..alebo Prečo sa nebáť peňazí…
Položme si otázku, kto je otrok. Pozrime sa do histórie, kto bol otrok? Človek závislý na svojom pánovi, bez slobodnej vôle, v zásade, taký človek postrádal slobodu. Čo znamenalo udelenie slobody, prepustenie, alebo zrušenie otroctva? V Rímskom impériu to v prvom rade prinieslo dispozíciu moci, sloboda znamenala moc, ktorú otrok absolútne nemohol mať. Moc voľne disponovať svojím životom, moc na základe vlastného rozhodnutia sa podriaďovať, byť poslušný, moc voliť si prostredie, v ktorom chcem existovať a moc využívať všetky možnosti, ktoré život prináša. A čo dnešná doba? V dnešnom svete ľudia hovoria, že sú slobodní, no postrádajú moc. Moc si podriaďovať atribúty života vo svoj prospech. Mám moc si zvoliť Ježiša a slobodne sa preňho rozhodnúť. A tak aj urobím. Dnes svet ponúka slobodu deštrukcie a veľmi často aj sebadeštrukcie: volíme si a robíme veci, ktoré nám v konečnom dôsledku uškodia. Takto to diktuje svet. Ľudia sa stali otrokmi svojho vlastného zamestnania. Nemám nič proti práci, ale Božie slovo sa jasne k tomu vyjadruje. Otvorme si Lv 23,26-32. Nepracuj v ten deň. V týchto pár veršoch Pán vyslovene hovorí, že sa nesmie pracovať. Dobré, však? Pán chcel, aby si židia jasne uvedomili, že nie sú otrokmi. Dnes nám doba hovorí, že sa musíš snažiť viac, musíš pracovať, dosahovať výkony v práci. Ak Pán 5x zdôrazňuje, že sa máš vedieť oslobodiť od práce, tak to má svoju dôležitosť. Cítiš sa odrezaný od svojho spoločentsva, od svojej rodiny? Čítaj 30 verš, možno má pre Teba vysvetlenie.
Kde je tvoja sloboda? Jeden z prejavov slobody, ktorú od Boha dostávame, je moc si navzájom odpúšťať. Mám slobodu odpúšťať. Úžasné. Môžem uhládzať rozbitú cestu, mám moc napraviť pokazené, mám moc odpustenie prijať. Môžem ňou slobodne narábať. A tak aj robím. To je sloboda. Si slobodný tak robiť a tak aj konáš. Sloboda sa neprejavuje v možnosti ňou disponovať, ale sloboda existuje, keď sa používa. Ak podľa nej nekonáš, tak ju nemáš. Poznám ľudí, ktorí čakajú, aby mohli konať. Čakajú, až sa im dá zelená na to, aby mohli vstúpiť do križovatky. Nevšimli si ale, že tá zelená je tam stále. Ty si myslíš, že sa sloboda je v pocitoch, alebo tak nejako? Ak to máš, tak si super, si jednička. Lenže pocity prichádzajú až po skutku. A ak ich máš bez toho, aby si niečo vykonal, tak pozor, pretože Tvoje pocity sú s najväčšou pravdepodobnosťou falošné a zakladajú sa ničom. Chráň sa pocitov, ktoré vychádzajú z prázdnoty.
Čo je teda otroctvo? Keď človek nekoná podľa svojej vôle, alebo keď koná vôľu, ktorú neprijal za svoju. Stále musí myslieť na to, čo si myslia druhí ľudia, aby povedal to, čo chcú počuť. Možno si došiel až do takého extrému, že, aby si sa Bohu zapáčil, hovoríš to, čo si myslíš, že chce počuť Boh, chceš sa mu zapáčiť a tak si maximálne neúprimný. Nekonáš podľa svojho srdca, nevieš si pripustiť, že nie je stopercentné. Neuvedomuješ si, že Boh vidí aj posledné jeho zákutia? Neustále sa pýtaj: „Je toto Božia vôľa, aby som bol tu? Aby som toto robil?“ Ak áno, tak v ňu uver, prijmi ju za svoju, konaj podľa svojho srdca a nemusíš sa báť toho, že sa Boh nepostará o tvoje potreby. Potreby – tzn. vrátane peňazí. A o tom chcem hovoriť viac.
Boh ma v tomto smere naozaj požehnal. Už na VŠ som bral 1000.- štipendium, na tie časy veľmi pekné peniaze. Keď som po škole, bolo to tesne po revolúcii, chcel ísť do Anglicka na evanjelizačnú školu, tak som sa prihlásil, aj keď som požadovaných 1500£ na školné nemal. Bola mi podstatná časť nakoniec odpustená, pomáhalo mi aj spoločenstvo. Pamätám sa, ako čerství novomanželia, čo by mali všetky dôvody si peniaze nechať, mi poskytli 2000.-, ružencový spolok mi dal všetky valuty, čo sa v priebehu roka vyzbierali do kostolného zvončeka, podstatná časť mi pred odchodom došla z kresťanskej mládežníckej únie, kde som poslal svoju žiadosť iba tak. Boh chcel odo mňa krok a On poskytol zvyšok. Nemôžem tu nespomenúť, ako som mal zlé svedomie, že ostatní v škole musia platiť viac, premýšľal som, modlil sa o peniaze a nakoniec som napísal do Vatikánu. Prefektovi pre evanjelizáciu národov som napísal na rovinu, že študujem na evanjelizačnej škole, potrebujem peniaze a obratom (!!!) mi od kardinála Tomka došlo £1000, čo vytočilo všetkých, pretože tak veľký peniaz angličan v živote len tak nevidí. Tie peniaze ale neboli „len tak“.
V 93. r. som nastúpil do prvého zamestnania a poznal som, čo je to prázdny účet dva týždne pred výplatou, čo je premýšľať, či si môžem dovoliť kúpiť kilo banánov, atď. Veľmi ma trápilo, že zarábam málo a hlavne, že som ani po trojmesačnej skúšobnej lehote nedostal sľúbený plat. Bol som z toho veľmi nešťastný, zle som spával, chodil som ako múmia, zotrvával dlho do noci v práci a často, keď som chcel, aby sa niečo stihlo, tak som v práci prespával na rozkladacej pohovke. Ráno, v spotenej košeli, s kruhmi pod očami som odovzdával dokončené štatistiky, hlavne pri uzávierkach mesiaca a čakal odmenu v podobe vyššieho platu, alebo aspoň uznania. Dočkal som sa, že danými grafmi sa môj šéf chválil pred svojím šéfom. Prestal som chodiť do spoločenstva, udržiaval som vzťah s dievčinou, ktorý ma veľmi vyčerpával a zraňoval. Moja modlitba bola modlitbou unaveného zúfalca, ktorý iba dúfal, že Boh vidí do srdca a nepotrebuje jeho slová. Býval som ale za lacný peniaz s kamarátom zo starého spoločentsva a hoci ja som už tam medzi nich prestal chodiť, tak sme udržiavali vzťah typu „uvidíme sa cez víkend“. Viedli sme rozhovory, niekedy až dlho do noci; poznáte tie rozhovory poležiačky z postele až do úplného usnutia, nasledujúce ráno som si nepamätal nič, čo som povedal. Musím však povedať, že aj keď to bolo veľmi ťažké obdobie, tak Boh sa postaral o to, čo som potreboval, ani raz som nezomrel od hladu a mal som stále strechu nad hlavou.
Keďže som často môjho spolubývajúceho Ivana videl ako si číta Písmo, tak sa pamätám, že to bolo asi v tom období, keď na mňa Pán prehovoril skrze jeden citát: „Pán miluje štedrého darcu“. Zdalo sa mi absurdné, že to Pán hovorí práve mne, s nulou na účte. Po jednom som ale veľmi zatúžil: aby ma Pán miloval a aby som to cítil. To prvé som rozumovo vedel a aj zažil ešte za čias VŠ. Avšak emócie sa pominuli a ja som sa cítil vyprahnuto a zničene. Túžil som po láske od Pána. A on mi ju zjavil úplne iným spôsobom ako som očakával. Začal sa starať o moje peniaze. Ešte skôr som sa ale oslobodil k prvému kroku. Začal so mať vo vrecku drobné pre žobrákov, myslím, tých skutočných, ktorí sa po Blave vtedy začali objavovať. Vtedy dramaticky vzrástla inflácia a ja som si uvedomil, že do zvončeka v kostole stále hádžem tú svoju korunku, aj keď ceny sa zdvihli niekoľkonásobne. A tak som začal dávať viac – 5, 10, 20 korún, mal som veľké výčitky, či to cirkev vôbec potrebuje, ale chcel som Bohu ukázať, že som štedrý a o ten zvyšok som sa nestaral.
Po čase ma riaditeľ vo firme poslal na služobnú cestu do cudziny a to predstavovalo diéty, teda prilepšenie. Potom ma poverili vypracovaním bezpečnostnej smernice v spolupráci so zahraničným leteckým úradom a to znamenalo ďalšiu cestu a keďže smernica sa mi vydarila na prvý krát bez akýchkoľvek pripomienok zo zahraničia, šéf mi dal jednorázovú odmenu a o dva – tri mesiace zdvihol trochu plat. Ešte stále som ale nedostával to, čo mi bol pôvodne sľúbil, no ja som začal niečo pomaly chápať. V tom čase sa otvorilo UPC a hľadali sa prispievatelia, tak som si dal trvalým príkazom z môjho tak často prázdneho účtu odvádzať 400.- korún pre študentov. Hlava sa mi zakrútila, keď som si uvedomil koľko to je a čo by som si za to mohol kúpiť. Ale stala sa zaujímavá vec, že nikdy mi tie peniaze na konci mesiaca nechýbali. Odhodlal som sa na návrat do služby v starom spoločenstve a keď sa uskutočnilo v Bratislave evanjelizačné zhromaždenie „Fire“, tak som si vzal na zodpovednosť tlmočnícku službu.
A potom prišiel jeden okamih. Pamätám sa, že keďže pilotný výcvik bol strašne drahý, tak som sa vzdal nádeje, že sa niekedy profesionálnym pilotom vôbec stanem. Nelietal som 4 roky, platnosť všetkých licencií a zdravotných prehliadok mi už dávno prepadla. Brat ma občas podpichol, či to ešte neskúsim. Ja som ale už tomu neveril a k tomu som si nevedel prestaviť, kde by som tie peniaze vzal. Stačilo, že to vedel Boh. Boh totiž videl túžbu môjho srdca a videl, že mu zapadá do jeho plánu, videl, že som sa oslobodzoval od otroctva peňazí, že som sa ich dokázal vedieť zrieknuť aj keď som sám pociťoval ich nedostatok. A tak jedno pekné jarné nedeľné popoludnie som prechádzal peši z Karlovky na Štúrák za mojím dievčaťom a pozrel som sa na sýto modré nebo s bielou stuhou prúdového lietadla, keď v tom v mojej hlave jasne zazneli tie slová, ktoré dodnes počujem v mojich ušiach: Slávo, na svete je možno milión pilotov. Prečo by si ty nemohol byť jedným z nich? Bola to skôr otázka ako nejaký príkaz, no jedno som pochopil veľmi jasne: je to Božia vôľa, aby som sa stal pilotom. V tom momente som nadobudol presvedčenie, že hoci by sa aj celý svet postavil proti mne, tak ja, s Bohom na mojej strane, to dokážem. Dievčaťu som povedal, ako som sa rozhodol a ako k tomu došlo, avšak to neskôr viedlo k nášmu rozchodu, pretože sa cítila urazene, že som do rozhodovania nezahrnul aj ju. Veľmi ma to bolelo, teraz však vidím, keď je šťastne vydatá s jedným dieťaťom, že to bolo dobré pre nás oboch. A tak peniaze na výcvik mi Pán poslal naozaj obdivuhodne. V práci som sa naučil šikovne narábať s grafickým editorom a s pomocou „power pointu“ som vytvoril projekt financovania môjho výcviku, dal tomu pekný obal, obliekol sa do obleku, chytil do ruky kufrík a začal chodiť po firmách. Medzitým som narazil na silnú opozíciu zo strany môjho priameho šéfa, ktorému som sa tým pádom začal vymykať spod kontroly a ten sa teda postavil proti môjmu neplatenému voľnu vo firme. Nakoniec, s pomocou tlaku zo strany kolegov, ktorí mi fandili a tým vyjadrovali aj svoj postoj k vedeniu, mi firma dokonca poskytla svoj účet na získanie tých $5000, ktoré som ako súkromná osoba nemal šancu z banky legálne dostať. Nakoniec sa to zaobalilo ako školenie, ktoré si platí zamestnanec zo súkromných peňazí. Letenku som výnimočne obdržal zadarmo a tak výcvik v Dallase mohol začať. Bol veľmi kvalitný, no na moje nepríjemné prekvapenie uprostred kurzu mi účtovníčka danej leteckej školy oznámila, že na mojom účte už chýbajú peniaze a prestali mi garantovať vopred dohodnutú sumu. Neskôr som sa od iných študentov dozvedel, že to bola ich bežná prax ako vymámiť od študentov peniaze navyše. Vedel som, že ak sa vrátim uprostred kurzu domov, tak už mi doma nikto peniaze nedá, bude to moja prehra a školu nedokončím. Volal som kamarátke, ktorá bola v Amerike už dlhé roky a tá mi poradila, aby som si peniaze požičal, no kde a od koho? Boli to veľmi ťažké chvíle, musel som sa pripravovať na teoretické pilotné skúšky a pritom som trávil na kolenách hodiny v modlitbe. Vtedy som jasne pochopil, čo je to mať vieru v Boží prísľub. Vedel som, že mám Boha stále na svojej strane a že mi to musí stačiť. A tak som začal telefonovať, písať faxy, robil som po večeroch načierno na benzínke, môj inštruktor sa ponúkol, že ma bude učiť zadarmo. No a o dva týždne mi od slovenského emigranta z Kanady, ktorého som žiadal o $1500, došiel fax s veľmi zaujímavým obsahom. Že on tiež začínal od podlahy ako čistič maštalí a oberač pomarančov, že jeho syn tiež absolvoval pilotný výcvik, na ktorý si musel sám zarobiť a nedal mu ani dolár, ale že mne posiela polovicu, čo som žiadal. Výbuch radosti. Stále to nebola plná suma. O týždeň sa mi ozvala Angie, američanka, veriaca kamarátka z čias študentskej brigády v Turecku a požičala mi $2000. Výcvik som dokončil na chlp a Pán sa postaral aj o splatenie daných dlhov veľmi zaujímavo: Deň pred dokončením výcviku ma zrazilo na križovatke auto, v podstate iba pár odrenín, ale bolestné z toho prinieslo $2500. Keďže mi letenka prepadla a nemal som na cestu domov, tak som predal leteckú kalkulačku a kúpil si letenku do New Yorku. Tam som v 20°C mrazoch hľadal prácu. Obkladač kachličiek, čašník v čínskej reštaurácii, odkiaľ ma vyrazili, pretože mi padol na zem medzi hostí obsah podnosu so špinavými taniermi a potom z dverí do dverí, z obchodu do obchodu som hľadal prácu. Asi najťažšie dva týždne v mojom živote. Vtedy mi vypršalo doma neplatené voľno a vyrazili ma z firmy. Hoci som sa musel sťahovať z jednej štvrte New Yorku do druhej, mal som opäť kde bývať a o jedlo sa Pán postaral, keďže môj nový spolubývajúci talian Massimo pracoval v pekárni a chleba sme mali hojne. Tiež ma pozvali párkrát v niektorú nedeľu na obed do emigrantskej rodiny, alebo mi niekto zaplatil po kostole kávu so šiškou. Pamätám sa, že v tom čase som mal narodeniny a kúpil som si za jeden dolár taký koláčik, akože tortičku, povedal predavačke, čo oslavujem a ona sa stala v ten deň aj mojím jediným gratulantom. To som už pracoval v židovskom obchode a po pár týždňoch mi majiteľ zveroval celodennú tržbu, aby som ju zaniesol do banky. Urobil som si vodičák a začal chodiť doručovať po New Yorku zásielky, čo stále prinieslo nejaké sprepitné. Tešil som sa z každého dolárika ako malý chlapec. Išiel som darovať krv, ako som zvykol na Slovensku, pretože mi stále znelo v ušiach, že Pán miluje štedrého darcu a tá moja krv bola jediné, čo som mohol v tej dobe darovať. Po troch mesiacoch sa mi ozvala firma Air Ostrava z Čiech, že potrebujú pilotov a ešte v ten deň som si kúpil letenku domov. Odlietal som s poznaním, že ma Pán, okrem ceny času a skutočných priateľov, naučil aj cene peňazí. Keď som priletel do Viedne, tak som mal vo vrecku 5$, ktoré aj tak som musel zmeniť za šilingy, pretože som potreboval drobné na batožinový vozík. Takže som doletel chudobný, čo sa týka peňazí, ale s pilotným preukazom v rukách. Dokázal som to!
Nakoniec, aj keď mi Air Ostrava dala pilotný plat, ktorý bol neporovnateľne vyšší od môjho pôvodného v Tatra Airi, tak pre finančné problémy odložila preškolovací výcvik a pracoval som potom tri mesiace na vybavení cestujúcich na letisku v Prahe. Prežil som tam nádherný čas, kedy sa moja modlitba ešte viac stabilizovala a kedy som sa vrátil k pravidelnému čítaniu Božieho slova a tiež k športu, takže aj po fyzickej stránke som sa po dlhej dobe opäť cítil dobre. O tri mesiace sa mi ozval šéfpilot z Tatra Airu, že hľadajú človeka a piloti, ktorých som poznal ešte z čias, keď som tam pracoval ako úradník, si ma pretlačili cez vedenie firmy, ktoré mi ešte stále nevedelo odpustiť môj odchod z firmy. Pán sa tak postaral, že v tej istej firme, kde som niekedy trel núdzu a požíval nepriazeň, som o necelý rok neskôr začal požívať hojnosť. Pilotný plat, diéty, platené ubytovanie. Tešil som sa, že si konečne budem môcť začať sporiť na byt. V banke som trvalý príkaz pre UPC zdvihol na 600.- Sk, daroval som 50,000.- podolínskemu spoločenstvu na zakúpenie elektrického klavíra, rodáčke zo Sabinova som prispel na evanjelizačnú školu, čím som urobil iba to, čo kedysi bolo urobené mne. Neviem, koľko a komu všetko som peniaze daroval. Zaujímavé bolo, že mi peniaze nechýbali, mal som ich stále viac a viac.
Hľadal som možnosti ísť pracovať do zahraničia a ešte na jeseň, 10 mesiacov pred bankrotom Tatra Airu, som sa podujal na riskantný krok. Vycestoval som do švajčiarskej firmy Crossair, aby som sa opýtal priamo na mieste. Išiel som opäť so živou vierou, že Pán je na mojej strane. Prišiel som, nikto ma tam nečakal, nemal som dohodnuté žiadne interview. Boli zo mňa tak prekvapení, že šéfpilot, aj keď mal iný program, so mnou strávil v rozhovore polhodinu. Nemali síce plán prijímať druhých pilotov zo zahraničia, ale povedal mi, že veci sa môžu rýchlo zmeniť. Odchádzal som teda iba s dobrým pocitom, že nič sa síce naoko nedosiahlo, ale urobil sa krok. Dozvedel som sa o tom až o rok neskôr, že keď som odišiel z toho narýchlo zbúchaného interview (normálne sa naň veľmi ťažko bolo dostať a čakalo sa dlho na pozvánku), tak šéfpilot prišiel k sekretárke a opýtal sa jej, či videla toho pilota, čo prišiel až z Bratislavy a ona povedala, že áno a on jej na to, aby moju žiadosť dala na vrch kopy.
Moja viera v tom období veľmi rástla. Dal som sa opäť do služby vo vedení oáz. Firme sa prehĺbili finančné problémy, prestali sme lietať a zrazu som mal obrovské množstvo voľna. Mal som čas pripraviť spoločenstvo animátorov na letnú oázu, modlil dom sa za prácu a často prosil o modlitbu Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina. Vtedy, k 30. júnu, nám dala firma výpoveď. Júl som mal voľný na oázu a v tretí deň oázy, keď v programe je slávenie Vianoc, tak som dostal od Pána darček. Volal šéfpilot z Crossairu, že ma definitívne prijímajú a so mnou aj ďalších pilotov, kolegov zo Slovenska, ktorí tam vôbec ani nemali žiadosti. Bol som šťastný, že Pán skrze mňa požehnal ďalších.
Dnes vo Švajčiarsku pracujem už viac ako rok, mám 33 násobne vyšší plat ako ten prvý na Slovensku a moje dary sa mnohonásobne zvýšili. Bývam v prenajatom byte, svoj vlastný nemám, ale viem, že keď príde čas, tak sa Pán oň postará.
1/ Slobodná vôľa. Rád by som tu tvoju pozornosť upútal na následovnú vec. Hovoril som na začiatku o otroctve. Niekto si uvedomí svoje otroctvo pánovi tohoto sveta a z paniky, ktorá ho zachváti sa vrhne do opačného extrému: stane sa otrokom Božím. Boh to ale nikdy nechcel! Nikdy od teba nechcel, aby si sa stal jeho otrokom. Ľudia bez vlastnej vôle (hovoria, že svoju už nemusia mať, stačí im božia) sa pohybujú, žijú v našom okolí a stretávame ich každý deň. Boh nechce, aby si prišiel o svoju vôľu. Ak si sa stal neslobodným, stal by si sa už nie tým, čím si bol pôvodne, keď Boh stvoril človeka. On ťa chce mať slobodného. On chce, aby sa jeho deťmi stali slobodné osoby. Ak by to tak nebolo, tak by si Boh vystačil s anjelmi. Nedostatok slobodnej vôle spôsobuje nedostatok radosti. Máš pocit, že ti chýba??? Keď sa pozriem na to ako Cirkev vykresľuje niektorých svätých, tak mám zvláštny pocit. Pozerám, že sa tu niektorí zhrozili nad tým, čo práve hovorím. Počúvaj ale. Akoby ani nemali svoju vôľu, zriekli sa jej, odosobnili sa. Ja si nemyslím, že mňa Boh povoláva k takému životu. Tých pár svätých – ako len ťažko je porozumieť ich spôsobu viery. Iba zopár ľudí takto dokázalo žiť a zdajú sa nám ako nedostihnuteľní. Ako ťažké je pre normálnych, v obyčajnom živote žijúcich ľudí, ich pochopiť. Potom máme pocit, že aké ťažké je dostihnúť tieto „vzory“, aké namáhavé je byť dobrým kresťanom a čudujeme sa, že sme vyčerpaní a že naša radosť je fuč. Boh toto od teba nežiada. Opakujem to. Toto od teba Boh nežiada. On nechce, aby si si myslel, že nasledovanie ho je drina. Áno, je to zapieranie svojho starého ja, ale skôr v kráčaní s Ježišom a nie za Ježišom a s jazykom po kolená. Jeho bremeno je príjemné a určite nespôsobuje pokrivený výraz na tvári. Ak unavení kresťania majú pravdu, tak potom do kelu s takou príťažlivosťou! Čo ponúkame svetu, keď sme nepríťažliví? Som presvedčený, že Boh nám ponúka niečo, čo je pre každého možné, nie iba pre zopár z nás.
2/ Dve mince. Pozri sa na príbeh vdovy (Mk 12,41-44), ktorá hodila svoje dve posledné mince do chrámovej pokladnice. Ide o schopnosť slobodne disponovať svojimi peniazmi. Myslíš si, že ak by vdova bola bez slobody, tak by tam tie peniaze hodila? Našla by si sto dôvodov, aby ich tam nehádzala. Dve mince, čiže kvadrans, boli v tom čase smiešne peniaze. Skoro ako nič. Zbaviť sa ich by mohlo vyznieť ako jednoduchá záležitosť. Ona sa však chcela zbaviť niečoho, čoho sa mala dôvod kŕčovito držať, pretože to bolo to posledné, čo mala. Koľko z nás si takto, pre svoje dobré svedomie, vyprázdni drobné z peňaženky do zvončeka? Toto bol jej prejav: Bože ja verím, že Ty máš schopnosť mi dať toľko, koľko naozaj potrebujem. A čo jej Boh daroval? Miesto v Sv. Písme. Prinajmenšom. Veľmi často podriadime Bohu všetky oblasti svojho života, o ktorých si myslíme, že sú dôležité, ale tie, o ktorých si myslíme, že sú bezvýznamné, si ponecháme pod svojou vlastnou kontrolou. Hovoríme: Bože vezmi si toto všetko, ale na toto mi nesiahaj. Veď sú to iba dve mince. (Veď je to iba zanedbateľný príjem, veď je to iba môj mobil, veď je to iba moje hobby, veď je to iba taký nevinný časopis…) Čiže veci, ktoré si naschvál pred Bohom chceme ospravedlniť, zbagatelizovať. Pros Boha, aby ti takéto „dve mince“ tvojho života ukázal.
3/ Priateľstvo peňazí. Lk 16,9-15 Hej, počuješ to? Počuješ dobre svojimi ušami??? Aby si sa dostal do večného príbytku, tak sa musíš naučiť používať nespravodlivú mamonu!!! Vytvárať priateľstvo s kým chcem ja, patrí k znakom slobodného života. Boh hovorí: Buď zadobre s peniazmi. Urob si z nich priateľa. Čo ale hovorí 15. verš? Že Boh v tomto prípade pozná Tvoje srdce. On vie, kde ho máš. Ak je tvoje srdce v poriadku, tak sa nemusíš peňazí báť. Svet potrebuje kresťanských podnikateľov. V skutočnosti, práve podnikatelia sa stali jednými z prvých ohlasovateľov kresťanstva. Cirkevné obce v Malej Ázii, napr. Efez, Laodicea, Smyrna a ďalšie, boli vybudované na obchodných cestách a kto, si myslíš, že boli ich obyvateľmi? Obchodníci. Tieto centrá intelektuálnej a obchodnej aktivity sa skoro stali centrami kresťanského života. Bohaté obchodné centrá svojej doby ako Lyon, Marseilles, mali ako jedny z prvých na svojom území postavené kresťanské chrámy. Priscila a Akvila vyrábali stany, kožené predmety, sedlá, opasky a súčasti odevu a predávali ich Rimanom. To im dávalo aj možnosť k vydávaniu svedectva. Veľmi často sa sťahovali za obchodom, ako to normálni biznismeni robia aj dnes. V Sk 18,2 čítame, že boli v Ríme, potom sa s Pavlom stretli v Korinte a neskôr sa presunuli do Efezu. Pozrime sa na 2Sol 3,8-9. Sv. Pavol bol finančne nezávislý (pochopiteľne, zrejme okrem pobytu vo vezení) a dával seba za vzor iným. Po bohatých kresťanských obciach dokonca organizoval pre jeruzalemskú cirkev zbierku, pretože jeruzalemskí kresťania na začiatku v eufórii predávali svoje majetky, čo sa neskôr ukázala síce ako šľachetná a dojemná vec, ale spôsobila, že finančne ostali bez vlastných príjmov, odkázaní na druhých. Bojíš sa, ako podnikateľ, že nebudeš mať z čoho zaplatiť dane? Pozri v Písme príbeh o denári v ústach ryby. Ak dáš Bohu, čo je Božie, tak potom sa Boh postará, aby si mal aj čo dať cisárovi. Na túto tému by sa dalo rozprávať veľa, odporúčam knihu „Moc biznisu pre Božie účely“, ktorá sa prekladá a dúfam, že sa objaví skoro na našich pultoch.
4/ Investície. Niekoľko zásad ako dávať peniaze. Myslíš si, že v nebi je finančná kríza? Počul si už niekedy o tom, že by akcie Nebeského kráľovstva išli dole? Alebo, že by rating večného života mal klesajúcu tendenciu? Nie? Tak prečo teda ešte váhaš??? Investuj do neba! Začni najprv dávať a uver, že Boh vidí Tvoje potreby. Zhromažďuj si poklady v nebi, kde… kto to vie dokončiť? Boh neznáša, keď sa zhromažďuje. Keď peniaze stoja zakopané a nie sú v obehu (pozri podobenstvo o talentoch). Pamätáš si príbeh boháča, čo si postavil sýpky? Daj svoje peniaze do obehu! Do čoho vkladám svoje peniaze? Na túto otázku si stále musíš vedieť dať jasnú odpoveď. Komu budú slúžiť moje peniaze??? Pán ma učil zásadám darovania a hlavne jednej zásade. Nie všetci, ktorí peniaze pýtajú, peniaze tiež aj potrebujú. Naučil ma počúvať jeho hlas pri darovaní a stalo sa viackrát, že som daroval peniaze osobe, ktorá nič nespomenula, ale potom sa priznala, že pociťovala veľkú finančnú krízu a že moje peniaze boli vyslyšaním jej modlitieb. Pochopil som, že cezo mňa Pán môže obdaruvávať a že sa môžem stať požehnaním pre iných. Investuj svoje peniaze do ľudí, ktorí niečo robia pre Boha. Investuj do svojej cirkvi = do svojho spoločenstva, investuj do tých ľudí, ktorí ťa vedú k Bohu. (Keď som bol v Turecku, stretol som tam americkú študentku práva, silno veriacu a opýtal som sa jej, prečo nechce evanjelizovať na 100%. Ona mi povedala, že má dar byť dobrou právničkou, bude zarábať dobré peniaze a misionárov, keďže nemôžu žiť zo vzduchu, musí predsa niekto podporovať…) Chcem ťa povzbudiť, aby si nešetril na podpore svojho spoločenstva, sami dobre viete, že napr. Braňo robí na úplný úväzok pre Pána a nemá stály príjem. Daj si odpoveď na otázku: Koľko investuješ mesačne do šiat, koľko do potravín a koľko ťa mesačne stojí tvoje spoločenstvo? Koľko percent z tvojho platu? A koľko od neho dostávaš? Ak veľa dávaš, môžeš aj veľa očakávať. Ak dávaš málo, tak očakávaj málo. Ak nedávaš nič – kde si vzal tú drzosť, že niečo očakávaš? A veľmi dôležitá zásada: nedávaj dary pod tlakom a nedávaj dary, ktoré ti neprinášajú radosť. Pamätaj ale, že radosť vždy prichádza ako sprievodný jav darovania. Snaž sa stále pri darovaní si uchovať radostné srdce. Aby z toho nebolo: „No dobre, tak tu máš tie peniaze“.
5/ Vďačné srdce. Niekoľko zásad ako prijímať peniaze. Je to niekedy ťažšie ako peniaze dávať. Ak ti Pán skrze niekoho dá peniaze (a nielen peniaze), tak ich príjmi s vďačným srdcom. Myslím si, že naša tradícia v tom trochu pokrivkáva: myslíme si, že človek, čo má viac peňazí ako my, je povinný nám zo svojho dať. Trochu v tom vidím poznačenie komunizmom. Keď sa nám dostane daru, tak častokrát darcovi ani nepoďakujeme. Berieme to ako samozrejmosť. Obdarovaný si asi myslí, že peniaze dostal priamo od Boha a že darca bol ním „zmanipulovaný“, že konal iba svoju povinnosť. Neuvedomuje si, že darca k tomu musel dať svoj slobodný súhlas. Snažme sa pochopiť správne aj citát “Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie a….“ To neznamená, že o peniaze nemáme prosiť. Peniaze nemáme iba vyhľadávať a postaviť si ich ako svoju primárnu starosť.
Počas evanjelizačnej školy sme sa učili aj o peniaze prosiť. V prvom rade, keď sa modlíš o peniaze, modli sa za darcu ešte skôr ako peniaze dostaneš. Vzdávaj zaňho vďaky, či je to tvoj brat vo viere, či tvoj šéf, či úplne neznámy človek. Podruhé: nauč sa zásade, že darca nie je povinný ti peniaze darovať. Robí to ako akt slobodnej vôle. Potretie: ak ti darca daruje iba jednu korunu, napíš mu ďakovný list, aj keby ťa to malo stáť päť korún. Toto je veľmi dôležitá zásada. Pretože na tebe závisí, či darca bude mať ochotu opäť darovať, na tebe teda závisí obdarovanosť toho, koho chce Boh obdarovať po tebe. Aj darca je len človek. Poštvrté, informuj darcu, ako si jeho peniaze použil a ako sa ti darí ich „rozmnožovať“. Myslím si, že keby tu dnes sedel kardinál Tomko a mnoho ďalších mojich dobrodincov, tak by mali zo svojho daru radosť. To všetko je následok kráčania vo viere a uvereniu Božiemu slovu, že sa postará o tvoje materiálne.
Pán miluje štedrého darcu. Niečo ti poviem. Som veľmi milovaný. VERÍM V TO. Na základe jednej otázky vtedy počas slnečnej nedele som pochopil, aká je Božia vôľa so mnou a vykročil som podľa nej. Spoznal som Pánov hlas a vykročil som za ním. Ak nevieš odpoveď na otázku, čo je Božia vôľa v tvojom živote, najpravdepodobnejšie je to preto, lebo sa nepýtaš. Potom si ale na najlepšej ceste sa stať otrokom seba samého a predstáv, ktoré máš o svojom živote. Ak neveríš, že Ježiš sa dokáže postarať o tvoje materiálne potreby, o tvoje peniaze, tak si ich otrokom. Spochybňuješ, že Ježiš rozmnožil chlieb a ryby pre tisíce. Nenamýšľaš si o sebe trochu príliš veľa? Myslíš si, že si niekto viac ako bolo tých päťtisíc, čo počúvali jeho slovo? Myslíš si, že to nedokáže urobiť aj pre teba? Ak počúvaš jeho slovo, jeho hlas, tak si buď istý, že to dokáže. Skôr, teda, ako si dáš odpoveď na otázku, či sú peniaze požehnanie, povedz si: Prečo, ak Boh ťa chce požehnať vo všetkých oblastiach tvojho života (určite si to v modlitbe už aj veľakrát vyznal), by ti toto požehnanie mal Boh odoprieť? Pravda, ak sám, dobrovoľne kvôli nejakému dobrému dôvodu (život v reholi), to neurobíš ty.
Uvedom si, že máš dve možnosti. Stať sa otrokom peňazí, alebo ich pánom. Buď budú slúžiť oni tebe, alebo ty im. Ak sa budeme strániť peňazí, tak sa ich pánmi stanú pohania a my sa staneme ich sluhami. Si naozaj v tejto oblasti slobodný? Boží plán je, aby si dôveroval, že sa postará o tvoje finančné potreby, aby si využil svoje finančné možnosti a aby si sa stal slobodný voči peniazom. Ale pozor! Slobodným neznamená sa zbaviť, alebo zriecť peňazí! Čo by si povedal, keby ti Boh oznámil, že sa staneš milionárom? Som si istý, že väčšina slovenských katolíkov by si nasadila zbožnú masku a povedala by: ja to nepotrebujem, ja si vystačím s tým málom, čo mám, alebo, že to vôbec Boh nemusí robiť, že to nemusí byť. Chyba je, že sme si príliš istí tým, čo máme, aj keď je to málo. A pritom Boh chce cez Teba požehnať svet. A ty mu povieš: Ále, Bože, ja predsa nechcem byť bohatý, veď to je hriech. Všetci trpíme pocitom viny z vlastnenia peňazí, chápeme ich ako zlo. Áno, je to zlé, ak si na nich závislý. Všetci si myslíme, že s peniazmi nevojdeme do neba, pretože je ľahšie prejsť ťave uchom ihly ako sa boháč dostane do Kráľovstva. Áno, ale to iba ten boháč, ktorý si myslí, že si to bohatsvo dokáže zobrať so sebou, aby si v nebi podplatil sv. Petra. Ak bohatstvo leží v tvojej otvorenej dlani, tak sa nemusíš ničoho báť. Vieš, že Boh ti to dal a Boh ti to môže aj vziať. Všetci si myslíme, že keď Jób stratil svoj majetok, že to bolo preňho prekliatie. Práve naopak: bolo to požehnanie. Ak Boh berie, tak iba preto, aby to použil. On čaká iba na tvoju otvorenú dlaň. V Blahoslavenstvách nikdy nestálo: blahoslavení chudobní od majetku, ale blahoslavení chudobní srdcom. Ak by mladík v evanjeliu mal chudobné srdce, som presvedčený, že Boh ho nevyzve, aby sa svojho majetku vzdal.
Skôr ako dáš Bohu súhlas, aby ťa použil ako zdroj finančného požehnania, tak ťa chcem vyzvať, aby si Boha prosil o odpustenie za to, ak si mal k peniazom nesprávny postoj. Ak si nimi opovrhoval, keď ti ich Boh ponúkal, keď ti ich dával, aby ťa požehnal. O odpustenie za to, že si možno ešte stále ich otrokom, že ťa zmáha závisť, že si držíš tie svoje dve mince pre seba. O odpustenie za to, že keď si mohol finacie použiť na svoje dobro, i dobro iných, tak si z falošnej skromnosti ich odmietol. Vyjadri ľútosť nad nevďačnosťou, ak si bral dary iných ako samozrejmosť. Ďakuj Bohu za svoju momentálnu finančnú situáciu. Otvor úprimne srdce a prednes mu svoje finančné potreby. Pros dnes Boha, aby požehnal tvoje financie a urobil ťa nástrojom požehnania pre iných. Aby si uveril v dary, ktoré ti v tomto smere zveril. Aby si dostal štedré srdce. Pros Boha o štedré srdce. Príjmi postoj slobodného človeka a vyznaj ho ako Pána svojich financií. Prís 3,9-10 Cti Pána svojím majetkom a (prinášaj mu) prvotiny z každej svojej úrody a naplnia sa zbožím tvoje stodoly a tvoje lisy budú muštom pretekať. Toto je asi kľúč celej Tvojej prosperity a dovolím sa ho nazvať zlatým veršom tohoto príspevku.
© Slavo Pjatak
© Spoločenstvo Martindom
