Duch Boží prišiel, ale On nemá hlas. Nemá ako hovoriť, ale hovorí k vám cezo mňa. Nemá sa vás ako dotknúť, ale môže sa vás dotknúť, keď sa vás dotknem ja. Duch Boží prišiel, ale nemá telo, preto chce tvoje a moje telo. Je veľmi jednoduché a ľahké to urobiť. Dať mu svoje telo, svoje schopnosti. A On ťa naplní svojimi schopnosťami, zoberie tvoje telo a použije si ťa svojim spôsobom. Ty však musíš dať preč svoju myseľ, schopnosti, svoju vôľa a rozum. Dať ich nabok a dovoliť, aby On prejavil svoju myseľ, svoje schopnosti, vôľu, ciele. Potom sa začnú diať úžasné veci. Jediný kľúč k tomu, aby si to uplatnil je viera. Prijali ste dnes Ducha? Ja som Ho prijal. A každého z vás, kto ste Ho neprijali sa pýtam: „Prečo si neprijal?“ Miera tvojich pochybností je miera tvojho prijatia. Viera je jednoduchá vec. Ak uveríte tomu, že je vám dané, potom si dostal. Keď si neuveril, tak si to nedostal. Za to nie je vinný Boh, to je v tvojich rukách!
Vydajte sa službe a pôsobeniu Božiemu, dovoľte a nechajte prejaviť Boha vo svojich životoch. Túž po službe pre Pána, pre Jeho Telo! Chcem vás povzbudiť, aby ste išli s nami kamkoľvek, kam nás pozývajú. Využi čas! Pretože je možné, že zakrátko, ako sa tvoj život bude vyvíjať úplne normálnym, prirodzeným spôsobom, tak ako nasleduješ Boha, tak ako tvoj život rastie, je možné, že už nebudeš mať čas mu slúžiť takým spôsobom, aký si mal teraz. Moja manželka už so mnou, ani s naším spoločenstvom nemôže chodiť na evanjelizácie. Kedysi chodila, ale už nemôže, lebo teraz sa stará o nášho synčeka – a ten je taký maličký, že ju potrebuje 24 hodín denne! Má teraz iné povinnosti, ktoré jej uložil Pán.
Možno každý z vás onedlho nebude mať čas! Využi teraz, čo je k dispozícii. Nie je žiaden problém pustiť sa do služby, pretože tam ťa Pán bude vyučovať. Vôbec nemaj strach z toho, že nevieš, čo by si robil. My ti povieme čo potrebujeme a ty sa to naučíš a zistíš, čo je a nie je tvoje miesto. Pretože keď začneš slúžiť, začne sa prejavovať tvoja charizma a je veľmi jednoduché v slúžiacom tíme nájsť svoje miesto. Zakrátko zistíš, či si ten, ktorý organizuje, alebo ten, čo šoféruje, alebo sa prihovára, hovorí svedectvo. A uvidíš, ako ťa Boh bude potvrdzovať. Ale to musíš vedieť konkrétne, čo máš robiť. My máme priestor pre službu, máme technické prostriedky, miesto v autách. Na to sa finančne skladáme, na to dávate milodary, na to sme kupovali autá, na to sme kupovali domy, aby sme využili všetko na to, aby sme priniesli druhým prebudenie.
Prečo? Neviem ako vy, ale ja sa za 20 rokov nechcem mať zle. Deti a mladí ľudia, ktorých dnes ovplyvníme, budú o 20-30 rokov na kľúčových miestach v spoločnosti. Viem, že všetko môžu zmeniť ľudia, jednotlivci. Nechcem tu mať bezcharakterné postavy, ale ľudí charakteru, ľudí viery. Ľudí, ktorí naozaj budú myslieť vážne, čo hovoria. A my to máme v rukách! Na to sme tu, aby sme šírili Evanjelium! Ak nemáš jasné Božie vedenie, ak ešte nevieš, aký je tvoj plán, aká je tvoja charizma, poď do nášho tímu a buď pokorný na to, aby si v tíme robil to, čo ti povieme, aby si robil. Potrebujeme ľudí, ktorí sú vydaní svojmu Pánovi a potom nájdete to, čo konkrétne žiť máte.
Ale to nemusíme hľadať niekde ďaleko. Robte tam, kde ste. Buďte vydanými kresťanmi, buďte skromnými, pokornými, tichými, žehnajúcimi ľuďmi, naplnenými Duchom. To je tá fantastická vec, ktorú tí druhí ľudia budú na vás hľadať. Chcem ti povedať: Vykroč k službe každým spôsobom! Boh ťa bude učiť rozmýšľať a budeš dozrievať a privedie ti požehnanie do života. Teraz je čas! Boh potrebuje teba! Keď sme sa modlili za prijatie slobody, koľkí ste prijali slobodu? Áno, nie je ľahké byť slobodným, na začiatku je to ťažké! Keď som niekde chcel prvýkrát povedať: „Boh vás žehnaj,“ nemohol som. Červenal som sa od hanby, ale prinútil som sa! To je víťazstvo slobody! Musíme to prejaviť! Pred niekoľkými týždňami som sa katechétov pýtal, či hovoria o Pánovi, aj keď sa to „nedá“. „Hovoríte niekomu: Boh ťa žehnaj, alebo: Veľa požehnania, Pán vás žehnaj?“ A boli tam aj rehoľníci. Nikto neprikývol. Šokovalo ma to! To má byť súčasťou nášho slovníka! Viem, aké je to ťažké, veľmi dobre viem, o čom hovorím! Dnes som sa o to pokúšal 4-krát, iba 2-krát sa mi to podarilo. Nemusíme za každú cenu evanjelizovať, len povedať: „Nech vás Boh žehná,“ namiesto poďakovania pokladníčke. Už sme dobrí, keď povieme: „Nech sa vám dnes darí!“ Predavačka je celá prekvapená: „Vážne? Ďakujem, tak ma to potešilo!“ Včera na pumpe som išiel k pokladníčke a kým predo mnou platili, premýšľal som, ako jej to poviem: „Nech vás Pán Boh žehná“. A ona sa prekvapením zasmiala a opýtala sa „A prečo…?“ „No nech vás žehná, nech sa vám darí, nie?“ A ona: „No jasné, veď to patrí k životu! Áno, ďakujem, aj vás nech žehná.“ Ľudí to prekvapuje, sú z toho úplne vykoľajení!
My sme hlas Boží v tejto spoločnosti! Keď to my nebudeme robiť, tak kto? Chcem vám povedať tú dôležitú vec: Naše hranice nás nesmú okrádať o slobodu! My sme víťazi, ak prejavíme, že patríme Ježišovi Kristovi, že sme Jeho. Každý z vás by si mal vyskúšať aspoň raz ísť niekam svedčiť. Aj ak si už prešiel ten aktívny vek a cítiš sa byť starší, aj ak sa pre zaneprázdnenosť „nevieš utrhnúť“, aj tak si myslím, že aj keď si matkou alebo vyťaženým otcom, aspoň párkrát za rok by si mal ísť niekam na evanjelizáciu a povedať krátke svedectvo.
Včera sme boli na jednom katechetickom stretnutí a bol tam s nami aj organizátor. Úplne automaticky sme ho zahrnuli do svedectiev. Viete ako bol zaskočený? Ale postavil sa a musel hovoriť o svojom živote a ako ho Boh zasiahol. Skoro tam zhorel od hanby a strachu, ale my ľudia boli veľmi obohatení. Je veľmi dôležité, aby si svedčil! To nemajú byť len mladí ľudia, ktorí žiaria nadšením. A všetci starší si potom hovoria: „Však počkajte, ešte len uvidíte, čo je život a nebudete nám tu báchorky vyprávať!“ Aj vy starší bratia a sestry, poďte povedať ako to bolo vo Vašom živote! Že ste si uchránili vieru, poprípade ste ju našli teraz a celý život ste blúdili, alebo ste boli komunisti a teraz ste sa obrátili… To je úžasné svedectvo!
V Anglicku je zákonom zakázané hlásať evanjelium osobne – je to zákon o slobode jednotlivca a nikto ťa nesmie ničím znásilňovať. Ale na druhej strane to znamená aj to, že ti nikto nemôže zakázať na ulici nahlas rozprávať, alebo kričať. A tak vedľa vchodu do jedného obchodného domu stál muž a volal: „Ježiš je Spasiteľ sveta! Ak mu nevydáte život, pôjdete do pekla a nie do obchodu! Vydajte život Ježišovi! Keď chcete, porozprávajte sa so mnou, ja vám o tom poviem!“ Myslel som si, že tí ľudia sú blázni, ale dnes viem, že chcem robiť to isté. A my to musíme robiť!
Raz sme evanjelizovali na Kamennom námestí. Ľudia chodili hore-dole a Mário sa postavil na smetný kôš a volal na nich. Začalo pršať a všetci sa schovali pod striešky dáždnikov v reštaurácii a okolitých budov. A Mário v daždi, stojac na koši im hovoril, že keď nevydajú svoj život Ježišovi Kristovi, tak sú stratení. Poviem vám, že to bolo pre neho veľmi ťažké. Tiež sa najprv triasol. Ale stojí to za to, stojí to za tých pár chvíľ hanby.
Vydávajte svedectvo! A ak sa ti zdá, že tvoje svedectvo je nie je zaujímavé, lebo si nebol pankáč, ani grázel, ani si nebral drogy, nežil sexuálnym životom, ale mal si krásny, čistý život, bol si veriaci, stále môžeš svedčiť o tom, že si dnes našiel Krista novým spôsobom! Chcem vás povzbudiť, aby ste to robili.
Nedávno chcela jedna katechétka z dedinky pri Trnave, aby sme tam prišli svedčiť do základky. Tak sme šli a jedna sestra zobrala aj svojho 4-ročného syna, lebo ho nemala kam dať. V tej dedine je farárom kňaz, ktorý ma poznal ešte ako neveriaceho a ešte kedysi dávno sa ma snažil evanjelizovať, ale nepodarili sa mu to. A teraz sme sa stretli. Objal som ho ako svojho brata. Bol to pre mňa fantastický moment. A ráno, keď sme tam šli, „náhodou“ mi zavolal jeden brat tu zo spoločenstva. Je to bývalý alkoholik, ktorý zmenil svoj život a je práve z tej obce. Každý ho tam ako alkoholika poznal, chodieval do miestnej krčmy Dukla. Rozhodol sa náhle, že pôjde s nami, že povie, čo Ježiš urobil v jeho živote. Už cestou zmĺkol. Modlili sme sa, aby Boh konal a on mlčal. Hovorím si: „Tak vo vnútri sa modlí.“ Až potom sa priznal, že si nadával, akú búdu to na seba našil. Došli sme tam a on na prvého človeka, ktorého sme stretli – katechétku: „To je Dana, je to možné?!“ Vystúpili sme a riaditeľka školy: „Fialka, to ste vy…?!“ A ďalší chlapík hovorí: „To ty tu máš svedčiť…?“ a on na to: „No či tomu uveríš!“ A tak sme tam rozprávali a prišiel jeden učiteľ. Len sa tak uškŕňal a ten môj brat hovorí: „Viem, prečo sa tam chechoce. Spolu sme pili v krčme. Ale on pije doteraz a ja už nie!“ A to je obrovská Božia vec, ktorá sa stala!
Chcem vás vyzvať, že toto máme robiť, že toto je obrovský priestor, ktorý v našom živote spôsobí obrovskú slobodu. Ježiš nám priniesol slobodu. Podľa Jn 8,36: „Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“ List Galaťanom Gal 5,1: „Kristus nás oslobodil, aby sme mali účasť na tejto slobode. Buďte teda pevní a nedajte sa zapriahnuť do jarma otroctva.“ Skôr, ako sme sa stali kresťanmi boli sme zviazaní hriechom, telom, svetom, našimi vlastnými predstavami. Teraz máme slobodu. Preto som nad vami počas modlitieb vyslovoval slobodu, pretože to sú slová moci, Božie slová, ktoré sú schopné v nás túto slobodu uvoľniť. Nijak inak sa to nedá. Ani psychológiou, ani čítaním dobrých knižiek, ale slovom viery a požehnania. A toto máme robiť sebe navzájom! Keď sme včera boli u katechétov, jedna učiteľka idúc okolo si len tak pre seba vzdychla, že ju hrozne bolia kĺby. Navrhol som jej modlitbu a modlili sme sa za ňu tam na chodbe. Bolo nás tam šesť. Ľudia sa začali pristavovať a tá pani plakala. Uvedomil som si, aká prirodzená vec to má byť a nie je, že si Boží ľud navzájom žehná.
Takže prejavuj slobodu Božieho človeka. Čokoľvek nádherné a jednoduché, čo vieš urobiť pre Boha a hanbíš sa, tam porastie hranica slobody Božej v tebe mocou, ktorú si prijal. Modlitba je, ako to Mário raz povedal, balistická raketa. Má obrovskú výbušnú moc a je v tvojich rukách. Keď sa budeš s niekým rozprávať a začneš sa modliť, Boh ho ovládne, zasiahne ho. Keď budeš robiť všetko len preňho, Boh bude konať. Buď ochotný sa zosmiešniť.
Teraz k nám chodí veľa príbuzných kvôli nášmu synčekovi, ktorý mal taký pohnutý vývoj, kým sa narodil. Nikdy som sa pred nimi nemodlil. Maximálne tak bežné modlitby, aj to sa rýchlo odrapkalo. A ja keď ho nosím na rukách, hovorím: „Žehnám ti, žehnám ti, žehnám ti, milujem ťa, žehnám ti,“ a zvolávam: „Bože dobrý, Boh môjho života, žehnaj ho!“ a stále mu žehnám. A keď tam niekto z nich je, zrazu hovorím, „Bohdanko, nech sa ti darí v živote, mám ťa tak veľmi rád,“ a potichu: „žehnám ti,“ a opäť nahlas „Bohdanko, aký si krásny“ – a potom som si pomyslel: „Čo to robím? Hej! Čo tu skrývam Pána?“ a začal som sa nahlas modliť: „Žehnám ti, zvolávam Božiu moc do tvojho života, chcem, aby sa ti darilo, aby Boh vyhnal choroby z tvojho tela.“ – a čo sa stane? Oni mlčia! Čo mi však našepkávala moja hanba? Že ma vysmejú! Alebo sa hanbíme pred vysoko postavenými ľuďmi alebo pred vzdelanými ľuďmi – ale prečo?
A toto je to, čo nemôžeme pripustiť, pretože sme ľudia slobody. Oni sú zviazaní, nie my a my sa nemáme nechať zväzovať ich postojmi a predstavami a tým, či sa nám budú smiať. My musíme hovoriť na verejnosti, v autobuse a všade „Nech vás Boh požehná, nech sa vám darí.“ Hovorme vodičom: „V tejto hroznej kalamite, aby ste neboli nervózny, nech vás Pán Boh žehná.“
Čokoľvek začne ovládať našu myseľ a nášho ducha, stáva sa vyznaním nášho života. Aj keď to bude hanba, neistota. To, čo chceš skutočne žiť, je to, čo vyznávaš. A my sa nesmieme nechať okradnúť. Tajomstvo slobody je učeníctvo. A tajomstvom učeníctva je poslušnosť a poslušnosť je jednoduchá vec.
Teraz by som chcel hovoriť o prinášaní ovocia. Ježiš tu hovorí: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a vaše ovocie, aby zostalo.“ (Jn 15,16) A inde hovorí Židom: „Kráľovstvo Božie sa vám vezme a prenesie na národ, ktorý bude prinášať náležitú úrodu.“ (Mt 21,43) Takže Kráľovstvo Božie bude dané tým, ktorí budú prinášať úrodu!
A v Rim 7,4: „Tak, bratia moji, aj vy ste zomreli zákonu v tele Krista a náležíte inému, totiž tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych a Bohu máme prinášať ovocie.“ My sme boli vybraní na to, aby sme prinášali ovocie. A to sa stane vtedy, keď si uvedomíme, čo máme v Kristovi, oceníme, čo pre nás znamená a budeme prinášať slobodu, ktorú máme. A ľudia to budú hľadať. Tvoja sloboda bude pre nich príťažlivá. Viete, prečo som sa modlil za slobodu prejaviť emócie? Lebo takí ľudia sú príťažliví. A nehovorme, že nemáme radi ľudí, ktorí sa veľa smejú, sú veselí a prejavujú mnoho slobody. Alebo máme radšej tých utiahnutých, úzkostlivých, smutných, neistých? Nie! Takých nemáme radi. Ani sami na sebe to nemáme radi. Ale to je sloboda ducha! V našej rodine sa málokedy prejavovali city. Preto mám v sebe zakódované, že je to nesprávne. A Boh ma musel dlho oslobodzovať. Ale bol som ochotný nechať sa pred ľuďmi vidieť, že dvíham ruky, že si poskočím, zatancujem, že prejavím radosť z Boha. Ešte nie tak dávno mi to pripadalo neprirodzené. Je to v nás a my musíme dokázať, že máme v sebe nádhernú Božiu slobodu! A potom nebudeme vyzerať ako skupina depresívnych, utiahnutých ľudí, ktorí sú v mystickom opojení, ale ako skupina, ktorá prejavuje veľkú radosť z Boha.
Raz sa na istom stretnutí mládeže stalo toto: Modlili sa, hrali, spievali, vládla tam obrovská radosť a zrazu sa ozvalo: „Prichádza Pán.“ a niesli tam veľkú monštranciu s Eucharistiou. Všetci stíchli, utiahli sa na zem, nikto sa nepohol. Čo sa stalo? Kde je radosť z Pána? Kde je ten jasajúci dav? Prečo sa náhle stratila tá radosť z Pána? Čo myslíte, čo bude v nebi? Taká mystická nuda? Ďakujem pekne! Boh sa nebude hnevať na našu „neslušnosť“, „rozpustilosť“, ani na našu radosť. On chce, aby sme využili celý svoj potenciál. Chce, aby sme boli normálni, prirodzení, radostní, vyjadrujúci naše vzájomné vzťahy, pretože máme byť ľuďmi slobody a radosti, prirodzenosti – vtedy omnoho viac ponesieme Bohu ovocie. Pretože v našom živote potrebujeme plodnosť.
Teraz vyslovím 5 oblastí, kde máme prinášať ovocie:
1) Plodná duša, ktorá prejavuje ovocie Ducha Svätého a to: vernosť, miernosť, láska, radosť, pokoj, zdržanlivosť, dobrota a sebadisciplína. To je plodnosť v nás, ktorú spôsobí Boh. Medzi nimi je obrovská kreativita. Boh je neuveriteľne kreatívny a to vložil do nás. Možno poznáte francúzskeho kňaza Guy Gilberta, ktorý sa venuje bezdomovcom, narkomanom, grázlom na uliciach Paríža. Rozpráva ako oni, nosí dlhé vlasy, koženú bundu, kopec prsteňov, reťaz na krku, samé odznaky na tej koženej bunde, veľké špicaté čižmy a má kolárik! Je to slobodný človek a vie sa im prispôsobiť.
2) Plodná myseľ. List Filipanom Flp 4: „Tak, bratia, premýšľajte nad všetkým, čo je dobré, chvályhodné, spravodlivé, čisté a Boh pokoja bude s vami.“
3) Plodnosť v skutkoch. Keď budeme slobodní pre Boha, budeme robiť skutky, ktoré sa Mu páčia. V liste Kolosanom sa píše: „Boh vo vás spôsobí, že chcete, aj činíte, čo sa jemu páči.“ Duch Boží v nás plodí Božie skutky, nádhernú Božiu kreativitu a my tým pritiahneme ľudí.
4) Plodnosť v obdarovaní/chariziem. V našom živote je mnoho obdarovania, ktoré prejavuje Boh a my ho nemusíme hľadať, budeme ho registrovať.
5) Plodnosť vo vzťahoch. Hebr 10: „Povzbudzujme sa navzájom a vážme si jeden druhého a neopúšťajme spoločné zhromaždenia, ako to mnohí činia.“ A v žalme je napísané: „Aké nádherné a aké dobré je, keď bratia žijú spolu.“ To je plodnosť vo vzťahoch, toto sa má prejavovať v Božom ľude. Kresťanstvo nie je individualistické! My sa nevieme ani spolu modliť. Adorácia je jeden typ modlitby. Na správnom mieste a v správny čas je fantasticky plodný. Ale inokedy nevhodný. Viete si predstaviť obhajcu, milujúceho meditáciu, ktorý by na súdnom procese mlčal ako pena? A Boží ľud sa nevie spolu prihovárať. Nevieme sa modliť nahlas, lebo sa hanbíme jeden druhého. Na stretnutí katechétov prišli za nami tri ženy a povedali: „My sme vás počuli, ako ste sa modlili. Vy ste vyjadrovali také osobné veci!“ A my sme sa pritom iba normálne modlili. Uvedomil som si, ako sme okradnutí o slobodu Božích detí, aké obrovské bariéry máme navzájom a nie sme schopní sa otvoriť, normálne sa spolu modliť.
To, čo sa ťa dotklo počas tohto večera, je priestor, oblasť, kde chce Boh s tebou pracovať. Je jedno, či ťa to irituje, hanbíš sa za to, alebo ťa niečo na tom štve. Je to niečo, z čoho ťa Boh usvedčuje, alebo niečo, kde si hovoríš – konečne, toto by som chcel dostať alebo zmeniť. Teraz si to máš zobrať. Teraz máš do toho vstúpiť. Potrebuješ to uchopiť. Uchopenie to je viera uplatnená, vyjadrená, ktorá sa prejaví v poslušnosti, tj. v skutkoch.
Posledný príklad. Na veľkej evanjelizácii, kde bolo mnoho ľudí, kázal nasadený protestantský kazateľ. Hovoril o evanjeliu a jeho moci. Bolo tam niekoľko distingvovaných ľudí, ktorých priviedol jeden muž, aby sa obrátili. A kazateľ dobre kázal a muž dúfal, že slovo ich zasiahne. Tu začal kázať o uzdravení, Božej moci a videl tam sedieť jedno slepé dievčatko a povedal: „Veríte tomu, že Boh uzdravuje?“ Niektorí hovorili áno, iní nie, „Poď sem!“ zavolal na ňu a začal sa modliť: „Boh nech uzdraví tieto slepé oči!“ skríkol a začal ňou triasť… A ten pán si hovorí: „Bože nie, ja som ich sem priviedol, aby uverili a nie ne toto divadlo, teraz budú pohoršení …!“ A kazateľ ňou triasol a kričal, že ju uzdravuje mocou Božou a potom povedal: „Vidíš?“ a ona: „Nie.“ A on pokojne: „Tak som sa pomýlil.“ Postavil ju naspäť a pokračoval v kázaní. V koľkých mysliach bolo pohoršenie, hanba! Ten muž si povedal – „Tak, to je koniec, už nikdy ich o Ježišovi nepresvedčím!“ Na konci zhromaždenia sa dievča zrazu postavilo a hovorí: „Ja vidím. Dostala som zrak, ako pokračovala kázeň“ A vtedy nastal najväčší šok. A Boh tomu mužovi povedal: „Vieš, čo vyviedol? Bol bláznom pre mňa! Bol ochotný robiť chyby. Nechal sa zosmiešniť. Vieš, ja používam bláznov. Ľudí, ktorí robia – a sú ochotní robiť – chyby.“ To je moc Božia. To je nechať Boha, aby pôsobil. To sme my v každodennom živote.
Jeden kňaz mi nedávno hovoril, že si dá pod Michalskou pri kaplnke raz do týždňa na ulici stoličku v ornáte a so štólou a vyvesí si tam plagát s nápisom: „SPOVEĎ“. Povedzte to ďalším kňazom. Pretože ľudia ani nevedia, že to existuje. Ale keď ho tam uvidia, bude pre nich prstom Božím. Samozrejme, že neverím tomu, že si tam k nemu kľaknú. Ale určite sa zastavia a začnú sa rozprávať a Boh bude konať. Profesionáli musia ísť von, musia ísť na ulice. Viete, ako začali františkáni? Chodili po uliciach. Kde sú františkáni dnes? Postavili veľké kláštory. Sú skrytí v budovách. Budovy a teológia boli nevyhnutné, ale opustili druhú cestu, pre ktorú František povstal. Vídavate rehoľníkov na uliciach evanjelizovať? V každom kláštore by to malo byť v týždennom rozpise služieb popri kuchyni, zametaní, omší a neviem, čoho všetkého, že idú von hovoriť ľuďom o Bohu. Choďte po dvoch a zastavujte ľudí.
Drahý Pane, ja ťa veľmi prosím, aby táto zvláštna moc slobody pôsobila v našom živote. Aby sme vydávali svedectvo aj slovami, aby sme žehnali ľuďom, pozdravením pokoja. Veľmi ťa prosím, uč nás to, chcem, aby sa to zrodilo. Modlím sa, aby táto sloboda prúdila do osobných životov, a aby sme prejavovali, že patríme Tebe. Amen.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
