Budem teraz hovoriť o kresťanovi, ktorý už žije s Kristom a pre Krista. Ktorý sa rozhodol, že vo svojom živote chce uskutočniť to, čo mu doň Boh vkladá a to chce zúročiť. To už je za vydaním života a počiatočných krokoch viery. Budem totiž hovoriť o väčšej efektivite. Jedným zo slov, ktoré nás charakterizuje, je správca. Správca je zvyčajne ten, kto má na starosti ďalších ľudí, ďalšie prostriedky a je zodpovedný za to, aby to správnym spôsobom distribuoval. A ty si správca! Máš k dispozícii určitú oblasť, v ktorej máš mať vplyv. Máš určité množstvo prostriedkov, ktoré sú ti dané a máš vplývať na určitú skupinu ľudí.
Čo je teda správcovstvo? Ako som povedal, správca je osoba, ktorej bol zverený majetok, patriaci niekomu inému. To, čo máme nie je naše. Dal nám to Boh a chce, aby sme tým dobre narábali. Ako Ježišovi učeníci si musím zapamätať, že všetko, čo máme, pochádza od Boha. Boh je vlastník a nás určil, aby sme Jeho majetok spravovali. Ježiš o tom hovorí jasne v podobenstve v Matúšovi 25. kap. (Mt 25) Istý človek odchádza a povolal svojich sluhov, aby im dal do správy svoj majetok. Jednému dal päť talentov, inému dva a inému jeden. Každému podľa jeho schopností. Keď sa neskôr vrátil, chcel vidieť, ako s tým nakladali. Prvý nakladal dobre, druhý stredne dobre a tretí zle. Na záver Ježiš povedal dôležitý princíp: „Keďže si bol nad málom verný, nad mnohým ťa ustanovím.“ Musíme byť dobrými Božími správcami. Máme Božiu dôveru. On ti dôveruje, že s vecami, ktoré ti do života dal, dobre naložíš. Musíš vedieť, že sa za to budeš zodpovedať, ale vedomie, že sa na mňa niekto spolieha, nám dáva dobrý pocit a motiváciu urobiť to dobre. Takže musíme byť dobrými správcami, lebo to je privilégium ale aj zodpovednosť. Od každého dobrého správcu sa očakáva, že bude verný a oddaný svojmu Pánovi: „A keď ste neboli verní v cudzom, to čo je vaše, ktože vám dá? Nijaký služobník nemôže slúžiť naraz dvom pánom.“ (Lk 16,12) Pán očakáva, že budeš dobre nakladať s Jeho majetkom. Musíš teda vždy konať v záujme vlastníka. Preto sa musíš vždy pýtať, aký má Boh cieľ s tvojím životom, s tvojimi talentami, záujmami, so všetkým, čo máš k dispozícii.
Je päť oblastí správcovstva. Prvá a medzi kresťanmi asi najmenej poznaná oblasť sú financie. Boh má určitý zámer vo vzťahu k peniazom, ktoré nám dáva. Viete, že váš plat nie je váš? Minimálne nie úplne celý. V podstate z toho, čo dostávam, len 90% je moje. Zvyšných 10% je Boží majetok a On chce, aby som s ním nakladal tak, ako On určil. Na čo Boh cieli vo vzťahu k peniazom? Ide o to, aby sme demonštrovali Božiu moc v našich životoch a to, že sa o nás stará. „Starajte sa najprv o Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a všetko ostatné vám bude pridané. Nebuďte teda ustaraní o zajtrajšok, lebo zajtrajší deň sa postará o seba; dosť má každý deň svojej biedy.“ (Mt 6,32-34)
Druhý dôvod pre dávanie peňazí je požehnanie. Správcovanie peňazí totiž spôsobuje požehnanie detí.
Tretí dôvod je zjednotiť kresťanov v spoločenstve, kde sa kresťania navzájom o seba starajú aj finančne. V 2Kor 8,14–15 je napísané: „Veď nejde o to, aby sa iným uľavilo a vám priťažilo, ale aby vaša hojnosť pomohla ich nedostatku a zasa ich hojnosť pomohla vášmu nedostatku. A tak nastala rovnosť. Ako je napísané: ‘ kto mal mnoho, nemal nazvyš a kto mal málo, nemal nedostatok’.“
Ďalší dôvod: potvrdiť Božie usmernenie a vedenie v našom živote, poskytnutím našich financií. Čiže ak nás Boh vyzýva, aby sme sa na niečo zamerali a podporili to, potom to máme urobiť.
Ďalší dôvod: dať nám hojnosť v kresťanskom živote. Náš kresťanský život nemôže byť efektívny, kým si neuvedomíme zvláštnu jednotu medzi dávaním a prijímaním. Keď budeme dávať, budeme požehnaní a Boh bude dávať nám. Keď budeme dávať druhým, budeme dostávať od Boha. Toto sa musíme naučiť. Čiže nie je to tak, že budem dávať, keď mám dostatok, ale dávam, lebo taký je princíp! A dávam, aj keď napohľad nemám, lebo viem, že Boh sa postará o moje potreby. Viacerí sme už zažili, že keď sme dávali, Boh nás požehnal spôsobom, ako sme nečakali. Toto potrebuje zažiť každý z nás.
Ale prečo by som mal dávať? Dôvodov je veľa. Napr.: Biblia nás učí dávať „Prečo zadržujete požehnanie?“ pýta sa Boh priamo. (Mal 3,7-12) Vlastne hovorí: „Pretože vy nedávate do mojich sýpok, ja vás nemôžem požehnať.“ Ježiš to prikázal: „Dávajte a bude vám dané. Bude vám daná miera dobrá, natlačená, natrasená, ktorá preteká. To vám dajú do lona. Totiž akou mierou budete merať vy, takou mierou namerajú aj vám.“ (Lk 6,58) Ďalší dôvod je to, že milujem Boha a dávaním do Jeho Kráľovstva mu môžem preukázať lásku. Taktiež podľa Ježiša je blaženejšie dávať ako dostávať (Sk 25,35). Alebo: „Kde bude vaše srdce, tam bude aj váš poklad.“ Keď nie sme schopní dávať z našich prostriedkov, napr. z financií, „prirastie“ nám k nim aj naše srdce. Mať takto niekde „privarené“ srdce nie je dobré, lebo potom sa človek nemôže slobodne hýbať. Z toho vyplýva, že dávanie vedie k slobode. Po ďalšie – investícia dávania ma smeruje do večnosti. Alebo ďalší dôvod: Kristus dal za nás celého seba. Dávanie je milosť. Ak sme schopní dávať, sme požehnaní ľudia. Je veľa lakomých ľudí, ale to nie sú šťastní ľudia. Schopnosť dávať je už sama o sebe požehnaním a Boh nás chce žehnať dávaním. Dávanie uvoľňuje Božie dávanie. Keď dávaš, bude ti dané. Zvláštnym spôsobom príde do tvojho života Božie požehnanie. Môžem o tom osobne svedčiť. Niekedy je to doslova principiálne. My sme sa s manželkou rozhodli, že budeme pravidelne bez ohľadu na náš rozpočet dávať priateľom na niečo peniaze. Stanovili sme si taxu a tú im pravidelne mesačne dávame – napr. im zaplatíme telefónny účet. Moja sestra nemala peniaze na štúdium, tak sa dohodla s niekoľkými kresťankami a oni ju podporovali. To je to, čo máme robiť medzi sebou – máme si pomáhať a žehnať si. Máme medzi jeden druhého podporovať. Tiež si musíme uvedomiť, že všetko, čo máme, máme vďaka sile a zdraviu, ktoré nám dal Boh. Čiže je na mieste dávať Mu.
Boh chce zasiať naše peniaze ako zrno do svojej práce. Takže je to naša investícia viery. My budeme vidieť, ako tie peniaze rastú. Bolo to napr. vidieť na tých mladých ľuďoch, čo tu minulý týždeň boli. Vy ste im žehnali a oni dostali tých 200.000, čo potrebovali. Toto všetko sa odrazí vo vašom živote. Ak budeš žehnať, budeš požehnaný. Ak budeš preklínať, budeš prekliaty. Ak nebudeš siať, nebudeš žať. A keď zasievaš, v tvojom živote vyrastie úroda.
Tiež treba vedieť, že dávať máme úmerne požehnaniu, ktoré máme v živote. Takže nemáme byť nemúdri a rozhádzať peniaze. To by bola hlúposť.
Ako dávať Bohu? Dávať ochotne. Aj tomu sa učíme. Dávať obetavo, radostne, niekedy treba uplatniť poslušnosť – takže poslušne. Dávať slobodne, pravidelne a úmerne. Potom dávať veľkoryso.
Čo sa týka obetavosti, to je príklad, ktorý sa hodí práve teraz na pôstne obdobie. Buď obetavý, odopri si, aby si mohol dávať iným ľuďom. Dávaj tiež radostne – aj to sa nám časom dostaví, dávať s vnútornou radosťou.
Jedna z konkrétnych, v Biblii veľmi dobre popísaných foriem dávania, sú desiatky. Desiatok je desiata časť tvojej mzdy, resp. je to desiata časť všetkého, čo získavaš. To patrí Bohu. Z dvanástich kmeňov Izraela, keď prišli do Zasľúbenej zeme, každý dostal časť pôdy na to, aby z toho žili. Iba jeden kmeň nič nedostal a to boli Leviti. Boli to kňazi. Im bolo povedané, že budú žiť z práce svojich bratov. Všetky ostatné kmene mali povinnosť prinášať desiatu časť svojej úrody levitom, aby oni mohli zabezpečovať a udržovať všetko týkajúce sa kultu: správny vzťah medzi Bohom a národom, vyučovať… A tak ak sa chceš venovať vyučovaniu, nemôžeš sa venovať roľníctvu. Vy sa budete starať o duchovné zabezpečenie národa a národ sa postará o vás. Keď to dobre fungovalo, národ prosperoval. Z histórie vieme, že Jeruzalemský chrám bol niekedy posiaty mŕtvolami, kňazmi, ktorí zomierali od hladu. Boli to obdobia, kedy národ „kašľal“ na Boha a tým kašľal aj na svojich kňazov. Zároveň to však podmieňovalo ich službu – keď ju konali ledabolo, ľudia nerástli, nepoznali Boha a nemali srdce obrátené k Nemu. Takže sa odvrátili aj od Jeho kňazov.
Dávanie desiatkov nie je dar! Dary, ako almužna, to je niečo iné. Desať percent je Božích a On, ako vlastník celého tvojho života si žiada desiatok (Lv 27). Bohu patrí na tejto Zemi úplne všetko a my sme správcami len 90%. Tých 10% patrí Jemu. Nový zákon učí, že všetko, čo patrí Bohu, Mu mám dávať tak, ako to urobil Ježiš Kristus (Mt 22,21) a to nás stojí nás samých. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať a komu veľa zverili, od toho sa bude viac žiadať (Lk 12). Ježiš povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu.“ Takže nedávať desiatky znamená okrádať Boha a seba, oberať sa o veľké Božie požehnania. Ja som sa rozhodol dávať desiatky v 1993-om roku a nebolo ľahké dávať z tak malého platu (3500Sk) ešte 350 korún Bohu. Ale bol som prekvapený Božím požehnaním, ktoré sa mi potom dostávalo. Radil mi to jeden pastor, tiež svedčil o požehnaní v jeho živote a ja som sa rozhodol to robiť. Ježiš raz vyčítal farizejom, že dávajú desiatky ešte aj z mäty, kôpru a rasce. To sú zeliny. Ale vyčítal im, že milosrdenstvo prestali dávať. Tamto ste mali zachovávať a toto nezanedbať. Týmto Ježiš potvrdil význam desiatkov, ale zdôraznil, že ich neslobodno oddeliť od života.
Okrem desiatkov môžeme dávať dary či almužny. To je to, čo dávame z vlastného rozhodnutia, čo obetujeme Pánovi. No pamätaj, že: Kto skúpo seje, skúpo bude žať a kto štedro seje, štedro bude žať. Toto sa jednoducho nauč aplikovať vo svojom živote. Dá sa povedať, že to, čo ti teraz chýba, si donedávna nesial. A často myslím na smutných a osamelých a pýtam sa, či boli schopní sa v živote rozdávať, aby nemuseli takto skončiť. Vždy sa pýtajme: „Koľko som ja bol ochotný urobiť pre druhých, nakoľko som sa ja rozdával?“ Lebo čo dnes žneš, je tvoja úroda, nič viac. A to platí v každej oblasti života.
Teraz prežívam obdobie života, kedy mám dostatok. V Písme je napísane o tomto období, že sa má vyskytovať. Ale viem, že príde obdobie, kedy nebudem mať dostatok, budem strádať. Preto sa teraz modlím: „Pane, daj mi silu, vôľu a vytrvalosť na časy, keď so mnou bude zle. Dávaj mi to všetko vtedy.“ Viete, dobre sa mi chváli Pána, keď som najedený. Ale príde čas, keď to nebude. Možno nebudem mať ani na polievku, možno budem vo väzení, možno… Kto vie, čo sa mu môže stať? Ale aj potom chcem žiť vierou. Pretože je jednoduché, žiť vierou, keď sa darí.
Druhá veľká vec, ktorú máš spravovať vo svojom živote, je tvoj čas. Čas je veľmi vzácny preto, že je ho vždy málo a že sa nikdy nedá zopakovať. Musíme ho teda využívať na Božiu slávu (1Kor 10,31). Musíme sa snažiť v živote naplniť ciele, ktoré nám pripravil Boh a keď ti On povie, rob to a to, všetko tomu prispôsob.
Tretia oblasť, o ktorú sa máme starať je naše telo. Mám sa oň starať a spravovať ho. Moje telo potrebujem správne využiť. Ako hovoril sv. František, naše telo je taký oslík, ktorý ma má priviesť všade, kde mám byť. Musíme sa preto oň starať a vydávať ich Bohu ako svätú, bohumilú obetu (Rim 12). Toto je naša svätá bohoslužba. My sme chrámom Ducha Svätého a Boh naozaj chce v nás bývať. Preto nesmieme vydávať svoje telá ako „nástroje hriechu“, ale dať ich Bohu.
Štvrtá vec, ktorú spravujeme, je náš majetok. Všetko, čo máš, ti dal Boh, preto všetko naše pozemské bohatstvo musím využiť na Božiu slávu a na budovanie Jeho kráľovstva. V Mt 16 je podobenstvo, ktoré mnohí radšej vynechávajú a neveriaci nám ho naopak zvyknú vyčítať. V tomto podobenstve pochválil pán svojho nespravodlivého správcu, lebo si opatrne počínal. A píše sa tam, že synovia tohto sveta sú opatrnejší než synovia Svetla. No nie je to mätúce? Myslím si, že je to tým, že my kresťania veľmi nešikovne používame to, čo chceme nazývať čestnosťou a priamosťou. V Písme je napísané: „Buďte jednoduchí ako holubice a opatrní ako hady.“ Had je veľmi opatrný a rafinovaný a holubica je jednoduchá, bezolstná. My máme tieto dve vlastnosti spojiť. Preto pán správcu v tomto podobenstve nechváli podvod, ale opatrnosť v zabezpečovaní sa. Možnosti, ktoré nie sú nečisté, neubližujú druhým, máme využiť ako správne. My sa správame vo svete biznisu ako takí ťuľkovia. Jediné, čo sa môže stať nejakej kresťanskej firme je, že ju okradnú. My však máme byť tvrdí, bojovní. Jediné čo nemáme byť, je podvodní.
V životoch zrelších kresťanov by sa mala nachádzať osoba, ktorú doprevádzajú. Mal by to byť niekto, kto k tebe chodí, učí sa od teba, je ti blízky. Poznám mnoho rodín, ktoré majú takú službu, že u nich bývajú mladí ľudia. Títo ľudia sa u nich učia vidieť zdravú kresťanskú rodinu, ich hodnoty, hospodárenie, jednoducho ich život. A toto by malo byť aj v tvojom živote. Modli sa za takýchto ľudí a Boh ti ich dá. Ja som sa modlil a Pán mi dal niekoho, kto ma vždy istý čas sprevádzal mojim životom, a potom šiel ďalej.
Piata, posledná oblasť nášho správcovstva sú naše dary. Nimi máme slúžiť Ježišovi Kristovi, Jeho telu, teda ľuďom. Potrebujeme byť dobrými správcami všetkých darov, aj tých prirodzených. Jeden zápas v boxe bol veľmi sledovaný. „Gorila“ Tyson bojoval s Hollyfieldom. Táto vec sa na Slovensku ťažko prehĺtala, najmä v katolíckej cirkvi. Hollyfield bol totiž baptistický pastor. Zápas i odvetu vyhral Hollyfield. Pri odvete mu Tyson takmer odkusol ucho, lebo nemal veľa šancí. Na tlačovku po zápase prišiel Hollyfield so šiltovkou s nápisom: „Ježiš je Pán“ a vyhlásil, že v Jeho mene a na Jeho slávu zdolal toto „zviera“. Vravel aj, že mal strach a že sa modlil. No kresťanská spoločnosť to odsudzovala: „Veď sa to nehodí, aby kresťanský pastor boxoval.“ Z tohto treba vyjsť.
Robme teda všetko na slávu Božiu a na budovanie Božieho kráľovstva. Modlime sa, aby nás Pán usvedčil z toho, v čom sme nedostatoční, kde nie sme a mali by sme byť, alebo kde sme a nemali by sme.
Na záver jeden príklad. Mal som jedného známeho, ktorý sa už ako živý kresťan rozhodol podnikať s kamiónom a peniaze, ktoré mal zarobiť, chcel dať na detský domov. No vôbec sa mu nedarilo. Nechcel však prijať, že by to nebolo od Boha. Keď už dlhšie zlyhával, povedal som mu: „Keby to bolo od Boha, vychádzalo by ti to úplne presne. Ale tebe nevychádza vôbec nič a doma ti len narastá nepokoj.“ Až po dlhšom prehováraní kamión predal. Nestál tam, kde mal. Nespravoval to, čo mal. Preto je potrebné, aby sme naozaj stáli tam, kde nás chce mať Pán. Aby sme spravovali všetko tak, ako chce Boh. A o to prosme.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
