Pane, dnes chceme hovoriť o dare reči, ktorý si nám dal. Prosím ťa, aby si hovoril do našich sŕdc, aby sme mohli vidieť, aký krásny dar sa skrýva v reči a akú veľkú silu má slovo. Prosím ťa, aby si nás učil tento dar správne používať. Amen.
C.S. Lewis napísal v jednom zo svojich diel vetu, ktorá sa veľmi hodí do tejto prednášky. Napísal: „Človekom sa stávame skrze počúvanie.“ Keď sa narodíme, nevieme o sebe vôbec nič a je k nám a „do nás“ hovorené. Počúvaním sa dozvedáme o sebe, o svete, o ľuďoch, o Bohu – a tým sa vlastne stávame človekom; je nám hovorené „kým sme“. Tu sa nám určite objaví spojenie so sebaprijatím. Keď počujeme „kto sme“ a keď sme prijímaní, môžeme sa naozaj stávať ozajstným človekom, takým, akého nás Boh stvoril. Keď je nám však hovorené niečo, čo nie je pravda – tak potom sami neprijímame seba, lebo nevieme, kto sme, pretože nám bola povedaná nepravda, a my si myslíme, že sme takí. Ľuďmi sa teda stávame skrze to, čo je nám povedané.
Reč má veľký význam. Bez reči a možnosti hovoriť by sme neboli ľuďmi. Boh nás totiž nestvoril preto, aby sme žili sami pre seba, ale stvoril nás pre vzťahy. Som stvorený pre vzťah s Bohom, k sebe a ku vzťahu s druhými ľuďmi. Keď Boh stvoril človeka, je o tom napísané v knihe Genezis, hovorí kto je a čo môže. Hovorí: „Milujte sa a množte sa, naplňte zem…, z tohto ovocia môžete jesť a z tohto nie“. Boh hovorí Adamovi a Eve, kto sú. Potom prichádza diabol a vsúva do ich života lož – skrze reč.
Raz som čítal pohľad jedného psychológa na knihu Robinson Crusoe, určite ju všetci poznáte, že dej tejto knižky by sa v skutočnosti nikdy nemohol odohrať, pretože Robinson bol na ostrove veľa rokov sám, asi osem, a až potom sa tam objavil Piatok. Boli tam teda dvaja a po dlhšej dobe boli zachránení. Ten psychológ napísal, že keby bol niekto sám na pustom ostrove osem rokov, bez možnosti hovoriť, bez možnosti vzťahu s druhými ľuďmi, tak by úplne zdegeneroval, stalo by sa z neho zviera na dvoch nohách.
Hovorenie nás oddeľuje od ostatného stvorenstva. Keď sa pozrieme na začiatok stvorenia, Boh je ten, ktorý tvorí svojim Slovom. Boh povie a stane sa. Hovorí „učiňme“ a ono sa stane. V Jn 1 sa píše: „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha, to Slovo bolo Boh. Všetko povstalo skrze Neho a bez Neho nepovstalo nič, čo je. V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ Skrze Slovo bolo stvorené úplne všetko.
Iz 55,10-11: „Ak sa spustí dážď a padá voda z neba, nevracia sa späť, ale zavlažuje zem a činí ju plodnou a úrodnou a vydáva semeno tomu kto rozsieva a chlieb tomu, kto je. Tak tomu bude s mojim Slovom, ktoré vychádza z mojich úst, nevráti sa naprázdno, ale vykoná, čo chcem, vykoná úspešne to, k čomu som ho poslal.“ V Božom slove je ukrytá stvoriteľská moc. Slovo Božie tvorí. My vieme, že sme boli stvorení k Božiemu obrazu a jedna vec, ktorou odrážame Boží obraz je tá, že naše slová môžu byť tvorivé a prinášať život, ale môžu byť aj „antitvorivé“ – môžu ničiť a prinášať smrť. Prís 18,21: „V moci jazyka je život i smrť“. Tým, čo hovoríme, môžeme budovať a ničiť, alebo tvoriť a prinášať život.
Jak 1,26: „Ak sa niekto domnieva, že je zbožný a pritom nedrží na uzde svoj jazyk, klame potom sám seba, jeho zbožnosť je márna.“ Nemôžeme byť zbožní, ak neovládame svoj jazyk , ak nie je zbožný náš jazyk a neprodukuje tvorivé slová, slová, ktoré budujú a utešujú. Prís 12,18: „Niekto tára, akoby bodal mečom, ale jazyk múdrych hojí.“ Jazykom môžeme zraňovať a tieto zranenia môžu byť silnejšie ako fyzické zranenia. „Jazyk múdrych hojí“ – náš jazyk môže uzdraviť mnoho zranení. Dar reči sme dostali od Pána a dostali sme ho v prvom rade preto, aby sme oslavovali a chválili Boha. Dostali sme aj na to, aby sme boli schopní zdieľať to, kým sme, a aby sme mohli realizovať naše vzťahy s inými ľuďmi. A tretia vec: dar reči sme dostali na to, aby sme budovali našich bratov a sestry. Toto je ideál ako by sme mali používať reč a hovorenie podľa stvoriteľského plánu. Ale nie každý z nás používa reč podľa Božieho zákona a plánu, ako sme ju dostali. Našu reč často zneužívame, ničíme ňou a zraňujeme.
Budeme teraz krátko hovoriť o tom, akým spôsobom zraňujeme a zneužívame našu reč. Dve základné zneužívania reči sú ohováranie a osočovanie. Ohováranie je, keď pred druhými hovoríme veci, ktoré sú o danom človeku zlé, ale pravdivé, no ostatným zatiaľ neznáme. Osočovanie je vyslovená nepravda. Vymýšľam si o danom človeku niečo, čo nie je pravda a rozširujem to ďalej.
Opakom ohovárania a osočovania by malo byť vytváranie pozitívneho obrazu o danom človeku pred inými. A tento pozitívny obraz by sme mali vytvárať aj v sebe a teda aj v tom, s kým hovoríme, a poukazovať na to, čo je na tom treťom človeku krásne, dobré, čím je obdarovaný a požehnaný. I keď sa nám niekedy zdá, že niekto naozaj urobil niečo zlé, tak nepoznáme jeho motívy, a vtedy nemôžeme hodnotiť jednanie nejakého človeka, pretože nepoznáme všetky okolnosti, ako sa to stalo? Pri ohováraní a osočovaní je bežné, že polopravdy a nepravdy sa veľmi rýchlo rozšíria a potom ich už nik nezastaví. A nakoniec si k tomu ľudia niečo pridávajú a vyjde z toho niečo oveľa horšie. Už ste určite zažili, ako si každý niečo pridá, nejako to zveličí, až sa stane z komára somár. Príklad: Je to ako keby ste tu v meste vyliezli na vežu, vzali si vankúš, roztrhli ho a vysypali z neho zhora perie. Veľmi rýchlo sa to rozletí a potom to už nie je možné zozbierať. Ak ste niekoho ohovárali alebo osočovali, je to to isté. Je to hriech. Dotyčnému človeku ste poškodili česť a už to nie ste schopní vziať späť, lebo je to rozšírené po celom okolí, a nedá sa s tým nič urobiť.
Keď si uvedomím, že som niekoho ohováral, že som hovoril proti jeho cti, mal by som sa kajať, ale nemal by som robiť to, že idem za tým človekom a žiadal ho o odpustenie. („Prosím ťa odpusť mi, že som o tebe hovoril, že si blbec.“) Toho človeka by to len naštvalo a najskôr by to len vrátil. Keď si uvedomím hriech ohovárania a osočovania, mal by som ísť za ľuďmi, pred ktorým som viedol také reči a mal by som ich poprosiť o odpustenie, že som pred nimi takto hovoril. Sir 28,16: „Kto sa dá viesť štvavým jazykom, nedôjde odpočinutia, nebude prebývať v pokoji.“ Stelesnením týchto hriechov ohovárania a osočovania je človek, akého si určite viete vo vašom okolí predstaviť, ktorý vyzerá ako také pochodujúce noviny na dvoch nohách. Všetko vie: Čo sa stalo v nejakom Zapadákove za 24 hodín, čo zase Marta skazila, človek, ktorý len ňuchá a šťúra, kde by na koho čo vyhrabal, a potom to dáva ďalej…
Ďalším typom zneužívania reči, je negatívny humor. Je to vtipkovanie na účet druhej osoby. Hrám na účet niekoho iného na úkor nejakej jeho slabosti. Napríklad urobím vtip na niečí veľký nos, na nejakú príhodu, ktorá sa niekomu stala, na nešikovnosť niekoho… Všetci sa smejú a možno sa smeje i ten človek, ktorého sa to týka, ale to nemusí znamenať, že ho to nezraňuje. Možno sa tým cítia byť zraňovaní aj ďalší ľudia. To je humor, ktorý neodľahčuje situáciu. Možno len zdanlivo. Tento spôsob humoru nebuduje. Niekto povedal, že muži a ženy sa v tomto humore odlišujú. Muž, keď ho používa, akoby mal v ruke kladivo a mlátil ním, žena akoby mala ihlu, ktorou pichá.
Podobným zneužívaním reči je sarkazmus. Človek, ktorí používa sarkazmus, všetko a všetkých zľahčuje. Stavia sa akoby do polohy estéta, ktorému nie je nič dosť dobré, a ktorý nad všetkým ohŕňa nos. Nič sa mu nepáči a nič nedosahuje jeho kvality.
Prečo zneužívame svoju reč? Nie je to len preto, že by nám tak narástol „zobák“, ale tak ako aj za inými našimi hriechmi a slabosťami môžu byť zranenia, z ktorých môže vyplývať naše zneužívanie reči. Za našim hovorením sa ukrýva neprijatie, ktoré je zasadené v našom živote, a z ktorého pramení používanie – zneužívanie našej reči. Niekedy to môže byť spôsob obrany, a ostatných od seba „odpinkávame“, lebo z nich máme strach. Môže to byť spôsob zvyšovania môjho sebavedomia. Pretože sa vidím nižšie ako sú ostatní, musím ich zrážať svojimi rečami, aby boli podo mnou. Alebo pretože všetko viem, všade som bol… a preto musím všetkým radiť, aké to má byť a do všetkého hovoriť, pretože ja som ten, ktorý jediný vie, ako je to správne.
Reč môžeme zneužívať aj vtedy, keď mlčíme. Vieme, že by sme mali niekomu povedať nejaké slovo, ale mlčíme a nič nepovieme.
Ak sa chceme zbaviť týchto rôznych spôsobov zneužívania reči, je pre nás potrebné a dôležité vedieť, z čoho tie rôzne spôsoby zneužívania reči vychádzajú. Kde sme sa to počas nášho života naučili. Keď sme schopní vidieť tie korene a zranenia, ktoré spôsobili zneužívanie našej reči, potom potrebujeme prosiť, aby naše zneužívanie reči mohlo byť uzdravené a premenené.
Veľmi často si tieto zranenia prinášame z rodiny. Naše role mužov a žien kopírujeme od otca a matky, tiež spôsob, akým jednajú s druhými ľuďmi, ako komunikujú s druhými, a spôsob, akým sa komunikuje v našej rodine. Či tá rodina vyzerá tak, akoby tam každý stál na svojom vlastnom ostrove, vysielal blesky proti všetkým ostatným a chránil sa. Alebo len jeden druhého ponižuje svojim sarkazmom, aby sa vyšvihol nad všetkých? Alebo, či je naša rodina kruhom, v ktorom máme pocit, že sme chránení, prijatí, kde môžeme povedať čokoľvek, v ktorom sa používa reč k tomu, aby nás hladila, budovala a povzbudzovala.
Teraz budeme hovoriť o tom, ako môžeme našu reč používať správnym spôsobom. Hovorili sme o tom, že naša reč môže budovať a sme povolaní k tomu, aby sme sa navzájom budovali a povzbudzovali. Na začiatku odznel citát od C. S. Lewisa: „Ľuďmi sa stávame skrze počúvanie.“ Sme povolaní k tomu, aby sme sa povzbudzovali, a vkladali do seba navzájom to, kým sme a na druhých vyzdvihli tie pozitívne stránky, ktoré na ňom nachádzame a takto si slúžili. Aby druhí ľudia skrze naše správanie a rozprávanie cítili, že sú prijímaní a milovaní, pretože iba vtedy, keď sa cítime byť prijatí a milovaní, budeme otvorení a schopní odkladať masky, ktoré si nasadzujeme a ochotní sa meniť. A to spôsobuje rast.
Svojho manžela alebo manželku nezmeníte, keď mu budete hovoriť: „Prosím ťa, rob to takto a takto,“ alebo si ich budete chcieť vycvičiť tak, ako by to vám vyhovovalo. Ale keď budete svojho partnera prijímať a milovať takého aký je, v tomto ovzduší lásky je schopný sa otvoriť, meniť sa a rásť. Toto samozrejme neplatí iba pre manželský vzťah, ale platí to aj pre spoločenstvo, komunitu, alebo priateľov. Často sme schopní vidieť na druhých dobré a kladné veci a práve v tomto je služba povzbudzovania. Sme povolaní k tomu, aby sme v druhých zalievali semienko toho dobrého, čo v človeku je. Sme schopní vybadať u druhých dary a obdarovania skôr, než sú to oni schopní vidieť. Sme povolaní k tomu, aby sme to prebúdzali, až pokým oni sami nebudú schopní vidieť a používať tento dar vo svojom živote. Teda, máme byť tými, ktorí to majú v druhých ľuďoch prebúdzať. Nie tak, že poviem: „Chcel by som, aby tento človek mal také a také obdarovanie“ a začnem ho v ňom prebúdzať. Musím byť pravdivý a musím sa pred Bohom pýtať: „Bože, ukáž mi, akého ho chceš mať, ukáž mi, na čo si ho stvoril a aké obdarovanie si mu dal.“ Máme si slúžiť v tom, že sa pre iných snažíme byť akýmsi „zrkadlom“ a prebúdzať to, čo v nich drieme – Božie dary, ktoré Boh vložil do každého z nás.
Takéto povzbudenie je veľmi účinné. Keď niekoho pochválim pred druhými, otváram vlastne oči tomu človeku a tak isto ľuďom, ktorí sú okolo neho. Naše povzbudenie by malo byť adresné: „Chcem ťa povzbudiť a poďakovať ti za toto a za toto… Keď si toto urobil, veľmi ma to oslovilo… Naše povzbudenie má byť konkrétne a adresné.
Ďalšia vec: keď nás niekto pochváli a povzbudí, máme to prijať. Potrebujeme otvoriť srdce a prijať tie slová. Nemáme sa len tak tváriť: „á, to je dobré, to tak vôbec nebolo…“, pretože vtedy dáme pred seba akoby štít, od ktorého sa tie slová odrážajú. Keď nás niekto za niečo chváli, povzbudzuje, máme to prijať a otvoriť tomu svoje srdce. Aby sme boli schopní povzbudzovať a budovať svojou rečou, používať ju tak, ako sme ju dostali od Pána, potrebujeme, aby boli uzdravené naše zranenia. To, čo vysloví náš jazyk, je to, čo vychádza z nášho srdca. Preto naše srdce musí byť čisté, musí v ňom byť láska a prijatie druhých ľudí. Prijatie a láska nemôže byť iba na jazyku, musia byť predovšetkým v našich srdciach a odtiaľ môžu vytrysknúť živé pramene.
Lk 6,45: „Dobrý človek z dobrého pokladu svojho srdca vydáva dobré a zlý zo zlého vydáva zlé. Jeho ústa hovoria o tom, čím jeho srdce preteká.“ Ak je moje srdce plné dobroty a lásky, aj moje slová sú také. Ak je moje srdce plné nelásky, zloby a nenávisti, nemôžem očakávať, že moje ústa budú niekoho chváliť, povzbudzovať, a že druhí sa budú cítiť prijatí. Príklad: Keď fekálny voz rozstrekuje po poli svoj obsah, vzadu má vrtuľu, ku ktorej zvnútra prichádzajú tie splašky a ona ich rozstrekuje. A práve tento voz môže byť obrazom srdca, ktoré je plné zloby a jazyka, ktorý rozprašuje zlo. Na druhej strane: náš jazyk môže byť ako zavlažovací voz, ktorý je plný čistej vody a náš jazyk je tryskou, ktorá polieva zaprášené ulice, prináša osvieženie a život.
No ľudí nemáme len povzbudzovať, niekedy im potrebujeme aj niečo vytknúť, vysloviť kritické slová. Ide o pozitívnu, konštruktívnu kritiku. Pozitívna kritika buduje. Negatívna kritika je opakom tej pozitívnej. To znamená, že sa na niekoho vrhnem, zotriem ho, poviem mu, čo všetko urobil zle, potom ho opustím a on sa úplne rozloží. Kritika, ktorá buduje, má nielen niečo vytknúť, ale tiež nájsť a ponúknuť spôsob ako to vyriešiť. Pozitívna kritika sa musí odohrať v pravý čas. Ak by som prišiel dnes po prestávke za Alenkou a začnem jej hovoriť: „Vieš, chcel by som ti povedať, že pred rokom, tam a tam, si urobila takú hlúposť…“ To nie je správny čas, pretože to bolo dávno, a ona si to už nemusí pamätať. Má to byť v pravý čas. Nie hneď po tom ako sa to stalo, ale v nejakej krátkej dobe, keď som ešte schopný byť v dotyku s tou udalosťou.
Ďalšia vec, týkajúca sa konštruktívnej kritiky, je vybrať správne miesto. Ak chcem niekomu niečo vytknúť, nemalo by sa to odohrávať pred ďalšími ľuďmi. Má to byť medzi štyrmi očami. Mám ísť za osobou, ktorá je za danú vec zodpovedná. Ak s tým pôjdem za niekým iným, už to nie je kritika, ale ohováranie. Potrebujem za tým človekom prísť v pokore, a v pokore mu niečo vytknúť, ale zároveň mu ponúknuť pomoc pri riešení.
Samozrejme, že nemôžem prísť a začať niekomu rozkazovať: „Toto robíš zle, a od teraz to budeš robiť takto…“ Môžeš mu ponúknuť riešenie, a on musí byť pre to otvorený, no takisto aj ty, lebo môže prísť s iným riešením. Musím rátať s tým, že moja kritika môže byť odmietnutá, nepochopená a neprijatá. Konštruktívna kritika má zmysel, keď sa odohráva v ovzduší dôvery. Nemôžme prísť za človekom, ktorého vidíme prvý raz v živote a povedať mu: „Toto a toto robíš zle. Ja som nejaký XY, rozumiem tomu a ty to máš robiť takto a takto.“ Najprv si musíme k tomu človeku vybudovať vzťah. Potrebujeme nadviazať vzťah plný dôvery. Ten človek potrebuje vedieť a cítiť, že je nami prijímaný a že ho máme radi, že nám ide o neho. Potom mu môžeme vysloviiť kritiku, a on je schopný ju prijať, a môžeme hľadať nejaké spoločné riešenie. Vytvorenie atmosféry dôvery samozrejme trvá nejaký čas.
Pre nás býva samozrejme dobré, keď máme priateľov, ktorých máme radi a o ktorých vieme, že prídu za nami a povedia nám, keď niečo nebudeme robiť dobre, lebo vieme, že nás majú radi, a práve preto prichádzajú za nami, pretože nám chcú pomôcť na našej ceste. Nie je to samozrejme jednoduché, naše vzťahy s druhými musia do toho dorásť. Je však užitočné a dôležité mať aspoň jedného človeka, ktorý mi nebude hovoriť len dobré veci, ale od ktorého môžem prijať aj kritiku, lebo verím, že je voči mne úprimný a pravdivý.
Chcem spomenúť ešte dve veci, ktoré súvisia s rozprávaním. Tou prvou je mlčanie. V jednej knihe autor píše o starých mníchoch, ktorí používali mlčanie ako jeden z prejavov svojej spirituality. Mlčanie ako jeden z prostriedkov bytia s Bohom a prežívania svojho života. Mlčanie bolo pre nich ochranou pred štyrmi vecami: 1. pred zvedavosťou – pretože keď rozprávam a niečo sa dozvedám, chcem vedieť ešte viac, a preto sa potom ďalej vypytujem už nie preto, aby som pomáhal, ale preto, lebo som zvedavý; 2. pred posudzovaním druhých – často, keď s niekým hovorím, začnem hovoriť o niekom druhom a začnem ho posudzovať: „On je taký, on urobil to a to“. Mlčanie je ochrana pred posudzovaním druhých; 3. pred túžbou po sláve – keď začnem hovoriť, chcem, aby ma niekto počúval, a keď ma začnú ľudia počúvať, hovorím, aký som dobrý, že ma počúvajú. A začnem túžiť po tom, aby ma chválili, potľapkávali po ramene a hovorili: „Ako si to dobre povedal“. Potom rozprávam už len preto, aby som uspokojil sám seba, aby som bol chválený. Ovláda ma túžba po sláve; 4. mlčanie ako ochrana pred zanedbávaním vnútornej bdelosti – keď mlčím, omnoho ľahšie počujem Boha. Som v dotyku sám so sebou a zároveň s Bohom. Som so svojimi zraneniami, s tým čo prežívam, a zároveň v tom tichu môžem počuť Boha. Určite sa vám niekedy stalo, že ste akoby nemali nič na práci, všetko hotové, nebolo kam ísť a čo robiť a zrazu vám hrozilo, že by ste mali zostať v tichu, a v tom mlčaní sa stretnúť s Bohom a sám so sebou. V takých situáciách si začneme niečo len tak hľadať, aby sme nemuseli ostať mlčať. Začneme upratovať, čo je už upratané, prekresľovať nejaký rys, ktorý je už perfektne nakreslený, jednoducho niečo, aby sme nemuseli zostať v tichu a sami so sebou, a aby sme náhodou nepočuli Boží hlas.
No tiež nemôžem zostať mlčať voči všetkému. Nemôžem mlčať voči hriechom, zlému chovaniu druhých ľudí a voči zlu, ktoré sa deje. Niekedy aj tu pomôže chvíľu mlčať, pretože keď chvíľu mlčím, pomáha mi to rozlíšiť moju prvotnú reakciu. Pretože si veľakrát do toho, čo niekto hovorí, projektujem vlastné skúsenosti, predstavy a pocity, a moja reakcia je niekedy reakciou na moju projekciu. A práve mlčanie mi to pomáha rozlíšiť, či sa to vlastne dotklo len mňa a či je to len môj problém, alebo či naozaj reagujem na to, čo bolo naozaj povedané. Či reagujem na slová toho človeka alebo na to, ako tie slová vo mne pôsobia, či sa stretávam s hriechom druhého človeka, alebo s mojím hriechom a slabosťou.
Ešte jedna dôležitá vec, je ňou počúvanie. Nie je to len počúvanie ušami, sluchom, ale načúvanie je niečo viac. Deje sa to celým telom – ušami vnímame, čo ten človek hovorí, očami, ako vyzerá, aké sú jeho gestá, mimika a načúvanie srdcom. Keď načúvam, zisťujem, čo ten človek chce povedať, čo sa skrýva za jeho slovami, čo nimi vyjadruje a nehovorí priamo – čo chce povedať, i keď to nehovorí. Načúvam ušami, očami i srdcom. Keď načúvame, sme v roli podriadeného, keď hovoríme, máme tendenciu rozhovor riadiť. Načúvanie je prejavom dôvery voči človeku, ktorého počúvam, lebo mu venujem svoj čas, pozornosť, úctu a dávam mu príležitosť zdieľať sa.
Jak 1,19: „Každý človek nech je rýchly na počúvanie, ale pomalý do reči.“ Máme byť ochotní omnoho viac počúvať ako hovoriť. Naučiť sa počúvať je ťažké a môžeme sa stretávať s rôznymi problémami. Ak počúvame len fakty, to nie je to pravé načúvanie. Potrebujeme počúvať aj to, čo je za tým, ako reaguje a ako sa tvári. Naše počúvanie by sme nemali len predstierať – ako keď manžel príde domov, roztiahne si noviny, začne čítať a manželka mu začne niečo hovoriť, a pýta sa: „Počúvaš ma, však?“ „Áno, počúvam ťa…“, a číta ďalej. Počúva jedným uchom a možno vie, o čom hovorí, ale to nie je načúvanie.
Ďalším nesprávnym momentom pri počúvaní, je skákanie do reči. Nenechám toho človeka dohovoriť, lebo hneď v polovici vety mi je jasné, čo chce povedať a čo potrebuje, a rýchlo mu to poviem, skôr ako to dopovie. Stanovím si diagnózu ešte pred tým, než sa dozviem, že okrem hlavy ho bolí aj noha. On povie: „Bolí ma hlava“, a ja mu poviem: „Zober si liek proti bolesti“, a on mi nestihne povedať, že ho okrem hlavy bolí aj noha. Skákanie do reči je neresťou pri počúvaní.
Nečakám s radou, či s úsudkom, ale okamžite ho zaradím podľa toho, čo hovorí, a hneď mu odpovedám. Nevidím však, že niekedy môže byť pre toho človeka dôležitejšie to, že ho jednoducho iba vypočujem, a tým sa cíti prijatý a milovaný. A to je omnoho viac, ako keby som mu hovoril čo by mal robiť. Na tom je založený celý jeden spôsob psychoterapie, kedy ten psychoterapeut človeka prijíma, počúva a dáva mu najavo, že ho berie takého, aký je. A týmto, keď sa ten človek cíti prijatý a môže vyjadriť svoje pocity, čo cíti, keď to môže vyjadriť slovami, tak sám je potom schopný niekedy nájsť svoju cestu ďalej tým, že sa cíti prijatý a milovaný.
Posledná vec, prečítame si kúsok z Evanjelia sv. Jána Jn 5,2-9: „V Jeruzaleme je pri Ovčej bráne rybník, hebrejsky nazvaný Betsata a pri ňom päť stĺporadí. V nich ležalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých. Bol tam aj istý človek chorý už 38 rokov. Keď ho tam videl Ježiš ležať a dozvedel sa, že je už dlho chorý povedal mu: ,Chceš vyzdravieť?´ Chorý mu odpovedal: ,Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka keď sa zvíri voda. A kým sa tam dostanem, iný ma predíde.´ Ježiš mu povedal: ,Vstaň, vezmi si lôžko a choď.´ Ten človek hneď vyzdravel, vzal si lôžko a chodil.“ Tu je krásny príklad toho ako Ježiš počúva. V 6. Verši sa píše: „Ježiš uvidel ako tam leží.“ Ježiš uvidel človeka, ktorý niečo potrebuje. „A spoznal, že je už dlho chorý.“ Spoznal, že potrebuje pomoc, lebo je chorý, a to svoje poznanie ešte rozširuje tým, že mu kladie otázku, či chce byť uzdravený. Keď Ježiš spoznáva jeho potrebu, povie mu – verš 8: „Vstaň, vezmi svoje lôžko a choď“. Takto počúva Ježiš. Pozerá sa, spoznáva a potom prehovorí. Jeho slovo uzdravuje, lebo vychádza z toho, čo vidí a z toho, čo vie. A to je návod i pre nás.
Zakončíme to krátkou modlitbou: „Pane, ďakujem ti za dar reči, ktorý si nám dal. Za to, že Ťa môžeme ňou oslavovať, že môžeme budovať našich bratov a sestry. Ďakujeme Ti, Pane, že naša reč môže uzdravovať, utešovať, hojiť, hladiť a prebúdzať to, čo je neprebudené, to, čo má práve teraz vyrásť. Prosím Ťa, Pane, aby si premenil všetky spôsoby, ktorými tento dar zneužívame, kedy naša reč nebuduje, ale ničí, rúca a zraňuje. Prosím Ťa, aby si nás učil navzájom sa povzbudzovať a počúvať, ako si ty počúval, aby si nás učil hovoriť v pravý čas, tak ako Ty.
Amen.
Na dnešný máte jednu úlohu: Povzbuďte dnes aspoň jedného človeka.
Pramene: Anselm Grunn : O mlčení; Karmelitánske nakladateľstvo
Prednáška odznela na sústredení „Služba vedenia“ vo Frýdku-Místku 8.-21.8.1994
© Jindřich Fencl
© Spoločenstvo Martindom
