Zamyslime sa spolu, čo je významovo jedna z najdôležitejších vecí u Vás doma. Väčšinou ženy kričia stôl. Skutočný, normálny, obyčajný kuchynský stôl. Kuchynský stôl je jadrom rodiny a ja teraz budem hovoriť o najdôležitejšom stole celého sveta. Viete, čo to je? Obetný stôl – oltár. Chcel by som hovoriť o Eucharistii (myslím, že pre našu denominačne spriatelenú myseľ budem môcť použiť viacej výrazov), o lámaní chleba, budem hovoriť o obeti chleba a krvi Ježiša Krista. Lámanie chleba, vzdávanie vďaky s Ježišom je naozaj ústredným bodom nášho duchovného života, ktorý ale potrebujeme dobre poznať. Ak nerozumieme duchovnému rozmeru lámania chleba, potom nám uniká jeho podstata, stáva sa pre nás pódiovou šou, mechanickým rituálom, ktorý je zanedbávaný a nie je potrebný. Eucharistia je neustálym zdrojom duchovného obohatenia. Ak nerozumieme, čo to znamená, budeme mať z jej slávenia len malý duchovný úžitok.
Sme v krajine, v ktorej žije najväčšie percento katolíkov, ktorí dobre poznajú svätú omšu. Ešte je tu niekoľko ortodoxných kostolov, evanjelických kostolov, kde sa činí lámanie chleba a niekoľko protestantských zborov, kde lámanie chleba nie je veľmi zdôrazňovanou súčasťou. Myslím si, že duchovný rozmer tejto sviatosti je naozaj podcenený a je pre nás veľmi potrebné, aby sme poznali jej plný duchovný význam. Eucharistický stôl je naozaj najdôležitejší stôl v našom živote, na ktorom je položený chlieb a víno. Slávime pri ňom zástupnú smrť Ježiša Krista za nás, ktorá v skutočnosti mala byť naša. My sme mali byť mŕtvy, istým spôsobom zlámaní a zničení. My však slávime, že Ježiš za nás zomrel a že bol víťazne vzkriesený. Ježiš nepovedal pri poslednej večeri „mali by ste to robiť“, poprípade „mohli by ste to robiť“. Slávenie lámania chleba je príkaz. Je veľmi jasne v Božom slove povedané: „Robte to“. To znamená, že sa nemôžeme rozhodnúť, či to robiť budeme alebo nie.
Chcem hovoriť o niekoľkých významoch eucharistie, čiže lámania chleba. Bola to spoločná udalosť, ktorú Ježiš prežil so svojimi najmilovanejšími učeníkmi, s ľuďmi, ktorí mu boli vydaní, ktorí ho nasledovali, ktorí sa rozhodli, že svoj život zveria iba Jemu. Vráťme sa do obdobia, keď v Izraeli slávili paschu. Čo to vlastne bolo. Bol to sviatok nekvasených chlebov, kedy izraeliti slávili noc, keď anjel smrti prešiel Egyptom, pozabíjal všetkých Božích nepriateľov a ušetril iba prvorodených z Egypta. Tí, ktorí si potreli veraje dverí krvou z baránka, nezomreli. Keď anjel smrti videl krv na dome, nevošiel tam. Keď my stojíme pred stolom s chlebom a vínom musíme si uvedomiť, že sme ušetrení pred smrťou. Sme tí, nad ktorými smrť nemá moc a to má obrovský duchovný dosah. Význam krvi je úžasne dôležitý aj keď krv vyzerá bezcenná. Hoci by nad tými dverami žiarili rubíny, ktoré sú tak červené ako krv a ktoré sú tak krásne, jeho by to vôbec nezaujímalo. Nie je možné vykúpiť sa žiadnou inou hodnotou okrem krvi. Zomreli by, hoci by tam bolo čosi tak vzácneho, ako je rubín. Toto je to, čo mali sláviť a síce, že ich nenavštívil anjel smrti. Znamená to, že boli oslobodení, že patria všemohúcemu Bohu, že sú zasvätení službe Bohu a že sú ilustráciou svetu, ako majú vykúpení ľudia vyzerať. To znamená, že my sme tiež ilustráciou vykúpeného človeka, na ktorom svet má vidieť, kto sme. Prečo nám Ježiš prikázal, aby sme to robil? Prečo to Jahve prikazoval izraelskému ľudu? Následkom hriechu máme zatemnenú pamäť a preto sa nám nedarí zapamätať si dôležité skutočnosti nášho života. Preto Boh prikázal sláviť paschu sedem dní. To nebolo jeden deň ani hodinu ako my (hodina je moc, nie?). Pán nám. dal príkaz o lámaní chleba, aby sme nezabudli na Jeho smrť. Takže chlieb a víno na oltári pripomínajú veľmi mocné skutočnosti. Keď vidíme chlieb a víno na oltári, potrebujeme si pripomenúť fakt o tom, že Ježiš Kristus žil ako historická postava. Viete, prečo to tak je? Pretože počas histórie cirkvi sa objavilo viacero teológov, vykladačov Božieho slova, ktorí tvrdili, že Ježiš nebol historická postava, že je to určitý mýtus, určité zhmotnenie našich predstáv.
Teraz jeden dôležitý moment. V časoch Ježiša Krista nastal jeden politicko-teologický problém. Existovali dve politické strany, ktoré mali náboženskú moc v rukách. Izraeliti v tých časoch slávili paschu v dvoch rozličných dňoch. Farizeji slávili paschu v jeden deň a saduceji, spomedzi ktorých boli vtedy veľkňazi, slávili paschu o deň neskôr. Farizeji, ktorí boli vo vláde, ale nemali plnú moc, ju slávili vo štvrtok. Takto je vysvetlený jeden dôležitý rozpor, ktorý kto hlbšie skúma písmo objaví, že Ježiš lámal chleba s učeníkmi vo štvrtok ,ale pascha bola slávená až na druhý deň. Ježiš teda zomrel v deň, keď vládnuca strana zabíjala baránka v Jeruzaleme. Kristus bol teda pravý veľkonočný baránok, hoci deň pred tým ju slávil On sám. 1Kor 5,7-8: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom, veď ste nenakvasení, lebo aj náš veľkonočný baránok Kristus bol za nás obetovaný. Takto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zlosti a nešľachetnosti, ale ako nenakvasení, v čistote a pravde.“ Skúsme sa zamyslieť nad jedným zvláštnym momentom. Ako sa asi cítil Ježiš, keď slávil veľkonočného baránka a vedel, že toto je Jeho vlastný kar. Predstav si byť na vlastnom kare. Čo prežíval vo svojom vnútri nevieme, vieme však, že v jednom dôležitom momente dal pasche nový význam. Pascha sa začala hneď po zotmení. Bola to dôležitá slávnosť, ktorú slávila celá rodina. Vtedy v Izraeli bolo ešte zvyčajné, že chlapci, mladí muži, si hľadali majstra svojho života a keď ho našli, tak trávili svoj čas iba s ním. Preto Ježiš oprávnene slávil paschu nie so svojou pokrvnou rodinou ale so svojimi učeníkmi. Zvyčajne bol predsedajúcim stola otec. Boli tam 4 poháre. Zdvihol prvý pohár – kalich posvätenia, modlil sa nad ním a potom sa z neho všetci napili. Tento kalich oddeľoval celú večeru od iných normálnych večerí. Štyri kalichy symbolizovali 4 prísľuby, Ex 6,6-7. Potom si všetci umyli ruky a podávali si uterák. Potom ochutnali horké byliny, ktoré im pripomínali otroctvo v Egypte, potom ochutnali slanú vodu (keď sa zamyslíte nad tým čo teraz čítam, tak to všetko budete nachádzať, ktorí ste katolíci alebo dôverne poznáte tieto jednotlivé symboly z katolíckeho kostola). Bol to symbol sĺz predkov, ktorí plakali v porobe. Potom priniesli upečeného baránka. Ale nejedli ho. Iba si pripomenuli, že jeho krv ich ochránila pred anjelom smrti. Priniesli baránka, pozerali sa na baránka a pritom si hovorili: „jeho krv nás ochránila pred smrťou, lebo sme sa ukryli na Boží príkaz.“ Čo si to vyžadovalo? Obrovskú vieru. Museli uveriť, že krv zabitého, obyčajného baránka ich ochráni pred smrťou. Oni videli, že zomierajú z ničoho nič. Len si to predstavte, toho anjela nebolo vidno. Bola to len duchovná skutočnosť, ktorá zrazu navštívila každý dom, v ktorom zomrel každý prvorodený potomok, dokonca aj prvorodený kus z dobytka. Pripomínali si túto krv a pripomenuli si nekvasený chlieb. Prečo? Nekvasený chlieb znamená, že nestihol vykysnúť. Čiže zobrali zarobené cesto, nevykysnuté a to znamená, že sa museli rýchlo ponáhľať preč od všetkého egyptského, to znamená rýchlo preč od všetkého zo sveta, od toho čo vás ohrozuje. Potom zase jedli byliny, nasledovala modlitba požehnania Bohu za vyslobodenie, ktoré prežili tú noc. Potom vypili druhý pohár – pohár vysvetlenia.
Veľmi dôležitý duchovný moment. Pohár vysvetlenia znamenal, že najmladší syn v rodine prišiel za otcom (oni to hrali ako scénku) a pýtal sa otca aj matky, prečo je táto nov zvláštna. Otec vysvetľoval celú históriu Izraela a to čo sa dialo po vyslobodení z Egypta. Potom zaspievali Ž 113 a Ž 114, ktoré o tom hovoria, znovu si umyli ruky a predsedajúci podal kúsok chleba najvzácnejšiemu hosťovi po jeho ľavici a potom ostatným. Toto bol kúsok chleba, ktorý Ježiš podal Judášovi. Zaujímavý moment. Potom zjedli pečeného baránka a na to vypili tretí pohár – Vďakyvzdanie s kúskom nekvaseného chleba. Otec sa poďakoval za jedlo, zaspieval Ž 115, Ž 116, Ž 117, Ž 118, vypili štvrtý pohár a celá rodina spievala tzv. Hallel, tzn. Ž 136, ktorý je plný oslavy Boha. Teraz prečítam prísľuby požehnania Ex 6: Preto povedz Izraelcom, Ja som Hospodin a vyvediem vás spod egyptských bremien, vyslobodím vás z otrockej služby, vykúpim vás vystretým ramenom a veľkými súdmi, prijmem vás za svoj ľud a budem vám Bohom a poznáte, že ja som váš Boh. Čo sa stalo keď spievali Hallel pri treťom pohári. Pán počas tejto večere urobil zvláštnu vec. V jednej chvíli dal pasche nový význam. Povedal, že to nie je na pamiatku vyvedenia otcov z Egypta, ako sa to robilo pri zdvihnutom chlebe a pohári, ale povedal, že toto je na pamiatku Jeho smrti, toho, že nás vykúpil spod otroctva. Inak úprimne povedané, počas každej veľkej noci im pripravil prekvapenie a nevedeli, čo teraz čakať. Pri prvej vyháňal ľudí z chrámu, pri druhej si teraz nespomínam (spomeniem si a nabudúce vám poviem) a pri tretej urobil toto. Tento moment, ktorí oni slávili bol po celé stáročia ukrytý na biblických stránkach, na stránkach starého zákona a proroctiev prorokov, ktorí predpovedali, že On príde. Tretí pohár bol teda pohár požehnania. Asi tu Ježiš zmenil význam paschy.
Ako to bolo? Ako som vám hovoril, podával sa aj s kúskom chleba a pri tom sa hovorilo: „Toto je chlieb utrpenia, ktorý vaši otcovia museli jesť keď vyšli z Egypta. Teraz si predstavte to obrovské prekvapenie, keď Ježiš zdvihol chlieb a pohár a povedal: toto je moje telo dané za vás. Toto je moja krv, krv novej zmluvy. Učeníci to počúvali (koľko mohli mať učeníci keď chodili s Ježišom 28-30-35-40-45) od svojho najmladšieho veku každý rok. Toto je chlieb utrpenia ktorý jedli vaši otcovia. Ježiš sa zdvihol a povedal „toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás, toto je moja krv“. Myslím, že boli absolútne ticho a určite nechápali čo sa tdeje. V skutočnosti vlastne povedal: „už nikdy si nie musíte pripomínať vyslobodenie otcov z Egypta, pretože ja idem na smrť ako pravá veľkonočná obeta. Odteraz chcem, aby ste si pripomínali omnoho väčšiu vec a to, že Ja som vydal svoje telo a svoju krv na vaše vykúpenie“. Teraz si predstavme mysle vzdelaných židov, ktorí poznali zákon. Za celé tie roky sa učili stáročné pravdy. Ježišov tieň sa črtá od začiatku Genesis. Všade vidno nejakú pripomienku. Predstavte si to ako pódium, na ktorom sa odohráva dej, kde hlavné postavy hrajú s jedným zvláštnym kolegom – tieňom. Celý dej sa odohráva v súčinnosti s tieňom, ktorý sa pohybuje, niečo ukazuje a oni celý čas hrajú takúto hru. Náhle v jednom momente sa tieň začne približovať, vystúpi spoza opony a stojí tam. Za celé stáročia padal na pódium sveta tieň Ježiša Krista. V tejto poslednej chvíli sa zhmotnil. Ježiš vstal a povedal, tu som, zajtra zomriem, naozaj fyzicky vylejem krv, ktorú ste si pripomínali stáročia. Lebo krv, ktorá bola doteraz obetovaná, krv býkov a obetných zvierat vás nemohla očistiť. Moja krv vás očistí. To je moja krv daná za hriech sveta. Proroci predpovedali, ako bude vyzerať Ježiš Kristus. Zároveň si všimnite postupnosť obetí. Keď bol obetovaný Izák, bol obetovaný jednotlivec za jednotlivca. Keď vychádzali izraeliti z Egypta, bolo im povedané, aby obetovali za hriechy celej rodiny. Stáročia neskôr každý rok veľkňaz obetoval baránka za hriechy národa a na čo čakal celý svet? Na baránka za hriechy celého sveta. Nie je to fantastické? Toto bol Boží obetný baránok. Aleluja! Ak nie sme ukrytý pod krvou Ježiša Krista, nebudeme zachránení. Ježiš nám dal veľmi presné inštrukcie o tom, ako malo slávenie Eucharistie vyzerať. Malo to byť pravidelné stretanie, oslava, jedenie chleba a pitie vína. Keď sme pri eucharistii, deje sa niekoľko vecí. Berieme chlieb, lámeme chlieb, žehnáme chlieb, identifikujeme sa s chlebom a prijímame ho rovnako ako aj víno. Toto je to pravé slávenie zástupnej smrti Ježiša Krista.
Pri narodení Ježiša Krista bolo svetlo. Keď sa narodil, o polnoci sa rozžiarili nebesia. Čo to znamená? Svetlo prišlo na zem. Keď zomrel, keď ho zavraždili ľudia, tak zavraždili toho kto povedal, „ja som svetlo sveta“ a naozaj nastala tma. Úplne reálne a skutočne historicky nastala 3-hodinová tma, ktorá hovorila konkrétne, že takto vyzerá tma, v ktorej sa ocitáte bezo mňa. Ježiš často hovoril o tme a opakoval, že „existuje vonkajšia tma, kde je škrípanie zubami, kde je utrpenie a bolesť“. Je to tma, v ktorej sa ocitne ten, ktorý odmieta Ježiša Krista. Tma zároveň symbolizovala to, čo zažil Ježiš Kristus. Úplné oddelenie od Boha, úplné zúfalstvo, úplnú stratu.
Učeníci aj naďalej zachovávali stretanie okolo stola pri lámaní chleba. Bolo to pre nich veľmi dôležité. Pri tomto symbolickom stretnutí zažívali presne to, čo s ním zažili za tri roky, čo videli, keď zomieral, čo videli, keď vstal zmŕtvych.
Teraz vysvetlím 5 bodov, ktoré sprevádzajú toto lámanie chleba, ktorým potrebujeme dobre porozumieť. 1Kor 11,23-24 je jediné miesto v Novom zákone, kde je vysvetlený význam lámania chleba. Pavol pri poslednej večeri nebol, ale jediný podáva výklad poslednej večere. Pavol píše, že to prijal od Neho. „Toto som prijal. Pán, keď bol zradený vzal chlieb a keď dobrorečil lámal ho a riekol. Vezmite, jedzte. Toto je telo moje, ktoré sa za vás vydáva. To čiňte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal aj kalich a riekol. Tento kalich je nová zmluva mojej krvi, to čiňte kedykoľvek budete piť na moju pamiatku. Lebo kedykoľvek by ste jedli tento chlieb a pili z tohto kalicha, zvestujete smrť Pánovu, pokiaľ nepríde.“ Toto je dôležitá poznámka. „Pokiaľ nepríde“. Ak ktokoľvek by nehodne jedol chlieb alebo pil z kalicha Pánovho, previní sa proti telu a krvi Pánovej. Skúmaj sa teda človeče a tak jedz z chleba a pi z kalicha. Lebo kto nehodne je a pije, je a pije si odsúdenie, lebo nerozoznáva telo Pánovo.“ Je niekoľko miest v skutkoch apoštolov, kde je napísané, že apoštolovia slávili toto lámanie chleba.
Biblických významov lámania chleba je päť:
1. Má sa ho účastniť celá komunita ľudí, ktorí Ho vyznávajú (Ježišovi najvernejší). Tak, ako to robili učeníci s ním, učeníci bez neho , učeníci dávno po učeníkoch.
2. Zdôrazňuje sa tu pamätanie na obetnú a zástupnú smrť Pána a stretnutie s jeho telom a Jeho krvou. On povedal, nie že toto by bolo ako, ale že toto je moje telo a moja krv.
3. Je tu veľmi konkrétne zdôraznený koncept zmluvy. Zmluva je dohoda o niečom, ktorá musí byť plnená.
4. Je to akt oslavy, radosti a vďakyvzdania.
5. Je to akt zaviazania sa, že budeme prezentovať Pána vo svete, ktorý ho odmieta. My sme tí, ktorí ho reprezentujú. Čo je to komunita, ktorá sa s ním má stretať? Pravá komunita, to je živý vzťah s Bohom a s ostatnými kresťanmi. Keď sa pozeráme na chlieb a víno vidíme kríž. Jediná skutočnosť ako mať vzťahy s druhými je mať vzťahy, kedy sme ochotní trpieť. Ja osobne žijem v komunite a poviem, vám, že z tohto pohľadu kresťanského života je to nepríjemné. Chcel by som žiť sám. Z druhého pohľadu kresťanského života je to niečo nekonečne cenné, vzácne, jedinečné, čo nemá nikto. Ak to nemáme, tak sa nenaučíme otvoriť sa moci kríža, ktorý nám umožní trpieť a stále byť víťazný. Ktorý nám umožní ukázať, že sme schopní odstrániť rozdelenie a nenávisť. Pravá komunita je komunita kríža. Kresťanský masochizmus? Nie. Veci, ktoré nám nikto nikdy nedá, je možné zažiť len tam, kde je kríž, kde je nepríjemné utrpenie, kde je lámanie sa, lebo vtedy budeme ako Ježiš.
Posledný fakt: večera Pána je len dočasný akt. Je to len dočasné slávenie, pretože to robíme dovtedy, kým príde. V tom katolíckom slávení liturgie eucharistie je jedno zvolanie: „tvoju smrť zvestujeme, kým neprídeš v sláve“. Raz ma prenikla táto veta a ja som si uvedomil, dokedy neuvidím Pána prichádzať na oblakoch so slávou, dovtedy mám stále hovoriť , že zomrel za hriešnikov. Preto musíme myslieť pred Jeho stolom na Jeho druhý príchod. Je to ako záruka, že znovu príde, že nastolí nový poriadok spravodlivosti. Keď teda stojíš pred oltárom musíš myslieť na tú nádhernú skutočnosť, že Ježiš znovu príde. Aleluja! Že my sme Jeho ľud dopredu poslaní, jeho znamením, proroci. Proroci svetu, ako to raz bude vyzerať. To je zmyslom kresťanskej komunity a nádherného kresťanského života, že my žijeme čisto, lebo prorokujeme, že taký bude nový svet, ktorý príde. My žijeme bez klamstiev, podvodov, krívd, lebo taký je svet, ktorý príde. My sme tí, ktorí zosobňujú Božie hodnoty svojím vlastným životom, ktorí ukazujú , že je to tak, že je to možne, že je to skutočnosť a že takéto žitie má moc. Čo dnes vyznáva svet a kto mu vládne? Satan a jeho služobníci: korupcia, zloba, násilie, sebapresadzovanie, karierizmus, pornografia … to všetko sú atribúty sveta. Máš moc zmŕtvychvstalého Krista, lebo On je prvotinou stvorenie, on už je tam. My sme nové stvorenie na zemi. My sme tí, ktorí to reprezentujú. Aleluja!
Pred nejakým časom sme začali vysielať v rádiu s Riškom, čo vzbudilo ohlas poslucháčov a do štúdia začali prichádzať mnohé listy ako zvyčajne do rádia chodia, kde nám ďakovali ľudia z rôznych denominácií. Zvlášť jedna pani vyznala, že je protestantka ale že toto, čo ten katolík hovorí sa jej páči. Bol som z toho veľmi povzbudený. A rozprávali sme ďalej a úplne prirodzeným spôsobom sme prišli k otázke života cirkvi. Viete čo mi od tej istej pani prišlo? Strašne mi vynadala. Že zachádzam od evanjelia, že Pán bude odo mňa pýtať duše podvedených ľudí (tým vysielaním), ktorým sa mám ospravedlniť a urobiť pokánie z toho pred všetkými, atď. Nedávno mi napísala a znovu ma strašne zvozila, že som menoval charizmu, ktorá nie je v písme napísaná. Uvedomil som si, že toto sú hriechy kazateľov, predstavených cirkvi, ktorí túto tetu naučili len jednej koľajnici, ktorá vedie jediným správnym smerom. Ona sa potom cítila našim vysielaním ohrozená, pretože sa to vymykalo jej pochopeniu vecí. Ja milujem cirkev Ježiša Krista. Nepovedal som denomináciu, lebo on ju nemá. Rozdelená cirkev tu bola od čias apoštolov, to všetci vieme, kto dobre čítame Písmo. Ja ju ale milujem, lebo nám ju Pán daroval. Je pre nás úžasne dôležité, aby sme boli schopní čerpať z pokladu života viery, ktorý je ukrytý v Božom slove, ale ktorý je naživo žitý v histórii všetkých tých, ktorí Božie slovo zhmotňovali. Ja nepoužijem to nebezpečné slovo tradícia , lebo toho sa bojíme. Hovorím o živom tele Kristovom, ktoré zhmotnilo pravdy Božieho slova a ktorého my sme súčasťou. Telo, ktoré nemá 2 roky, ani 25 ani 175 ale 2000. A za celý ten čas sa nám podarilo dostatočne dobre sa rozhádať na to, aby sme sa nedokázali spolu ani modliť. Myslím si, že dnes je čas, konkrétne v týchto rokoch, že Duch Svätý dosahuje vo svojej nešťastnej neveste, že jej mení myslenie, nie teológiu. Duch Svätý ale mení myslenie kresťanov, ktoré jeho vlastní služobníci tu na zemi poškodili.
Ešte mám v sebe jedno také slovo: dedičstvo predkov zachovaj nám Pane. To, čo sme zdedili je strašné. V tom nenávistnom kázaní jeden proti druhému nie sme schopní počuť sa navzájom v tých najjednoduchších pravdách života. Nedávno som zachytil, ako jednu z mojich prednášok, citoval jeden vyššie postavený hierarchický predstaviteľ. On citoval mňa, ale ja som doslova citoval jedného muža, ktorý bol zavretý v Číne, niekedy v 30. rokoch a ktorý mal často medzi ľuďmi nálepku sektár. Uvedomil som si, že kázania tohto muža si Boh použil na záchranu mnohých stratených ľudí. Aj keď sa ho snažili umlčať, po 70. rokoch sa stalo, že jeho slová boli kázané veľkému publiku ľudí, ktorí ho nikdy nemali počuť, lebo neboli z tej správnej denominácie, aby ho mohli počuť. Čo všetko musí dosiahnuť Boh medzi nami, aby sa vyhol tým našim zakamuflovaným klapkám na očiach, aby mohol doručiť semienka a zrná Božej pravdy tým pravým ušiam. Trvalo to 70 rokov a ja som bol úžasne hrdý, že som sa mohol stať nástrojom Božieho slova tým správnym ľuďom. Veľmi túžim, aby sme si my kresťania boli blízki, aby sa naozaj mohli stratiť bariéry medzi nami a bariéry toho, do akej cirkvi patríme. Aby sme si boli navzájom tými, ktorí získavame pohanov pre cirkev Ježiša Krista a dokážeme si to vyriešiť aj v tej našej ťažkej denominačnej otázke. Ja by som vás chcel vyzvať, aby sme sa teraz modlili za to, aby sme poznali, čo to znamená lámanie chleba a pitie vína. Aby sme sa zároveň modlili za to, aby nás to naozaj mohlo spojiť. Aby nebolo rozdelenie medzi nami, ale naopak, aby sme zažili moc vzkriesenia, ktorá nám je tu daná a ukrytá. Ja by som veľmi túžil, aby katolícke obrady, ktoré sú skutočne plné Božej moci a symbolov, ktoré hovoria o Ňom jedinom Spasiteľovi prestali byť strašiakom pre všetkých tých, ktorí sú z iných cirkví a často sú označované za okultizmus. Zároveň by som chcel, aby katolícki kresťania dobre pochopili, že to nie je šou, divadlo, mechanizmus, ktorému vôbec nerozumieme, ale že je to niečo veľmi dôležité, čo nás naozaj napĺňa mocou Božou. Modlime sa, aby sme boli požehnaní, aby sme tomu porozumeli, aby sme naozaj žili z lámania chleba ako apoštolovia.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
