Dnes vám budem rozprávať na tému SVADBA…Nebudem sa opierať o skúsenosti, ale o Božieho Ducha, ktorý ma sem postavil. Podobenstvo o rozsievačovi (Mt 13,3-9) hovorí, že Rozsievač vyšiel rozsievať. Niektoré zrno padlo na kraj cesty a pozobali ho vtáci. Iné zrno padlo do skalnatej pôdy, kde bolo málo zeme a hneď vzišlo. Ale keďže nebolo hlboko, čiže nemalo korene, ihneď zahynulo, len čo vyšlo slnko. Niektoré padlo medzi tŕnie, ale keď to vyrástlo, udusilo ho. Iné zrno padlo do dobrej pôdy a prinieslo úrodu. Jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a ďalšie tridsaťnásobnú. “Kto má uši, nech počúva”, povedal Ježiš. Vtedy málokto vedel písať a verím, že keby tu bol dnes s nami, povedal by: Kto má pero, nech si píše.
Čo všetko dnes urobí človek, aby ”bol in”?! Čo to znamená “byť in”? Ísť s dobou? Vzdať sa seba? Byť zorientovaný, napr. obliekať sa určitým spôsobom, ísť s módou? Vlastniť to, čo ľudia na nás obdivujú? Byť svojím spôsobom naozaj originálny? Byť tvrdý a používať lakte? Možno pozeráte v nedeľu na Markíze reláciu “Smotánka”. Redaktorka v nej spomína ľudí, ktorí sú ”in”. Čiže patria do určitého okruhu spoločnosti. Pán Boh má pre teba, brat a sestra určitú spoločnosť a pozýva ťa do nej. V jeho pláne je tiež, aby sme boli ”in”. Ale aká je tá jeho spoločnosť? Kam ma to chce mať? Kam to vlastne ja patrím? Odpoveď na túto otázku, je pre teba životne dôležitá.
Prečítam vám teraz jedno podobenstvo, na základe ktorého rozviniem s Božou pomocou celú prednášku – je to Mt 22,1-13. Podobenstvo o svadbe kráľovho syna – 1 A Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: 2 Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. 3 Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. 4 Znova poslal iných sluhov s odkazom: “Povedzte pozvaným: Hostinu som už pri chystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!” 5 Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. 6 Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.7 Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. 8 Potom povedal svojim sluhom: “Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. 9 Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.” 10 Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. 11 Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. 12 Povedal mu: “Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?” On onemel. 13 Tu kráľ povedal sluhom: “Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte, ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.
Máme tu určité skupiny ľudí: je tu kráľ, jeho syn, sú tu pozvaní hostia. Sú tu aj ďalší hostia a potom nasleduje ten jednotlivec. Skúsme si to teraz predstaviť inak. Si trebárs nádejný mladý lekár, máš naviac ako len na titul alebo na jedničku z atestácie. Dostaneš za úlohu uskutočniť projekt, v rámci ktorého máš podrobiť určité množstvo pacientov novej, neoverenej procedúre. Tvoja lekárska metóda sa ukáže ako úspešná, uzdravíš desiatky pacientov a samozrejme sa to celé končí krásnou ceremóniou, na ktorú si môžeš pozvať svoju rodinu, hostí, odovzdajú ti tam cenu, obhájil si docentúru, atď. A ty si pozveš uzdravených pacientov, pretože oni sú tvojou pýchou, dôkazom toho, že tvoja práca bola úspešná, že to, na čo si myslel, bolo správne. Ale oni na tvoje pozvanie zareagujú: “Nám stačí, že sme zdraví, načo by sme chodili?!” Jeden si pôjde za rodinou, iný za obchodom a ďalší možno ostane doma pozerať televíziu. Na ceremóniu sa však dostane človek, ktorý odmietol najprv sa dať tebou liečiť, ale keď zistil, že ako vyliečený sa môže na hostinu dostať, tak si vonkajšie znaky choroby prekryl púdrom a drzo vstúpil do slávnostne vyzdobenej haly. Do tváre ti vstúpi červeň a podvodníka vyhodíš von.
Toto podobenstvo je ale silnejšie. Ide v ňom totiž o otca a syna. Kráľ žení svojho princa. Je zaujímavé, že tu nie je ani zmienka o neveste. Kto je tá záhadná osoba? Vrátime sa k nej neskôr, v ďalšej časti prednášky. Na jednej strane máme kráľa a na druhej máme poddaných. Nemali sa asi zle, lebo sa vyhovorili na pole a na biznis. Kráľ, keďže vedel, že jeho poddaní sa majú dobre, pozval ich na svadbu s očakávaním, že ak sú s jeho kraľovaním spokojní (veď sa im darilo), tak zrejme budú svojím spôsobom vďační a prídu sa s ním potešiť. Predpokladal, že sa o svoju radosť môže podeliť aj s ostatnými. Na toto prvé pozvanie ale neprišla žiadna odpoveď. Pomyslel si, že mu hádam nerozumeli. Nuž poslal poslov ešte raz s vysvetlením: „Všetko mám pripravené, zavolal som fotografov, mám kameru, je tam hudba, sú pozabíjané voly, hostina je pripravená; vysvetlite im, čo sa bude diať.” Poslovia vyšli von a odpoveď bola taká, ako som hovoril: jeden si išiel na farmu, druhý si išiel za biznisom a ďalší boli takí nafúkaní a bohorovní, že sluhov pochytali a keďže im pripomínali ich pána, potupili ich, niektorých aj zabili a tým ukázal, aký majú ku kráľovi postoj. Čiže povedali si: “Načo ja budem chodiť ku kráľovi, ja mám predsa pole, ja mám farmu, ja mám biznis. Ja mám starostí vyše hlavy, načo ja pôjdem ešte na nejakú svadbu? Veď pracujem na jeho poli, pracujem na tom, čo som dostal od kráľa. Robím predsa na biznise, ktorý som dostal so súhlasom kráľa a bola to jeho vôľa, aby som do toho išiel.”
Chce toto Boh? Chce, aby sa jeho poddaní zodrali na farme, na biznise, či pri rodine? Chce Boh, aby tam ostalo celé naše srdce? Boh chce, aby sa jeho poddaní chvíľu s ním radovali. Boh nám posiela pozvánku na svadbu a nie na pohreb. Ak si kresťan, ktorý je zrobený, zodretý, kde je tvoja príťažlivosť? Kde je tvoja chuť sa veseliť, zabaviť na slávu Pánovu?
Prejdime teraz k druhej skupine ľudí. Tí sú všelijakí. Dokonca nemajú asi ani zamestnanie, ani nepracujú, pretože postávajú na cestách a križovatkách. Sú medzi nimi dobrí i zlí, ako sa píše, a stoja možno pred dvoma cestami. Ísť doprava či doľava? Predstavte si sami seba – stojíte na križovatke, rozmýšľate, kam sa vybrať. Zrazu príde niekto ku vám a povie: “Hej, poď na svadbu, princ William sa žení.” Poviete si: “ Nechám starosti bokom a idem sa zabaviť.” Tak vám to dobre padne jednoducho si odpočinúť od ťarchy rozhodovania sa. Problém prvej skupiny ľudí bol v tom, že boli “zazobanci”, napr. aj v cirkevnom zmysle slova. Už sa cítili byť za križovatkou, už mali svoje pole, mali svoj biznis, mali možno svoju rodinu, v cirkevnom jazyku povedané: našli už svoje povolanie. Mysleli si: “Budeme sa tomu venovať a nič iné nás nezaujíma. Nemyslíme už na nič iné, len na to, aby sme vybudovali dobré „kresťanské“ rodiny, dobrý „kresťanský“ biznis a žiadna svadba nás predsa nemôže vzrušiť.” Mali už svoj smer určený. Možno aj ty teraz stojíš na rázcestí a pýtaš sa, ktorou cestou máš ísť. Čo keby sa ťa niekto v tomto momente opýtal: „Vieš čo? Všetko nechaj tak a poď na svadbu.“ Aká by bola tvoja odpoveď? Si slobodný, alebo pripútaný k zemi?
Ak si uvedomíš, že cieľom tvojej cesty nie je ísť doprava alebo doľava, ale že cieľom je svadba, hostina s Pánom, tak to, aký smer si vyberieš, stratí pre teba životne dôležitý význam. Pretože ty vieš kam smeruješ. Tvojim cieľom je svadba tvojho Boha.
Ako je možné, že na svadbu sa dostali dobrí aj zlí? Predstavte si, ako sa tí dobrí pozerali na tých zlých. “Ako je možné, že aj oni sú tu s nami? Nie sme my lepší ako oni?” Po prvé, je to Božia vec, koho si povoláva. Po druhé, nie je v tvojej kompetencii posudzovať to. Po tretie, ak sa už teraz cítiš ako ten dobrý, je to tvoj problém. Ak by si bol ten zlý, budeš sa z takého pozvania tešiť ako blcha. A budeš sa zaujímať ako sa dá do danej spoločnosti dostať, pretože pozvanie už máš.
Je mi smutno, keď kresťania sa stávajú do pozície „tých dobrých“. Viete si predstaviť, keby napr. na ples v Redute prišla prostitútka z Krížnej ulici v Bratislave, došla by ku stolu, kde by sedeli kresťanskí politici a chcela by tomu najvyššiemu funkcionárovi umyť nohy? „Čože??? Čo tu tá robí, odveďte ju preč!!!“ Nedávno sa jeden špičkový kresťanský politik vyjadril, že prostitútky je treba medzi ôsmou večer a šiestou ráno, alebo tak nejako, zatvárať do väzenia. Tak toto je všetko, čo im majú kresťania ponúknuť??? Ak áno, tak takéto „kresťanstvo“ je poriadne chudobné. Ak posadíme prostitútky do väzenia, tak si buď istý, vážený pán politik, že Kristus pôjde navštíviť ich a nie teba, čo sedíš v teple. Beda vám, kresťanskí politici, pretože v mene Krista ponúkate spoločnosti cestu, ktorá nie je Kristovou, ale cestou vašou. Cestou korupcie, obohacovania sa, poloprávd a nesplniteľných sľubov. Hanbíte sa pred sebou navzájom na zasadaní, kde je vás väčšina, sa obrátiť s modlitbou na Boha, ba aj pred zasadaním vašej strany sa bojíte, že by ste sa modlitbou zosmiešnili. Neviem, čo by som robil na vašom mieste ja. Viem však, čo by robil Kristus. A toho, a nie vás, som sa ja rozhodol nasledovať.
Čo sa teda udialo medzi pozvaním a príchodom na svadbu? Začína zápletka, ktorá tvorí tretiu časť podobenstva. Kráľ vstupuje na svadbu, obzerá sa a teší sa, kochá sa pohľadom na ľudí, ktorí sa tam zišli, ktorí sa s ním prišli radovať. Zrazu bim: päsť na oko, bum: čosi tam nesedí. Ktosi tam nemá byť: človek, ktorý si neobliekol svadobné rúcho. Svadobné rúcho vo vtedajšom čase bolo udeľované hosťom na základe 1/príslušnosti k danej svadobnej hostine, potom 2/na základe hodnosti – čiže boli povýšení – hodní na svadbu a 3/ na základe rovnosti. Rovnosť znamenala, že všetci svadobní hostia si boli rovní svojím oblečením, že svadobným rúchom sa stiera rozdiel medzi bohatými a chudobnými – ak má niekto krajšie šaty a niekto so záplatami, ba s dierami. Bol tam zrazu nejaký “nezávislák”, človek, ktorý si povedal: “Ja to rúcho nepotrebujem, ja sa tam dostanem!” Ale bohužiaľ tam bol sám, takže vyznel naozaj ako päsť na oko. A Boh sa ho pýta (dáva mu ešte šancu) : “Priateľu, ako si sa sem dostal?” Odpoveď? On onemel. Tu kráľ povedal svojim sluhom: ”Zviažte mu nohy, ruky, vyhoďte ho von do tmy, tam bude plač a škrípanie zubami. Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.”
Mali ste niekedy sen, že vás niekto prenasledoval, že sa na vás niekto rútil a vy ste boli ako paralyzovaní, neschopní pohybu? Alebo jednoducho si predstavte, že ste boli v škole tretiačikovia alebo druháčikovia, učiteľka na vás čosi zrevala a zrazu ste neboli schopní povedať ani slovko. Taká veľká guča vám naskočila do hrdla a onemeli ste. Presne tak bude. Môžeš byť hovorca prezidenta, môžeš byť najlepší advokát alebo najlepší rečník, ak ale prídeš pred Boha a tvoje rúcho nebude svadobné, tak onemieš. Buď si tým istý. Nevykľučkuješ. V žiadnom prípade sa nespoliehaj, že pred Bohom vykľučkuješ svojimi rečami. Jediné, čo ťa oprávňuje zúčastniť sa svadby, je tvoje rúcho, ktoré máš na sebe. Čo je teda to svadobné rúcho? Otvorme si Božie slovo: Zjv 7,9-17: 9 Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy 10 a mohutným hlasom volali: “Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!” … 13 I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: “Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?” 14 Povedal som mu: “Pán môj; ty to vieš.” A on mi povedal: “To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi. 15 Preto sú pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme. A ten, čo sedí na tróne, bude prebývať nad nimi. 16 Už nebudú hladovať ani žízniť; nebude na nich dorážať ani slnko ani iná horúčosť, 17 lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu.”
Svadobné rúcho je tvoja duša, brat a sestra. Kedy si stihli ľudia, ktorí prichádzali z veľkého súženia, oprať tieto rúcha? Je pre nás životne dôležité mať vyprané, žiarivo biele rúcha, pretože sme všetci povolaní na svadbu, kde sa vráta zavrú za nami. Musíme pochopiť, že opieranie rúcha sa deje počas pochodu, počas púte, počas určitého dynamického pohybu. Nie je to niečo, čo sa nám stane v momente smrti alebo tesne po nej, alebo v momente nášho obrátenia a potom máme celý život pokoj. Opieranie rúcha sa deje každý deň. Je životne dôležitý rozdiel v tom, ak vieš kde si svoje rúcho môžeš opravdivo oprať a ak o tom nemáš ani poňatia.
Každý má šancu oprať si rúcho – potrebujú to rovnako zlí ako aj dobrí. Veľmi často počúvam názor, že nie som dosť dobrý na to, aby som sa stal veriacim. Nie som dosť dobrý na to, aby ma Boh prijal. Uver už konečne, že Boh jednoznačne pozýva na svadobnú hostinu dobrých aj zlých. Dôležité však je, či si počas pochodu na svadobnú hostinu, počas svojej životnej púte, stihneš oprať svoje rúcho. Aké je, brat a sestra, tvoje rúcho v tejto chvíli?
Teraz prejdem k otázke, ktorá vás možno už od začiatku napína: “Kto je tá nevesta?” Zjv 21,9-10: 9 A prišiel jeden zo siedmich anjelov … a povedal mi: “Poď ukážem ti nevestu Baránkovu manželku!” 10 A v duchu ma preniesol na veľký a vysoký vrch a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha 11 ožiarené Božou slávou” Baránkova nevesta, to si ty, brat, to si ty, sestra. To som ja, to sme my. To je Cirkev. Všimnime si, že Ježiš nepovedal nikdy nikomu, že vy ste moja cirkev, ale povedal konkrétne Petrovi: “Na vás – na tebe postavím svoju Cirkev.” On nás nepoužíva ako nejaké prostriedky na dosiahnutie svojho cieľa, ale používa nás ako základ na svoj cieľ – jeho samého. Predstavujeme živé súčasti stavby, ktorej dizajnérom je Ježiš. Kedykoľvek v cirkvi boli ľudské pohnútky niečo skonštruovať, zdizajnovať, tak to trvalo určitú dobu a zlyhalo to. Pokiaľ to však bolo z Ducha svätého, tak táto stavba pretrvala až doteraz. Cirkev nie sú budovy z kameňa a tehál, ale my sami sme živé chrámy.
Vieš, čo je Cirkev? Predstav si, že tu dnes nie si a zajtra ti príde SMS na mobil od brata alebo od sestry: “Chýbal si mi na zhromaždení, nevidel som ťa tam.” Toto je Cirkev. Alebo jeden kamoš zavolá druhému: “Včera si nebol na futbale, kde si bol? Chýbal si v útoku, bez teba to nebolo ono.” – toto je Cirkev. Alebo – zbadáš smädného človeka, kúpiš mu fľašu vína a tebe ostane iba na minerálku. Toto je Cirkev. Robíš veci, ktoré ti nediktuje tento svet, ale ktoré ti diktuje evanjelium, Duch Boží. Toto je Cirkev. Vtedy sa medzi tebou a daným človekom stáva čosi zvláštne. Ty si jeden živý kameň, on je druhý živý kameň a medzi vás sa vlieva tmel, medzi vás sa začne vlievať spojivo, akási malta, a to je živý Ježiš Kristus, ktorý medzi vami spevnie a posilní váš vzťah. Takže tá stavba, keď je postavená na Ježišovi Kristovi a je v ňom stmelená, nemá šancu spadnúť. O ňu i o človeka, ak je medzi tebou a ním Ježiš Kristus, môžeš oprieť svoju dôveru. Vy manželia, ktorí máte medzi sebou Ježiša Krista, viete, že keby sa neviem čo stalo, tak to manželstvo vytrvá. Nie kvôli vám dvom, pre vašu dokonalosť, či nedokonalosť, ale kvôli prítomnosti Krista medzi vami dvoma. Je to niečo, čo vás spája, cítite akoby prebehnutie elektrického impulzu. Je to ako keď medzi dvoma neurónmi sa vytvorí rozdiel napätí a vodivo sa spoja. (Nie som neurológ, ale tuším, že to medzi nimi tak funguje.) Cirkev je akési napojenie, vyslanie čohosi, čo oživí obidve časti. A čo je ešte veľmi krásne a veľmi dôležité, je, že Kristus v nás žije, aj keď naňho práve nemyslíme. Aj keď spíme, aj keď odpočívame, aj keď sa zabávame. Kristus je prítomnosť.
Kristus, ten cudzinec, ktorého som najprv vôbec nepoznal, sa nasťahoval do môjho vnútra, keď som ho pozval, keď som mu povedal svoje áno. Nezľakol sa môjho vnútra, ale začal tam bývať, polievať semienka, začal sa starať o moje vnútro, začal ma jednoducho prežarovať. A tento cudzinec sa stal nie cieľom, ale Cestou po ktorej putujem, nie k Nemu, ale s Ním. Stal sa mojou púťou, stal sa bližší môjmu srdcu ako je jeho vlastný tlkot, zdrojom, v ktorom si opieram svoju dušu. po ceste s veľkým ”C”. Kristus kráča s tebou. Kristus nie je cieľom tvojho snaženia, Kristus je Cesta. Toto je radostná zvesť, pretože On povedal: “Ja som Cesta”. (Jn 14,6) Nezáleží, kam ideš, či doprava alebo doľava. Ale ak si prijal pozvanie na svadbu, tak tvoja ďalšia cesta, nech je akákoľvek, je v kráčaní s Kristom. Ty o tom možno ani nevieš, ale je lepšie pre teba, ak to vieš, ak sa vedome pre túto cestu rozhodneš. Pretože môžeš dennodenne okusovať, ako tvoje rúcho belie, ako začína žiariť. V Kristovej krvi je vyprané tak, ako to žiadny „prací prostriedok“ na svete nedokáže.
Vo svojom živote som veľakrát hľadal mnoho iných ”pracích prostriedkov”, iba Ježiša nie. Hľadal som mnoho spôsobov, ako uspokojiť svoje vnútro a zahaliť boľavé miesta, a Ježiš bol ten posledný. Veľakrát som si myslel, že Ježiš nie je hoden toho, aby som sa s ním rozprával. Vyhováral som sa, že ako Boh ma predsa i sám počuje, vníma a nemusím sa k nemu modliť. Často som stál na križovatke a rozhodol sa bez toho, aby som si uvedomil, kam som pozvaný, čo je za horizontom. Mal som pred očami iba svoju farmu, svoje povolanie, svoje záujmy, svoje vzťahy, a neuvedomil som si pre koho, kvôli komu. Ak sa aj ty cítiš podobne vo svojom vnútri, ak si túžiš oprať svoje rúcho, ak túžiš prísť na svadbu pripravený, stačí požiadať Krista o jeho krv, ktorá sa už vyliala raz a navždy. Stačí ti umyť si svoje rúcho v tejto krvi, stačí ti prikryť sa ňou a vzývať jej ochranu. Niet škvrny, niet hriechu, ktorý by táto krv nezahladila, nevybielila. Ak v to veríš, vyzývam ťa, aby si dnes povedal Kristovi: “Uzdrav ma, vybieľ ma.”
V mene Ježiša Krista ťa vyzývam: urob to.
Pretože ti nikto na svete nemôže sľúbiť, že sa dožiješ zajtrajška. Ježiš je tu so svojou krvou dnes. Prijmi od Neho svoje nové, vyprané rúcho a buď „in“.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
