Najprv chcem prečítať úryvok z Jeremiáša, ktorý budem rozoberať: „Takto hovorí Pán, ktorý to učiní. Pán, ktorý to utvorí, aby to pevne postavil. Hospodin je Jeho meno. Volaj ku mne a ohlásim sa ti a oznámim ti veľké veci a tajomstvá, ktoré nepoznáš. Lebo takto hovorí Pán, Boh Izraelov, o domoch tohto mesta ako i o domoch kráľov Júdových, ktoré sa boria na obranu proti valom a proti meču. …Hľa, obviažem jeho ranu a vyhojím a uzdravím ich a odhalím im hojnosť pokoja a pravdy. A navrátim zajatých Júdových i zajatých Izraelových a vybudujem ich tam ako prv. A očistím ich od každej ich neprávosti, ktorou hrešili proti mne a odpustím im všetky ich neprávosti, ktorými hrešili proti mne a ktorými zradne odpadúvali odo mňa. A mesto mi bude na meno radosti, na chválu a slávu všetkým národom zeme, ktoré počujú o všetkom tom dobrom, ktoré učiním s nimi a budú sa strachovať a triasť nad všetkým tým dobrým a nad všetkým tým pokojom, ktorý mu spôsobím.“ (Jer 33,2-9)
Boh je ten, ktorý má moc ťa pritiahnuť do svojho života. Boh je ten, ktorý má moc zahojiť ti rany a moc prizvať ťa bližšie, odpustiť ti a odhaliť hojnosť pokoja a pravdy. Hovorí, aby si k Nemu volal a On ti ohlási veľké veci a tajomstvá. Boh je ten, ktorý dokáže postaviť tak, že to už nikto nezrúca. Boh je ten, ktorý odpúšťa, ktorý ťa privedie k sebe, ktorý pozná všetko, čím si prešiel. A je schopný ťa z toho vyvádzať bez toho, aby sa na teba neskôr vykričal, aby ti všetko vyčítal a aby ťa zdeptal. On je ten, ktorý najskôr prichádza k tebe a obväzuje tvoju ranu, začína ju hojiť, začína ti odhaľovať pokoj, hojnosť, pravdu. Navráti ťa tam, kde si bol alebo kam máš prísť. Očistí ťa od každej neprávosti a všetky ti ich odpustí.
Zaujalo ma, čo tam Boh hovoril – pokánie. Hovorí o tom, že k pokániu ťa pozve On sám. K pokániu ťa pozve svojou zvláštnou Božou dobrotou. Preto pravdivé a pravé pokánie nemôže nastať zo strachu. Ľutuješ svoje hriechy, lebo máš strach, čo bude s tebou potom, alebo že pôjdeš do pekla. Alebo máš strach len zo svojich nepriateľov a ľutuješ preto, aby ti Boh pomohol. Tak tvoje obrátenie nie je úplné. Tvoje odpustenie nie je úplné. Boh ťa musí pretvárať.
Je isté, že Božia svätosť je vec, ktorá nás má privádzať k pokániu. Božia svätosť je ako zrkadlo. Ale ten najhlavnejší dôvod nášho pokánia je Božie láskavé a dobré srdce, Božia prekypujúca dobrota. Pretože, keď sa s ním stretneš, keď sa stretneš s týmto dobrom, s osobou Ježiša Krista, ktorý k tebe prichádza a ktorý hovorí, že „nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôt nevyhasí“ (Iz 42,3) ako s tým, ktorý ti obväzuje rany a ktorý ti hovorí: „Aj tak mám o teba záujem! Aj tak o teba stojím!“ vtedy sa láme tvoje srdce. Vtedy, keď ti je predstavený pred oči Ježiš Kristus ukrižovaný a Jeho zvláštna láska k tebe, vtedy sa láme tvoje srdce a vtedy môžeš činiť ozajstné pokánie. Pokánie, ktoré je hnané vďačnosťou, láskou, vzťahom, milosťou. A toto má na mysli Jeremiáš. Pokánie je cesta k uzdraveniu, k návratu na správny spôsob života a cesta do radosti. Skutočne radovať sa dokáže len skutočne slobodný človek. A skutočne slobodný človek je iba ten, ktorý prežil, že ho nič neťaží. Pretože mu Ježiš odpustil. Pretože zmazal dlžobný úpis. Ten, ktorý vie, že neťahá so sebou svoju minulosť, že ju má očistenú. To je cesta do radosti! Radosť v slobode v Duchu Božom. Keď chceš prežívať vo svojom živote radosť, zažiješ to iba cez pokánie. Aký je skutočný zmysel slova pokánie? V latinskom základe tohto slova sa nachádza aj slovíčko trest. Tak si to tak berieme, akože jasné, nejaký trest odpustený. Trošku právnicky. Ale úplný zmysel pokánia sa dá vyjadriť len niekoľkými slovami, nie naraz. Z tých niekoľkých slov, ktoré Hebreji používali, by sa dalo preložiť ako hľadať, priblížiť sa, uponížiť sa, prísť. Neskôr sa z „podhubia“ týchto slov začalo používať slovo šúp. Slovo, ktoré je z hebrejčiny a ktoré znamená ísť naspäť. Slovo, ktoré sa používa pre stratené ovečky a pre stratených synov, pre ľudí, ktorí zablúdili. Gréčtina sa snažila prebrať toto slovo a akosi ho preložiť, ale je zaujímavé, že používa striedavo dve slová a to podľa kontextu. Jedno nám veľmi známe, ktoré sa najviac približuje k tomu hebrejskému, a to je metanojen. Všetci to poznáme a máme to tak poslovenčené: metanoia – zmena zmýšľania, zmena vnútra. To je jedna časť pokánia. A to druhé je epistrefén, ktoré sa dá preložiť viacerými význammi, ale vo všetkých je zahrnutá aktivita a mohli by sme ho preložiť ako kráčať, ísť, navrátiť sa a pod.
Pokánie sú tieto dve veci spolu. Pokánie znamená metanoia a zároveň znamená aj kráčanie. Metanoia – zmena vnútra, zmena mysle. To je zvláštna vec, tú robí Boh. To si nemôžeš vyrobiť sám, ani v tomto až tak veľmi nemôžeš spolupracovať. Určite po tom znovuzrodení, alebo po prebudení môžeš čítať Bibliu a pozerať, ktoré veci sú správne. Ale ten prvý moment odštartuje Pán. Dnes tu jedna sestra, ktorá nevedela o čom budem hovoriť, vnímala slová ako Boh chce niekomu chce vymeniť celé vnútro, myseľ. To bolo presne o tomto, bolo to o metanoii, bolo to o zvláštnom zázraku, ktorý v tebe urobí Boh. A zrazu rozumieš, že veci, ktoré si robil a považoval si ich za dobré alebo také, že však sa nič nedeje, sú zlé. Zrazu si pochopil, že zmýšľaš ináč. Predtým sa ti to zdalo dobré a teraz vidíš, že je to zlé. Je jasné, že to musí ísť veľmi do hĺbky a niekedy sa nám stane, že keď k nám prichádza pokušenie, tak zrazu nám to tu troška preskočí a myslíme si: „Veď to nie je až také zlé. Prečo by to malo byť až také zlé?“ Vtedy sa nám to znova predstavuje ako dobrá vec, a preto za tým idem. Boh to postupne doťahuje. Ale prvotná dôležitá vec je, že ti zrazu zmení myseľ. Preto sa my tak často modlíme proti bariéram v mysli, proti pevnostiam v mysli, ktoré buduje knieža tohto sveta, aby zabránil ľuďom pochopiť evanjelium.
Takže metanoia – niečo vnútorné a z metanoie mysle vyrastá ľútosť.
Ľútosť znamená, že ťa niečo veľmi mrzí, že ti je to ľúto, že ťa to dojíma, že by si najradšej plakal od toho ako sa to stalo a čo sa udialo. Bez toho, aby si ľutoval sa nepriblížiš k Bohu. Nedostaneš sa ďalej, nedostaneš sa nikam. Ľútosť sa nedá z teba vybiť, nedá sa z teba vynútiť. Ľútosť je niečo, čo vznikne z obrátenej, obnovenej mysle. Uvedomíš si, ako si ničil vzťah s Bohom. Uvedomíš si, ako si ubližoval sebe, iným, ale hlavne Bohu. A je ti veľmi ľúto Boha. Je ti veľmi ľúto toho, čo si spôsobil a čo robíš. Pokiaľ sa tvoja ľútosť nedotýka priamo Boha, toho, že si ubližoval Jemu, tak je to ľútosť, ktorá ti nedovolí rásť ďalej. To druhé slovo znamená, že začneš podľa toho aj žiť, robiť, konať a kráčať. Prejaví sa to v tvojom živote. Obnova tvojej mysle, tvoja metanoia, sa prejaví v tvojom chodení, v tvojom kráčaní. V tom, že sa naozaj vrátiš naspäť. V tom, že zlé veci necháš zlými vecami a vykročíš po dobrých a to navždy. Prejavíš to vo svojom živote. Preto Jakub hovorí, že viera bez skutkov je mŕtva. To je Boží princíp. Keď je Boh v tebe, keď si uveril, keď ti odpustil hriechy, keď si sa kajal, tak sa v tebe niečo deje a Boh niečo spôsobuje. A keď nespôsobí, tak si niečo neurobil, niečo nebolo úplné. Pokánie je odmenené odpustením. Keď sa kajáš, Boh ti odpúšťa. V Sk 2 je to priamo napísané: „Kajajte sa a Boh vám odpustí hriechy.“
S pokáním súvisí pokora. Pokora je niečo krásne a veľké. Aj keď my sme si to prehodili na svetské merítka a hovoríme: „Pozor, aby sme náhodou neboli pyšní!“ Ja nehovorím o falošnej pokore. Hovorím o pravej pokore, ktorá môže byť aj so zdvihnutou bradou. Je to pokora toho, že nie ja, ale Boh robí veľké veci. Myslím, že sa nás to veľmi týka, lebo pokora obyčajne končí, keď sa nám darí. Keď niečo dosiahneme. Keď už vidíme za nami nejaké ovocie, nejaké výsledky. Veľmi ľahko sa to môže stať: „Bol som na kampani a mojimi rukami sa udialo toto, urobilo sa toto.“ A za chvíľu začneš hovoriť: „Urobil som to a bolo to na moje slovo, bolo to pre mňa.“ Boh veľmi varoval Izraelitov, keď im hovoril: „Prídete do zeme zasľúbenej a budete žať, čo ste nesiali. A budete mať hrnce, ktoré ste nerobili. Budete žiť tam, kde ste si to nezaslúžili. A budete žiť v domoch, ktoré ste vy nepostavili. Ale daj pozor, aby si vtedy tvoja myseľ nepovedala, že toto všetko som dosiahol svojimi rukami a svojou udatnosťou.“ To sa týka aj nás. Pokora je niečo, čo patrí k nášmu životu. Pokora je uznať, že som závislý od Boha, že Boh je väčší ako ja a že ma má rád. Má ma rád takého, aký som.
Poslednou vecou, ktorá s tým súvisí je poslušnosť. V Novom zákone je použitých niekoľko slov na poslušnosť. Zameriam sa na dva. Sú použité každé asi 20-krát. Jeden by sa dalo preložiť ako byť pod počúvaním, byť tým, ktorý počúva. To je byť poslušný. Som poslušný, a preto počúvam, aby som vedel, čo mám robiť. Lebo neposlušný človek nikoho nepočúva. Už ste zažili niekoho, kto by si nechcel dať v ničom poradiť a povedali by ste o ňom, že je poslušný? Neposlušný človek nepočúva a preto Písmo používa takýto výraz počúvať, počúvať hlas. A to druhé je veľmi zvláštne a dalo by sa preložiť ako byť pod poriadkom. Jedno je byť pod počúvaním, byť poslušný počúvaniu a to druhé je byť pod poriadkom, inými slovami to prekladáme disciplína. V svojom živote s Bohom musíš mať disciplínu, musíš byť poslušný. Disciplína, to je tá rutina, pravidelné počúvanie, poslúchanie, načúvanie, rast. Okrem tejto pravidelnej disciplíny, musíš aj počúvať. Lebo Boh niekedy chce, aby si urobil veci, ktoré nemáš zrovna v tej disciplíne a v tom svojom poriadku a v tých veciach. Tieto dve veci sú nutné, lebo bez disciplíny budeš ťažko budovať svoj život a ťažko budeš schopný robiť veci, ktoré od teba Boh štandardne chce. A bez počúvania sa staneš zákonníkom a nebudeš chcieť rozumieť Bohu.
Nakoniec také dva príklady a obidva vyrobil muž, ktorý sa volal Saul a bol pomazaný za kráľa. Saula pomazal Samuel a raz sa stalo, že Saul išiel do veľkej bitky a zhromaždil mnoho svojich súkmeňovcov. Všetci čakali niekoľko dní na Samuela, aby prišiel a vykonal obetu pred Pánom ako Boží muž na to určený. Ale ľudia začali reptať. Hovorili, že Samuel nechodí, ktovie, čo sa stane a či nás nenapadne nepriateľ a už nás to nebaví a niečo sa mu možno stalo a možno zahynul. A začali pomaličky odchádzať. Saul sa zľakol, zobral tú obetu a obetoval namiesto Samuela. A Samuel zanedlho prišiel. Saul hovoril: „Nechodil si, otče, tak som obetoval za teba.“ Samuel sa veľmi nahneval, pretože sa to nepáčilo Bohu nie preto, že by išlo o jeho majestát a povedal: „Že si toto urobil, tak Boh od teba odníme kráľovstvo, ktoré mohlo byť dlhé, veľké, krásne a neohrozené.“ A Saul sa len bránil: „Veď ja som to urobil len preto, lebo ľud odchádzal.“ A mňa tak napadlo, že Boh ti hovorí: „Máš byť poslušný, aj keď sa okolo teba deje čokoľvek.“ Lebo Saul mal byť poslušný, aj keby mu odišli všetci. Mal byť poslušný Bohu a nie ľuďom a ľudským veciam, ktoré sa vtedy diali.
A druhú vec vyrobil znova Saul. Bolo to vtedy, keď mu Boh povedal, že pôjde bojovať proti tomuto národu, vyhladí tento národ a všetok jeho dobytok a všetko zničí ako vec zasvätenú Pánovi. Zničíš to, aby to nikto nemohol používať. To bude to, čo od teba chcem. A Saul išiel, zvíťazila zabil väčšinu dobytka a väčšinu bojovníkov, ale ponechal kráľa a ponechal najlepšie kusy dobytka s tým, že ich obetuje Bohu. Nechcel ich pre seba, ani pre svoje brucho, ani pre svoje vojsko, ale pre Boha, aby tá obeta bola nádherná. A znova prišiel Samuel a povedal: „Toto je koniec tvojho kráľovstva. A Boh si už našiel iného, pretože ty si neposlúchol.“ Saul povedal: „Čo sa Bohu nepáči obeta, ktorú mu teraz prinášam a tie desiatky zvierat, ktoré zabíjame?“ Samuel povedal zvláštnu vec: „Poslúchať Boha je viac ako akákoľvek obeta, ktorú by si vo svojom živote chcel priniesť!“ A ja ťa pozývam k tejto poslušnosti. Poslúchať Boha je viac ako akákoľvek obeta, ktorú by si ty vymyslel a chcel priniesť, urobiť a zapáčiť sa Bohu. To čo Boh od teba chce je, aby si poslúchal. V Micheášovi je napísané: „Boh hovorí: ,To, čo od teba chcem, toho nie je veľa. Aby si zachovával právo, miloval milosrdenstvo a pokorne chodil za svojim Bohom.“ Inými slovami počúval a poslúchal ho. A niekedy sa ti stane, že máš poslúchnuť aj tých, ktorých Boh ustanovil nad tebou. Možno je to ešte ťažšie, ako počúvať Boha. Boh ťa volá k poslušnosti, ktorá je z Ducha. Poslušnosti, ktorá prináša radosť. A ja vám môžem povedať, že veľakrát som zažil to, že som poslúchol Boha. A možno aj v takých bizardných situáciách ako ísť sa za niekoho modliť počas modlitebného stretnutia. Alebo urobiť toto, alebo to, k čomu som sa niekoľko minút prehováral sám, aby som nestrápnil druhého alebo seba, alebo je to zbytočné atď. Keď som to urobil, tak ma naplnila zvláštna radosť.
„Pane Ježišu Kriste modlím sa, aby sme my, ako tvoj ľud, vedeli činiť pokánie. Aby sme vedeli otvoriť svoje mysle a svoje životy, aby si nám mohol zmeniť, obnoviť myseľ. Aby si nám mohol obnoviť vnútorného človeka. Veľmi ťa prosím, aby tu každý z nás mohol chcieť, mohol túžiť, mohol vidieť a mohol prežiť. Aby sme videli veci, ktoré sú zlé a aby sme ich považovali za zlé, odsúdili v mysli a aby sme sa z nich vedeli kajať, Pane. Aby sme sa z nich vedeli kajať a ľutovať ich pred tebou a prosiť o odpustenie. Veľmi sa modlím, aby sme vedeli aj kráčať. Aby sme sa vedeli vrátiť naspäť. Aby sme boli aktívni, aktívni v tomto pokání a kráčali k tebe a za tebou. Modlím sa, Pane, aby sme vedeli byť poslušní tebe. Aby sme ťa vedeli počuť a počúvať. Aby sme vedeli byť disciplinovaní ako dobrí vojaci, dobrí zápasníci, dobrí roľníci, ako tvoje dobré ovečky. Amen.“
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
