Zameriame sa teraz na márnotratného syna a na všetko, čo sa udialo v jeho živote, kým odišiel z domu. Za ten čas, čo všetko hľadal a čo všetko sa pokúšal nájsť vo svojom živote.
Podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15) Muž mal dvoch synov a jeden z nich povedal ´daj mi časť majetku.´ Po niekoľkých dňoch všetko zobral, predal a odcestoval do ďalekých krajín a tam svoj majetok hýrivo premárnil. Keď všetko premrhal nastal tam hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a pýtal sa istého obyvateľa, či by mohol byť u neho, on ho poslal svine pásť. Vtedy bol veľmi hladný, pretože sa nemohol nasýtiť ani tým, čo tie svine dostávali, lebo on mu nechcel dať ani to a vtedy si povedal – pôjdem domov a vrátim sa k otcovi a poprosím ho, aby som mohol byť u neho nádenníkom. Pôjdem k otcovi a poviem mu: „Otče, zhrešil som proti nebu aj proti tebe a už nie som hoden volať sa Tvojim synom, prijmi ma medzi svojich robotníkov.“
Tu sa zastavíme a skúsime sa zamyslieť čo bolo jeho cieľom. Skúste definovať, čo bolo cieľom mladšieho syna: užiť si, oslobodiť sa od otca, žiť samostatne, byť sám sebe pánom… Jeho túžbou bolo žiť samostatne. Myslel si, že jeho najväčšie šťastie bude, alebo je v tom, že si s čo najväčšou neviazanosťou určí, čo bude robiť a čo robiť nebude. Tento mladý človek si myslel, že jeho najväčším šťastím bude, keď on si vlastne rozhodne, že jednu vec robiť nebude, nebude pracovať. Druhú vec robiť bude, bude sa zabávať. Na zábave nič zlé nie je. Zlý je ten moment, akým sa on rozhodol to urobiť a ako to uskutočnil.
Práve natoľko, nakoľko človek chce žiť bez Boha, obracia sa sám k sebe. To by pre kresťana mala byť výstraha obrátiť sa sám k sebe. Je nebezpečné rozhodovať o sebe nezávisle na Bohu a byť samostatným pánom nad svojím životom. Prečo? Pretože človek sa tým hlboko zraňuje.
My si teraz vypichneme niekoľko bodov života toho mladého muža. Človek sa sám veľmi zraňuje tým odvrátením sa od vzťahu, obrátením sa ku sebe samému. My sme totiž stvorení ku životu vzťahov. Preto sa ženíme a vydávame. Preto žijeme v rodine. Keby sme nepotrebovali vzťahy, nemusíme žiť v rodine. Tak by sme boli porodení, trošku zaopatrení a potom by sme boli nechaní tak – keby sme nepotrebovali tie vzťahy. Ale my ich potrebujeme. Preto keď dospejeme, oženíme sa alebo vydáme. Niekto iný vstúpi do iného vzťahu, ale zase vstúpi do istého typu spoločenstva. Žiaden človek nemôže žiť bez spoločenstva. Keďže sme stvorení k tomuto vzťahu a my nenaplníme tento cieľ, tento plán pre život človeka, potom sme ničení. Deformovaní. Tento mladý človek sa obrátil sám k sebe a tým sa hlboko zranil a prežíval také tri skutočnosti:
1. Odvrátenie od otca /vypýtal si majetok, všetko speňažil, odcestoval a minul peniaze/
2. Keď sa mu prestalo dariť, keď došli peniaze a keď sa od neho odvrátili priatelia – pretože pokým máš peniaze máš aj priateľov, ale títo priatelia nikdy nehľadajú teba, tvoju spoločnosť, oni hľadajú tvoje peniaze. Čiže keď už nebolo začo piť, za čo sa zabávať, zostal sám. Začal hľadať priazeň a pomoc. On zrazu potreboval niečiu priazeň.. A teraz keď potreboval aby priatelia boli pri ňom, už tam neboli, lebo nemal peniaze. Minul otcov majetok. Premrhal otcov majetok, trel núdzu, musel ísť pracovať, chcel pracovať dokonca, ale musel pásť prasce, čo bolo veľmi pokorujúce a pošpiňujúce.
Inak povedané – dostal sa na perifériu spoločnosti, života a vnútorných hodnôt. Možno si neuvedomuješ hodnotu vnútorných hodnôt. Ja by som vás povzbudil, aby sme sa zamýšľali ako veľmi sú pre nás dôležité vnútorné hodnoty. Nám sa niekedy zdá, že nie sú, ale ony sú. Zvlášť mladším ľuďom, alebo tí, ktorí sú na periférii.
Je omnoho dôležitejšie to, čo sa deje v mojom vnútri než to, čo sa deje so mnou navonok. V oblasti vnútorných hodnôt sa dostal úplný okraj a túžil sa aspoň nasýtiť tými zvyškami, ktoré v tom prostredí boli – ktoré jedli prasatá. To znamená, dostal sa úplne na dno.
3. Tú tretiu vec, ktorú prežil, bola ľútosť a obrátenie. Tento mladý muž náhle začal zažívať ľútosť. Uvedomoval si, že urobil zle.
Ježiš týmto podobenstvom vyslovil veľa cielených myšlienok a zásad i postojov, aké sú nám prospešné. On hovoril, že keď si na dne, už tam nemusíš ostať. Všímate si tých beznádejných ľudí, ktorých keď stretneme, povedia: „Takto už budem navždy. Mňa už nikto odtiaľ nedostane. Toto už je proste tak a ja tak budem vždy…“ Oni majú pocit, že už nikdy sa to nedá zmeniť.
Ježiš veľmi konkrétne hovorí, že východisko existuje. Zmena je možná. Stačí, aby si urobil jeden veľmi dôležitý krok – aby si začal mať ľútosť. Tento mladý muž si premyslel, že sa vráti. A preto si pripravil vyznanie. Ježiš hovoril konkrétne – čo to znamená vrátiť sa. Čo to znamená prísť k otcovi? Priprav si vyznanie. Uvedom si, čo si urobil. Pracuj na tom, aby ti to bolo jasné, tebe samému.
Tento mladý muž veľmi dobre vedel k čomu dôjde, keď sa vráti. On si uvedomil, že už nemôže byť otcovým synom. Už nemôže mať tú dôstojnosť, ktorú mal ako syn. On si uvedomoval, že chce byť aspoň sluhom. Všimnime si tam niekoľko vecí.
On vedel, že už nemôže byť synom, ale chcel byť aspoň doma. Chcel byť aspoň nádenníkom, aspoň robotníkom.
Podľa židovských zvykov otec mohol rozdeliť majetok už za svojho života. Ale mal doživotné právo užívať ho. A tento mladý chlapec začal svoje zlé správanie už vtedy, keď svojmu otcovi nedôveroval a dal si vyplatiť svoj podiel a speňažil ho. To bolo neprípustné. Prípustné bolo, že chcel ten podiel mať ešte za života svojho otca. Ale bolo neprípustné ho predať. Veľmi zlý je jeho prístup, že chcel s otcovým majetkom zaobchádzať ľubovoľne. Že s ním chcel zaobchádzať bez ohľadu na otca.
Teraz si predstavme, čo všetko predal, veď ten otec mu nedal len peniaze. Musel mu dať časť polí, časť zariadenia, musel mu dať náradie, zvieratá… On rozpredal to, čo otec dlho strádal a dával dokopy dlhý čas.
Predstav si, že by tvoj synček predal auto, kuchynskú linku a dve kreslá, čo ste mali doma. Lebo ´to je jeho´. Iné je, keď mu povieš, ´my tu spolu žijeme, my to tu spolu užívame a časť nábytku samozrejme že je tvoja ty to budeš užívať´. Ale on by ti povedal, ´ja to chcem teraz, navaľ peniaze!´ Speňaží ti to a odíde z domu.
To, čo urobil bolo to, že sám seba povýšil na najvyššiu inštanciu. Sám seba začal považovať za toho, kto rozhoduje o svojom živote.
Otec mu nebránil aby nachádzal ´svoju´ slobodu. Veľmi ho to bolelo, ale stále mu ostával naklonený. Bolelo ho, že to urobil, ale ostával mu naklonený. A toto je veľmi dôležité aby sme si uvedomili. Boh ti ostáva naklonený, aj keď si sa odvrátil. Boh ti ostáva naklonený, aj keď si padol a možno si padol veľmi hlboko. Boh ostáva pri tebe. Boh chce, aby si stále mal možnosť prísť.
Kam ho viedol tento pokus o sebauskutočnenie bez Boha?
Výsledkom bolo zneužitie, premrhanie všetkého, čo mal, zničenie slobody, ktorú mal a jediné čo mu zostalo bol nedostatok a závislosť na niekom, alebo na niečom. Bol zrazu závislý na statkárovi, na prasatách a bol závislý na ich pokrme. Výsledkom všetkej tejto sebaspokojnej cesty od otca s jeho majetkom – s tým čo ti Boh dal, a to sme všetci my. Ty máš nejaké dary, ty máš nejaké talenty. Ty máš nejaké možnosti. Ty máš niečo pred sebou v živote. Ty máš svoje zázemie, ty máš svojich blízkych. To je všetko, čo ti Boh dáva. Teraz ide o to, či o tom rozhoduješ svojvoľne, bez ohľadu na to, čo Boh od teba chce. Tvojim výsledkom bude zdevastovanie hodnôt, absolútna vyprahnutosť, zneužitie, všetko premrháš a budeš na niekom či niečom závislý. Čo pre syna potom nastalo – a nastane pre každého v jeho situácii – je hladomor. To je obraz hlbokej vnútornej núdze. Vyprahnutosť, osamelosť, prázdnota, stratenosť… On „začal mať núdzu“ – to je aj fyzický hlad, ale aj vnútorný hlad po priazni a pomoci. Toto vo svojom sebastrednom spôsobe života a užívania slobody postrádal.
Pre človeka je priazeň, pomoc a osobná sympatia veľmi dôležitá. Náklonnosť, blízkosť – bez toho nemôžeš existovať. Daj pozor na to, aby si toto v živote nestratil. Tento mladý muž si neuvedomoval, že v tom sebastrednom užívaní si všetkého čo má, sa mu nedostávalo práve prijatia a akceptovania. Keď si sebastredný a zameraný na seba a keď to aj je transformované do nejakej kresťanskej podoby, že vyžaduješ od druhých to, čo by ti kresťania mali dávať, si len zameraný na seba. Výsledkom je, že si vyprahnutý a nemáš prijatie a pomoc.
Toto sebastredné užívanie slobody skončilo tým, že bol vyprahnutý. Teraz sa musel obrátiť k nejakému cudziemu pánovi. Boháč, ktorý v tej krajine žil. Prosí o prácu a obživu, ale on tu vlastne prosí – prijmi ma ako osobu. Zaoberaj sa so mnou. Dovoľ mi byť pri tebe. To nebolo iba, že ´dovoľ mi u teba starať sa o prasatá´. On hľadal zabezpečenie a blízkosť niekoho. Ten človek ho vyhodil, on ho vôbec neprijal. On mu dal najavo, že sa mu vysmieva a posiela ho k prasatám. Posiela ho preč, pošpiňuje ho a vyhadzuje ho. A toto je poníženie, ktoré sa dostane každému.
Takýmto spôsobom je odvrátený, ale nakoniec musí hľadať nejakého pána, ktorý ho prijíma. Pretože my hľadáme toto prijatie a toto sa deje všade. Každý hľadá a potrebuje prijatie. Toto ho priviedlo do hlbokej krízy. A toto si uvedomil, keď premýšľal, že svojvoľné odvrátenie od Boha Otca, to bola hriešne. On sa neuplatnil a zlyhal. Tento človek si vo svojom zlyhaní uvedomil, že preto, že som sa odvrátil od Boha, to je dôvod, prečo som zlyhal. To je dôvod prečo zlyhávam.
Na koho začal spomínať? Začal spomínať na sluhov svojho otca. Prečo? Pamätáte si, čo tam on hovoril? ´Nádenníci môjho otca, oni majú každý deň aspoň pokrm´. On myslel na to, že oni boli u jeho otca. Mohli žiť s otcom. A teraz si chce získať otcovu dôveru aspoň ako nádenník.
Zaujímavé na pohľade tohto syna je, že on vie, že Boh s ním bude jednať spravodlivo. On vedel, že nemá nárok, že nemá právo; on len žobronil, lebo poznal svojho otca. Vedel, že ho prijme. ´Dovoľ mi byť u teba len ako sluha. Dovoľ mi byť len tvojich poliach. Dovoľ mi robiť len to čo robia nádenníci.´Preto ide vyznať svoju vinu, lebo očakáva, že Boh bude konať spravodlivo.
Teraz si pripravuje svoju reč. Ježiš tu veľmi podrobne hovoril o tom, ako má vyzerať obrátenie človeka. Pripravuje si svoju reč. Má ľútosť v srdci. Pamätáte si na to, čo bolo obsahom jeho vyznania? „Vstúpil do seba a povedal si. Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš. Pôjdem k otcovi a poviem: ´Otče, zhrešil som proti nebu aj voči tebe. Už nie som hoden byť tvojim synom, prijmi ma ako nádenníka.´“
Vedeli by ste definovať obsah jeho vyznania, jeho viny? Čo vyznal? Svoje hriechy? My zvyčajne vyznávame čo zlého sme spravili, že? Ale on nevyznáva čo zlé spravil. On sa vôbec nekajá zo svojho zlého života. Vôbec nehovorí, prepáč mi, že som tam premrhal peniaze. Prepáč mi, že som spával s dievkami. On hovorí, prepáč, že som odišiel od teba. Toto je zmysel pokánia. Každému príde na um, že musím sa ospravedlniť, že som ukradol v samoške niečo, že som v duchu nadával, lebo som si myslel, že je to zlý človek. Ale ja viem pane Bože, že to tak nie je. Ja sa ti ospravedlňujem, že som povedal škaredé slovo. BLBOSŤ. Pokánie je, keď povieš: Otče, ja som ťa ponížil svojím správaním. Nezjavoval som tvoj charakter.
My sa vyznávame z toho, čo ponižuje nás. Nie to, čo bolí Otca. To je omyl. Obsahom vyznania viny nie je zlý život, ale rozhodnutie odmietnuť a opustiť otca. Obsahom jeho vyznania bolo, že: Otče, odišiel som od Teba, mňa to mrzí.
Aký má následok to, keď odmietneš dôveru v Boha? To má za následok dvojaké zranenie. Po prvé, že zraníš seba. Na toto tiež málo myslíme. My si neuvedomujeme, že ničíme seba. Že rozbíjame seba samého. Zaujímavé, človek má v sebe taký čudný sklon – odvrátiť sa od Boha. Odopierať Bohu dôveru. Chceme svoju slobodu považovať za svoj majetok.
A to je otázka pre teba. Považuješ svoju slobodu za svoj majetok? Že s ňou môžeš nakladať ako sa ti páči? My si chceme s našou slobodou robiť čo chceme. A keď to naozaj urobíš – keď si so svojou slobodou začneš robiť čo chceš, tak sa nastane v tebe rozpor a rozklad. Ty si vzišiel z Boha, teraz si odišiel si od neho, ale ostávaš na neho naviazaný. A zároveň mu odopieraš dôveru, chceš žiť, akoby neexistoval.
Nejaký čas to tak pôjde, rozpory sa potláčať dajú, ale raz vyjdú na povrch a ty to budeš silno prežívať, ostaneš opustený a to povedie k duchovnej i telesnej smrti. V takom stave bol i Stratený syn – otec povedal „Môj syn bol mŕtvy“ – Lk 15,24 a Lk 15,32.
Radikálne odmietnutie dôvery v Boha je hriech, ktorý vedie k smrti – 1Jn 5,16.
A druhým následkom je zraňovanie druhými. Statkár ho ponížil, on stráca sebaúctu – hovorí ´už nie som syn´- i ľudskú dôstojnosť, lebo nemôže jesť ani to, čo majú prasce. Ani sám sa nemá rád, nedôveruje si a dokonca chce tak ostať.
Takže hriech začína odmietnutím dôvery Bohu. A porušený vzťah s Bohom má za následok porušený vzťah k sebe a k druhým. Potom ich obviňujeme a tvrdíme ako veľmi nás zranili. Ľudia ktorí stále toto tvrdia a nevedia druhým odpúšťať, len obviňujú a chcú aby sa druhí ospravedlňovali, vlastne žijú sami v odmietaní Boha, hoci navonok sa neraz pokúšajú žiť ako kresťania.
Otázky na ktoré polož svoju odpoveď a rozhodni sa žiť podľa Božej túžby, aby si mal „život v hojnosti“ (Jn 10,10):
– za čo považuješ svoju slobodu? Za svoj majetok? Robíš si čo chceš? Alebo je to pre teba možnosť a schopnosť odpovedať na Božiu priazeň?
– je pre mňa tou najvyššou autoritou k mysleniu a konaniu Boh, alebo – čo aj podvedome – chcem realizovať bez Boha? Ktoré oblasti života mu nedávam? (Peniaze, sex, práca, záľuba…)
– Je môj pocit mojej vlastnej hodnoty závislý na priazni druhých? Hľadám uznanie od ľudí? Alebo čakám naplnenie a uznanie od Boha?
Stratený syn z podobenstva teda v cudzine neľutoval zlý život, to nebolo na prvom mieste, ale to, že sa zriekol otca. Pohnútkou k návratu mu nie je strach z trestu, ktorý dostane a snaha odvrátiť ho, ale stratená láska k otcovi a spoločenstvo s ním.
Svojmu otcovi pri návrate nevyznáva najprv „zle som žil“, ale „zhrešil som proti tebe, keď som ťa opustil.“ Aj keď vie, že podľa spravodlivosti už nebude synom, má k otcovi dôveru, že ho prijme do svojej spoločnosti. Ľútosť nie je (len) bolesť nad zlými vecami, ľútosť je predovšetkým bolesť nad bolesťou, ktorú sme spravili Otcovi.
Pramene: Heribert Muhlen: Nově s Bohem, Matice cyrilometodějská s.r.o., Olomouc ´93
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
