďakujem Ti, že vidíš hlboko do našich sŕdc. A keď pozeráš do hĺbok našich sŕdc, potom súcitíš s nami. V celej Tvojej prirodzenosti nejestvuje pocit viny. Spôsob, akým s nami zaobchádzaš, spočíva v dokonalom porozumení a dokonalom odpustení. Dobre rozumieš zraneniam v srdciach ľudí. Nerobíš nám výčitky, lebo sme uškodili a doráňali iných a aj sami sa doráňali. Ty ich chceš vyslobodiť. Žehnáme tým, čo nám ubližujú a prosíme, aby zostúpilo na nich dobro – požehnaj ich životy a chráň ich. Buď im milostivý a priateľský. A nám prebuď srdcia, aby sme ich opäť milovali.
Prosíme Ťa tiež o milosť odpustiť všetkým, ktorých nám budeš po celý týždeň ukazovať na obrazovke našej mysle. Pomôž nám zbaviť sa ťarchy, ktorú nosíme ako nepotrebnú záťaž na ceste životom. O to Ťa prosíme skrze Tvoje umučenie a krv, ktorú si vylial za nás.
Amen.
Veľmi sa tešíme, že si si našiel/našla cestu k nám a úprimne Ťa vítame
Chceme Ti povedať to, čomu veríme a čo prežívame:
BOH ŤA NESMIERNE ĽÚBI A CHCE LEN TVOJE ŠŤASTIE. SI JEHO DIEŤA, PRETO MU NA TEBE VEĽMI ZÁLEŽÍ.
Ak nie si veriaci a nepoznáš Ježiša, môžeš Ho začať medzi nami spoznávať a učiť sa žiť s Ním.
Ak si veriaci a Ježiša poznáš, môžeš si medzi nami budovať svoj osobný vzťah s Ním; posilňovať si vieru i lásku k Nemu a viac vrastať do Cirkvi.
A teraz niečo o nás, – Si v modlitbovom spoločenstve pri Dóme sv. Martina, ktoré sa stretáva vždy v stredu o 17:00 na sv. omši v Dóme a po nej na fare (Kapitulská 9), kde sa o 18:00 začína spoločenstvo.
Cieľom našich stretnutí je oslavovať a chváliť nášho Pána Ježiša Krista a rásť vo viere a láske k Nemu a k Cirkvi. Rozprávame sa o vlastnom prežívaní života s Pánom, povzbudzujeme a modlíme sa navzájom, čítame si Božie Slovo a zdieľame sa o ňom i o tom, ako Boh mení život náš, našich blízkych, ako počuje naše modlitby a koná.
Program stretnutí je približne nasledovný:
Začiatok je o 18:00 chválami a piesňami i spontánnymi modlitbami. Po chválach sú informácie o rôznych podujatiach, pracovných možnostiach, o ubytovaní atď. – Po nich je prednáška – vyučovanie na rôzne duchovné témy. Po nej sa obyčajne pomodlíme záverečnú modlitbu a nasleduje modlitbová služba a družná debata, spoznávanie sa navzájom a podobne. Vtedy je možnosť nadviazať nové kontakty.
Okrem tohto otvoreného spoločenstva máme niekoľko menších skupiniek po desiatich členoch, ktoré sa samostatne stretávajú v iné dni.
Sme však presvedčení, že jedno veľké stretnutie za týždeň nestačí na budovanie skutočného duchovného života. Ak chceš žiť naozaj duchovne – teda žiť s Pánom Ježišom, je veľmi dôležité, aby si:
– sa denne v modlitbe rozprával/a s Bohom. Rozprávaj sa s Ním úprimne a spontánne aj o najmenších veciach. Boh sa veľmi teší, že sa s Ním zhováraš. Nájdi si pravidelný čas na modlitbu a pokús sa neobmedzovať sa len na prosby. Ďakuj Mu za všetko a chváľ Ho – podobne, ako to vidíš na stretnutí medzi nami
– pravidelne čítal/a Sväté Písmo. Je to slovo samého Boha, z ktorého môžeš čerpať silu do života a učiť sa z neho ako žiť s Bohom. Najlepšie bude ak začneš čítaním Evanjelia podľa sv. Marka, päť listov apoštolov, ďalšie Evanjelium atď.
– pravidelne chodil/a na sv. omšu a pristupoval k sviatosti pokánia a Eucharistie. Uč sa postupne prežívať sv. omšu i sviatosti sústredene a rozumieť im. Pomôžu aj rôzne knihy.
– pravidelne navštevoval/a spoločenstvo veriacich, ktorým viera nie je ľahostajná. Nebuď vo svojej viere sám, neprospieva to ani viere, ani psychike.
PÁN JEŽIŠ ZA TEBA ZOMREL, ABY TI DAROVAL VEČNÝ ŽIVOT.
Ponúka Ti veľa požehnania a milosti. Teraz je na Tebe, či sa rozhodneš prijať to, čo Ti dáva, alebo nie.
Buď si istá/istý, že BOH ŤA MILUJE v každej chvíli!!!
© Vladimír Repka
© Spoločenstvo Martindom
