Budeme hovoriť o Božej nežnosti a o Božom hneve. Obe v Božom charaktere normálne existujú a vôbec to nie je anomália. Ničím to nenarušuje Božiu nádheru a Boží charakter. Boh kedysi prerušil to veľké mlčanie, ktoré nastalo potom, ako sa Adam od Neho odvrátil. Potom, ako sa Adam rozhodol celkom slobodne a voľne, že ochutnajú ovocia, ktoré im nebolo dané. O ktoré ich Boh požiadal, že na ne nemajú siahať. Potom sa Boh odmlčal, kedy sa človek trápil sám a nepočul Božie volanie.
Až neskôr nastal ten Boží zásah a Boh prehovoril k Abrahámovi: Prehovoril k nemu o sebe. Aj históriou zaznelo Božie slovo o sebe samom mnohokrát. My ho dnes máme zaznamenané, to všetko, čo potrebujeme poznať, Boh nám zjavil. Boh nám veľa povedal o sebe samom.
Teraz otázka: „Čo sa dá vypozorovať o Božom charaktere?“ Je to pre všetkých, ktorí čítajú Písmo a ktorí ho už nejakým spôsobom poznajú, lebo povrchne sa to povedať nedá. Čo sa dá vypozorovať ako taká najcharakteristickejšia črta Boha v tom, čo o sebe hovorí? Je to vernosť, milosť, milosrdenstvo, láska, svätosť, žiarlivosť, spravodlivosť? Najdôležitejšie sú tri: milosť, milosrdenstvo a láska. Spoločne sa najcharakteristickejšie prejavujú ako zľutovnosť. Boha najhlbším spôsobom charakterizuje zľutovnosť. On sa zľutúva.
Čo to znamená? V zľutovnosti Božej sa prejavuje taká otcovská a materinská starostlivosť. Boh je nám otcom a matkou a On prejavuje všetky tie veci, ktoré zo svojho charakteru rozdelil do osobnosti ženy a muža. A takým ideálom by bolo, keď sa znovu spojí muž a žena a vytvoria jedno telo, že oni najdokonalejšie zjavujú boží charakter pre ľudí okolo seba a pre svoje deti. Boh je nám otcom i matkou a v zľutovnosti sa nám prejavuje jeho materinská starostlivosť.
Zľutovnosť je istým spôsobom tým hlbším dôvodom aj jeho hnevu. Teraz pomenujeme niekoľkými citátmi z Písma jeho nežnosť a jeho hnev a vysvetlíme, v akom sú vzájomnom pomere a čo znamenajú pre človeka.
Izaiáš (Iz 49,15): „Či môže, alebo dokáže zabudnúť žena na svoje batoľa? Či sa nezľutuje nad synom vlastného života? Ale ja keby niektoré zabudli, ja na teba nezabudnem. Hľa, vyryl som si ťa do dlaní.“ A viete prečo ´do dlaní´? Tam to strašne bolí a vždy sa tam musíš pozrieť, keď ťa to zabolí a dávaš si na to miesto pozor. Boha to istým spôsobom „omína“ a veľmi hlboko „bolí“ tvoja existencia, lebo si ťa vyryl do dlaní.
Inde sa hovorí: Iz 66,13: „Ako keď niekoho utešuje matka, tak vás budem tešiť. Videli ste matku, ako utešuje dieťa? To je naozaj niekedy zábavné. Keď pozorujete ľudí, keď príde novorodeňa do rodiny, tak tam ako keby sa všetci zbláznili. Všetci začnú na neho robiť opičky, vydávať nejaké zvuky, hovoria mu všelijakými menami, chvália ho aký je úžasný… Chudáčik decko, má z toho len vyvalené okále, lebo nič nemôže rozumieť z tých bláznov okolo.
Ale to najmilšie, čo tomu decku je to, čo mu urobí mama. Keď sa priblíži mama, stačí, že ju to malé iba cíti, rozďaví svoje bezzubé ďasná, usmieva sa a je celé rado. Boh hovorí, že ako matka utešuje svoje dieťa, tak ja vás budem utešovať.
Iz 63,15: „(Pane, nevzďaľuj sa mi.) Je mi snáď tvoje cituplné vnútro a tvoje zľutovanie uzavreté? Veď si náš otec. Hovorí to veľa o Božej nežnosti. Ž 27,10: „Hoci by ma opustili aj otec i mať, Pán sa ma vždy ujme.“ Vieme, že v živote človeka sa to stáva, že svoje dieťa rodičia opustia a Pán hovorí, ´JA sa ťa vždy ujmem.´ Ž 131,2: Tu popisuje žalmista, čo prežíva v prítomnosti Božej. „Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.“ Toto je to nádherné, čo potrebujeme zažiť, čo potrebuje zažiť. Každý z nás – to spočinutie pri Bohu, v hlbokom Božom pokoji.
Teraz citujme z Písma to, kde sa hovorí o Božom hneve. Ž 30,5-6: „Spievajte žalmy Pánovi, jeho verní… Lebo jeho hnev je na okamžik, ale jeho priazeň však trvá na celý život.“ Boží hnev tu figuruje ako skutočnosť. Božia priazeň tak isto a ležia vedľa seba celkom prirodzene.
Iz 54,7-10 sa opäť hovorí niekoľko skutočností o Božom hneve: „Na maličký okamžik som ťa opustil, avšak vo veľkom zľutovaní ťa zhromaždím. V návale rozhorčenia skryl som pred tebou na okamžik svoju tvár, ale vo večnom milosrdenstve som sa nad tebou zľutoval, hovorí Hospodin, tvoj vykupiteľ…“ Boh znovu hovorí o tom, že hnev je niečo, čo skutočne v sebe má a vylieva voči človeku. Teraz postavíme do takého správneho napätia, protikladu, čo to znamená.
Rim 2,4-5: „Či snáď pohŕdaš bohatstvom jeho láskavosti, trpezlivosti a zhovievavosti a nevieš, že Božia láska ťa chce priviesť k pokániu? Ale ty si svojou zaťatosťou a nekajúcim srdcom hromadíš hnev na deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd.“
Hebrejské slovo pre zľutovanie má v sebe ten istý koreň, ako má výraz pre slovo ´materské lono´. Božie zľutovanie vychádza z toho najhlbšieho Božieho vnútra. Čo to znamená to ´materské lono´? Keď je dieťa uschované vo vnútri matky, je medzi nimi vytvorené najtesnejšie puto, aké môže medzi nimi existovať. Z tohto puta medzi nimi pramení veľmi zvláštne spojenie, ktoré trvá aj po narodení, kedy odíde dieťa z toho vnútra a vzdiali sa. Medzi nimi neustále trvá zvláštne puto, ktoré nikdy nezaniká.
Teraz sa skúsme zamyslieť trocha nad jednou vecou. Toto spojenie nie je odmenou za nič dobré, čo to dieťa vykonalo. Je celkom nezaslúžené. Narážame na to, že my si chceme zaslúžiť možnosť byť napojený na Boha. To hlboké spojenie dieťaťa v lone nie je odmenou za nič, čo si dokázal pre Boha urobiť. To ti je dané. To je tvoje. To ti patrí. Je to niečo, odkiaľ s vyšiel a jediné, čo ty dnes, ty vzbúrený Adam potrebuješ, je vrátiť sa tam kam patríš. Zohráva tu však rolu jedna skutočnosť. Nikdy to nemôžeš dokázať z vlastnej sily.
Vráťme sa k tomu, čo to znamená, že si vyšiel z Božieho vnútra, že Boh ťa porodil. Boh nás v skutočnosti porodil, vydal nás zo seba. Vyronil nás zo seba. A Boh veľmi dobre vie všetko o tebe. Bohu veľmi hlboko záleží na každom jednom pohybe tvojho života. Boha sa veľmi hlboko dotýka, čo sa tebou deje. To, čo prežívaš, to že máš na tvári slzy, že sa zamotáš vo svojom živote… Všetko sa ho hlboko dotýka.
To, že si s Bohom tak hlboko spojený s prejavuje jeho veľkou dobrotou. Veľkou nežnosťou, trpezlivosťou. A ešte – veľmi dôležité – ochotou odpúšťať. Boh má veľkú ochotu odpúšťať. Práve takto je charakterizované Božie zľutovanie. Boh uznáva zblúdilého človeka znovu za svojho syna a dcéru. Chce mu prejaviť ochranu a bezpečie. Takto sa prejavujú Božie city voči človeku. Doteraz sme hovorili o Božej nežnosti a čo všetko veľké Boh prežíva voči človeku, ktorý vyšiel z jeho vnútra.
A práve zo všetkej tejto Božej lásky voči človeku, vychádza jeho veľký hnev. Prečo? Boh sa hnevá, keď neberieme ohľad na všetko, čo nám povedal. Na jeho príkazy a zákazy. Boh sa veľmi hnevá, pretože si tým škodíme.
Boha privádza k veľkému hnevu, keď robíme všetko, čím prekračujeme jeho múdru starostlivosť, pretože to nás ničí. A on sa nemôže pozerať na to, ako ničíš sám seba. A preto sa z veľkej Božej nežnosti a veľkej lásky začína prejavovať hnev proti všetkému, čo ti škodí.
My si to veľmi ľahko vyložíme tak, že Boh mi chce niečo zakázať. Boh ma chce od niečoho odtrhnúť, Boh mi chce niečo zobrať… Ale jeho príkazy a zákazy sú všetkými tými nariadeniami múdreho rodiča, ktorý chráni svoje dieťa, aby si nepoškodilo. Všetky rodičovské nariadenia pre dieťa sú dané len preto, aby ho ochránili pred sebapoškodením vo vlastnom rodičovskom dome.
Boží hnev je výrazom jeho vernosti k sebe samému. Boh musí byť verný tomu, čo povedal. A práve tým, že prejavuje hnev, to je prejavom toho, že očakáva plnenie svojich prikázaní, čo je spravodlivé.
Dt 7,9: „Rozpoznaj teda že Hospodin tvoj je Boh verný, ktorý zachováva zmluvu a milosrdenstvo do tisíceho pokolenia. Preto bedlivo dodržuj všetky jeho prikázania, nariadenia a práva, ktoré ti dnes prikazujem dodržiavať. Nebudem odkladať s pomstou tomu, kto ich nedodržuje.
Pretože keď niekto vyjadruje nenávisť voči Bohu, to isté musí akosi vychutnať v živote. Každému bude dané to, čo mu patrí, alebo to, po čom siaha. A najhorší moment, ktorý sa nám môže stať je ten, keď zostaneme v tom zatvrdnutom postoji, ktorý sme si vybrali, pretože od chvíle fyzickej smrti, nebudeme mať možnosť dostať sa preč z Božieho hnevu. Nebudeme mať možnosť dostať sa preč z vplyvu a pôsobnosti všetkého, čo Boh vylieva v nenávisti voči tomu, čo ti škodí. A toto všetko Boh chce prejavovať vo svojej starostlivosti.
Odtiaľto vychádza Boží hnev, z jeho hlbokej nežnosti, z jeho hlbokej starostlivosti, z jeho záujmu ochrany a z jeho strachu o teba vystupuje Boh proti všetkému, čo ťa ničí. V Novom zákone Ježiš Kristus vyjadril túto črtu Božieho charakteru smútkom, v ktorom zase zaznievajú slová hnevu. Keď stál nad Jeruzalemom, tak zaplakal nad týmto mestom a hovoril: ´Jeruzalem, Jeruzalem, koľkokrát som ťa chcel zhromaždiť ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla. A nechcel si. Preto na teba dopadne to, čo si si vybral.´ (Lk 19,41-44). Tu chcel tiež ukázať na srdce Boha, ktorého bolí, keď sa minieme cieľa, ktorý je nám pripravený. Boha veľmi bolí, keď sa v živote minieš cieľa, ktorý ti je pripravený.
Na to, aby si objavil seba a svoje životné šťastie je práve v tom a práve tak ďaleko to pokročí, keď objavuješ to, čo ti Boh pripravil. A keď sa nechávaš viesť tým nádherným Božím plánom. A práve takáto „hnevlivá“ láska ťa volá ku konverzii. Taká láska, ktorá vychádza z Božej hlbokej starostlivosti a nežnosti.
Ešte raz: Božia starostlivosť voči tebe je dôvodom hnevu voči všetkému, čo ničí človeka, voči všetkému, čo v tvojom živote nie je podriadené Bohu, pretože potom ťa to ničí. Božie zľutovanie je nádherným príkazom, ktorým On poukazuje na seba. Boh nám nie je nejakým „dozorným orgánom“ a že len chce, aby si voči nemu plnil určité povinnosti a aby si sa obával toho, čo ti ešte nariaďuje. On ti chce darovať ochranu, On ti chce darovať tú možnosť, aby si žil v bezpečí.
Život s Bohom, to nie je snaha vlastnou silou žiť a plniť, čo ti káže. Pozýva k tomu vzťahu synovstva a dcérenstva, On ťa pozýva aby si pil z večnej lásky. A to je to, čo sa tu celý čas ozýva. Len sa napi, len si daj, len si zober, čo ti ponúkam. Je naozaj v tvojich rukách, aby si ty pristúpil a aby si sa nechal uniesť v tom, čo ti Boh ponúka. Boh ťa pozýva k tomu, aby si sa nechal pritiahnuť ponukou, vyliatím jeho lásky. Boh nás priťahuje povrazmi milovania, hovorí sa v Prorokovi Ozeášovi. Sú to povrazy lásky, On nás chce omotať láskou, on nás chce vtiahnuť ku sebe. V Izaiášovi je popísaný taký verš, kde Boh akoby s rozčarovaním hovorí, ´celé dni som naťahoval svoje ruky k ľudu´. V tom verši je naznačené, že ľud ich neprijal. Vieme si predstaviť, že Boh stále vystiera ramená, aby si ho prijal?
Dovoľ Bohu, aby na teba vylial svoju milosť. Keď sa necháme takto dotknúť, vtedy sa staneme nádobami, ktoré Boh naplní svojím Svätým Duchom. On nám chce darovať úplne nové poňatie toho, kto som a načo som určený. My si stále myslíme, že sme zavrhnutí. Ak sme odvrátení od Boha, potom prežívame, že nás neprijíma. Ale to veľké posolstvo je, že Boh naťahuje svoje ruky, aby na teba vylial svoj pokoj a lásku. Boha veľmi bolí, keď sa on neho odvraciame. Boh to prežíva veľmi hlboko. On stále musí na teba myslieť, pretože jeho srdce bije pre teba.
Prorok Ozeáš popisuje Otcovu bolesť, ako boj, napätie medzi jeho hnevom a jeho nežnosťou. Hnevá sa preto, že sa od Neho ľudia odvrátili a jemu to nie je ľahostajné a vo svojej nežnosti a zľutovnosti trvá na tom, že človeka chce prijať. Je to Boží hnev a Božia nežnosť v jeho srdci, ktoré ako keby idú proti sebe a z toho sa potom vyrinie to Božie hľadanie teba. Vo svojej zľutovnosti miluje tých, ktorých vlastne milovať nemôže.
Boh ťa chce nájsť a chce ťa priviesť k pokániu; my to slovo pokánie je niečo, čo tak ťažko počujeme a čo sa nám nepáči. Ale dobrotivosť Božia, starostlivosť Božia a hnev Boží ťa chce priviesť k pokániu, aby si dovolil byť prenikaný Božou láskou.
Keď v našom živote zaujme to miesto, ktoré patrí Bohu čokoľvek, čo ťa fascinuje, čo ťa vzrušuje, čo ťa unáša, načo zameriavaš svoju pozornosť a nie je to Boh, potom Boh prežíva obrovskú bolesť. Boh potom prežíva obrovskú zlomenosť, je z toho nešťastný a urobí všetko preto, aby v tvojom živote zlomil týchto bohov. Pretože ťa stvoril pre seba a len vtedy nájdeš najhlbší zmysel tvojho života. Urobí všetko preto, aby z tvojo života odstránil všetko to, čo zaberá jeho miesto. Myslím, že to sú častokrát naše istoty. Aj naše pozitívne istoty, ktoré máme a spoliehame sa na niečo, čo nám dáva pocit bezpečia.
Pramene: Heribert Muhlen: Nově s Bohem, Matice cyrilometodějská s.r.o., Olomouc ´93
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
