Chcem hovoriť o tom, kto vodca je a kto vodca nie je alebo čo vodca nutne potrebuje a nemusí mať. Hlavné myšlienky tohto môjho rozprávania sú vzaté z tejto knihy a doplním to o nejaké svoje príklady; z knihy ktorá sa volá: “Understanding leadership“, v našom jazyku táto kniha neexistuje, autorom je Tom Marshall. Je to biblický učiteľ z Nového Zélandu, starší pán a veľmi skúsený človek, ktorý robí už veľa rokov semináre práve pre vedúcich; sám je pastorom cirk. zboru, ale hlavne je za posledné roky učiteľom. Čo je zaujímavé od úvodu až do konca to je bohatstvo múdrosti, sú tam skryté veľké skúsenosti. Je poznať, že to nie je prebraté z iných kníh.
Vodcovsto: Dnes existuje taký pohľad, že nie sú vodcovia, že sme ako ovce bez pastiera. A že vodcovia nie sú takí, akí majú byť. Tento pohľad je rozšírený aj mimo cirkev. Toto storočie je pre vodcovstvo krízovým. Chýbajú osobnosti typu vodcu. Autor píše, že pred niekoľkými rokmi sa konala veľká konferencia v Los Angeles. Témou bolo rozprávať o vodcovstve. Čo to je a čo to nie je. A tam prišli k dôležitému záveru platnému viac pre Ameriku než pre nás, lebo tu je to ešte horšie. Zistili, že tam majú mnoho manažérov a veľa prednášok o manažmente /nešlo tam len o cirkevné otázky/, ale strašne málo vodcov. Ako to vyjadriť po slovensky? Po anglicky by to bolo, že oni sú „overmanaged and underlead“ – je to niečo ako „premanažérovaní“ a to druhé by asi nebolo vhodné preložiť slovesom „podvedený“. (Smiech v sále). To asi nie. Takže toto tam chýba. A ja by som dodala, že u nás chýba oboje. My môžme povedať, že v cirkvi alebo aj mimo cirkev, v organizácii práce máme – keď to preženiem – mnoho zmätkárov na všetkých úrovniach ale nie ľudí, ktorí dokážu veci nejako chytiť do hrsti a niečo s nimi urobiť; a už vôbec nie vodcov. Nás tomu nikdy nikto neučil.
Chcem tým povedať iba to, že v týchto veciach máme obrovské rezervy a musíme sa to učiť. Než som čítala túto knižku dôkladnejšie, tak mne samotnej splýval pojem manažéra a vedúceho. Myslela som si, že k tomu, aby bol niekto dobrým vedúcim sa musí naučiť organizovať si čas, potrebuje ovládať rôzne organizačné techniky atď. Ale tu ten autor píše, že tieto vlastnosti vedúci môže mat, ale nemusí. Je to jeho plus, ale nie je to to isté. Nedávno ma oslovil príklad, ktorý rozprával páter Thomas na Malte: hovoril – stavia sa katedrála, stavajú tam rôzni robotníci a príde niekto a začne sa ich jedného po druhom pýtať, čo tam robia a prečo tam sú. A ten prvý odpovie: „Ja tu zarábam peniaze pre rodinu“, druhý odpovie: „Nevidíš – ja nahadzujem omietku, pretože šéf mi povedal, že túto časť mám robiť“. Tretí odpovie: “Ja staviam katedrálu“. To je veľký rozdiel. My môžeme všetci pracovať na tej istej veci, ale niekto z nás má pred sebou ten konečný cieľ, to čo ho ťahá a čo ho motivuje aby tú prácu robil poriadne. A iný tento globálny pohľad nemá.
Svojím spôsobom je to dar. Je to niečo k čomu sa môžme vyvíjať, ale v zmysle vodcovstva je to dar. Vidieť ten globál, to k čomu tu sme. A ostatných motivovať k tomu, na čo tu sme. Neztratiť sa iba v tom, že tu nahadzujem omietku, pretože mi to niekto prikázal. Chodím do spoločenstva pretože na seminári sa povedalo, že každý má mať stretko. A ďalej už neviem prečo. Nedávno pri sv. spovedi sa ma spýtal môj duchovný vodca, aby som mu povedala čo je teraz mojím cieľom v duch. živote. Máš nejakú predstavu? Vyzerá to ako taká vznešená otázka, a keď evanjelizujeme, tak takýmto spôsobom nasadzujeme chrobáky do hlavy druhým ľudom. A často to sami nemáme vyriešené. A keby sa to niekto spýtal nás a mali by sme to formulovať … – tak často skončíme iba pri frázach. A to je problém, lebo my nevystačíme s tým čo si prečítame v katechizme: „Prečo sme na svete?“ “ Sme na svete preto aby sme Pána Boha oslavovali, aby sme Mu slúžili a potom dosiahli večný život.“ Ale spýtala by som sa koho z vás to skutočne motivuje? Vo chvíľach prekážok, chmár, keď sa vám nechce nič robiť – pre koho z vás je tento motív tak silný, že vás udržuje v činnosti? A každého beriete za ruku, aby šiel s vami týmto smerom? A preto, keď toto chýba, bude to spôsobovať problémy.
Aj v životoch svätcov to vidíme, každý z nich mal nejaké motto svojho života. U mnohých by sa našli nejaké spoločné črty a možno by sa to dalo vtesnať do slov toho katechizmu. Ale bolo to slovo, ktoré bolo motiváciou toho ktorého svätého, ktoré ho motivovalo práve ísť ďalej a neľahnúť si proste vedľa cesty keď už veci nejdú tak, ako by mali – to slovo bolo vždy konkrétne. Sv. Ignáca motivovalo: „ Všetko k väčšej sláve Božej.“ To bolo niečo, čo keď si povedal, tak sa v ňom okamžite všetko opäť našponovalo a zase bežal. A mnohých z jeho priateľov motivovalo to isté – za tým bola pre nich skrytá ohromná energia. Išli ďalej a robili obrovské veci. Stačilo im toto slovíčko. Pre niekoho iného to môže byť práve „Kristus v druhých“ – ako pre Matku Terezu. Že Kristus žije v druhých. „Čo ste urobili tomu najmenšiemu, mne ste urobili.“ To je niečo, čo si ona zopakuje každý deň a ide do tých ulíc, do tej biedy, dokáže sa zriekať toľkých vecí, žiť v takom ťažkom prostredí a nechať sa vysmievať od ľudí, (keď ešte nebola taká slávna). Vtedy musela prejsť cez mnoho prekážok, odporu a nepochopenia zo strany ľudí. To motto ju motivovalo a hnalo ďalej.
Autor tejto knižky hovorí – nie je katolík, ale učí interdenominačne aj medzi katolíkmi a je prijímaný práve preto, že sa venuje oblasti ktorá je všeobecne platná – hovorí, že keď zakladali ich zbor asi pred 17-20 rokmi, tak sa dlho venovali tomu, že vlastne len rozlišovali čo je ich cieľom. Čo chcú s touto skupinou ľudí dosiahnuť, čo je ich motiváciou, čo ich ženie dopredu, aký je účel ich existencie, toho, že sú tu spolu. Dlho sa za to modlili, dlho to rozlišovali, diskutovali o tom a potom si to napísali veľkými písmenami, zväčšili to, dali to niekde ku vchodu do toho kostola a tam to visí dodnes. Vraví, že je zaujímavé, že po sedemnástich rokoch na tom nič nemuseli meniť. Len sa k tomu znovu a znovu vracajú a každý z členov toho zhromaždenia má možnosť prísť a povedať: „K čomu je nám toto tu? Ako to súvisí s tým, čo sme si vytýčili na začiatku?“ Alebo naopak: „A čo tento bod? Čo robíme pre to, aby sa to stalo realitou? Kde sa nám to po ceste vytratilo?“ A vraví: ja sa divím, že je tak málo jednotlivcov, spoločenstiev, komunít, cirkví, inštitúcií atď, ktoré toto majú vyjasnené. Majú to buď strašne nejasné, ani nevedia, kde to je založené, v nejakých dokumentoch – nikto ani nevie, kde to je a čo to je, alebo v nejakom trezore, kde k tomu nikto nemá žiaden prístup. A kto nad tým vôbec nepremýšľa a vôbec ich to netrápi, že to nemajú. Ako jednotlivci, tak spoločenstvá – dve úrovne, ale úzko súvisiace.
A toto je vlastne tá tragédia, že to nikoho netrápi. Pretože je asi najväčšou pochvalou keď niekto príde do nejakej farnosti, spoločenstva, alebo sa stretne s nejakým človekom a môže o ňom povedať: tento človek vie, kam ide. On niekam smeruje a niečo pre to robí. To sa nejakým smerom vyvíja. Keď tam prídem za rok, alebo za dva tak viem, že tam nastal nejaký pokrok, že to postúpilo o malý krôčik niekam ďalej. Ale väčšinou je to práve tak, že sa motáme ako králik v bedni, stále dokola, riešime tie isté problémy, ktoré vyriešili naši susedia už pred 10 rokmi. My sa v tom motáme sami, stále dopredu a späť, dopredu a späť. Riešime situácie ktoré vyvstali, bez nejakej perspektívy, kam to pôjde. Riešime problémy, ktoré sú teraz, ale nevieme, pre čo. Ako ovce bez pastiera.
Dnes teda hovoríme o tom, aby sme sa zamysleli, či máme ten dar vodcovstva a prípadne ho teda začali rozvíjať, vedome na ňom pracovať, alebo odložiť naše obranné mechanizmy, ktoré sme si vystavili a vravíme ako Mojžiš pri povolaní: Pane pošli koho chceš, len nie mňa, to si sa splietol. Ja to nie som. To je ďalšia možnosť, alebo, keď skutočne vidím, že ho nemám a že to nie sú iba moje strachy ktoré mi nahovárajú, že ho nemám, tak aby som sa začal modliť za to aby Pán tých vodcov do našej farnosti či spoločenstva poslal. Nech pošle ľudí, ktorí založia komunity pretože je veľa ľudí, ktorí iba na ten povel čakajú. V mnohých oblastiach – nech už ide o vnútorné uzdravovanie, evanjelizácie, exercícií pre manželov, oblasť služby narkomanom. Je mnoho ľudí, ktorí akoby mali naštartovaný motor, a sú pripravení vyraziť, ale čakajú, až niekto dá ten povel, že niekto zatrúbi na poľnicu. A to nie je dané každému. Pretože ľudia nebudú nasledovať iba vízie, ale aj osobnosti. Nikto nepôjde iba za samotným projektom, ale za nositeľom toho projektu.
Preto ten Izraelský národ v Egypte úpel k Hospodinovi a čakali na Mojžiša. Na človeka, ktorý by mal takú skúsenosť, takú víziu, že by vedel, kadiaľ vlastne majú ísť. Na človeka, ktorý bude mať ten dôverný vzťah s Bohom, ktorý aj cez ťažké skúšky bude vedieť, čo robiť ďalej, ktorý bude mať tak povediac viac energie než oni, že tam, kde už ostatní odpadajú a nevládzu, tam to on potiahne. A k tomu ho musel Pán Boh vychovávať strašne dlho. Tu vidieť, že toto postavenie nie je sranda. Ako príklad tu tento autor uvádza organizáciu YWAM /Mládež s misiou/, ktorú asi poznáte. Je to misijná organizácia, ktorá má také svoje motto, „Poznávat Boha a učinit, aby ho poznávali aj druhí.
Pomôcť druhým, aby ho poznávali. Kvôli tomu tu sú, všetko, čo robia, má smerovať k tomuto. Aby oni poznali Boha a pomohli Ho spoznať druhým. To je niečo, čo ich motivuje, ale čo nemusí motivovať mňa. Keby sa nad tým človek zamyslel, tak to nie je kompletné. Počula som, že kardinál Suenens chcel presadiť, aby toto bolo zaradené do svetového katechizmu. Vravel, že tá definícia na čo sme na svete, je veľmi neúplná. Mne tam chýba teda dimenzia evanjelizácie, aj v súlade s našimi encyklikami: že cirkev tu je preto, aby aj evanjelizovala, nie len aby milovala Boha. On hovorí, že by to mohlo byť čosi ako: aby sme slúžili Bohu, a učinili, aby i druhí slúžili Bohu. Pritiahli druhých. Aby sme milovali Boha a pomohli druhým ho milovať. Aby sme poznávali Boha, a pomáhali druhým ho poznávať. Tak je to kompletné.
Z tohto pohľadu je i to motto YWAM trochu neúplné: nie len poznávať, ale aj milovať. Samozrejme – kto Ho poznáva, bude Ho i milovať… Toto je veľmi dôležité a mali by ste i vy o tom pouvažovať počas svojich modlitieb, či máte slovo z Písma, ktoré by ste si mohli povedať ako motto do svojho života. Niečo, čo vás ťahá. Samozrejme, ten cieľ môjho života bude menej konkrétny, ako cieľ na tento rok, povedzme naučit sa nejaký jazyk, a pod. Vojde sa do toho mnoho iných vecí.
Napr. mojím cieľom môže byť: Milovať Boha celým srdcom, celou svojou mysľou; je to niečo, čo ma skutočne ťahá, tak to môžem robiť ako upratovačka, misionárka a pod. Je to slovo, ktoré ma veľmi ťahá dopredu, nie nejaká rutina a pomôže mi preniesť sa i cez nejakú nervozitu napr. keď neviem kam patrím, čo mám robiť – tak práve že ten cieľ bude dostatočne široký, že ma bude držať v pokoji kdekoľvek som. Teda aj v tej dobe, keď ešte hľadám či to bude komunita, alebo manželstvo, toto už môže byť cieľom. Láska k Bohu v blížnych alebo iné, spojenie s Bohom v ustavičnej modlitbe (východní svätci) – nie sú nervózni, keď sa im rútia plány, strčia ich niekam do väzenia a nemôžu zakladať komunity, ale ten pokoj im stále ostáva, nemajú pocity typu „a čo teraz, na čo tá vízia bola“ a pod. Alebo ako Abrahám keď mu Boh dal zasľúbenie, že ho urobí Otcom mnohých národov – a syn stále nie je, a stále nie je. Musel už byť frustrovaný, že sa chcelo od neho, aby veril Bohu. Takže ten najväčší cieľ, ktorý ma má tahať, môže byť naozaj veľmi otvorený, že Boh ho bude este len formovať, skonkrétňovať, postupne v našom živote aktualizovať. Malo by to byť niečo, čo nás ťahá.
Čo teda vedúci – vodca – nie je. Vedúci nie je to isté čo manažér. Aj keď môže mať manažérske schopnosti. Aký je medzi tým rozdiel? Manažér je človek, ktorý hospodári so zdrojmi (ľudskými, finančnými, hmotnými…), t.j. s tým potenciálom ktorý má. Je to človek, ktorý sa skôr díva späť a do prítomnosti. Díva sa čo tu máme a čo bolo, aké nastali situácie a tie situácie rieši. Vlastne stále reaguje na niečo, čo vzniklo. Dnes nemáme financie, musíme rozmýšľať, kde ich zase zoženieme. Alebo títo dvaja ľudia sa pohádali, musíme rozhodnúť čo budeme robiť, či ich uzmierime, alebo pôjdu od seba atď. To rieši manažér. Reaguje na už vzniknuté situácie. Musí byť dobrý organizátor, dobre robiť rozpočet – vedieť rozložiť financie, získať ich, vedieť komunikovať s ľudmi, vedieť riadiť, stanoviť pravidlá hry. Obyčajne si myslíme, že toto musí mať vodca. Všimnime si, že napr. Mojžiš nevedel hovoriť s ľudmi a bránil sa tomu. A nakoniec Pán Boh na to pristúpil a Mojžiš i tak zostal vodcom. Aj keď Áron bol jeho ústami. Sú to dve rôzne veci – aj keď človek nevie komunikovať, dostáva víziu od Boha a druhý to dá do konkrétnej podoby. Niekto iný dá pravidlá a niekto iný ich vykoná. Manažér vie skladať tímy dohromady, dať ľudí na správne miesto, sleduje výkon, snaží sa o max. výsledky s minim. nákladom. Preto je dôležité toto rozlíšiť od duchovného vedenia. Znovu opakujem, môžeš ľudí viesť i bez týchto schopností. Vodca si na toto všetko môže získať ľudí. Isteže tieto veci sú dôležité, ale vodcovi stačia základy o týchto veciach – vykonávať ich má niekto iný.
Teraz poviem druhý skreslený pohľad na vodcu. A tento skrat vidím veľmi často – že za vodcu vyberieme niekoho, kto má nejaké charizmy, ale nie vodcovstvo – napr. dobrého kazateľa. Alebo je to človek ktorý má dar uzdravovania, alebo je to veľký evanjelizátor. Ľudia si myslia, že pre tieto dary bude určite aj dobrým vodcom. Môže to byť aj človek veľkej osobnej svätosti, ale nemusí byť dobrým pastierom. Samozrejme by bolo ideálne, aby to bolo spolu – vodca a svätec… Jedna veľká svätica raz povedala, že sa radšej nechá viesť múdrym spovedníkom, ako svätcom bez skúseností. Môže byť Bohu veľmi vydaný a mať veľkú lásku, ale v mnohých veciach sa nevyzná a bude ľudí okolo seba deformovať, pretože má na všetkých „jeden meter“. Sám osobne je svätý, ale nie je dobrým pastierom. Tak ako nemúdry rodič ktorý si myslí, že keď je šunka dobrá pre neho, je dobrá aj pre novorodenca.
Takže vodca nemusí byť vynikajúci charizmatik, v zmysle špecifickej služby. Napr. Fritz Mascarenhas (jeden z vedúcich v kom. ICPE) je vynikajúci evanjelizátor, kazateľ, ale to, čo mu nesedí je roľa vodcu do ktorej bol vmanipulovaný práve preto, lebo tam nie sú skúsení ľudia. Ale on tým trpí. Asi ako keď učíte veveričku plávať.
Čo teda vodca mať musí. Poviem vám tri veci:
1. Musí to byť človek s víziou. Ktorý vidí do budúcnosti viac než ostatní. Predvída. /Anglicky – FORESIGHT – pohľad dopredu/
2. Musí mať schopnosť získať pre tú víziu druhých.
3. Ísť za ňou cez prekážky. Nemôže to byť len „snílko“. Ide za víziou aj keď ostatní odpadávajú.
Samozrejme sú aj iné vlastnosti ktoré má mať, ale teraz len tieto najdôležitejšie.
Trochu to rozoberieme:
Je nasmerovaný k cieľom budúcnosti. To je rozdiel medzi vodcom a manažérom. Manažér rieši prítomnosť, vodca rieši budúcnosť. Manažér rieši situácie tak ako mu vznikajú, jedna po druhej. Nevie kam ide, ale rieši vznikajúce situácie tak, ako k nemu prichádzajú, kde sa dvere otvárajú tam ide – nerozlišuje to veľmi. Manažér bez vodcu bude istým spôsobom vláčený situáciami a okolnosťami. Manažér je určovaný okolnosťami, on nevedie; nemá pohľad do budúcnosti. Na to potrebuje niekoho vedľa seba. Je pohltený riešením konkrétnych úloh dňa. Vodca je ten, ktorý vidí dopredu jasnejšie než druhí. Jn 10,4: Dobrý pastier, ktorý ide pred nimi. A oni ho nasledujú. Podľa proroka Joela keď nastane niekde vyliatie Ducha Svätého, malo by vyvstať mnoho vodcov. „Keď vylejem svojho Ducha, vaši mladíci a devy budú mať vízie, videnia a starci budú mať sny.“ Prorocké sny. Za ktorými pôjde ďalšie pokolenie. Ako Dávid chcel postaviť chrám a nemohol. Postavil ho jeho syn. Ak nám chýbajú vodcovia, modlime sa o vyliatie Ducha Svätého. K vojsku je potrebný generál: povel a smer.
Prvá otázka pre vodcu: aký máš cieľ, kam smeruješ. Ak na to nevie odpovedať tak to nie je vodca. Alebo len hľadá, prebúdza sa. Keď slepý vedie slepého… Aké má ciele pre svoj osobný život a ciele pre službu (spoločenstvo). To je oddelené. Najskôr mám cieľ pre osobný život, až potom pre komunitu. Aby zmätok v osobnom živote nebol nahradzovaný činnosťou navonok. Musí mať hierarchiu hodnôt. Nie len všade kmitať a nemať pritom naplnený život. Určujem druhým ciele a sám ho nemám. A je zaujímavé si všimnúť, že prví kresťania vyberali biskupov podľa usporiadania ich rodinného a osobného života. Či vie byť pastierom aj sám sebe – potom mohol byť pastierom aj veľkého stáda.
Aké sú znaky tej schopnosti predvídať, mať víziu – čo to znamená mať víziu?
a) schopnosť na základe prítomnosti predvídať čo bude v budúcnosti, vidieť tendencie ktoré sú už obsiahnuté v prítomnosti. Je to taká paralela s duchom prorockým. Toto nie je videnie vo vytržení, ale znaky budúcnosti obsiahnuté v prítomnosti. Napr. prorok príde do riadne usporiadaného chrámu, Bohoslužby, jasanie Bohu… a začne hovoriť o treste, pretože v tejto situácii kde všetko vyzerá byť o.k. on vníma, že srdcia tých ľudí sa odkláňajú od Boha. Ich srdcia nie sú v správnom postoji pred Hospodinom a v tom vidí zárodok skazy. Vidí odklon sŕdc od Hospodina. Že už dôverujú sami v seba, v to, že tam majú archu a veľký chrám… Navonok všetko funguje – ako by sme si povedali: máme Bohoslužby v katedrále, organ krásne hrá, zbor spieva latinsky, ale príde prorok a vidí, že srdcia ľudí nie sú u Boha. Ctia Boha perami, ale srdce je ďaleko a on vie, že toto sa všetko zrúti.
Tak ako napr. Noe. V oblasti kde žil, nikdy nepršalo a on im hovoril že zahynú a stavia uprostred púšte loď. A naopak. Prorok príde do situácie kde sú ľudia malomyseľní a utlačovaní a on vidí, že ich srdce je skrúšené pred Hospodinom a keďže vidí Božie cesty, vidí v ich postoji zárodok Božieho požehnania. A preto prorokuje o prameňoch na púšti a že sa všetko zazelená… Prorokuje to čo nie je vidieť, ale nie že by o tom len fantazíroval. Pozná Božie cesty – na základe prítomnosti prorokuje budúcnosť. Nie je to však len logika, že si iba spočíta, ale aj určitá duchovná intuícia.
b) schopnosť širšieho než len priemerného vnímania. Vníma nie len zmyslami, ale aj vnútornou (citovou a duchovnou) intuíciou. Cez dary Ducha Svätého prijíma slovo od Boha. Ž 103,7: „Dal poznať svoje cesty Mojžišovi, synom Izraela svoje skutky.“ Teda Mojžišovi cesty a ľudu skutky. To nie je to isté. Normálni ľudia usudzujú podľa toho čo vidia a čoho sa môžu dotknúť. Mojžiš vedel ako a prečo jedná Boh, ľud videl, čo Boh robí. Mojžišovi dal Boh spoznať aj svoje cesty – niečo viac ako tým ľuďom, dal mu vedieť ako koná, ľudia videli len čo Boh robí. Mojžiš vedel ako a prečo to Boh robí, vedel že Božie cesty nie sú naše cesty. Preto dokázal ísť mnohokrát ďalej ako tí ľudia aj keď ich musel pred Jeho tvárou mnohokrát bolestne hľadať. Ale keď ich už našiel tak vedel, že v tejto kríze to nekončí. Vedel, že Boh takto nejedná – že nás dovedie nás do krízy a nechá tak.
c) vodca má schopnosť integrovať tieto duchovné a faktické vnemy. Dávať ich dohromady a z nich vyvodzovať budúcnosť. Je tam viac intuície ako logiky – iba logika by nestačila. A keď sa ho spýtate ako to vie, nevie odpovedať, proste to vie. Nevie ako ten proces poznania nastal, iba to všetko spolu vníma, poskladalo sa mu to a vie ako sa to vyvinie, čo kde asi treba pripraviť…
Vráťme sa na chvíľu ešte k starozákonným prorokom – ako to bolo u nich a uvidíme tu istú paralelu. Častokrát sa dostali do pozície duchovného vodcu národa. V SZ bol kráľ takou „výkonnou zložkou“ a prorok bol duchovným vodcom, pretože on robil spojku medzi Bohom a národom. To všetko u nás nie je, takže nastala trochu iná situácia. Aj v Novom zákone je trochu iná situácia: prorok je podriadený vodcovi. Prorok má vízie, ale vodca má autoritu a pomazanie od Boha rozlišovať to a hlavne časovať, kedy sa čo bude robiť. V Starom zákone bol duchovným vodcom prorok. Čo teda musel mať?
Vychádzal z troch zdrojov. Je potrebné si uvedomiť, že to všetko tam musí byť, inak sa to zosype. Najprv je to analýza situácie. Keď chcel radiť kráľovi, musel zmapovať faktickú situáciu, teda kde sú nepriatelia, koľko ich je… Politická analýza – musel mať informácie. Takže prorok nebol niekto kto bol stále v extáze, musel poznať situáciu. Ale len to samé nestačilo, musel vedieť čo chce Boh, aj keď to mohlo byť nelogické. Druhá vec: znalosť Božích ciest. Ako Boh jedná, cíti, myslí. Tretí zdroj: priamy zásah od Hospodina – cez videnie, sen, výrok či slovo kt. sa k nemu stalo. „Urob to a to“. Všetky tieto veci dal dohromady a urobil správny záver. Prečo na to upozorňujem: Keď sa nad tým zamyslíte, zistíte, že keď niečo z toho bude chýbať, tak je tá vec úplne mimo.
Čo sa stane ak chýba bod 1. Bežná situácia: Človek pozná Bibliu, má skúsenosť s Bohom, dostal slovo od Boha, ale vôbec nepozná situáciu, ktorá tam je. Čo sa stane? Pošle vojakov inam než treba. Urobí zmätok, hlavne v časovaní vecí. Pre proroka prichádza slovo veľmi často, pretože Boh je mimo čas. V Starom zákone taký problém, že keď prorok predpovedá vôbec nie je jasné, či hovorí o zajtrajšku alebo o mnoho rokov dopredu. Niekedy dokonca hovorí o budúcnosti alebo o minulosti. Ten časový prvok je veľmi hmlistý, pokiaľ ide o proroctvo. Preto bez znalosti situácie dané slovo od Boha môže vyznieť ako pokyn niečo urobiť. Napríklad, myslím, že je to u Elizea, keď dostane pokyn od Boha: „Choď a pomaž za kráľa nad Izraelom toho a toho a za proroka tamtoho..“ Ale keď sa pozrieme ďalej v Biblii, nebolo to tak, že on zišiel z hory a okamžite to išiel vykonať, ono sa to udialo o mnoho rokov neskôr a to druhé ešte neskoršie. Keď nadišla správna situácia. Nebolo tam povedané kedy to má urobiť, musel sledovať ako sa situácia vyvíja, kedy je ten pravý moment. Takých príkladov je v Písme veľa. Nám sa môže stať, že niekto dostane slovo, že má ísť do misií, ale to môže byť za 10 rokov. Abrahám mal byť otcom národov. Roky plynuli a plynuli a on nemal syna. Už to nemohol vydržať a chcel tomu nejako pomôcť tak splodil Izmaela, ktorý je praotcom Arabov a do dneška tomu pomohol tak, že tie národy doteraz spolu bojujú a je tam napätie. Takto je vtedy, keď človek kríži Božie plány.
Izolovane je každý z týchto zdrojov pre toho vodcu neúplný. Keď už hovoríme o cieľoch – nejde len o to, mať cieľ, ale mať správny cieľ. To nie je také samozrejmé. Možno ste to zažili, keď sú ľudia ktorí zrejme sú vodcovia,(možno sú ešte nezrelí), stanovia si cieľ a možno majú aj tú schopnosť presvedčovať a strhnú so sebou ľudí ktorí to ešte nevedia rozlišovať. Alebo to dobre nenačasujú. A teraz všetci spolu drú. A to sa rozlíši až po niekoľkých rokoch. Veci sa hatia, ale nie ako by to robil Boží nepriateľ – že dáva prekážky – ale tí ľudia sú deformovaní, odpadajú od viery, nie sú schopní nikomu dôverovať lebo vidia, že sa dali zviesť na scestie.
Nejde len o tú schopnosť dať si cieľ a strhnúť druhých, ale aby ten vodca bol aj človek modlitby. Ochotný hľadať to v modlitbe. Nie len, že sa nadchne. Takto vzniká sekta. Ľudia si niekadiaľ sugestívne razia cestu a strhnú za sebou druhých. Tento cieľ môžu mať veľmi zafixovaný a nik im ho nezoberie. Takže to neznamená, že k tomu aby som bol dobrý vodca musím vymyslieť cieľ. Tá vízia musí byť od Boha. Napr. – ideme do Austrálie zakladať farmu na dážďovky. Ako to robí môj príbuzný – dnes toto, zajtra tamto. Nie je to len mať cieľ.
Cieľ od Boha sedí do situácie. Musí byť správny, ale správny z akého hľadiska: 1. správny pre tých ľudí, ktorých mám k dispozícii a pre ten čas, ktorý žijem. Nie len že ho správne rozlíšim. Pretože môžem mať aj správny cieľ od Boha, že mám založiť komunitu, ale možno to Boh nezamýšľa urobiť s tými ľuďmi, s ktorými teraz žijem. Povedzme mám v mysli takú myšlienku komunitu zameranú na vnútorné uzdravovanie. Ale zatiaľ je to ešte také nejasné a ja som skôr ako taký pasívny pozorovateľ. Ale musím rozlišovať či tí, ktorých poznám a viem, že na tomto poli pracujú a vidím, že majú aj dar v tejto oblasti a sem-tam aj spolu niečo robíme, či teda oni sú tí správni ľudia. Oni by asi aj boli veľmi ochotní. Ale keď sú ešte mnohí z nich mladí, ich život sa bude ešte vyvíjať (štúdium, rodina). A ja, čo mám teraz 30 si začnem robiť plány s niekým kto má 18, „sfanatizujem“ ich, po dvoch rokoch mi odídu a ja sa rozplačem nad tým, čo som si vysnila. A že ma sklamali. Možno pre niektorých je to povolanie, ale možno s iným človekom a na inom mieste a možno o 10 rokov neskôr.
Tu sa robí mnoho chýb. Preto aj na tú školu evanjelizácie ICPE berú prednostne ľudí trošku starších. Oni si teraz uvedomili, čo je ich úlohou: povzbudzovať ľudí na celom svete do evanjelizácie. Ale príde tam banda štyridsiatich nadšencov okolo 18-stky a keď sa vrátia domov, dvaja-traja sa niekde vo farnosti uchytia a ostatní… pre tých to bol fajn čas… Teda si uvedomili, že tam musia prijímať ľudí už trochu stabilnejších. Zrelých. Takých ktorí budú stabilne žiť v komunite, budú tam vodcami. Dnes je ICPE pozvané skoro do celého sveta, aby zakladali komunity a školy evanjelizácie. Ale na to musia mať predovšetkým oni ľudí. Vodcov. A tí nevyrastú za noc, ani tak, že na nich vložíme ruky a sú pomazaní a vyrazia do terénu. Aj to má byť, ale musia mať aj skúsenosti, rozvinuté mnohé vlastnosti, musí to byť človek vychovaný, svojím spôsobom zlomený, teda nie nejaký frajer, ktorý má nejaké dary, a prehne druhých cez koleno. Takýto skúsení ľudia chýbajú. Musia sa nielen modliť, ale aj reálne uvažovať, čo sa 18 ročný mladík ešte sa len učí. Tridsiatnik sa nerozhoduje každý deň pre niečo iné. To robia mladí. A je to v poriadku. Môže nastať i to, že my ich dva roky formujeme a oni nám potom utečú. Nech idú. To je tiež prejavom zrelosti tej komunity – sloboda. Nech idú robiť to, čo cítia že majú robiť.
Takže ten cieľ musí byť správny z hľadiska tej skupiny, ktorú teraz vediem, lebo ja môžem mať cieľ pre úplne inú skupinu ľudí, ktorú mi Pán zverí po mnohých rokoch. A tí, ktorých mám teraz možno všetci zmiznú a je veľmi dôležité mať túto múdrosť a dať ľuďom slobodu. A potom z hľadiska časového: či začneme teraz alebo o 10 rokov. To nie je samozrejmosť. Klasický prípad aj mimo obnovu je robiť veci, ktoré sa rozlišujú len z praktického hľadiska. Robí sa to asi takto: bod 1. – je to treba? Áno. Bod 2. – máme dom? Tento opravíme. 3. Máme ľudí? … Tí sa nájdu, pretože všade sú obetavci, ktorí hľadajú svoju službu a chcú sa za niečo nasadiť, nevedia to rozlíšiť alebo nevedia včas povedať „nie“. Alebo hľadajú silnú osobnosť. kt. im povie: “toto budeš robiť.“
U nás v komunite jeden černoch rád žartoval a občas, keď niekoho stretol len tak prehodil: „Vidím mapu Ghany nad tvojou hlavou!“ A ľudia potom trávili hodiny času v kaplnke rozmýšľaním… Alebo niekto môže prísť a sugestívne ti nasadiť „chrobáka do hlavy“, pričom si ani on sám tým nie je zďaleka taký istý. A ľudia nevedia povedať „nie“ a idú do toho. A začne to tam „kvasiť“. Zas na druhej strane je to vždy ťažké, aj keď je to Božie. A treba na to veľa trpezlivosti.
Takže ako sme hovorili. Vodca má tú víziu, vidí do budúcnosti trochu inak ako druhí. A má určité ciele, ktoré druhí možno tak jasne nevidia. Ale vodca musí mať aj schopnosť získať druhých ľudí pre túto vec. Ako hovorí tento autor, raz za ním prišiel mladík, ktorý mal určitú víziu a mal to aj spracované. Obiehal vplyvných ľudí, ktorí by to mohli previesť do skutočnosti, ale za rok sa vrátil frustrovaný, že nikoho nezohnal, že ľudia sú leniví, nikto nič nechce robiť a čo on s tým má vlastne urobiť. Veď je to taký skvelý Boží plán. A on mu na to povedal: „Poviem ti niečo čo ťa asi nepovzbudí, ale asi nie si vodcom.“ Možno ten nápad bol od Boha a v budúcnosti ho niekto uskutoční, ale on asi nie je vodcom. Pretože nemá dar presvedčiť druhých o správnosti veci. Alebo je úplne mimo ako ľudská osobnosť. Sú ľudia, ktorí dokážu napísať mnohostránkový elaborát o tom čo by sa všetko malo robiť, ale sami viete, že niekedy je to človek až psychicky vykoľajený. Takže budem opatrný, aby ma niekam viedol, aj keď jeho projekt môže vyzerať logický.
Ľudia nenasledujú projekty, ale ľudí, nositeľov projektov. To znamená, že do vodcu vložíme dôveru. Vzdám sa do určitej miery kontroly nad svojím životom. A to je vážny krok. A neurobím to hocikomu. Táto vlastnosť presvedčovať je daná Bohom a patrí k vodcovstvu. Ale je nebezpečné mať presvedčovaciu schopnosť a nemať víziu od Boha. Môže byť aj to, že človek má tento dar od Boha, ale je zneužitý. Najprv musí ten človek načúvať Bohu: prorok Jeremiáš hovorí o falošných prorokoch ktorí hovoria Božie slovo, ale Boh ich neposlal, lebo nečakali pred Jeho tvárou na Jeho slová. Teda je dôležité mať cieľ pre svoj život a až potom hľadať ten ďalší, v spojení so spoločenstvom. Inak je všade okolo množstvo ľudí, ktorí vedia čo chcú oni, ale nie čo chce Boh a hľadajú pre tieto svoje veci ľudí. A zasa polapia tých, ktorí vôbec nevedia, čo chcú. Preto je dôležité mať vyjasnené veci s Bohom.
Ďalej, ten vodca má mať vlastnosť mať energiu ísť ďalej, aj keď už každý odpadá. Aj to je dar. Neznamená to, že je superman, môže mať nejakú slabosť, robí chyby či prežíva únavu. Keby to chcel skrývať, tak sa núti do masky. To je znovu skreslenie pohľadu na vodcu. A je to neznesiteľné aj z pohľadu ľudí ktorých vedie, lebo ich ňou zastrašuje a deformuje sám seba. Žije v schizofrénii. Vo vnútri môže byť rozložený, troska a navonok je to superman. Dá sa to vidieť u niektorých kňazov. Nikto im nepovedal, že majú právo robiť chyby a nemusia sa báť straty dôvery. Alebo mnohí učitelia, keď urobia chybu a vedia si to priznať, získajú dôveru a rešpekt, ale keď trvajú na svojom omyle, tak si znepriatelia celú triedu. Pretože „učiteľ je neomylný“. Tak je to aj s vedúcim. To, že má v určitých momentoch viacej energie než druhí neznamená, že je superman.
Pozrime sa zasa na Mojžiša – keď prechádzali púšťou, mnohí tam už chceli zostať a on už tiež nevedel ako ďalej, tak ide pred Boha a modlí sa za nich. A hľadá smer, i keď ich to už ani nezaujímalo. Leží 40 dní pred Bohom kým si nevyprosí slovo a oni tam trúchlia. Aj podľa toho zistím či som, alebo nie som vodca. Že v kríze hneď nepodľahnem.
Napríklad vediem modlitebnú skupinu a keď sa začne zadŕhať utečiem k inej, ktorá je nová a ešte nadšená. Keď vzniknú problémy, dám to znova niekomu inému. To je nebezpečné. Keď mám prelietavú povahu a zdrhnem len čo prídu problémy, tak asi nie som vodca. Alebo som ešte nezrelý vodca a musím sa učiť brať na seba zodpovednosť. Don Bosco je typický vodca, muž vízie: mal pred sebou zarastenú lúku a on už tam videl domy, študentov, misie, školu a pritom mal prázdne vrecká. Nikto ho nebral vážne, ale on to videl. Šiel za tým a naplnilo sa to. A tie prekážky! Postavili domy, prišla voda a všetko sa im zrútilo. Diabolské úklady, ale aj Božia ochrana, takže sa nikomu nič nestalo. Opäť postavili a opäť to spadlo. Vychoval si prvých spolupracovníkov a biskup im zakázal vyučovať. Nedal im dekréty. Mal stále boje s cirkvou a so štátom. Ale jeho to nezlomilo hoci niekedy mal chvíle, že sedel v izbe a plakal. Ale to dielo sa naplnilo a rozrástlo po celom svete.
Nie každý je vodca tohoto formátu. Charles de Foucoult, tiež muž vízie, ale nie vodca, lež prorok. Vodca má znaky proroka, ale nie je to to isté. Vie niečo do budúcna vypozorovať, ale prorok iba prijíma slovo od Boha a dá ho k realizácii druhému. Charles si robil plány kostolov a kláštorov, ale nikdy nikoho neviedol, nikdy nemal ani jedného učeníka. Umrel ako mučeník, ale iní to previedli do skutočnosti. On dar vodcovstva nemal, preto mu Boh ľudí neposlal, ale víziu mu dal. Ako som hovorila: starci budú mať sny, ale pre niekoho iného, iní ich budú realizovať. Na Malte v komunite sme mali Antonyho, ktorý keď viedol exercície, tak mi vstávali vlasy na hlave. Ale – nemali sme kde hrať volejbal a on na zarastenej lúke videl volejbalové ihrisko. Napriek horúčave si získal brigádnikov, presvedčil vedúcich a za pár týždňov tam bolo ihrisko. To je známka vodcu: vidí veci tam, kde ešte nie sú – a ide aj cez prekážky – niekedy tam Antony bol aj sám.
Zhrniem to: vodca nie je superman, nie je to ten najlepší zo spoločenstva. Vodcovstvo je len jedna z úloh. Keď sa teda pýtame kto je vodca, nehľadajme toho najlepšieho po všetkých stránkach, ale hľadajme kto má ten dar. Asi ako keď sa pýtame kto bude spievať v kvartete tenor. Odpoviete: ten kto má hlas tenor. Kto má ten dar toho hlasu. Nie ten najlepší.
Z ostatných vlastností, ktoré by mal mať vodca spomeniem to, že musí ostať v kontakte s ľuďmi. Nemôže sa len hnať za víziou a ľudí odpudzovať. Nie riadiť sa heslom „slabšie kusy odpadnú“. Títo vodcovia sú zlí a pripomínajú skôr pohoniča kráv než pastiera. Ženú ľudí bičom dopredu a keď už nejdú, nájdu si druhých. Dôležitý je pre nich ten cieľ. Nemyslia na tých ľudí. Nevníma, či cieľ je vhodný pre týchto ľudí, alebo akým má ísť tempom. Pastier je ten kto síce ide vpredu, ale nie je v extáze a nestratí ich z dohľadu. On je tam preto, aby tie ovce niekam doviedol. Ide vpredu, ale obzerá sa za nimi, aby videl kde ich má. A keď je tam slabá ovečka, vezme ju na ramená a nesie ju. Nie že ju dobije, pretože prekáža. Tak to robili fašisti: keď niekto nevládal, tak ho zastrelili. A v spoločenstvách sa to deje. Keď niekto nestíha, tak čo tu robí? Zdržuje nás.
S tými ľuďmi je treba byť. To je láska. Ide mu o jednotlivcov. Aj o toho najslabšieho. Vodca teda presnejšie a pozornejšie než ostatní ľudia načúva Bohu, ale druhým uchom počúva kde sú na tej ceste ľudia. Napríklad pri modlitbe chvál. Je chyba, keď si vedúci hrá na gitare, je v extáze a vôbec nevníma, že ľudia sú zaťažení starosťami, pocitom viny a vôbec sa im nechce chváliť.
Raz sa nám na exercíciách stalo, že sme spievali radostnú pieseň s textom „…blízkosť Tvojej tváre ma napĺňa radosťou…“, ja som sa zrazu pozrela po ľuďoch, zastavili sme to a spýtala som sa ich, kto to vlastne spieva od srdca. Z tridsiatich sa váhavo prihlásili piati. To je príklad kedy ženieme ľudí tam, kde ešte nie sú. Vnímať nielen Boží hlas, ale aj ľudí. To je ako pastier, ktorý sa rozbehne za vidinou zelených lúk, už je pri tichých vodách, tam sa natiahne, ale ovce cestou stratil. Alebo skončia chvály a on je nadšený aké boli dneska krásne a pritom okrem neho nikto ani nezačal. Najhoršie je, že po nejakom čase si ľudia myslia, že takto to musí vyzerať: že sa zaprie, zavrie oči, uši, zatlačí srdce, hlavne city a ideme chváliť. A po modlitbe si vydýchneme, vezmeme balík problémov ktoré sme odložili pred dverami a nesieme si ich ďalej. To je divadlo ktoré hráme, ktoré nás nebaví a môžem povedať, že Pána Boha asi tiež nie. Iz 1: „Nemôžem vystáť tie vaše slávnostné zhromaždenia, (konferencie…), čo sa mi sem chodíte ukazovať…“ Len tým chcem povedať, že aj to je možné.
Druhý extrém je, že vedúci je tak citlivý na to čo cítia ľudia, že zabudne na to, čo chce Boh: Tak vám sa to nepáči? Tak ideme naspäť do Egypta. Nechce sa vám chváliť? Tak dnes nebudeme. Vodca nestratí zo zreteľa cieľ aj keď vie, že musí pribrzdiť. Na slovo Božie sa zastavíme, na slovo Božie ideme ďalej. Tiež je dôležité aby vedel, na čo tam tých ľudí má. Že nie je ako Pán Ježiš, priama linka do neba, ale často bude Boh hovoriť skrze to Telo Kristovo, skrze druhých. A musí mať tú pokoru že to nielen príjme, ale že to aj priamo očakáva. Vedome ich počúvať, nájsť príležitosť, kedy môžu hovoriť. To tiež nie je samozrejmosť, ani v našich spoločenstvách, alebo komunitách. Keď dlhší čas ľudia nemajú možnosť povedať čo si myslia o tom, čo sa deje, začne to tam hniť a rozvíjať sa duch kritiky. Môže vzniknúť frustrácia. Aj keď ľudia ďalej chodia na sv. omšu, na chvály. Treba ich počúvať s úctou, s vedomím, že skrze nich môže hovoriť Boh, vedieť prijať opačný názor bez nafučania sa, alebo odsúdenia toho druhého človeka, bez toho, aby ten človek cítil, že je teraz nepriateľom vodcu.
Napríklad som mala vedúcu, ktorá nezniesla ani o trochu inakší názor ako mala ona. Okamžite to brala ako osobnú urážku a išla sa vyplakať k inému vedúcemu, alebo mi vynadala. Nebrať každú kritiku ako osobný útok. A čo sa týka zdieľania, tak nie že oni budú hovoriť k nemu, ale aj on musí hovoriť k nim, aj on sa musí zdieľať s nimi. A do určitej miery aj o svojich osobných veciach, problémoch. Ale hlavne o spoločných veciach, o projektoch na kt. sa pracuje, o budúcnosti komunity. Nakoľko je to len možné, mal by ich o tom informovať. Aj tí ľudia sú radi, keď sú informovaní. Totiž mať informácie a poznať určitý pohľad dopredu, to je určitý prostriedok moci. Keď ľudia nemajú informácie a nevedia a nemôžu si veci správne poskladať, tak vzniká strašné napätie. Pretože sú ľudia, ktorí práve majú komplex, že potrebujú mať moc vo svojich rukách a tí ostatní ľudia, to je pre nich taký plebs. „Tí to nepotrebujú vedieť, nech robia čo im povieme. Čo za nich vymyslíme. Oni len nech poslúchajú. Nepotrebujú vedieť, prečo sme tak rozhodli. Nech robia, čo sme rozhodli.“
Toto je veľmi nezrelý postoj a často je ho vidno v spoločenstvách alebo komunitách. „Čo ich do toho! My to dobre za nich vymyslíme!“ Toto je veľké zlo, pretože mnohokrát trebárs stačí, že ľudia sú priebežne informovaní. „Tá vec, za ktorú sme sa modlili, sa vyvinula tak a tak.“ Alebo: „tu v tomto uvažovaní sme tak a tak ďaleko. A toto ešte zatiaľ nie je jasné. Za toto sa ďalej modlíme.“ To už ľudí ukľudní. Že vedia, že tu nie je akási „mafia“ ľudí, ktorá si čosi pečie a potom to na nás uvalí. Že vedia, čo sa deje a za čo sa majú modliť, že vedia aké sú problémy. Nemusia si nič vymýšľať. Keď sa nič nepovie, väčšina ľudí to vidí horšie než lepšie, lebo fantázia pracuje a je to potom veľmi zlé.
Takže aj vodca sa musí zdieľať. Samozrejme, je treba múdro zvažovať, po akú hranicu sa dá zdieľať. Lebo napríklad, keď hovorím o „vízii“, ktorá bude platiť za 20 rokov a dnes do detailu vykreslím ako to tam v tej komunite bude vyzerať, čo tam budú ktorí ľudia robiť, a potom to musím 10x na pochode meniť, tak tí ľudia stratia dôveru. Takže musím vedieť, čo môžem zdieľať.
Ešte jedna dôležitá vec je, že v procese komunikácie s ľuďmi nastáva vždy úbytok jasnosti. Akonáhle ľuďom niečo zdieľam, tak je im to vždy menej jasné ako mne a pokiaľ už na začiatku to tomu vedúcemu nie je jasné, tak z toho bude zmätok. Preto je dôležité aj pred tvárou Božou rozlišovať, čo vlastne chce. A nie že premýšľa tým, že hovorí. To robí mnoho ľudí. Premýšľajú pritom, ako rozvíjajú monológ. To si možno dovoliť keď s nejakým priateľom o tej vízii diskutujeme, ale nie keď sa zvolá komunita či spoločenstvo a začne tam predkladať takéto „nedovarené“ veci a vlastne všetko zamotá ešte viac, než to bolo zamotané v ňom samom predtým. Nedostatok istoty vo vízii by sa nemal maskovať tým, že nás vedie Duch Svätý.
Napríklad chystáme evanjelizáciu a ja poviem: „No, veď Duch Svätý nás povedie“. Tí ľudia chcú vedieť, aký bude program, kto bude mať svedectvo atď. Zvlášť keď sú to začiatočníci. Improvizovať nemôže dieťa, ktoré sa učí hrať na klavír prvý rok. Tí ľudia sa musia na to pripraviť. Ale vodcovia-frajeri sa oháňajú vedením od Ducha Svätého. A keď potom náhle vyzve niekoho k svedectvu a dotyčný toho nie je schopný, tak mu ešte vynadá, že má byť pripravený svedčiť hocikedy. Ľudia sú potom zneistení a radšej sa budú niečomu podobnému vyhýbať, povedia si, že nemajú tento dar a pod. Alebo dá pokyn zahrať nejakú pieseň a oni nemajú akordy a pod. Neslobodno takto maskovať nedostatok prípravy.
Posledné, čo vám poviem je, že tie ciele pre náš život máme mať, aby sme neboli ako zblúdené atómy. Cieľ by mal byť dlhodobý, stredný a krátkodobý. Dlhodobé ciele sú tie celoživotné, alebo s výhľadom na 10-15 rokov dopredu. Potom by sme mohli mať 5 ročné plány – strednodobé a krátkodobé, kde ide napríklad o tento týždeň. Týmto plánovaním nemyslím, že by sme si mali teraz naplánovať každú minútu. To by sa mohlo predimenzovať. Ale vedieť, prečo robím to čo robím. A hlavná zásada ktorá tu platí je – a to si dobre všimnite: že tie krátkodobé plány musia byť kompaktibilné, zlúčiteľné s tými dlhodobými. Inak to nemá zmysel. Inak tie moje dlhodobé plány sú fantazmagórie ku ktorým nikdy nedospejem. Tie dlhodobé plány mi musia byť jasné najskôr. Ale toto častokrát vo svojom živote ignorujeme. My väčšinou len hasíme situácie ktoré vznikajú, necháme sa vláčiť tým, čo práve je, čo sa mi naskytne pod ruku…
Sv. Ignác to povedal veľmi sucho: “Prijať všetko, čo mi pomáha k poslednému cieľu a odmietnuť všetko čo ma od neho vzďaľuje.“ A to bolo pre neho potom veľmi jednoduché. Jeho život bol ako šíp, ktorý potichu, rýchlo a neškodne ale presne zasiahne svoj cieľ. Človek je potom tam, kde má byť a robí to, čo má robiť. A Pán Boh má záujem na tom, aby sme hľadali tento Jeho smer. Boh nás nenechá urobiť si „vodičák“ na lietadlo, keď máš obsluhovať ponorku. Ak sa takáto situácia naskytne a pýtame sa, prečo to Pán Boh dovolil, tak preto, lebo chcel vtedy pracovať na tvojom charaktere. Napr. prečo musel František najprv stavať kostol v lese, keď mal budovať cirkev… Pokiaľ si tam vpustil Boha, tak z jeho pohľadu to určite nezmysel nie je.
© Kateřina Lachmanová
© Spoločenstvo Martindom
