Mt 7,24: „A tak každý, kto počuje tieto moje slová, bude podobný rozvážnemu mužovi, ktorý postavil svoj dom na skale. Tu sa prihnal príval, prihnali sa vody, zdvihla sa víchrica, ale ten dom nepadol, lebo mal základy na skale, ale každý, kto počuje moje slová a neplní ich, bude podobný mužovi bláznivému, ktorý postavil svoj dom na piesku. Prišiel príval, prihnali sa vody, zdvihla sa víchrica, vrhli sa na ten dom a jeho pád bol veľký.“
Je zaujímavé pozrieť sa na to takto: Sú tu dvaja mužovia, ktorí navonok vyzerali veľmi podobne. Čo robili? Stavali. Jeden aj druhý sa namáhal. O jednom bolo povedané, že výsledok jeho života bol veľmi pozitívny, dobrý, o druhom bolo povedané, že výsledok jeho života bol absolútne skľučujúci, depresívny, nulový.
Poučenie: Je možné sa celý život namáhať a byť aktívny v duchovnom živote a nemať z toho nič. Je to nepríjemné. Totiž ten druhý človek, človek bláznivý, nebol nečinný. Nebol ´mimo´ v takom zmysle, že sa nestaral o duchovný život. Staval, staval dom, práve ako muž múdry. Zháňal materiál, vybral a zabezpečil si pozemok, kopal, postavil múry a strechu, vymaľoval ho, býval a náhle, keď prišli víchrice života, jeho dom bol zničený. Je veľmi nepríjemné, zažiť niečo takéto, pretože muž bláznivý nie je muž neaktívny. Muž bláznivý je takisto ten, ktorý sa namáha, je vo svojom živote na niečo zameraný.
Aký je rozdiel medzi týmito dvoma mužmi? Hĺbka základov, základ, na ktorom stavali. Materiál? Nie. Ježišovi pri tomto podobenstve záležalo na základe. Keď sa doň pozrieme, Ježiš popisuje ako jediný rozdiel základ, na ktorom stavali. Jeden bol na skale, jeden bol na piesku. Jeden slová Ježišove plnil, do hĺbky ich plnil, až tak, že išiel až na skalu, že išiel až na dno, ten druhý ich neplnil, len ich počúval. Viedol aktívny duchovný život, ale nie v skutočnosti, nestaval svoj dom na skale.
Je veľmi dôležité v tvojom živote, aby sa ti nestalo, že si sa pomýlil, preto musíš ísť až na hĺbku vo svojej vydanosti Bohu. Pretože aj tento muž poslúchol niečo vo svojom živote, aj on sa usiloval o niečo, aj on sa do toho vkladal, ale vkladal sa zle. Tvoja vydanosť musí ísť na hĺbku a ty potrebuješ dobrý základ.
Vydanosť to znamená spoznať, čo Boh uzná za vhodné, že máš robiť a aby si to urobil. To sú dve veci. Spoznať, čo Boh od teba chce a robiť to. Spoznať Božiu vôľu. Prečo? Ak totižto nepoznáš, kam máš v živote smerovať, aká je Božia vôľa pre tvoj život, výsledok je aký? Taký, že považuješ za Božiu vôľu všetko. A potom zaznievajú tie útrpné kresťanské reči: „Ách, Božia vôľa, áno vezmem svoj kríž, nech sa len deje čokoľvek v mojom živote.“ Pritom je z toho dotyčný pán, alebo pani frustrovaný/á, zničen/á, nešťastný/á, depresívny/a…., ale považuje to za Božiu vôľu. A toto nie je Božia vôľa, pretože Boh chce, aby si spoznal, čo v svojom živote robiť máš, čo pre teba má prichystané aby si to robil, čiže je veľmi dôležité, aby si vo svojom živote spoznal, čo je Božia vôľa pre tvoj život, aby si mohol nejakým spôsobom svoj život usmerniť.
Keď si uvedomíme, čo všetko je od kresťanov očakávané, aké nároky sú popísané pre kresťanský život, keď to len vymenujeme, je toho dosť, aby sme boli z toho zničení. Mal by si byť človekom modlitby, človekom, ktorý počúva Pána, človekom, ktorý má v sebe moc Ducha, ktorý vydáva svedectvo, ktorý zachováva jednotu v Cirkvi, ktorý je priamym človekom a neohrozeným… A to je dosť nato, aby nás to zavalilo. Ale toto všetko ti automaticky do tvojho života daruje vydanosť Pánovi. Stačí, aby sme prijali to jeho zvláštne povolanie, ktoré nám dal. On nám dal úžasnú možnosť odovzdať sa mu. Našim problémom je, že našu vydanosť nedotiahneme až do konca.
V Skutkoch od tretej až po piatu kapitolu, si môžeme všimnúť niekoľko takých bodov, čo všetko sa prejavovaloJn v živote prvotnej Cirkvi. Všetky tieto prejavy boli spôsobené vydanosťou týchto ľudí. V Sk 3,19 je napísané, že vydanosť Pánovi potrebujeme, aby nám boli zmazané naše hriechy.
V Sk 3,26 je napísané: „že Ježiš Kristus nám priniesol požehnanie.“ Dostane ho každý, kto je mu vydaný.
V Sk 3,22 sa píše, že máme Ježiša poslúchať vo všetkom, čo nám povie. A kto toho proroka neuposlúchne, bude vyhladený z Božieho ľudu. Vydanosť má byť poslušnosťou Ježišovi vo všetkom.
Sk 4,19-22 – učeníci vydávali o Ježišovi svedectvo a nedali sa zastrašiť ani snahou mocných zastaviť ich. A v tej chvíli im odpovedali: „Posúďte však, či máme viac počúvať Boha alebo ľudí?“ Túto odvahu im dala vydanosť.
Sk 4,23-31 popisujú modlitbu a moc Ducha. Učeníci boli prenasledovaní, ale zhromaždili sa do jednej veľkej miestnosti a začali sa spolu modliť a náhle sa prejavila moc Ducha. Zatriaslo sa tam miesto a oni boli naplnený obrovskou radosťou. To je tá zvláštna moc, ktorú mi nevieme my častokrát prijať, že to je ono, to je to čo ma napĺňa. My sa musíme len otvoriť Božiemu pôsobeniu a dovoliť, aby cez nás prenikalo, aby cez nás išlo. Tu na chválach sme sa za to veľmi modlili a ja si vždy uvedomujem, že to všetko môžeme mi zastaviť jediným momentom, keď sa tomu proste neotvoríme. Keď začneš považovať to, čo sa s tebou deje za nejaké vlastné vypätie alebo za manipuláciu, alebo za čokoľvek, len nie za Božie pôsobenie, pôsobenie Ducha Božieho.
Sk 4,32: všetci prichádzali k apoštolom, všetci, ktorí uverili boli jednej mysle a jedného Ducha a nikto nehovoril o niečom, čo mal, že je to jeho vlastné. Toto vypôsobilo jednotu Cirkvi, ktorá bola spôsobená vydanosťou jednotlivých ľudí Pánovi.
Sk 5,1-11 sa hovorí o tom ako Ananiáš a Zafira klamali učeníkom, keď kúpili nejaký majetok, priniesli a povedali, že všetko sme vám dali a pritom si tretinu nechali. Boh ich za to zabil. Apoštol Peter im povedal: „Prečo ste klamali Duchu Svätému, prečo ste oklamali nás? Ale to ste neklamali nám, ale Duchu.“ Vydanosť spôsobuje tvoju priamosť a my nemôžeme byť ľuďmi nepriamymi, alebo ľuďmi kompromisov či polovičatých rozhodnutí. Oni mali právo si nechať tú tretinu a povedať, že tretinu sme si nechali a dve tretiny dávame vám. Problém bol v tom, že chceli klamať, že urobili iné, než povedali.
V Sk 5,29-33 je takáto udalosť: Peter a apoštolovia odpovedali, že „Boha je treba viac poslúchať ako ľudí. Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo, toho Boh vyvýšil ako vodcu na Spasiteľa, aby priniesol Izraelu pokánie a odpustenie hriechov. My sme svedkami toho všetkého, s nami Duch Svätý, ktorého dal Boh tým, ktorý ho poslúchajú.“ Toto je neohrozenosť, ktorú v tebe vypôsobí Duch Svätý.
Toto je len niekoľko bodov, ktoré sa začnú v tebe uspôsobovať, keď sa vydáš Pánovi a On ťa neustále pozýva, on neustále hovorí: „ Len sa mi daj“. Znamená to radikalitu nášho rozhodnutia pre Pána, znamená to prijatie požehnania, lásky, objatia, dobroty, ktorú nám dáva. Znamená to prijať kríž. Ježiš zomrel namiesto nás na dreve kríža, aby sme mohli žiť. Stratil život, aby mi sme mali život. To je to pšeničné zrno. Keďže padlo do zeme, prinieslo mnohonásobnú úrodu a teraz žije v nás.
Ježiš Kristus hovoril, že na to, aby sme kráčali s ním, aby sme prežili tú úžasnú ľahkosť viery, potrebujeme prijať jeho jarmo. Ono to vyzerá paradoxne. My si to určite predstavíme tak, že keď chceme prijať ľahkosť v niečom, musíme sa niečoho zbaviť. Ale Ježiš hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí ste obťažení bremenami a namáhate sa a zoberte si moje jarmo a ja vám dám odpočinutie. Nájdete odpočinutie svojim dušiam. Vezmite na seba svoje jarmo a učte sa odo mňa, lebo ja som tichý a pokorný srdcom. Veď moje bremeno netlačí a jarmo neťaží.“ – Mt 11,27-30.
Čo znamená mať na sebe Ježišovo jarmo? Jarmo majú na sebe zvieratá, kravy, ktoré orú. A na to, aby orali správne a dobre, hospodár vždy zapriaha dva kusy dobytka. Starú kravu s mladou kravou, a to preto, že stará krava je už rozvážna a vie čo má robiť. Naučila sa ťahať ten pluh rovno. Môžeme mu hovoriť aj starý vôl. Je už vybláznený, je pokojný a vie kam kráča. A hospodár, keď chce orať, zapriahne vedľa neho malého býčka, lebo ten je ešte bláznivý. Ten sa trhá, chce chodiť všelijako.
Aký bude výsledok? Výsledok je ten, že medzi nimi je oje a na krku budú mať jarmo. Býk pôjde rovno a mladý býk popri ňom sa bude metať. Bude musieť ísť ale rovno, pretože na krku má jarmo. Ježiš konkrétne hovorí: „Priviaž sa ku mne, poď, uviaž sa do môjho jarma, lebo ja viem kam kráčam. Ja viem kam kráčam, ale ty nevieš.“ Okrem toho musíš o sebe prijať to, že si mladý, bláznivý a nevieš, kam v podstate životom ideš, potrebuješ prijať toto zvláštne jarmo.
Teraz sa budeme zaoberať tým, čo je to jarmo? Čo bolo Ježišovým jarmom? Prečo hovoril, zoberte si moje jarmo? Aké jarmo on ťahal? Viete o nejakom jarme, ktoré ťahal Ježiš? Náš kríž, naše hriechy, naša spása…. Položme otázku inak: Čo Ježiša viedlo celým životom? Otec. Plniť vôľu môjho Otca, tzn. poslušnosť Otcovi. Ježišovo jarmo je poslušnosť Otcovi. Inak povedané spoľahnutie sa na Otca. Ešte inak povedané: viera v Otca. Ježiš vlastne povedal: „Poďte ku mne a prijmite moju vieru v Otca, prijmite jarmo, ktorým ja som vedený a nájdete odpočinutie svojim dušiam.“
Ešte poznámka k ľuďom, ktorí mali prísť. „Vy, ktorí ste obťažení bremenami, ktorí ste strápení a ktorí sa namáhate, ja vám dám odpočinutie. Vy, ktorí sa v živote snažíte XY vecí v náboženstve dodržiavať, to všetko, čo farizeji v tej dobe vymysleli ako náboženské predpisy, a to ľudí zaťažovalo, ničilo. A Ježiš hovorí: „Poďte ku mne, nechajte tam to všetko a priviažte sa do môjho jarma, ktorým je viera v Otca a viera v Otca je ľahká.“
Je mimoriadne jednoduché spoľahnúť sa na Otca a celý život kráčať vierou. V tej chvíli, keď sa spoľahneme na Otca so všetkými svojimi záležitosťami života, nájdeme čo? Odpočinok, spočinutie. Toto je jedna z výrazných vecí, o ktorých svedčia ľudia, ktorí sa obrátili z náboženského života, čiže boli veriaci nejakým spôsobom, ale nepoznali Pána a keď ho spoznali, náhle začali hovoriť: „Tá zvláštna radosť, ten zvláštny pokoj, tá zvláštna ľahkosť, ktorá začína sprevádzať môj život.“
To je odpočinok viery, ktorý nám Ježiš daroval. To je to, čo každý z nás potrebuje prijať. To je to, čo potrebujeme začať uskutočňovať. Ako teraz vyzerá odpočinok viery? V Písme je spomínaný odpočinok viery? V Hebr 3 a Hebr 4
Musíme si dávať úžasný pozor, aby sme nezmeškali možnosť uveriť a začať kráčať v spoľahnutí sa vierou. To patrí tým, ktorí ešte neuverili Ježišovi Kristovi, ale patrí to aj tým z nás, ktorí sme veriaci, ale nevstúpili sme do odpočinku viery. Tzn., že sme veriaci, veríme v Pána Ježiša, veríme, že On nás zachráni, ale ešte stále “MY“ strašne ťažko pracujeme v našom živote, aby sme boli spasený. To je OMYL. Výsledkom bude, že budeš pre Boha stratený. S najväčšou pravdepodobnosťou, lebo ty sa nezachrániš. Strážme sa, aby neplatilo o tebe, že si nevstúpil do Božieho odpočinku. Božie odpočinutie znamená absolútne zrelaxovať, spoľahnúť sa na to, že Boh je vodca tvojho života a poslúchať ho, keď ti čokoľvek povie. Počúvať ho napriek tomu, že by to všetko vyzeralo blbo, alebo nesprávne, nemúdro, poslúchať ho detailne, pretože to spôsobí odpočinok tvojmu životu a úspech tvojho života.
Pokračujeme v liste Hebrejom: „Aj nám sa predsa dostalo zasľúbenia ako aj tým na púšti.“ Teraz budeme porovnávaní s ľuďmi, ktorí kráčali púšťou a padli na nej. Nakoniec boli Bohom zabití. „Ale zvesť, ktorú počuli, im neprospela, keď ju vierou neprijali.“ A tak aj komukoľvek z vás je ponúkaná zvesť o kríži; to, že ty výmenou za vieru v Ježiša Krista sa vzdáš svojho života. Vtedy budeš prijatý Bohom, tvoje hriechy sú odpustené, tvoj život môže nabrať úplne nový smer a môžeš prijať moc Ducha.
Ak ju nemáš, potrebuješ sa znovu rozhodnúť pre kríž Ježiša Krista a zomrieť sám sebe. Ak si prijal Pána Ježiša, ak chceš viac Ducha, vypýtaj si viac Ducha, ale vždy pamätaj nato, že táto zvesť o kríži ti nemusí prospieť, ak ju neprijmeš. Ak sa jej svojim vedomým rozhodnutím nepodriadiš.
„Lebo do odpočinutia vchádzame my, ktorí sme uverili.“ A len my, ktorí sme uverili, ako bolo povedané: „Prisahal som vo svojom hneve, do môjho odpočinutia nevojdú!“ To povedal Boh, aj keď jeho odpočinok trvá od chvíle, ako stvoril svet. O siedmom dni je predsa v Písme napísané: „I odpočinul si Boh od všetkého svojho diela.“ Tu však čítame, že: „do odpočinku nevojdú!“ Ak teda trvá možnosť, aby niektorí do odpočinutia vošli, a tí, ktorým bola najprv táto zvesť ohlásená, pre neposlušnosť nevošli, určuje Boh iné dnes. V Dávidových Žalmoch sa hovorí: „Ak dnes začujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdce. Lebo ak niekto vojde do Božieho odpočinutia, odpočinie si tak, ako Boh od svojho.“
To znamená STOP tvojej aktivite a snahe sa zachrániť. Ty sa potrebuješ vydať tejto poslušnosti a vedieť, že Boh je jediný, ktorý v tvojom živote vôbec niečo robí. „A tak sa usilujme, aby sme vošli do tohoto odpočinku a nikto pre neposlušnosť nepadol, ako tí na púšti.“ Teraz sa zamyslime nad tými, ktorí padli na púšti. Prečo padli? Kto študuje Písmo, bude to vedieť. Tri dôvody, prečo ich Boh zabil:
Keďže mu prestali veriť a byť mu vydaní, začali za prvé reptať, za druhé smilniť a za tretie klaňať sa iným Bohom. A toto je postupnosť krokov, ktorá prepadne každého človeka, ktorý nevstúpi do odpočinku viery, ktorý si nezoberie na seba Ježišovo jarmo. Začneš reptať a spochybňovať Boha za čokoľvek, čo sa v tvojom živote vyskytuje, začneš smilniť s inými Bohmi, tzn. aj uctievaš Ježiša, a aj vyhľadávaš iných bohov; to je jedno, ktorý to sú, či sú to bohovia liečitelia, bohovia mágovia, bohovia hviezdy, horoskopy, bohovia televízie, peňazí, sex, alkohol, dobrá rodina, alebo tvoje nové auto… Akýkoľvek boh je to – smilníš s ním a Boh sa za to hnevá. Alebo je to otvorene odpad od viery, ktorý ťa čaká, ak si sa nespoľahol a neprežívaš ľahkosť duše, odpočinok viery.
Toto je to, za čo ťa Boh zabije, t. z. odlúči ťa od seba a neprijme ťa. My by sme to videli radšej nie tak radikálne a rázne, ale Boh je veľmi priamy o týchto otázkach. A ešte jedna podmienka na to, aby sme mohli vstúpiť do odpočinku, ktorý nám ponúka Ježiš a prijali jeho jarmo. Spomínate si na to, čo tam hovorí Ježiš, že sa máme naučiť? „Prijmite odo mňa moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ Dva atribúty Ježišovho srdca, Ježišovho vnútra: tichosť a pokora. Schopnosť, skrze ktorú sa môže odovzdávať Otcovi.
Tichosť a pokora ti umožní byť poslušný Bohu. Nie tvoje nasadenie: „Ja to dodržím…!“ A za dve hodiny padneš. Toto nie je tichosť a pokora, to sú vlastné sily, to je stále to Adamovo rebelantské srdce, ktoré sa chce ´hecnúť´ pre dobré Božie veci a pre toto padneš. Týmto sa ti nepodarí vojsť do odpočinku viery. Tichosť a pokora sú dve veci, ktoré sa musíš učiť, aby si mohol byť vôbec poslušný Bohu. Z vlastného srdca nemôžeš byť poslušný Bohu. Potrebuješ vydanosť Pánovi.
Zaujímavá skutočnosť, keď si všimneme vydanosť a odovzdanosť učeníkov, ktorú mali, zvlášť potom, keď odišiel Pán. Zaujímavé, že nikdy mu neboli tak odovzdaní ako keď tu bol On. Neboli až taký nasadení pre Neho a takí radostní z Neho. Prečo? Keď odišiel, tak dostali Ducha. A Duch Boží a jeho prítomnosť v tvojom živote je jediná možnosť ako to uskutočniť a ako čerpať z prítomnosti Ježiša Krista.
Pretože učeníci sa učili zo života Ježišovho, on tu dnes nie je, dnes Ježiš Kristus tu nie je prítomný tak, ako tu bol, keď tu bol. V jeho prítomnosti sa stačilo dotknúť rúcha, stačilo zavolať: „Zmiluj sa nado mnou, uzdrav ma, uzdrav môjho sluhu!“ A On to urobil. Dnes to urobiť nemôže, pretože nemá telo, nemá ruky, nemá nohy, ale poslal Ducha. A On povedal, že je to presne ten istý Boh ako bol On a robí presne tie isté veci a väčšie. Obrátil niekedy Peter 3000 ľudí kým tu bol Ježiš? Peter nikdy neobrátil 3000 ľudí pred príchodom Ducha Svätého. Ale obrátil niekedy Ježiš 3000 ľudí? Nie! Ježiš fyzicky nikdy naraz neobrátil 3000 ľudí. Až skrze Ducha. A oni teda robili väčšie skutky ako Ježiš.
Pamätáte si, že Ježiša sa bolo treba dotknúť, aby bol niekto uzdravený? Petra sa nebolo treba dotknúť, stačil Petrov tieň. Pavla sa nebolo treba dotknúť, stačilo Pavlovo tričko. Neboli to väčšie skutky ako tie, čo robil Ježiš? Robili väčšie skutky. A my máme robiť väčšie skutky.
Haleluja. Toto všetko sa má diať skrze Ducha. A my jediné, čo teraz potrebujeme, je čerpať z prítomnosti Ducha. Ak nemáš Ducha, ak nežiješ v Jeho prítomnosti, ak nežiješ v Jeho vôli, nemôžeš rásť, nemôžeš mať Jeho moc! Nemôžeš konať to, čo konal On.
Teraz je pre nás podstatné, aby sme chvíľku ešte vzývali Pána a aby sme si slúžili modlitbou v ktorejkoľvek oblasti, v ktorej pociťujeme, že máme problémy.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
