Verím, že ma tu dnes Boh poslal, aby som vám povedal niečo, čo vám môžem povedať len ja. Predovšetkým sa chcem poďakovať, že ste ma tu dnes večer pozvali. Dovoľte, aby som sa vám predstavil. Volám sa Dávid, vyrastal som neďaleko mesta Malibu v Kalifornii, ale posledných 25 rokov žijem vo Francúzku. Som ženatý, mám 2 deti. Moja dcéra s manželom žijú vo Washingtone D.C. a môj syn s manželkou žijú v St. Barbara.
Som prekvapený, že ste ma pozvali, aby som sa zdieľal so svojím posolstvom, pretože nie som Slovák, nie som katolík a nie som charizmatik. Som evanjelický teológ žijúci vo Francúzku a chcem sa podelil s príbehom svojho života. Vyrastal som vo svete, kde katolíci a protestanti nemali veľa spoločného. V skutočnosti v tej oblasti, kde som vyrastal, sme ani žiadnych katolíkov nepoznali. Rozhodol som sa nasledovať Ježiša Krista už ako mladý muž. Začal som aktívne v našej cirkvi a viedol som množstvo ľudí, aby vydali svoj život Ježišovi Kristovi. Počul som Boha, ako ma zavolal, aby som sa stal misionárom a v roku 1979 som odišiel do Francúzka, aby som sa naučil francúzsky. A tiež som odišiel do Francúzka, aby som založil novú cirkev. Aby som založil pravú cirkev, pretože tam, odkiaľ pochádzam sa o katolíkoch neverí, že sú pravou cirkvou. Tam sa na to pozeralo tak, že katolícka cirkev zradila Evanjelium.
Začal som so skupinkou 15 univerzitných študentov v Normandii. Stretávali sme sa raz do týždňa v jednej maličkej miestnosti. Bola tam jedna posteľ, maličký stôl a študenti boli všade, asi aj na stenách. Všetci študenti boli katolíci. Jeden z nich chodil občas na omšu, len traja z nich už držali v rukách Bibliu. Väčšina z nich tvrdila, že sú francúzski katolícki ateisti. Napríklad hovorili: „Som Francúz, som katolík a verím v reinkarnáciu.“ Ja som nerozumel, ako niekto môže byť dobrým katolíkom a veriť v reinkarnáciu. Alebo ako môže byť niekto dobrým katolíkom a zároveň tvrdiť, že je ateista. Tak sme začali spolu čítať Evanjelium podľa Jána a týždeň čo týždeň v ňom títo študenti objavovali Ježiša Krista. Po 2-3 mesiacoch, bolo to sobotu večer po vyučovaní, ma niektorý z tých študentov chytili za ruku a povedal: „David, my chceme, aby si dnes s nami išiel do kostola.” Ja, ktorý som zakladal novú cirkev, a oni, ktorí boli tá moja cirkev, hoci o tom vôbec nevedeli.
Takže sme v takejto situácii: máme tu zopár katolíkov – študentov – ateistov, ktorí neboli v kostole snáď od svojich 3 rokov, začali spolu so mnou objavovať Ježiša v evanjeliu a zrazu dostali skvelý nápad: „Poďme do kostola!” Ale oni chceli ísť do svojho kostola a dokonca chceli, aby som išiel s nimi. Prečo chceli, aby som tam išiel aj ja? Lebo so mnou objavovali Ježiša. Zdalo sa im, že mi môžu dôverovať, ale neboli si istí, či môžu dôverovať svojej cirkvi. A ja som bol vo veľkom probléme. Ja som si svojou protestantskou nohou nikdy nedovolil vojsť do katolíckeho kostola a nechcel som ísť s nimi. Ale cítil som, že keď prišli na moje biblické štúdiá, tak by som mal ísť s nimi aj do kostola. Nikdy nezabudnem na to prvé nedeľné ráno, keď som prvýkrát išiel na omšu. Kostoly v Normandii sú zvyčajne prázdne. A spomínam si, že keď som vošiel do kostola, bol úplne naplnený. Bol som prekvapený. Potom som bol trošku nespokojný. Pochádzam z cirkvi, kde nemáme liturgiu, a tak som nevedel, či mám sedieť alebo stáť. A katolíci to robia stále! Nevedel som, ako sa mám prežehnať, dokonca som sa so svojimi katolíckymi bratmi a sestrami nevedel pomodliť modlitbu Pána. Učil som sa naspamäť desiatky až stovky citátov z Biblie, ale v mojej tradícii sa nemodlí Otčenáš.
A uprostred omše sa stalo niečo, čo ma naozaj zaskočilo. Až som sa začal triasť. Bol to čas modlitby, takže sme stáli a ja som zacítil Božiu prítomnosť. Ale Boh by na omši predsa nemal byť! Aspoň podľa mojej teológie by tam nemal byť. Ako by Boh mohol byť na rímsko-katolíckej omši!? Ale bol tam!!! A tak som odišiel z omše a povedal som svojej žene: „Počúvaj, už nikdy tam nepôjdeme! Už nikdy na omšu! Dobre?” Mne sa nepáčilo, čo som tam pocítil. Asi za mesiac ma zas niektorý z mojich študentov zobral za ruku a dotiahol na omšu. A zase som tam pocítil Božiu prítomnosť. Spomínate si, že som Vám pred chvíľou povedal, že nie som charizmatik. Ja som evanjelikál a evanjelikáli neveria tomu, čo cítia. Oni veria len tomu, čo si môžu premyslieť. Takže, keď som cítil, že tam Boh je, neveril som tomu. Ako tam mohol byť Boh, keď ich teológia je zlá. Po omši som sa rozhodol, že pôjdem za kňazom. Dohodli sme sa, že sa stretneme v jeho kancelárii budúci pondelok. A hneď v pondelok som sa 3 hodiny pýtal otázky, ktoré by položil dobrý evanjelický teológ katolíckemu kňazovi. Čím viac som sa s tým kňazom rozprával, tým väčšie problémy mi narobil. Pretože čím viac som mu kládol otázky, tým viac na nám vzďaľovali jazyky. Občas sa zdalo, že prišiel z inej planéty.
Celý čas som však nemohol potlačiť, že má hlboký vzťah s Ježišom. Nemohol som to nevidieť. A skrze tohoto muža Boh pomohol rozhodnúť môj vlastný duchovný život. Hovoril som si: „Ako môže poznať Krista, ako Ho poznám ja, keď neprišiel ku Kristovi tak ako ja?” Bol som taký zmätený, že som mu povedal: „Otče, mohli by sme sa spolu modliť?” a toto je už na mňa až príliš charizmatické. S týmto kňazom sme sa stretali ešte asi trištvrte roka a modlili sa spolu každú stredu ráno. Niektoré ráno sme sa modlili 15–20 min., niekedy to boli celé dopoludnia v modlitbe. Trištvrte roka mi trvalo, kým som sa nechal konvertovať. Pamätáte sa, ako Peter konvertoval v dome Kornélia? (Sk 10) Kázal evanjelizačnú kázeň a ešte skôr než ju stihol dokončiť, prišiel Duch Svätý. A Peter povedala: „Stop!“ Nie, nezastavoval ho, ale bol prekvapený. Bol strašne prekvapený a hovoril si: „Ako to, že prišiel Duch Svätý, keď som ešte nedokončil kázeň?“ Peter sa v priebehu toho jedného dňa naučil to, čo mne trvalo naučiť sa trištvrte roka.
Toto bol úvod do mojej kázne. A teraz je tu otázka. Ja som misionár, ktorý bol poslaný do inej krajiny, aby založil cirkev. A ja som zistil, že tam už cirkev je. Čo teraz budem robiť? Mám začať ešte nejakú inú, alebo si zavriem oči a budem sa tváriť, že tá jedna, ktorú som objavil neexistuje? Možno sa vám zdá, že je tu jednoduché riešenie, ale táto otázka je priamo v centre našej špiriluality. To, o čom vám chcem dnes večer rozprávať, je vaša duchovnosť, pretože je nemožné oddeliť posla od posolstva! Ježiš Kristus – živé slovo sa stal skutočným, živým človekom. Ježiš Kristus neprišiel na to, aby nám povedal nejaký príbeh, aby nám dal nejaké posolstvo. Ale aby dal sám seba! Ježiš – On sám je to posolstvo! A takými ste aj vy a ja. Preto je naša duchovnosť (špiritualita) taká dôležitá. Ešte pred tým ako som objavil, že môžete byť katolíci a kresťania zároveň, som si myslel, že to nie je možné. Musel som znova premyslieť, čo to vlastne znamená, že som Boží služobník. Ak by si ty bol všemocný a vševedúci Boh, ako by si spôsobil, aby prišlo spasenie na svet? Poprevracal by si zopár najvyšších vrchov, aby si ľudia všimli, že sa deje niečo zvláštne? Alebo by si poslal milióny anjelov, aby sa ti klaňali pred očami ľudí, aby si uvedomili, že si tu? „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“ (Flp 2,5-10)
Týchto pár veršov hovorí o tom, akým spôsobom poslal Boh na svet spasenie. Táto pasáž miatla teológov už 2000 rokov.
Z tohoto textu zoberieme len zopár myšlienok: 1. Keď Boh zjavil spasenie ľuďom, nebolo to obrovským zjavením Božej moci. Keď Boh poslal spasenie na zem, bol to akt sebavypráznenia. Je veľmi dobré, keď chceme žiť v Božej moci. Je to správne, ale je tiež veľmi dôležité vedieť žiť v duchu tejto 2. kapitoly listu Filipanom. Tento text nám hovorí, že Ježiš Kristus na seba vzal podobu sluhu. To nebolo ničo, čo mu spravili druhí ľudia. On to urobil sám sebe! On mal určité práva ako Boh a vzdal sa ich! To bola veľmi konkrétna vec. V 1. liste Korinťanom Pavol hovorí o tom, ako sa vyprázdňuje. Aj to bolo veľmi praktické. My sme tu na to, aby sme sa naučili žiť v tomto duchu sebaodovzdania sa, sebavyprázdnenia sa, vzdania sa. Poviem vám, čo to znamenalo pre mňa. Ako evanjelikálny pastor som ordinovaný už 25 rokov a nikdy som nemal svoju farnosť. Keď som objavil, že sa dá byť katolíkom a kresťanom zároveň a Boh začal pracovať na našej duchovnosti, cítili sme, že nás volá, aby sme odložili nabok svoje cirkevné zvyky, práva, možnosti, a aby sme začali slúžiť katolíckej cirkvi. Som evanjelikálny pastor, ktorý chce slúžiť katolíckej cirkvi. Čo to znamená? Že vediem francúzskych katolíckych kresťanov ku Kristovi. Učím ich, ako majú žiť ako učeníci Ježiša Krista v ich cirkvi. To dokonca znamená, že som nemohol pokrstiť svoje vlastné deti, nemohol som ich oddávať na svadbe. Viete, na vine nie je moja ordinácia, ale bol som povolaný slúžiť. A keď si povolaný slúžiť, musíš sa vzdať svojich práv! Pretože takýmto spôsobom nám Boh poslal spasenie. Ježiš, ktorý bol vždy Bohom sa vzdal svojich práv, aby nám mohol priniesť spasenie. Rozumiete?
2. Vieme, že keď sa Ježiš vzdal svojich práv (to je kenóza – sebavyprázdnenie), zároveň neprestal byť Bohom. Keď som sa vzdal svojich pastorských práv, aby som slúžil vašej cirkvi, som snáď menej pastorom? Nie!
3. Ježiš Kristus, slúžiaci kráľ, prišiel na svet, aby naučil ľudí slúžiť. Ježiš povedal: „Syn človeka neprišiel, aby mu bolo slúžené, ale aby slúžil a aby dal svoj život.“ (Mk 10, 25) Potom ako Ježiš poumýval nohy svojim učeníkom, povedal, že učeník nie je nad svojho majstra, ani sluha nie je väčší ako jeho pán, ale keď bude dokonalý, bude mu podobný. Ježiš vlastne hovoril svojim učeníkom: „Chcete byť ako ja? Chcete byť dokonalí? Tak potom to musíte robiť tak, ako to robím ja!“ A čo bolo centrom Ježišovej spirituality? Služba! A čo bude teda jadrom učeníkovej spirituality – sebadávajúca služba. Tu neexistujú 2 cesty! Sme povolaní, aby sme boli ako On. On sa vzdal svojich práv a my sme tiež povolaní, aby sme sa vzdali svojich práv. A sluha nerozhoduje, kde slúži. Ja by som omnoho radšej slúžil na Heiti a tam by som sa správal ako naozajstný protestant. Ale Boh ma poslal do Francúzka, aby som slúžil katolíckej cirkvi. Lebo sluha si nevyberá, kde bude slúžiť. Sluha má jedno právo a to je právo slúžiť. V Jn 20 vzkriesený Ježiš prichádza a pozrie na svojich učeníkov. A Písmo hovorí: „Ukázal im ruky a bok a povedal: Tak ako Otec poslal mňa, tak ja posielam vás!“ A potom na nich dýchol a povedal: „Prijmite Ducha Svätého!“
A ja si to predstavujem takto. Vzkriesený Ježiš sa zjavuje, sú tam učeníci. Len pred niekoľkými dňami im poumýval nohy a povedal: „Keď chcete byť dokonalí, musíte byť ako ja,“ a ukázal im ruky s ranami a bok a povedal: „Ako Otec poslal mňa (a ukázal im ruky), tak ja posielam vás!“ Chápete tie rany? Tie rany, to ste vy. „…ako Otec poslal mňa, takto s týmito ranami posielam ja vás! Všetkých nás! Každého jedného z nás!“ Chcete byť ako On? Viete, jedna vec je dvíhať ruky počas chvál a uctievať Ho. Je to úžasné, len to robte, veď ste charizmatici! Ale keď ich dáte trochu nižšie do tvaru kríža, to tiež robte! Ako si, Otče, postal Ježiša, tak pošli mňa! Nestačí, aby vás ľudia volali, že ste služobníci. Ľudia nielenže volali Ježiša človekom, On sa naozaj vzdal svojich božských práv! Ježiš, živý Boh, zomrel na kríži! On nemal žiadne práva na tom kríži. Ako Otec poslal mňa, ja poslal som Vás! „Hhhh!!! Prijmite Ducha Svätého!“ Vidíte, ten Duch moci musí byť v jednej línii s Duchom služby. Toto je kresťanský spôsob, lebo to je Boží spôsob. A vôbec nejde o to, či si katolík, protestant, evanjelikán, ortodoxný alebo anglikán. Tak ako Otec poslal mňa, ja posielam vás!
Teraz vás poprosím o pár minút ticha. A chcem, aby ste požiadali Otca v nebi a opýtali sa Ho: „Bol som poslaný? Posielaš ma teraz večer?“ Položme si túto otázku: „Otče, zobral som dosť vážne to, že si ma skrze Ježiša poslal?“
© David Bjork
© Spoločenstvo Martindom
