V histórii židovského národa bolo viacej kráľov, ale jeden z nich bol špeciálny a hovorí sa o ňom v Prvej knihe Samuelovej. Bol to kráľ, ktorý navonok pôsobil veľmi dobre, ako hrdina a človek, ktorý má moc, ktorý si vie dobre zorganizovať veci, je dobrý stratég, ktorý vie dobre ovládať ľudí a navyše dobre vyzerá, je to pohľadný muž, vysoký, dobre stavaný, skrátka úplne reprezentatívny typ – jednoducho vodca, po ktorom vždy ľudia túžili. Do tohoto muža premietol celý národ všetky svoje nádeje a sny.
Je to kráľ Šaul. Šaul bol navonok skutočne veľmi pôsobivý, no je tu jeden problém. Ak si prečítate 15 kapitolu Prvej knihy Samuelovej (1Sam 15), prídete na to, že Šaul bol navonok takýto mocný a chrabrý, no vo svojom vnútri bol veľmi neistý a menejcenný. Jeho srdce bolo plné strachu a žiarlivosti, a to sa premietalo aj do jeho správania. Jeho neistota bola taká hlboká a základy jeho osobnosti také vratké, že akýkoľvek náznak nejakej mimoriadnosti vo svojom okolí, alebo keď sa niekto blysol, kto by ho mohol ohroziť, ho znepokojil. Čiže povrchný pozorovatelia videli len tie povrchné veci. Vedel jednať s ľuďmi, mal prirodzený dar mobilizovať sily, ale tí, ktorí mu boli bližšie a pozorovali ho, si všimli, že nikomu neverí, že svoju prácu urobí dobre, a preto chcel mať nad každým dohľad. Videli, že v hĺbke srdca je to veľmi nešťastný človek, ktorý má chvíle, kedy upadá do depresií a melanchólií. Tí, čo ho poznali zblízka videli, že je to očividne človek, ktorý porušuje zásady, nemá dostatok ochoty slúžiť druhým, je netrpezlivý a hnevlivý, a toto všetko mu bránilo byť dobrým kráľom.
Na druhej strane je tu ďalší muž, prorok Samuel, ktorý veľmi dobre prekukol kráľa Šaula, dokonca prorok Samuel bol ten, ktorý ho pomazal za kráľa. Samuel videl, že Šaul síce navonok pôsobí ako pozlátko, ale vo vnútri to nie je v poriadku. Nie je človekom, ktorý poslúcha Boha, ktorý je pokorný, pýta sa Pána na jeho vôľu a riadi sa Božími prikázaniami. A keď to Samuel videl, modlil sa a prihováral k Pánovi, aby to zmenil. Ale nestalo sa tak a jedného dňa Boh skúšal Šaula zvláštnym spôsobom. Možno nám to bude pripadať čudné, lebo je to také typické starozákonné. Boh mu rozkázal, aby všetci jeho vojaci vyzabíjali všetky nepriateľské zvieratá. Nielen tie, čo boli choré, ale aj zdravé. Šaul ho neposlúchol, a preto sa Bohu znepáčil, a to bola tá posledná kvapka, ktorá chýbala a čaša trpezlivosti Boha pretiekla.
Samuel vtedy prišiel za Šaulom a vytkol mu to. Vytkol mu, že neposlúchol Pána a Šaul mu odpovedal: „Prestúpil som Pánov príkaz a tvoje slová, keď som sa bál ľudí a počúval ich hlas.“ Čiže, Šaul počúval hlas svojich vojakov, ktorí mu hovorili: „Veď nezabíjajme tieto zvieratá, sú také pekné, bola by to škoda. Radšej ich obetujme Pánovi. Keď ich obetujeme Bohu, bude rád.“ No Boh pri tom povedal niečo úplne iné a Boh mu tento argument nezobral. Ďalej Boh hovorí: „Azda sa Pánovi páčia celopaly a obety tak, ako poslušnosť Pánovmu hlas? Poslušnosť je lepšia ako obeta a poddanosť je lepšia ako tuk baranov.“
Boh nechcel to, čo on pokladal za správne a najlepšie, Boh chcel to, čo mu vopred oznámil. Boh povedal Samuelovi: „Ľutujem, že som Šaula ustanovil za kráľa, lebo odstúpil odo mňa a nesplnil moje slová.“ Znie to tvrdo. Zdá sa, akoby za jednu neposlušnosť všetko stratil. No nebola to jedna neposlušnosť, to bol iba vrch ľadovca. V tej chvíli vlastne od Šaula odstúpilo Božie požehnanie. Zostal síce ešte veľa rokov kráľom, mal moc a úrad, ale nemal Božie pomazanie.
Moc môžeme získať postavením, ale pravú autoritu nezískavame, nech sme akokoľvek vysoko. Pravú autoritu v nás vypôsobí Božie pomazanie. A to Šaul nemal. Všimnime si teraz hlbšie príčinu, prečo Šaul neposlúchal Pána a prečo sa správal tak, ako sa správal.
Jazykom psychológov by sme povedali, že mal komplex menejcennosti. Neprijímal seba samého a stále sa potreboval utvrdzovať v tom, že má hodnotu. Potreboval to robiť pred ľuďmi, a preto sa snažil viac páčiť ľuďom ako Bohu.
Pri jednej príležitosti mu Samuel povedal: „ Nie si hlavou izraelských kmeňov, hoci si vo vlastných očiach malý?“ Tú vetu si dobre všimnime! „Hoci si vo vlastných očiach malý!“ Týmto nemyslel na pokoru, na takú zvláštnu malosť pred Bohom, lebo tá by sa prejavovala inak. Myslel na jeho komplexy. Na hlboký komplex, ktorý mal v sebe, na jeho citovú zranenosť, z ktorej vyplývala izolácia, pocit, že iných nepotrebuje a ohrozenie z druhých ľudí, ako aj pýcha a strach, že ho druhí odhalia.
Je dôležité si uvedomiť, že napriek tomu, že mal pocit menejcennosti, neospravedlňovalo ho to pred Bohom. Čiže bol plne zodpovedný za svoje činy pred Bohom. V prvej knihe Samuelovej, v 15 kapitole, je tento Šaulov komplex vo verši 23 zhrnutý „ako odbojnosť a svojvoľnosť“. Ľudia, ktorí prežívajú hlbokú nedôveru, alebo hlbokú citovú zranenosť, alebo neprijatie, majú často sklony byť odbojní proti všetkým. Keď všetci povedia „A“, oni musia povedať „B“. Boja sa poslúchať Boha, lebo majú strach, že ich zneužije.
Ďalej sa v 12 verši hovorí o Šaulovej pýche. Šaul si po jednom z víťazstiev postavil pomník. Postavil pomník sebe, a nie Bohu. A to často robíme aj my vo svojich životoch. Najmä vtedy, keď máme pocit menejcennosti, keď sme citovo zranení a potrebujeme sa utvrdzovať, že máme hodnotu a staviame si pred druhými ľuďmi pomníky.
Vo verši 24 sa hovorí, že „má strach z ľudí a je neposlušný.“ Takto sa prejavuje Šaulov komplex. Vidíme, že je to navzájom previazané. Pocit menejcennosti vedie do izolácie, do snahy byť nezávislý od ľudí a nepotrebovať nikoho, lebo keď ma odhalia iní a uvidia, kto skutočne som, môžu ma odmietnuť a zraniť. To vedie nevyhnutne k pýche. Človek je pyšný, lebo je zameraný na seba a myslí si, že zmôže všetko vlastnými silami. A z toho vyplýva strach z ľudí. Strach z ľudí, aj keď slúžime Bohu, môže viesť k neposlušnosti. Neslúžime Bohu tak, ako to Boh chce, ale slúžime Bohu tak, aby sme vyzerali dobre pred ľuďmi. Toto všetko sa nám môže stať, pokiaľ so svojimi citovými zraneniami nenaložíme Božím spôsobom.
Boh nám ale dáva riešenie vo svojom slove. Mnohí ho určite poznáme a mnohí máme určite skúsenosť s Bohom a s tým ako nás uzdravil. Určite by ste vedeli mnohí povedať skúsenosť o tom, ako zmenil mnohé z vecí vo vašom živote, o ktorých tu hovoríme. Lebo Boh to naozaj môže urobiť. V Jakubovom liste, v 4 kapitole (Jak 4) sa hovorí, že „ak sa pokoríme, Boh nám dá milosť.“ Boh nám môže pomôcť svojou milosťou jedine vtedy, keď sa pokoríme. Pokoriť sa neznamená urobiť zo seba handru alebo byť pre druhých ako rohožka. Pokoriť sa znamená pravdivo uznať svoje chyby, priznať si svoje slabosti pred druhými a pred Bohom.
Je zaujímavé je, že to pôsobí presne naopak, ako čakáme. Bojíme sa, že keď odhalíme svoju slabosť pred druhými, odmietnu nás. Naopak, práve takých ľudí, ktorí sú schopní priznať si svoju slabosť, si ľudia vážia. A o Bohu ani nehovoriac. Takých Boh berie na vedomie.
Pocit menejcennosti vedie k izolácii a nezávislosti. Máme byť nezávislí, no do určitej miery aj zdravo závislí. Určite tam vieme rozoznať tú zdravú hranicu. Čiže, je to stav, kedy nepotrebujem bytostne druhých ľudí k tomu, aby som si potvrdzovala, kto som, aby som si potvrdzovala svoju identitu a že konám správne. Potrebujem druhých, lebo potrebujem aj dávať a potrebujem aj prijímať. Ale nie som na nich závislá.
A ďalej je tu strach z druhých ľudí. Biblia hovorí, že strach z druhých je osídlo, pasca. A je to naozaj tak, lebo keď nás chytí strach z druhých ľudí, môže sa stať, že sme pre Boha nepoužiteľní. Môžeme robiť tisíc vecí, ale je to mlátenie prázdnej slamy. Nie je z toho žiadne ovocie, pretože náš motív je nesprávny. Aj v Biblii sa hovorí, že „keby som sa ešte aj ľuďom chcel páčiť, nebol by som služobníkom Kristovým.“ To sa samozrejme nestane zo dňa na deň, to sa učíme! Je dôležité sa to učiť a byť odvážny pre Boha, nechať sa aj strápniť, ak je to treba. A tam vidíme, aký je náš vzťah s Bohom. Keď si ochotný sa nechať pre neho aj strápniť a svoj imidž nechať napospas, vieš, že si na dobrej ceste. Liekom proti strachu človeka je bázeň Božia.
Osvetlíme si, čo to je, lebo je to dosť zahmlený termín. Vyvoláva to v nás možno predstavu, že to je nezdravý strach z Boha alebo nejaké trasenie sa pred Bohom, hrôza. Nie je to tak. Biblicky znamená bázeň Božia, alebo bázeň pred Pánom úctivý postoj k Bohu, úctiví postoj podriadenosti Bohu. Je to uznanie si, že potrebujem Boha a že som slabý/slabá. Preto mu dávam prvé miesto vo svojom živote, a to je bázeň pred Pánom.
V Knihe Prísloví, v 8 kapitole, v 13 verši (Prís 8,13) , sa píše, že „bázeň pred Pánom je nenávidieť zlo.“ Keď máme bázeň pred Pánom, prejavuje sa to aj tak, že nenávidíme zlo. Zrazu nevieš ani ako a začneš nenávidieť niektorý hriech vo svojom živote. Začne ti byť odporný a povieš, že „odteraz ho už vôbec nechcem“. Nie je to teda už len na úrovni rozumu, ale srdcom vieš, že Boh tento hriech nenávidí, a preto ho nenávidíš aj ty.
Bázeň pred Pánom nám umožňuje mať dôverný vzťah s Bohom. V 25 žalme, vo verši 14 (Ž 25,14) sa hovorí, že „Boh je dôverným priateľom tých, ktorí sa ho boja.“ Pán bude dôverným priateľom tých, čo sa ho boja. Pán s nami chce mať dôverný vzťah, ale žiaden dôverný vzťah nemôže vzniknúť bez toho, aby sme si neuznali svoje slabosti a tomu druhému nepriznali miesto, ktoré mu patrí. A Bohu patrí najvyššie miesto v našom živote. A pokiaľ ho v našom živote nemá, nemáme z toho vzťahu to, čo máme z dôverného vzťahu.
Bázeň Božia podľa Knihy Prísloví 1, 7 (Prís 1,7) „je počiatok múdrosti a poznania“. Mnohí z nás poznáme ľudí a možno aj sami sme taký, že si myslíme, že môžeme rozumom prísť na všetko, alebo sa snažíme občas filozofovať a vyšpekulovať, ako tento problém riešiť. To je síce pekné, ale nie je to tá pravá múdrosť. Múdrosť pred Bohom je jediná a tá sa začína bázňou pred ním. S bázňou prídeš k Pánovi a spýtaš sa ho na svoje veci a on ti ukáže, čo máš robiť. Zrazu vieš a dostaneš poznanie, o ktorom vieš, že ho nemôžeš po neviem koľkých úvahách rozumom vyprodukovať. Toto robí bázeň Božia. Bázeň pred Pánom teda znamená, byť ním celkom zaujatý.
A to je viac, ako mať iba rešpekt! Rešpektovať môžeme svojich rodičov a dokonca, v duchovnom svete môžeme rešpektovať aj diabla. To znamená, že beriem na vedomie, že diabol existuje. No Boha nestačí rešpektovať. Máme ním byť celkom zaujatí, a to je vlastne to, o čom hovorí aj najväčšie prikázanie: milovať ho celou silou, celou mysľou, celým srdcom a celou dušou. A bázeň pred Pánom znamená nenávidieť to, čo nenávidí on. Keď mám bázeň Božiu, tak prirodzene začnem nenávidieť hriech. A zase naopak, začnem hľadať to, čo je Pánovi milé.
V Sirachovcovej knihe, v 2 kapitole, v 19 verši (Sir 2,19), sa píše, že „tí, čo sa boja Pána, hľadajú, čo je jemu milé“. A je tu veľmi dôležitá vec, a síce, že bázeň Božia nevznikne sama od seba ako automatika. Keď chceme mať pred Bohom bázeň a mať s ním úprimný vzťah, tak musíme byť úprimný k sebe, úprimný k Bohu a musíme ho hľadať. Bázeň Boha si musíme zvoliť.
V Knihe Prísloví, v 1 kapitole, v 29 verši (Prís 1,29), sa píše, ako „Pán vytýka izraelskému národu, že si nevyvolili bázeň pred Pánom“. Čiže oni si mohli vyvoliť, ale si nevyvolili. Teda voľba je na nás. Kniha Prísloví, v 2 kapitole, v 4 verši (Prís 2,4), píše: „Ak budeš múdrosť hľadať ako strieborniak a sliediť za ňou ako za skrytými pokladmi, vtedy porozumieš bázni pred Pánom a dostaneš Božie poznanie.“ Teda, je tu ľudská aktivita. máme za ňou ísť a sliediť. Často prichádza zlom v našom živote, často zakúsime naozaj takú pravú bázeň Božiu, keď prídeme na pokraj niečoho a začneme kričať na Boha: „Už mám dosť strachu, už mám dosť tohoto konkrétneho hriechu“, a stane sa to neznesiteľným a viem, že nemám iné východisko. A vtedy začnem volať na Pána a hľadať východisko v ňom. A vtedy sa môže niečo zmeniť, lebo vtedy začnem hľadať plnú pomoc a plnú oporu v ňom, a nie v sebe. Ak si sa náhodou spoznal vo veciach, o ktorých sa tu píše, môžeš byť oslobodený zo strachu z ľudí, z izolácie, z pocitu menejcennosti, neposlušnosti. Niečo to však stojí. Treba si zvoliť bázeň pred Pánom.
V Knihe Prísloví, v 14 kapitole, v 26 verši (Prís 14,26), sa píše: „Ten, Kto sa bojí Pána, má v ňom pevnú nádej.“ Kniha Sirachovcova, v prvej kapitole, v 22 verši (Sir 1,22), hovorí: „Korunou múdrosti je bázeň pred Pánom, dáva plný pokoj a výkvet zdravia.“ Teda prosme o bázeň pred Pánom, prosme o úprimný vzťah so sebou samými a s Bohom. Pred Bohom sa nemusíme na nič hrať, pretože on nám vidí do srdca. Keď sa to stane a dáme Bohu to miesto, ktoré mu v našich životoch patrí a budeme ním celkom zaujatý, vtedy môžeme prežiť úplné oslobodenie a spoznať vlastnú hodnotu a cenu, ktorú máme v Božích očiach. A to nás oslobodí aj od strachu z ľudí, z pocitov menejcennosti a od všetkého, čo nám bráni, aby sme Bohu boli vydaný a poslušný, a aby mohol naplniť svoju vôľu v našich životoch.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
