Na minulej prednáške sme hovorili o správcovstve. Čo je správcovstvo? Kto je správca? Správca je ten, kto sa stará o majetok. My sme správcovia. Ty si správca – si správca všetkého, čo ti Boh dal. Hovorili sme o piatich oblastiach správcovstva:
1.) financie. Nielen desiatky – tie je len jedna časť financií, Božia časť. My sme pánmi len 90% nášho príjmu, 10% je Božieho. Tie máš dávať tam, kde je tvoj duchovný zdroj. 10% svojho príjmu, niektorí dávajú 10% svojho času, 10% svojho jedla, čohokoľvek, čo majú. Čo sa týka dávania financií, Boh niečo tým sledoval. Čo nám chce Boh dať cez financie? Požehnanie, hojnosť. A čo chce dosiahnuť cez financie v životoch druhých? To je logické: požehnanie, hojnosť. V knihe Nehemiáš, keď ju budete študovať, tak si všimnete jednu vec, že Nehemiáš nariadil, aby bohatí požehnali chudobných, aby im dávali časť zo svojho majetku, aby im pomohli. Prečo by sme mali dávať? Lebo viacej dostaneme. Aby sme sa vyprázdnili, aby nás Boh mohol viacej požehnať. Do plných rúk Boh dávať nemôže. Bohu máme dávať ochotne, veľkoryso. Heslo dávania je: Kto skúpo seje, skúpo bude aj žať. Kto seje štedro, štedro bude aj žať (2Kor 9,6).
2.) čas. Je drahý, vzácny, je treba sa oňho dobre starať. Prečo? Nikdy ho nemožno zopakovať a nikdy nemožno spôsobiť, aby bol využitý inak než bol.
3.) telo. Čo máme robiť s ľudským telom? V Písme je to napísané veľmi jasne, takže kto pozná List Rimanom, tak pripomeniem, že je tam napísané: „Dávajte svoje telo ako nástroj spravodlivosti, lebo predtým ste ho dávali hriechu.” Hoc sme si to neuvedomovali, boli sme nástrojom niekoho, niečoho v našom živote a on si nás používa. Teraz Písmo hovorí: „Dajte sa Bohu za nástroj spravodlivosti.” Čo z toho budete mať? Je to tam napísané, budete mať z toho slávu. Zvláštnu slávu, zvláštne požehnanie. Čo sa ešte týka nášho tela? Kto sme my? My sme chrám ducha. Nie je to nádherné? Tu je Boh teraz prítomný. Úplne reálne, úplne skutočne a ten Boh je aj vo mne. A ak si ho prijal, tak Boh je aj v tebe. Je to nádherné, že Boh je v nás.
4.) majetok. To, čo máme, to, čo je nám zverené. Nie je náhoda, že máme veľa, alebo málo. Áno, sú tu faktory, ktoré ovplyvňujú, či máme veľa, alebo málo, ale to, čo máš, máš spravovať Božím spôsobom. Všetko čo máme dal nám Boh a preto to všetko máme využiť na oslavu Boha. Aj ty máš priniesť slávu Bohu. Náš domov sa môže stať miestom, kde druhí ľudia budú požehnaní. Ja by som vás chcel povzbudiť, aby sme sa navzájom podporovali. Aby sme si navzájom slúžili. Ja a celá moja rodina si pravidelne pozývame domov druhých ľudí. Na raňajky, alebo na obed. Chcem vás povzbudiť: čiňme to. Len pre hlbšie duchovné priateľstvo, pre hlbšie duchovné poznanie. Staňme sa požehnaním pre druhých.
5.) dary (prirodzené, talenty) a charizmy (nadprirodzené duchovné dary). Toto sú tiež veci, ktoré máme dobre spravovať a dobre ich využiť. Niekedy nastáva kolízia, kedy použiť nadprirodzené dary na úkor prirodzených a kedy, naopak, dať priestor prirodzeným. Naozaj sa môže stať, že si dobrý maliar a zároveň vieš dobre evanjelizovať. Čomu dáš priestor? To už závisí od okolností v ktorých sa nachádzaš ty. Myslím si, že ak v čase, v ktorom žiješ, je veľa evanjelizátorov a kazateľov, tak sa pokojne môžeš venovať maľovaniu. Ale ak je veľmi málo takých ľudí, potom je treba obetovať maľovanie. Živý príklad: jeden mladý muž mal pred sebou dráhu veľmi dobrého lekára, bol to odborník, ktorému sa skutočne darilo v oblasti srdcovo-cievnych chorôb a zároveň to bol veľmi dobrý kazateľ. Nevedel sa dlho rozhodovať, dokonca mal pred sebou takú kariéru, že sa mohol stať osobným lekárom anglickej kráľovnej a nakoniec sa rozhodol, že bude kázať v malom zbore. Tento muž kázal niekoľko desiatok rokov až neskôr skrze neho prišlo obrovské prebudenie a Boh zvrátil celé jedno krídlo evanjelikálnej cirkvi v Anglicku, ktorá sa odvracala od Krista.
Trochu načrtnem viac ako príde do nášho života požehnanie – a to sejbou. Sejba. Siať. To je to, čo potrebujeme neustále robiť v našom živote viac, aby sme mohli žať. Verš pre to sme už hovorili : „Kto skúpo seje, skúpo bude aj žať. Kto seje štedro, štedro bude aj žať.“ (2Kor 9,6) Viera funguje na základe takýchto Božích princípov. Na princípe sejby a žatvy. Ježiš povedal: „Dávajte a dajú vám. Mieru dobrú, natrasenú, natlačenú, mieru vrchovatú dajú vám do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ Toto sú Božie princípy. Ak chceme v príhodný čas v živote žať, potrebujeme siať. Toto aplikujme do života.
Prečítam 15. kapitolu podľa Jána (Jn 15). Prvých 17 veršov sa týka jednej veľmi konkrétnej veci. Týka sa prinášania ovocia. My sme tí, ktorí majú Bohu prinášať ovocie. Zdôrazním len niekoľko bodov. „Ja som pravý vinič a môj Otec je pravý vinohradník,“ povedal Ježiš. „Každú ratolesť na mne, ktorá neprináša ovocie odrezáva a každu, ktorá prináša ovocie, čistí, aby prinášala ešte viac. Vy už ste očistení slovom, teda ostávajte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak len neostanete vo mne. Bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak ostanete vo mne a slová moje ostanú vo vás, proste, čo len chcete a splní sa vám to. Môj Otec je práve tým oslávený, že prinášate hojne ovocia a že ste sa stali mojími učeníkmi. Prikázanie moje je, aby ste sa navzájom milovali. Ak robíte, čo vám prikazujem, ste mojími priateľmi. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás. Ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostalo. Žeby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť.“ Cieľom nášho kresťanského života je prinášanie ovocia Bohu. Tým je oslávený Boh, že na našom živote je vidieť jeho pôsobenie. Ako Boh skrze Teba pracuje. To nemáme skrývať, to musí byť vidieť. Náš život sa skladá z viacerých oblastí. My sa musíme učiť rásť v posvätení. Rásť v posvätení, príjímanie Božích darov a používanie Božích darov – toto všetko má vyústiť do efektívnosti. Máme byť efektívny kresťania. Máme prinášať ovocie, ktoré je na úžitok druhým ľuďom aj vo svete aj nekresťanom a predovšetkým ľuďom v cirkvi. Všetkým tým, ktorí milujú Pána Ježiša Krista. Čiže nehovorím len o denominačnej cirkvi, ale o tele Kristovom. To, že prinášaš ovocie, podporuje aj tvoj vlastný rast. Tvoj vlastný rozvoj. Keď ovocie Bohu neprinášaš, stagnuješ. To, že začneš pracovať na tom, aby si zrel a aby si ovocie prinášal, prináša rozvoj do tvojho života a tým dostávaš novú motiváciu vo vzťahu s Bohom v tom, čo pre neho robíš. Ak stagnuješ, do tvojho života preniká frustrácia. To je vec, ktorá ťa môže zastaviť. Toto nie je niečo, čo by Boh v našom živote chcel. Ak sme frustrovaní, prinášame nedostatočné ovocie. Nedostatočné ovocie má znovu vplyv na nás – my sa cítime ďaleko viacej depresívny a zahľadení na to, ako sa nám nedarí. My máme donášať ovocie Bohu. Predovšetkým svojou ochotou vydanosti a svojou poslušnosťou tomu, čo od nás chce. Neposlušnosťou a tvrdohlavosťou mu zabraňujeme.
S niekým blízkym v mojom živote som teraz prežil jeden malý konflikt a vedel som, čo mám robiť a nie celkom som to chcel. Čosi mi bránilo. Nie celkom som vedel urobiť ten správny krok. Až po 24 hodinách. Asi tak dlho to trvalo, keď som vedel urobiť to, čo som vedel, že urobiť mám. Niekoľko hodín som sa na to chystal. Čudujem sa sám sebe.
Viem, že to takto preniká do života kresťanov; taká váhavosť, že čo mám urobiť a potom myšlienka: „Keď som vtedy neurobil, tak neurobím ani teraz.“ To je niečo, čo ťa zatvrdí. Takto vzniká „zatvrdlivosť“. Je to veľmi zlá vec, ktorá ťa môže úplne oddeliť od Boha. Na to musíme dávať pozor. Na neposlušnosť, tvrdohlavosť.. Boží zámer je, aby sme v každej oblasti života oplývali krásnymi vecami. To znamená, že ich musíme sledovať. Môžeme tak život rozdeliť na jednotlivé oblasti, ktorými žijeme a sledovať, čo sa v nich deje. Je to veľmi dôležité. My musíme skúmať, dokonca v Písme je napísané: „Skúmajte sa!“ Musíme sledovať, ako to v našom živote je. Pozor! Nie tak, aby sme sa nejako psychologicky rozobrali, aby sme boli z toho celý nešťastní, akí sme hrozní. Je to krok, ktorý sa nám môže stať. Naopak, my máme zhodnotiť kde sme, kde podľa Písma by sme mali byť a ako k tomu smerovať budeme. Vôbec nie je zlé, že sa nám nedarí. V tom zmysle, že to zhodnotenie je na mieste – nevadí, že sa nám nedarí, pretože odteraz sa nám dariť bude. Keď sa rozhodnem, aby som za niečím kráčal, potom budem rásť. Takže je potrebné to zhodnotiť takýmto spôsobom.
Ježiš povedal, že ľudí je možné spoznať podľa ich ovocia. Mt 7,16-20: „Veď či oberajú z tŕnia hrozna, alebo z bodľačia fígy? Po ovocí ich spoznáte. Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie. Ani zlý strom nerodieva dobré ovocie. Každý strom, čo nerodí dobré ovoci, vyťatý bude a vhodený na oheň.. Teda po ich ovocí ich spoznáte.“ Najčastejšie príčiny nenesenia ovocia sú v oblastiach nášho osobného a citového života. V oblastiach vnútorných. Vzťahy, častokrát. Pokiaľ si neurobíme poriadok v týchto oblastiach, dovtedy budeme prežívať vnútorné boje a strach. Nesmieme zatvárať oči pred svojimi problémami. Naopak, potrebujeme ich konfrontovať. To je jediná cesta. Jediný spôsob prinášania ovocia.
Ja teraz vymenujem štyri hlavné oblasti, s ktorými sa potrebujeme vysporiadať, ak máme prinášať ovocie. Ak budeme ochotný s nimi pracovať, potom sa to v našom živote môže zmeniť.
1.) Jasne porozumieť viere. Musíš vedieť, čo je tvojím vyznaním, aké má dôsledky a dôsledne ich žiť. Bol som na jednom kurze, kde sme preberali vyznanie viery, kde som to rozvádzal do dôsledkov, čomu my kresťania veríme. Včera som videl v televízii taký šot s tým pánom, čo uvádza hru milionár, a reportérka sa ho pýtala: „Viem, že veríš v reinkarnáciu. Čo si bol v minulom živote.“ Povedal, že bol ženou a že v tomto živote už svojho milenca stretol. Povedal som si: „Je mi ťa ľúto. Si absolútne pomýlený klamom.“ Znamená to, že nerozumie viere, ale to je jeho osobný príbeh. Častokrát sme videli ľudí, ktorí tvrdia, že sú kresťanmi a vyznávajú absolútne nekresťanské pomýlenosti, alebo veci, ktoré s kresťanstvom nemajú nič spoločné. Taký kresťan nie je kresťan. Učeník je ten, kto sa rozhodol, že bude kráčať za Ježišom Kristom. Na to potrebuje byť otvorený Bohu a jeho vyučovaniu a potrebuje jasne porozumieť duchovné pravdy. Boh nám sľúbil, že nám to bude dávať. Na to je nám dané Písmo, aby sme v živote mohli rozoznávať tie správne cesty. A na viacerých miestach je napísané: „Veď ma po svojich chodníkoch.“ Chodníkov v živote je veľmi veľa. My potrebujeme vedieť, ktoré sú tie správne. Tie Božie. Potrebujeme vedieť, čomu veríme o Bohu, prečo tomu veríme a podľa toho sa správať. Nepotrebujeme k tomu nutne teológiu, potrebujeme však, aby sme boli vyučovaní Božím Duchom. Boh nám to sľúbil – 1Kor 2,9-16: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani na um človeku neprišlo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ Takže nie poznanie mysle, ani poznanie zmyslami, ale poznanie vnútrom. Ak miluješ Boha a budeš ho poznávať, a budeš o ňom poznávať zvláštne veci, ktoré sa nedajú vysvetľovať, ale ktoré sa dajú žiť. Tieto sú naozaj efektívne. Ako to spoznáš? „Nám to Boh zjavil prostredníctvom Ducha. Lebo Duch prebáda všetko, aj tie najhlbšie tajomstvá Božie. Veď ktože z ľudí vie, čo je v človeku, než duch sám.“ Ktože z ľudí vie, čo je v tebe? Len ty sám. Tvoj duch to vie najlepšie. Sú len dve bytosti v celom vesmíre, ktoré ťa poznajú najlepšie. Vieš ktoré? Boh a ty sám. Vy dvaja sa poznáte najlepšie. Tajomstvá Božie nik nepozná, iba Duch Boží. Tohoto Ducha sme my dostali. Takže tie tajomstvá Božie budú zjavované do nášho života keď sa mu otvoríme. „Duchovným duchovné veci prispôsobujeme. Človek živočíšny však nechápe veci Ducha Božieho.“ Sú ľudia, ktorí sa Bohu neotvorili, ktorí Boha neprijali, ktorí s Bohom nechcú mať veľa spoločného. Vnútorne, svojím rozhodnutím. Možno navonok tvrdia, že áno a preto zostávajú živočíšny, Bohom nepoučení a duchovné veci nechápajúci. Takto sme poučovaní o každodenných otázkach života. To je každodenná viera, ktorú nám Boh zjavuje, ako vieru živú, reálnu, efektívnu. Keď si tieto pravdy Písma osvojíme, budú základom pre náš život a ten sa stane stabilný, pevnejší a trvalejší. Nebudú nás ovládať naše pocity, ani naše zlyhania, ani naše nedostatky. To všetko s nami bude. Ale človeka, ktorý je naplnený Duchom, vedený Duchom, vyučovaný Duchom, nebudú ovládať.
2.) Celistvosť nášho života. „Celistvosť“ je slovo z Angličtiny, ktoré sa ťažko prekladá. Znamená vyváženosť v každej oblasti života. To je celistvosť, to je úplnosť. Naše životy sú ako batérie v aute – skladajú sa z mnohých oblastí. Batéria sa skladá z rozličných článkov a na to, aby išla musia byť všetky dobré. Všade musí byť doliata kyselina, ak poznáte autobatérie. Ak je v niektorom článku menej, tak to zle funguje. Naše oblasti života musia byť vyvážené. Každá jedna. Ak je jedna, alebo dve oblasti zničené, nastáva nevyváženosť v tvojom živote. Duchovná zrelosť sa musí týkať každej oblasti nášho života, ale je pravdou, že sme nevyvážení. Dôvody nebudeme rozoberať. Na to sú semináre o vnútornom uzdravení. Potrebujeme sa však pozrieť na oblasti nášho života a vyvažovať ich podľa Božieho slova, podľa toho, ako Duch Boží nás vedie aby sme žili. Môžme ich vymenovať? Naše hovorenie, myslenie, čo je spojené s našimi motívmi a postojmi, naša sexualita, vzťahy, city, emócie, vôľa, ašpirácie, ambicióznosť, charakter, peniaze, naša práca, potreby – jesť, piť, spať, oddychovať, ďalej túžby, záujmy … Všetky oblasti ak si uvedomíš sám pre seba, musíš si uvedomovať, že v každej jednej musí byť pánom Ježiš Kristus. K týmto oblastiam si pripíš niekoľko požiadaviek Božích a niekoľko túžob svojich. Tieto dve veci porovnaj a podriaď Pánovi. Tak do tvojho života vstúpi stabilita.
Stabilita je to, čo hľadáme, o čo nám v skutočnosti ide. Nemáme to. Preto v našom živote nastáva nahrádzanie. Dopĺňame si stabilitu, pevnosť niekde inde. Použijem to tak vzdialene, ale Jeremiáš povedal, že „opustili sme pravé studne Božie, a vykopali sme si cisterny.“ Rozdiel je veľký. V starom Izraeli mať studňu bolo mať živú čerstvú vodu, ktorá prúdila kdesi hlboko pod skalným masívom, ale keď sa ľuďom nechcelo ju kopať, tak si vykopali cisternu. To bola nádrž, ktorá mala úzky otvor a dolu sa rozširovala a tam natiekla dažďová voda. Lenže tá po čase zosmradla. Ľudia ju však aj tak pili, lebo inú nemali a preto boli chorí. Keď mali živú vodu, tak z nej boli živí, zdraví a vydržali na púšti. Boh povedal, že vždy, keď si hľadáme nejakých zástupcov toho, čo by malo byť, potom si staviame cisterny. A opustili sme Boha.
V našom živote musia byť oblasti prekontrolované a podriadené Pánovi. Prečo? Lebo dostaneme stabilitu a to bude v nás produkovať duchovnú silu. A duchovná sila súvisí s dôverou. Sebadôverou, dôverou k Bohu a dôverou k druhým. Ak toto nemáš, potom sa v tvojom živote bude prejavovať nestabilita, neistota, nepokoj, snaha získať si niekoho, aby ťa prijímal. Nemôžeme sa dokonca cítiť istí ani pred Bohom, keď vieme, že niektorá z oblastí nášho života je zámerne Bohu ukrytá. Pretože nám to dáva vedomie klamstva. Vieme, že klameme. To nás oberá o Božie požehnanie, čo nás oberá o možnosť rátať s Božou mocou v našom živote. Žiadna oblasť nášho života nemôže byť Bohu nepodriadená, resp. klamaná. Prečítam verš z 1Jn 3,21-22: „Milovaní, ak nám svedomie nič nevyčíta, môžeme mať dôveru v Boha. A dostaneme od neho čokoľvek si budeme prosiť, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme, čo je milé jemu.“ Z tohoto môže prameniť naša kresťanská istota. Ja viem, že Slovensko toto potrebuje počuť. Máme tu taký pocit, že keď si je niekto istý Bohom, tak je pyšný. Mám takú nepríjemnú skúsenosť a chcel by som adresáta týchto slov aj tak vyzvať k čestnosti. Stretol som nášho kňaza a vyčítal mi, že som povedal tu čosi, čo zjavne dotyčnému nesedelo. Že ak na mňa padne tento strop, pôjdem do neba. Ja som sa potom opravil a chcem ťa vyzvať môj milý brat, alebo sestra, aby si v referovaní o čomkoľvek, čo sa tu deje bol objektívny a čestný. Ja som sa opravil a povedal som: „Pôjdem k Pánovi.“ Mám naozaj istotu, že budem u Pána. To kresťan má mať. Ak to nemá, tak žije veľmi zvláštnym životom plným neistoty a strachu. Môžme diskutovať, či by som sa dostal do neba, alebo nie. Dostanem sa k Pánovi a on ma vyrieši. Je to dostatočne ekumenické? On ma vyrieši. Ja mám úplnú istotu, že budem u neho. Pretože viem čo som urobil. Viem, komu som uveril. To nepovedal najzdatnejší teológ svojej doby – Pavol, to má povedať každý kresťan. Viem, komu som uveril a viem komu patrím. Viem kam idem a viem, kde som teraz.
3.) Disciplína v živote a v hospodárení s časom. Tu sa potrebujeme so všetkým negatívnym vysporiadať, aby sme mohli prinášať ovocie. Mnoho ľudí premrhá mnoho svojho času a mnoho svojej energie len preto, že nehospodári, a nevie čas efektívne využívať. Na druhej strane sa nemáme stať otrokmi času a nedopriať si žiadnym spôsobom uvoľnenia – to nie je to správne využitie času, naopak, musíme si klásť otázku: aký je zmysel nášho života? Podľa neho potom využiť čas. Nestaneme sa tak ľudmi, ktorí sú zmietaní závanom každého záujmu v živote. Keď máte stanovený životný cieľ, preň pracuj. Na ten sa sústreď a nič iné nerob. Musíš ho mať vyjasnený, musíš vedieť, čo v živote chceš dosiahnuť a tomu sa venuj. V podriadenosti Bohu na akomkoľvek mieste života ži pre neho. Dobre využívaj čas na tento daný cieľ. Chceš sa stať dobrým žeriavnikom? Staň sa ním. Chceš sa stať dobrým počítačovým odborníkom? Pracuj na tom. Nerob iné veci. Nemeň svoj smer každé dva roky, alebo každý rok. Čím sa chceš stať? To si ujasni a na tom pracuj. Vôbec sa nemusíme trápiť nekonečným skúmaním, čo presne by som v živote mal byť. Totiž táto oblasť sa nie celkom týka služby Bohu. Boh nás potrebuje na každom mieste života a na každom stupni spoločnosti, všade. To jediné, čím slúžime Bohu, je naša absolútna vydanosť a tak tam kde si, či si predavač, alebo premiér, tam buď vydaný Bohu. Za toto sa potrebujeme modliť. Urči si, konkrétne, kam v živote smeruješ, a využi na to všetok svoj čas. Duchovnú disciplínu naozaj v živote potrebujeme. V 2Tim Pavol povzbudzoval Timoteja v 1.kapitole (2Tim 1), aby roznecoval v sebe Boží dar. Potrebujeme objavovať svoje dary, a keď ich objavíš, tak na nich pracuj. Vtedy sa staneš najefektívnejším, vtedy budeš na svojom mieste. Nedostatok duchovnej disciplíny, nechať sa zmietať krížom-krážom, od jedného zjavenia k druhému znamená, že náš život bude úplne neefektívny a budeme žiť pod nesprávnym druhom tlaku. Ja som to zažil ako začínajúci kresťan, že bolo toľko dobrých akcií, že som nevedel, kam ísť skôr. Poznáte to? Z toho musíme vyjsť a objaviť, kam máme ísť a kam máme kráčať. Je to preto, že nemáme stanovené životné priority. Takýto stav má za následok duchovné neuspokojenie a stratu duchovnej vitality.
4.) Duchovné ciele a ich naplnenie. Musíš po čase vedieť (nie hneď, môžeš to rozlišovať rok, dva, tri ….) aká je tvoja služba v cirkvi. Aká je tvoja konkrétna služba, čo presne máš robiť, a to rob. Prečo? Pretože potom Boh skrze teba bude môcť robiť úžasné a veľké veci. Ak objavíš kam patríš, čo máš robiť, potom budeš efektívny.
K tomuto všetkému potrebuješ prekonať samého seba. Povedz si: „Kde sa nachádzam?“ v tej-ktorej oblasti, či je to hovorenie, sex, peniaze, tvoja kariéra, alebo rodina. Musíš spoznať, čo všetko na teba vplýva, aj životné okolnosti, ktoré sú legitímnym faktorom, ktorý ťa ovláda, ktorý na teba vplýva. Potrebuješ spoznať kam kráčať máš, to je podľa Písma. Potrebuješ do toho Kristovu moc. Potrebuješ si povedať, ktoré reakcie máš zmeniť. Či sú na pohľad pozitívne, alebo negatívne, negatívne zmeň na pozitívne, alebo naopak. Potrebuješ rozoznať svoje reakcie. Nemalo by sa stať, že v tvojom živote je nejaká oblasť o ktorej sa nedá s tebou diskutovať. Každý máme takú oblasť, že? Musíme na tom pracovať.
Vtedy budeme vedieť konať slobodne, bez strachu a bez obáv z toho, čo si o nás budú myslieť druhí. To je dôležité. Tak často sa s tým stretávam v životoch ľudí, niekedy aj v živote svojom, pretože som to prijal ako princíp, preto ma to oslobodilo: nemusí ma trápiť, čo si myslia druhí. Ak ťa to bude trápiť, budeš ich otrokom. Pre koho žiješ? Naším cieľom a ten, komu sa máme podriadiť je náš Pán, jeho poverenie, jeho poslanie, jeho služba. Potom sa staneš bláznom pre Ježiša a tým, ktorý je efektívny v živote svojom a v živote druhých.
Prekonať samého seba. Toto je hraničný prah, v ktorom sa aj táto skupina rozdelí na dve skupiny: tí, ktorí pôjdeme ďalej a tí, ktorí sa zastavíme na tom prahu. Prečo? Napríklad zistíš, že o Kristovi veľa nehovoríš. Pre istotu. Kvôli kolegom. Kvôli šéfovi. A toto budeš musieť zmeniť. Je dosť možné, že ustúpiš. Nehovorím teraz riešenie, ale hovorím, že táto konfrontácia môže nastať a ty musíš prekonať samého seba a aby si bol Boží efektívny človek.
Traja nepriatelia osobnej slobody a efektívnosti pre Boha s ktorými sa môžeme stretnúť:
1.) Strach. Kto pozná dobre Písmo, asi sa mu vybavuje verš, ktorý o strachu hovorí. „V láske niet strachu a dokonalá láska strach vyháňa. Lebo strach má v sebe trest. Kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“ Teraz aby nás to nerozhádzalo, že ešte nie sme dokonalí v láske – k tomu rastieme a smerujeme, ale musíš vedieť, že ak si prijal, že Boh ťa miluje, potom ťa vôbec nebude trápiť, čo si druhí myslia, čo sa môže stať, čo zlého by sa mohlo objaviť v tvojom živote – ak si prijal to obrovské milovanie Božie, potom je ti „všetko jedno“. A to je stav slobody, kedy vieš, že si milovaný Bohom. Preto budeš robiť Božie veci a nebudeš sa musieť zamýšľať nad druhými ľuďmi. Počul som svedectvo ženy, ktorá v jednej katolíckej obci prežila stretnutie s Ježišom Kristom skrze bratov z iných cirkví a rozhodla sa veľmi nekompromisne sa rozhodla, že odíde z katolíckej cirkvi (teraz nebudem rozoberať otázku správnosti riešenia krokov). Ona to urobila. Bola to žena úprimná a ako som ju pozoroval, tak som videl na nej ovocie tichého a mierneho ducha. Takže nebola to žena drzá, alebo hlučná. Povedala, že s veľkým pokojom a láskou vysvetlila pánovi farárovi s čím ona nesúhlasí a začala sa stretávať s inými kresťanmi. Čo sa ale stalo v obci: ľudia na ňu začali pľuť. Fyzicky. Začali jej nadávať na ulici. Začali sa k nej správať nepriateľsky. Začali byť na ňu veľmi zlí a niektorí ju fyzicky napadli. Ona im naďalej žehnala. Hovorila: „Bolelo ma to, veľmi ma to trápila a takmer som reagovala negatívne, ale potom som im začala žehnať. Potom som im začala hovoriť: «Vy ste pomýlení a ja vám žehnám. Žehnám vám lásku Božiu, pokoj Boží.»“ Uvedomil som si, že ona bola oslobodená láskou a keď sa stretla s negatívnymi vecami, i keď je to tak zamotané teologicky, aj tak oplývala láskou. A tak v láske niet strachu. Ona nebola ochotná podriadiť sa strachu z toho, čo sa jej môže zasa stať. Tu sa hovorí o nesebeckej, obetavej láske.
Grécke slovo agapé poznáme – takouto nás Boh vyslobodil zo zovretia strachu a zo zovretia ostatných vecí, ktoré zo strachom súvisia. Ktoré? Najväčším bratom strachu je sestra neistota. Potom je to sestra nedôvera. Sestra obava, ale to je len tieň strachu. Takže neistota. Jeden z najbežnejších momentov v našom živote, ktoré nás okrádajú o efektívnosť je porovnávanie sa s ostatnými. To pramení zo strachu. Keď sa porovnávaš s druhými. Prežil som oslobodenie v tejto oblasti v jednom malom momente, keď som raz počúval „kazeťák“ a tam na kazete hovoril jeden z veľkých Božích mužov. Hovoril som si: „Bože, tak chcem byť ako on. Tak chcem dosiahnuť také veci ako on. Chcem tak kázať a tak sa modliť a chcem také veci vidieť ako on.“ O päť minút hovorím: „To je blbosť. To nebude dobre, keď budem ako on. Lebo budem jeho replika. Ja budem len jeho opica. Budem sa len podobať na neho.“ Dovtedy ma ovládalo to, že sa chcem podobať na veľkých Božích mužov, ktorí kážu evanjelium, ktorí veľkou mocou oplývajú, ale ja som si vtedy prvý raz povedal: „Nie, to je omyl. Ja nechcem byť ako on. Chcem presne to, čo má pre mňa Boh v mojom živote. Chcem objaviť svoju službu. Objaviť svoje pomazanie. To, kde mám byť a to, čo mám robiť. Tomu sa budem venovať.“ To mi dáva úžasnú slobodu. Viete prečo? Lebo som ani nezbadal, ako do môjho úplne bežného myslenia preniklo, že nie som ako oni. Že som sa im ešte ani nevyrovnal a asi sa im nikdy nevyrovnám, lebo som si to vôbec nevedel predstaviť. Hoci stále, keď sa stretávam z literatúrou a čítam veľa, vidím, aké úžasné činy niektorí robia a stále sa vo mne ozve: „To by bolo!“ Tak hovorím: „Nebolo by! To by bolo nanič. Lebo to by nebolo to Božie, to by bolo čosi vygenerované, čo by si síce „chudák“ Pán Boh použil, ale nebolo by to to, čo by chcel.“ A tak každý z nás musí vedieť, kam patrí. Veľké veci nie sú tie, ktoré vidíme ako veľké, ale tie, ktoré máme robiť ako veľké. Tie nám zveril Boh. Viem, že je to trápenie – chcieť sa na niekoho podobať. Za ten čas, čo som kráčal životom som sa stretával z jednou kresťanskou sestrou, ktorá sa mi strašne chcela vyrovnať. To bolo súženie. Pre ňu i pre mňa, lebo som toho už mal dosť. Nekonečne mi vysvetľovala, ako sa mám zmeniť. Stále chcela robiť, čo robím ja a vôbec to robiť nemala. Potom z toho boli také deformácie. Takže strach a porovnávanie sa z druhými – to je niečo, čo v nás bude vzbudzovať nenávisť, nepokoj a neistotu vzhľadom na moju vlastnú službu. „Som dosť dobrý? Som dosť dobrá?“ Omyl. To, čo máme vo svojom živote spoznať, to správne porovnávanie, ktoré nás môže stimulovať, to je založené na dôvernom pochopení svojho vlastného života a svojej služby Bohu. Vtedy budeme na druhých hľadieť s otvorenosťou, pretože im slúžime. A tak musíš objaviť, kam patríš.
2.) Pýcha. To slovo má široký kontext, každý sme počuli niečo iné. Dám to teraz do protikladu, aby som vykreslil ten zmysel slova, ktorý chcem použiť. Aby sme efektívne slúžili, musíme byť pred Bohom zlomení. Byť pred Bohom zlomení. Prečo? Pretože satan, Boží nepriateľ, dokáže náš úspech použiť na to, aby si uspokojil sám seba. Ak nebudeš zlomený, stane sa to, že začneš slúžiť sebe. Tak už nebudeš ty slúžiť službou, ale službu budeš „vyrábať“ na to, aby si bol uspokojený. Ovečky už nebudeš pásť, ale ich znásilňovať, tlačiť. Je to len všeobecná fráza, ale poviem ho ako príklad: v západnej spoločnosti je moderné mať svojho psychológa. Predovšetkým v tých spoločenských vrstvách, ktoré na to majú a ktoré to potrebujú: manažéri, biznismeni a rôzni ľudia tohoto postavenia. Viete, medzi psychológmi sa vyvinul taký šport, že oni si svoje obete udržujú v tom stave rozorvanosti, pretože každé sedenie stojí veľké peniaze a oni na to majú. Ak by ich náhodou uzdravili, kam to dôjde? Tak sa vyvinul taký fenomén, že oni si udržujú svojich vlastných pacientov aby z nich žili. Toto sa môže stať aj v duchovnej službe. Pýcha, nezlomenosť pred Bohom, otupuje duchovný zrak a zatvrdzuje srdce. K čomu to vedie? K strate duchovnej citlivosti. Človek už nie je citlivý na Boží hlas a dodržiava len dané postupy. To je nebezpečné. Je treba počuť a rozumieť Bohu. Otvorenosť Bohu je správna zlomenosť, tzn. vzdanie sa svojích nárokov a načúvanie tomu, čo chce Boh. Častokrát Boh bude robiť veľmi nelogické veci a bude žiadať aby si ich robil. Bude robiť veľmi neefektívne veci v tvojom živote – bude sa zdať a bude žiadať, aby si sa im vydal preto, aby si ich mohol použiť. Príklad muža, ktorý tu kázal minulý týždeň: on hovoril, že sa musel vzdať – a toto bola vec proti jeho vlastnému mysleniu, že musel zabudnúť na to, kým je a vybudovať svoj zbor a naopak, musel pochopiť, komu slúži. On sa rozhodol byť zlomený pred Bohom. V súkromí som s ním rozprával, pretože som s ním strávil ešte dva a pol dňa. Hovoril mi: „Vieš, mám jazvy. Od katolíkov a mojích vlastných. Ale mám rád všetkých. Lebo Boh mi povedal, že ďalej mám slúžiť.“ To je zlomenosť. Ostatní jeho kolegovia, keď mu biskup zakázal pôsobiť a povedal, že jediné čo môže, je ísť na omšu (katolícky biskup povedal protestanskému pastorovi) na neho postupne tak útočili, lebo vybudoval misionársku službu, čiže mal viacej misionárov, že mu povedali: „Musíš od nich odísť“ On odpovedal: „Nie, Boh mi povedal, že tu máme byť.“ Postupne všetci odišli. Iba on zostal. A nielen, že odišli, oni ho ohovárali. Vytvorili mu tak zlú reputáciu, že ho prestali podporovať ľudia z jeho zboru a ľudia, ktorí stáli za jeho službou. To všetko sú veľmi zlé rany. Zlomenosť pred Bohom ťa však udrží pred Bohom naďalej. Nezlomenosť by ťa odtiahla. Čokoľvek by si nádherného v živote mohol dosiahnuť pre Boha, ak by si zostal ovládnutý pýchou, bude pred Bohom znehodnotené. Je pravda, že Boh si to použije, ale nebude to zhodnotené v tvojom živote. Boh jedná z pýchou iba jediným spôsobom: protiví sa. Boh sa protiví pýche. Odmieta človeka pyšného. Ako sa to prejaví v tvojom živote? Nebudeš niesť ovocie. Je to jedno z merítok, keď sa začínaš strácať, musíš sledovať, čo je z tvojou pýchou. Práve tento hriech priviedol Lucifera k pádu a následne ku všetkým hriechom, ktorými bolo ľudstvo infikované.
3.) Nestálosť a nedôslednosť. Začneme a nedokončíme. Začneme ďalšie a nedokončíme. Niečo ide ťažko, príde pád a už máme výhrady. Nestálosť je nepriateľ tvojej efektívnosti. Je to v podstate nespoľahlivosť. Keď meníme smer zakaždým, keď sa prispôsobujeme okoliu, podmienkam, ľuďom, meníme svoje princípy, postoje, správanie, slová, ľudia okolo nás nevedia, čo očakávať, stávajú sa neistými a odvrátia sa. A my zostávame sami. Toto vyústi do straty dôvery vo vzájomných vzťahoch a naša práca s ľudmi – pre nich a pre Boha musí byť efektívna, a preto je dôležité, aby s nami mohli rátať, aby sa na nás mohli spoľahnúť. Preto musíme byť stáli a vytrvalí. Ak si sa pustil do nejakej služby Bohu, rob ju stále. To nie je byť na „Haleluja-mítigu“, kde sa teší a raduje. To je byť niekde inde a robiť také veci, ktoré sú pred Bohom veľmi dôležité, aby to tu fungovalo. Takže nestálosť spôsobí neefektívnosť. My musíme byť stáli aj keď s nami ľudia nesúhlasia. Je to veľmi ťažká oblasť nášho života a ja si myslím, že na Slovensku s tým bude ešte veľa problémov medzi nami kresťanmi, pretože som si všimol, že naše skupiny trvajú len tak dlho, ako naplňujú to, čo ja chcem. A keď moji vedúci začnú hovoriť niečo, čo nechcem, tak idem od nich preč. To nie je Boží princíp. To je princíp nejednoty a rozbíjania. Sú chvíle a časy, kedy Boh vedie preč. Ale to nie je tak často, ako je to na Slovensku. Naše srdcia musia byť bezúhonné a zrelé, to je Boží zámer do tvojho života. Takým sa stáva posvätením.
Potreby pre naše efektívne a plodné srdce je bezúhonnosť, pokora a viera. Pokorný človek je teda človek, ktorý sa podriadil Bohu, svoju vôľu podriadil Jeho vôli, hľadí na seba vo svetle Božieho povolania, nie toho, čo je v mojom živote dobré, alebo čo je v mojom živote zlé v zmysle čo mi vyhovuje, alebo nevyhovuje a snaží sa naplniť Božie zámery vo svojom vlastnom živote. Plodíme to, čím sme. Keď budeme nestáli, budeme plodiť nestálych ľudí okolo nás. Keď budeme hnevliví, budeme plodiť hnevlivých ľudí. Keď máme slabý charakter, budeme plodiť ľudí slabého charakteru. To nemôžeme potlačiť. Ak žijeme v strachu z iných, potom budeme prinášať strach do života druhých – s tými, ktorými sa stýkame. Dokonca sa stane, že ich budeme vyhľadávať: v našom živote sa budú objavovať len ľudia plní strachu. Je veľmi dôležité, či si človekom integrity a vyrovnanosti, pretože to aj do tvojho života bude „plávať“, to sa do tvojho života bude dostávať.
Zhrnutie: potrebujeme usporiadať svoje vlastné životy, dovoliť Duchu Svätému, aby nás skúmal, porovnať jednotlivé oblasti nášho života so slovom Božím, s Božími cieľmi a zistiť, aké sú naše reakcie na tieto jednotlivé oblasti, alebo ako sa správame, ako žijeme. Dovoliť Bohu, aby nás očisťoval od zlých motívov. Toto je dôležité: naše vnútorné motívy. Aby ich on preveroval, aby bral naše pochybnosti, aby nás zbavoval strachu, nestálosti a nedôslednosti. Toto charakterizuje ľudské snaženie bez Boha.
Čo k tomu potrebuješ? Božia vízia pre tvoj život. Vedieť, kam kráčaš. Čo máš robiť a to bez ohľadu na vek. Možno už máš 65, tak si nehovor, že tvojou jedinou víziou je rakva. To nie je pravda. Tvojou víziou môže byť ešte ďalších 25 rokov veľmi plodnej a efektívnej služby Bohu. My sa len cítime starými, my nie sme starí. My vôbec nie sme starí. Sme ľudia na svojom mieste keď sme na svojom mieste. Vtedy sme fantasticky efektívni a vtedy vieme, čo môžeme dosiahnuť.
Takže ak chceme prinášať ovocie v tej oblasti, do ktorej nás Boh povolal, musíme prijať jeho povolanie. A prinášaním ovocia Bohu sa stávame tým, čím máme byť. Vtedy si najšťastnejší človek. Vtedy si človek, ktorého vnútro nekričí po naplnení, lebo naplnené je. Vtedy si človekom, ktorý je schopný obdarovať druhých len svojou prítomnosťou, jednoduchým pohľadom, jednoduchým dotykom. Byť človekom, z ktorého preteká plnosť Božia na tých okolo nás. To je každému z nás dané. To nie je dokonalosť svätosti, to je ešte viac. Ale celistvosť v našom živote, to je niečo nádherné.. Ja mám rád takých ľudí. Veľmi rád ich vyhľadávam, veľmi rád sa zdržujem v ich prítomnosti a urobím všetko preto, aby som bol pri nich. Celiství ľudia, to sú ľudia, ktorí nás zaplavia Božím pokojom, Božou prítomnosťou.
Dovoľme Bohu, aby preveril naše životy, našu vôľu, naše slabosti a zmeňme svoje zameranie. Keď na základe toho dôjdeš k tomu, že rozoznáš ako to je a ako by to malo byť, zmeň zameranie a nepovedz, že sa to nedá. Toto porazenecké myslenie musí zmiznúť z tvojho života. Také niečo neexistuje. Možno sa to nedá hneď, s tým súhlasím. Ale ak budeš vyznávať, že sa to nedá, tvoje „hneď“ nenastane. Tvoje „hneď“ bude stále v nedohľadne. Dá sa to Braňo, ešte neviem kedy. Aj ja som v niektorých oblastiach stále porazený. Boh ma z toho vytrhne, keď sa jemu bude páčiť. Musím byť uistený len o jednej veci: že dávam zo seba to najlepšie. Poľavujeme v tom niekedy, áno, niekedy sa nesnažíme. Ale životným postojom sa to stať nesmie. To je na tvojej úprimnosti. To je na tvojom učeníctve. Či chceš byť takým učeníkom. Ak áno, potom Boh zmení tvoje zlé oblasti. Potom raz príjmeš tú Božiu autoritu a od tej chvíle už budeš v tej oblasti vyrovnaným človekom. Takže netvrdím, že okamžite máš byť iný, áno, niekedy sa to nedá. Nesmie sa to stať tvojím životným postojom. Je to otázka Božieho zásahu, Božieho času. Keď však vidím, ako niektorí kresťania hovoria: „Á, to vôbec nejde, vždy budem takýto a zasa padnem a zbytočne robím to, čo robím.“ Potom, drahý brat, sestra naozaj len to sa ti stane. Len to budeš vo svojom živote mať.
Podstatná časť efektívneho prinášania ovocia je v rozsahu tvojho rozhodnutia poslúchať. Správne reagovať na tvoje ťažkosti a problémy a reagovať na ne zdravým spôsobom. Nie je ani tak dôležité čo sa ti stalo, ale ako si na to reagoval.
Zhrniem to: máme prinášať ovocie, pretože to je cieľom, tak sa Boh oslávi v našom živote. Hovoril som o štyroch oblastiach, ktoré potrebujeme dobre premyslieť, dobre sa s nimi vysporiadať: jasne porozumieť viere, byť celiství v našom živote, byť disciplinovaní a naplniť duchovné ciele. K tomu potrebujeme prekonať samého seba. Traja nepriatelia našej osobnej slobody sú strach, pýcha a nestálosť. Keď toto všetko položíme na papier, zrovnáme naše životy s Božími požiadavkami, môžeme začať byť efektívny. Čo sa potom stane? Predovšetkým tvoje vlastné šťastie. Nie je to cieľ ale fakt. To sa stane. Budeš šťastným človekom. Ľudia okolo teba budú požehnaní. Keď vyšpecifikuješ svoju službu a uvidíš, ako sú radi, keď z tvojej služby čerpajú, bude ťa to robiť šťastným. Ty si spokojný a naplnený – oni sú požehnaní a premieňaní.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
