Všetky tieto veci veľmi úzko súvisia s osobou Ducha Svätého a jeho posvätiteľskou činnosťou. Ak tvrdíme, že tieto veci sa už v Cirkvi nedejú tak výrazným spôsobom, obmedzujeme úlohu a pôsobenie Ducha Svätého v súčasnej Cirkvi, pretože takto popierame mimosviatostné „vylievanie“ milosti. O osobe Ducha Svätého sme na našom spoločenstve nedávno hovorili, tak môžeme prejsť rovno k téme.
Tam, kde je Duch Svätý prítomný, tam sa dejú veľké veci, pretože tam, kde je prítomný Boh sa vždy dejú veľké veci. Teraz mám však na mysli takú zvláštnu prítomnosť (lebo Boh je prítomný všade).
Takáto prítomnosť prichádza vo sviatostiach a potom na miestach, kde je chválený, vyvyšovaný a oslavovaný Ježiš Kristus a tam, kde je vzývaný Duch Svätý.
Ako je každá osoba charakteristická svojou prítomnosťou, tak i osoba Ducha Svätého. Keď niekoho poznáš, tak vieš ako sa asi prejaví. Vieš, že keď príde tvoja priateľka, tak bude všade dookola vôňa jej voňavky, keď príde tvoj priateľ, tak bude veselo, lebo je veľmi vtipný, keď príde niekto z koho máš strach, tak jeho prítomnosť v tebe vyvolá nepríjemný pocit, keď príde niekto milovaný, tak budeš rozradostený……Podobné je to i s prítomnosťou Ducha Svätého. Ak ho poznáš, tak vieš ako sa bude prejavovať Jeho prítomnosť.
Na takých miestach a spoločenstvách, kde je Ježiš oslavovaný sa prítomnosť Ducha často prejavuje:
Hlbokým pokojom: zrazu ťa zaplaví nadprirodzený pokoj, prestaneš mať strach, možno zmiznú tvoje depresie, tvoj doterajší nepokoj i strach odovzdať sa viac Bohu.
Modlitebným prebudením: lebo to Duch prichádza na pomoc našej modlitbe (Rim 8,26). A to v osobnej modlitbe ale i modlitbe spoločenstva. Všetci sme už asi zažili na spoločenstve ťažkopádnu modlitbu, kedy nám to nijako nešlo a zrazu sa to zmenilo a mohli sme všetci radostne chváliť Ježiša. To bol moment, kedy prišla prítomnosť Ducha Svätého.
Slzami: zrazu pocítiš silnú túžbu plakať. Môžeš to slobodne urobiť, bez toho aby si sa bál, čo si o tebe pomyslia ostatní, pretože to ti Boh dal milosť (dar) sĺz. Okrem toho nikto nevie o aké slzy sa jedná, či o slzy pokánia a ľútosti nad hriechmi, alebo slzy dojatia nad Božou dobrotou a láskou. Pozor aby nešlo o slzy sebaľútosti, pretože to nie je prejav prítomnosti Božej, ale tvojho citu a sebectva.
Chvením a trasením: niekedy úplne jemným a ledva badateľným a niekedy dosť silným
Prežívaním tepla: niekedy veľmi intenzívnym, niekedy veľmi jemným, niekedy po celom tele a niekedy iba lokálne.
Uzdravením alebo polepšením stavu: často náhlym, často postupným….
Občerstvením a posilnením: počul som už desiatky svedectiev o tom, ako prišli kresťania unavení na modlitbu a po modlitbe z nich únava opadla bez toho že by sa za to modlili. I ja mám takúto skúsenosť.
Radosťou vyjadrujúcou sa až pohybom tela, dvíhaním rúk k Pánovi, tancovaním…
Istou „sladkou“ slabosťou a úľavou, niekedy končiacou až „spočinutím v Duchu“- padnutím pod láskavou Božou mocou.
Pôsobenie Ducha Svätého je však oveľa všestrannejšie a nedá sa vyjadriť na pár riadkoch. Medzi najdôležitejšie patrí usvedčenie z hriechov a následné pokánie. Veľakrát sa stalo, že na modlitebnom stretnutí zistí človek svoju hriešnosť a jasne a konkrétne vidí svoje hriechy hoci dovtedy nechcel o tom ani počuť. A sám by na to ani neprišiel, a keby mu to niekto hovoril, tak ho vysmeje. Ale tam, kde je prítomnosť Božia je zrazu zasiahnutý a činí pokánie. Alebo niekto má dlhé roky problémy s tým istým hriechom a keď sa vráti zo spoločenstva zistí, že je to preč a je z toho oslobodený.
Tieto prejavy nie sú nikdy znakom výnimočnosti a tobôž nie svätosti. Práve naopak, často sa prihodia veľkým hriešnikom. Ani sa nemôžu stať stredobodom pozornosti, tobôž hlavným motívom chvály. Prichádzajú totiž úplne mimovoľne, ako sprievodný znak prítomnosti Ducha Svätého a On ich dáva ako sám chce. Takže ak sa vyskytujú na spoločenstve (predovšetkým počas chvál), tak je to vynikajúce, ďakujme za to, prijímajme to s radosťou, ale nerobme z toho stredobod pozornosti a cieľ nášho záujmu, pretože tým je iba a iba Pán Ježiš.
Najväčším rozlišovacím znakom je pri týchto prejavoch to, či ich môžeš ovládať, a kedykoľvek zastaviť. Duch Svätý je totiž veľmi jemný a nenásilný. A tieto prejavy sú vždy podriadené ľudskej vôli. Ak to tak nie je, tak sa nejedná o prácu Ducha Svätého, ale o nejakú hystériu alebo tranz. Preto každý takýto prejav podlieha rozlišovaniu zo strany predstavených a vedúcich.
CHARIZMY
Charizmy sú milosti Ducha Svätého, ktoré On rozdáva ako sám chce. Je to dar a dar si nemôžeš zaslúžiť. Doslovný preklad slova charizma je „dar milosti“. Sväté Písmo však používa viac synoným tohoto slova: pneumatiká, fanerosis, energemata, domata….
Niektoré dokumenty Magistéria, ktoré hovoria o charizmách: Mystici corporis Christi, II. vat. koncil – Lumen Gentium, Gaudium et Spes……, Christifideles Laici, Dominum et Vivificantem…Katechizmus Katolíckej Cirkvi…
Cirkev znova viac presadzuje biblické chápanie chariziem ako dôležitú a každodennú súčasť kresťanského života, a aj preto chceme o nich hovoriť. Vyskytujú sa aj malých spoločenstvách a potrebujeme vedieť ako ich správne používať.
Písmo i Magistérium potvrdzujú, že každý má nejakú charizmu od Pána, či už mimoriadnu alebo jednoduchú.
Charizmy vôbec nie sú znakom vyvolenia alebo svätosti a pri Pánovom poslednom hodnotení vôbec pred Ním nezavážia (Mt 7,22). Pán ich rozdáva predovšetkým pre dobro iných a nie pre dobro držiteľa. Slúžia ako znamenia Božieho pôsobenia a predovšetkým na budovanie (spoločné dobro) Cirkvi. Spomeniem aspoň niektoré:
Dar jazykov je dar modlitby, ktorý prekračuje schopnosti ľudského jazyka a dopĺňa to, na čo už nestačia slová. Ide o ľudsky nezrozumiteľný jazyk. Ak však v ňom odzneje nejaké posolstvo alebo proroctvo pre prítomných, je potrebné ho vykladať. Je dobré, keď sa spoločenstvo modlí za to aby niekto z nich dostal dar výkladu. Chcem len upozorniť, že sa v žiadnom prípade nejedná o modlitbu vo vytržení, ako to nesprávne niektorí prekladajú. Pri modlitbe v jazykoch je modliaci sa pri plnom vnímaní. Ak to tak nie je, je to náznak že niečo nie je v poriadku.
Proroctvo je posolstvo od Boha, ale menšej vážnosti ako Písmo. Vôbec nemusí ísť o ohlasovanie budúcnosti, ale vždy to je niečo čo chce povedať Pán v súčasnej situácii. V biblickom význame prorok znamená hovorca Pánov a nie iba ten, kto predpovedá. Vyhlasovať proroctvá má v spoločenstve vedúci, alebo ten o kom sa vie, že má tento dar. Na verejnom spoločenstve by nemal nikto vyhlasovať proroctvo alebo nejaký konkrétny dar poznania bez predchádzajúcej konzultácie s vedúcimi. Pravidlá na rozlišovanie proroctiev sú predovšetkým: nesmie to byť proti Sv. Písmu, proti učeniu Cirkvi, a život toho, kto prorokuje.
Dar poznania je vnútorné pochopenie určitej situácie, určitého životného rozpoloženia alebo stavu o niekom. Boh dáva tento dar na to, aby dotyčnému pomohol. Rozlišovanie je podobné ako pri proroctve, ale keďže poznanie je oveľa konkrétnejšie tak sa vyžaduje aj potvrdenie od toho, komu bolo poznanie určené.
Dar rozlišovania je jeden z najdôležitejších darov, pretože nás chráni pred tým aby sme boli oklamaní, či už vlastnou psychikou, predstavivosťou, alebo nejakým zlým duchom. Veľký dar rozlišovania majú predovšetkým pastieri Cirkvi, ale časť rozlišovania leží aj na vedúcich spoločenstiev a až potom na jednotlivcoch, o ktorých sa vie, že majú tento dar.
Ďalšie z darov, ktoré sa vyskytujú v Cirkvi: múdrosti, uzdravovania, viery, činenia zázrakov, napomínania, služby, evanjelizovania, celibátu, pohostinnosti….
Pavol hovorí o tom, aby sme prijímali charizmy s vďačnosťou, a dáva jedinú podmienku: nech sa deje všetko slušne a po poriadku. Tak prijímajme charizmy a používajme ich v spoločenstve slušne a po poriadku. Vytvorme miesto na spontánnu modlitbu i na modlitbu v jazykoch.
Aj prežívanie prítomnosti Ducha Svätého, aj charizmy patria medzi dôležité veci duchovného života, ale nie sú najdôležitejšie a najpodstatnejšie. Potrebujeme o nich hovoriť, aby sme dostali slobodu ich prežívať a prijímať ich a prehlbovať svoj duchovný život, aby aj na našom spoločenstve vládla sloboda v týchto veciach (pretože neinformovanosť prináša strach), ale to najdôležitejšie v našom živote je mať osobný vzťah s Ježišom a prinášať ovocie tohoto vzťahu. A tým je zmena života, zmýšľania a činov, opustenie hriechov a pripodobnenia sa Ježišovi Kristovi. Ak nemáš toto, môžeš stokrát zažívať prítomnosť Ducha Božieho, mať veľa chariziem, aj tak ti to k ničomu nebude.
To čo je ovocie Ducha môžeš ľahko zistiť z 1Kor 13; Gal 5,22;…….
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
