Dnes nebudem hovoriť celkom zo svojej hlavy, lebo jeden môj priateľ našiel nádhernú odpoveď na veci, s ktorými som sa ja niekoľko rokov boril. Dával som si otázku a nevedel som na ňu nájsť odpoveď: „Prečo mnohí ľudia odchádzajú od Pána”. Nemyslím ľudí, ktorých ste videli raz do roka na polnočnej, potom ste ich znova nevideli rok a potom znova prídu na polnočnú. Myslím ľudí, ktorí žili s Pánom hlboko a vydali mu svoje životy, ktorí sa pre Neho rozhodli, a postupne od Neho úplne odišli. Ešte viac ma desilo, keď som videl ľudí, ktorí stáli v službe, stáli vpredu pred ľuďmi, boli mocne používaní Pánom, a ja som ich po čase videl úplne odísť. Ako úplne odišli, ako úplne zabudli, ako to úplne pustili z rúk.
Pamätám si jedného chlapca, ktorý bol hladný po službe, chodil za nami neustále a pýtal sa: „Môžem ísť slúžiť? A tam ma zoberiete?…. A prečo ma nezoberiete aj tam?” Vlastne bol skoro všade, kamkoľvek som prišiel, tak som ho tam videl. Keď som niečo potreboval, stačilo zodvihnúť telefón, alebo som ho ani nemusel zodvihnúť, a on tam skrátka už bol. A potom si zobral jedno dievča, mali spolu dieťa, a ja ho teraz stretávam s inou… Nedávno som ho stretol v Žiline, pokazilo sa mi auto a hovorím: „Pane, pošli prosím niekoho”, a on tam odrazu bol… Hovoril som si: „Pane, jeho? Aleluja! Ale ako to myslíš?”. Tak sme si vymenili telefónne čísla a ja som ho odvtedy nevidel… Ale to bol jeden z mnohých.
Napríklad, vo Viedni bola pred 20-timi rokmi taká skupinka, ktorá sa stretávala na modlitbách. Bola to malá skupinka ľudí, ktorá vytvorila obrovské hnutie. Bolo tam silné vyliatie Ducha a z tejto skupinku pochádza napríklad vedúci jedného spoločenstva vo Viedni, ktoré sa volá „Návrat k Pánovi“. Takisto skoro z rovnakej skupinky pochádza aj viedenský arcidiakon. A z tej istej mocnej skupinky pochádza aj vedúca viedenskej lesbickej cirkvi. Z rovnakého spoločenstva pochádza takisto aj muž, ktorý dnes presadzuje viacženstvo, žije s dvoma manželkami, má niekoľko detí.
A ja rozmýšľam, odkiaľ to prichádza? Kde je tá malá skulinka, ktorou zrazu, ani nevieme ako, odídeme preč od Pána? Kde to je, že zrazu sa zbadáme, alebo sa ani nezbadáme, iba vidíme ako druhí od nás bočia, alebo krútia nad nami hlavami? Kde je to miesto, kde uniká Božia moc z nášho života? Božia moc je v Božom slove spomenutá mnohokrát, na mnohých miestach. Keď si pozrieme Izraelitov, ako odchádzali z Egypta, tak tam je Božia moc úplne všade. Mojžiš šľahol palicu o zem, bol tam had. Inokedy ju strčil do Nílu, tak bol celý červený. Bolo málo kobyliek, tak ich tam za chvíľu boli tony. Božia moc sa prejavovala. Aby toho nebolo dosť, tak Boh úplne znemožnil ekonomicky najvyspelejšiu krajinu tej doby, Egypt, tým, že jej povraždil nástupcov rodov, prvorodených. Jednoducho Boh urobil čokoľvek, aby vyviedol svoj ľud, a robil to v obrovskej moci. Keď si pozrieme na ten príbeh ako ich viedol cez púšť a cez deň pred nimi išiel ohnivý stĺp, tak ja si to neviem vysvetliť ináč ako obrovskú Božiu moc, ktorá tam bola. Keď sme dnes hovorili o tom oblaku, ktorý naplnil Boží dom, Božia sláva, ktorá tam padla, to je Božia moc, ktorá tam zrazu prišla. Alebo taký Eliáš, stál jediný vo svojom národe. Už nebolo nikoho, kto by ešte vzýval Pána. Všetci slúžili Bálovým prorokom. A on ich vyzval na súboj a hovorí: „Postavme dve hranice, a uvidíme, ktorý Boh má moc.” Stál tam a díval sa ako oni skáču, a režú sa do krvi a celý ľud tam musel tancovať okolo. A on sa im rehotal, hádzal po nich kamene, smial sa im úplne z plného hrdla a hovoril: „No, kde sú tí vaši bohovia, kde je ten váš Bál, no čo sa to tam deje?” Potom, aby ešte nebolo dosť, tak chytil vodu a polieval tú svoju hranicu s vodou, aby náhodou nevzbĺkla sama. A potom hovoril: „Tak teraz ja.” Chvíľu sa modlil, a hranica vzbĺkla obrovským plameňom, a celý ľud padol na tvár. Obrovská Božia moc, každý v tej chvíli vedel, že toto je Boh. Alebo keď Mojžiš hovoril svojmu ľudu: „Poďte som mnou, nech si aspoň raz vypočujete Boží hlas. Jasné, jasné, už ideme, počkaj na nás.” Prišli na úpätie hory, ešte meškali, Mojžiš potom hovoril: „Ó, Pane, prosím, prehovor”. Tak Boh hovoril, Mojžiš ho počúval, a keď sa potom otočil, Izrael nikde. Boli pozaliezaní v dierach, pozakrývaní s takými trsmi trávy sa držali sa a kričali: „Dosť, už stačí, rozprávaj sa s Bohom ty. Nám to tak stačí, len hovor k nám, čo ti povedal, my už máme toho akurát tak dosť.” Na nich padol obrovský des, neboli schopní nič urobiť. Alebo veľkňazi keď vstupovali do svätyne svätých, do stánku stretávania, tak si priväzovali povraz na nohu. A priväzovali si ich preto, lebo ak sa neočistili dostatočne dôkladne, tak ich už ich odtiaľ len vytiahli mŕtvych, Boh ich spálil. Nemohli obstáť. Hriech nemohol obstáť, Boh ho prepálil svojim ohňom. To bola Božia moc.
Budem čítať jedno podobenstvo, v ktorom o Božej moci hovoril Pán Ježiš. Mt 13,3-9: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty, prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi, ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: Jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši nech počúva!.”
Tie zrnká, sú ako zrnká moci, ktoré Boh investoval do nášho života. A Pán Ježiš tu hovorí v podobenstve, čo sa vlastne s nimi deje. Je veľmi zaujímavé, že z tých štyroch príkladov, ktoré tam boli dané, tri boli strata. Boh investoval, ako dobrý podnikateľ, očakáva výnos, tri štvrtiny boli stratou. V liste Hebr 4,12 je napísané, že „Písmo je Božia moc“. V Sk 1,8 je napísané, že „moc, to je Ježiš Kristus. Že on je mocou k nášmu spaseniu“. A my vieme, že túto moc môžeme nachádzať. Dostali sme ju do našich životov, keď sme sa mu vydali, prišiel Boží Duch do našich životov. A my to prežívame na takýchto stretnutiach. Ja sám to prežívam, keď prídem a cítim sa povzbudený. Dokonca sú ľudia, ktorí žijú iba od takéhoto stretnutia po takéto stretnutie. Nabijú si baterky, týždeň to ide, vybíja sa, vybíja sa ako mobil, a na konci: „Ešte že je tu streda”. To je všetko fajn. Alebo konferencie. Sú ľudia, čo žijú od kresťanskej konferencie, po kresťanskú konferenciu. Čosi tam je, kdesi sa to stratí. Čo je vlastne tou stratou? Cítil si sa už aj ty prázdny po tom, ako si sa dobre stretol s Pánom? Ako si prežil, že on je ten mocný, ako ťa požehnal, ako ťa napĺňa? A potom sa to zrazu vytratilo?
Niekde musí byť strata, musí byť únik, kadiaľ sa to z nášho života sa vylieva preč, že sa to tam niekde neudrží. Napríklad na jednom zhromaždení bol jeden kazateľ, ktorý každú nedeľu dával výzvu, nech prídu dopredu tí, ktorí ešte svoj život nevydali Pánovi Ježišovi, a tak isto nech prídu tí, ktorí chcú byť naplnení Duchom Svätým. Nedeľu čo nedeľu prichádzal jeden muž, vždycky, keď povedal: „…tí, ktorí chcú byť zase naplnení Duchom svätým”, a on vystrelil, postavil sa, trielil dopredu, tam sa modlili viacerí modlitebníci, a potom po modlitbe si zase sadol naspať. A tak to robil týždeň čo týždeň. Až jedného dňa to jedna sestra nevydržala a keď hovoril kazateľ: „Nech prídu dopredu tí, ktorí chcú byť naplnení Duchom svätým….” Tak ona kričala: „Pane, nepočúvaj ho, veď je deravý…sa to z neho vyleje, nič sa v ňom neudrží”.
Božia moc, to udržanie sa, záleží aj na našom charaktere. Talenty a dary tie ťa môžu vyniesť do služby, ale iba charakter ťa tam môže udržať. Budem teraz rozoberať ten prvý únik. To je spôsob života, ktorý umožňuje diablovi, aby kradol Božiu investovanú moc z nášho života. „Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty, prileteli vtáky a pozobali ich.”
Vtáky sú tam ako diabol, ktorý je vrah a ničiteľ, ktorý vždy prichádza, aby nám niečo vzal. Aby to, čo Boh zasial, to nám diabol chce vziať. Jednoducho on prichádza vždy na to, aby to vytrhol, aby nezostalo nič, čo Boh do nás vtlačil. Každý z nás samozrejme padne, nechá sa prehovoriť, pokušenie tu je. Ale my vieme, že vždy môžeme prísť k Pánovi v pokání, pred neho s odvrátiť sa od vlastného hriechu, vrátiť sa naspať k Nemu.
Čo je vlastne problémom pri tomto prvom úniku? Problémom sú tí ľudia, ktorí sa sami stále vystavujú a žijú život neustále v riziku. A potom je už iba otázkou času, kedy padne, kedy sa to stane. Otázkou času, kedy príde diabol, a ukradne ti, a ty si to necháš, a ukradne ti všetko, čo ti Boh dal. Diabol to robí podlo, nebadanie, pomaličky, v častiach, odčerpáva si svoje. Ten rizikový životný štýl tomu napomáha. On si tam vezme čosi, tu čosi, zajtra čosi, až postupne neostane nič. Robí to podobne ako v Tróji. Pamätáte si ten príbeh z Gréckych báji. Keď Gréci nemohli dobiť Tróju, už nevedeli čo by mali spraviť, tak na konci sa rozhodli, že to skúsia takou ľsťou. Postavili koňa, trójskeho koňa, nastrkali do neho vojakov. A celá tá Grécka flotila odplávala z prístavu. Ešte zakričali: „Toto je náš dar na zmierenie, už to berte ako zmierenie, my sme to už vzdali, s vami sa nedá bojovať, vy ste tam obrnení v tej vašej Tróji, s tým sa nič nedá urobiť”. A odplávali celá flotila. Poverčivý Trójania sa báli odmietnuť ten dar, ktorý tam je, aby si nepohnevali bohov. Tak otvorili brány, dotlačili ten dar do vnútra, zamkli a spustilo sa veselie. To bolo desať rokov ich vlastnej slobody od Gréckej nadvlády, tak sa to tam veselilo všetko, poriadne sa to tam nalievalo. Až keď bola celá Trója opitá, zničená a uťahaná, všetci pospali, tak z Trójskeho koňa vyliezli vojaci, dali znamenie lodiam, otvorili brány a Trója padla. Bola zrovnaná so zemou, že ju museli hľadať až do tohto storočia. Čiže diabol to robí nebadane, pomaly, opatrne. Aj zdanlivo neškodné veci ťa môžu usmrtiť.
Ako to môžem rozpoznať, že žijem takýto rizikový štýl, ktorý iba nahráva diablovi? Po prvé: nikdy sa požehnanie u mňa dlho neudrží.. Po druhé: Stojíš v hriechu a vedome v ňom žiješ ďalej. Ďalším znakom je, že máš veci pod svojou vlastnou vládou. No, ako z toho vlastne von: Po prvé pokánie, obrátenie sa naspäť k Pánovi, odvrátenie sa od tých vecí, v ktorých stojíš. Po druhé: Postaviť sa na odpor, vzoprieť sa na odpor diablovi a on od vás utečie. Potretie: Daj sa pod vládu Pána Ježiša Krista. Vráť sa pod jeho nadvládu, pod jeho panstvo.
Tým druhým únikom je: „Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi, ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli.” V tom druhom spôsobe únik Božej moci je spôsobení charakterom, ktorý je tak tvrdý, že sa Božia moc rýchlo vytratí (to je ten piaty verš). Srdce, ktoré nie je zlomené, takže v ňom sa nič neudrží, nič tam neostane dlho. Boh je k nám trpezlivý. O tom je celý vlastne Jeremiáš. Hovorí o tom ako je Boh k nám trpezlivý, očakáva nás. Vidí, ako sme spurní, ale prirovnáva to k hline, ktorá je tvárna a nepovie predsa hrnčiarovi – chcem niečo úplne iné. Taký príklad, hneď z prvej knihy Božieho slova, Genesis, kde je napísane, ako Boh tvoril svet. Povedal a stalo sa! Svoril vesmír, povedal: „Buďte!“ a boli hviezdy, voda, zem, zvieratá – treeesk, a koľko ich tam bolo. Ale keď tvoril človeka, urobil niečo úplne iné. Vtedy sa zohol, a zdvihol prach, hlinu. Boh nezobral dva kamene = tresk, aký je fajn…On zobral mäkký materiál, ktorý je tvárny a poddajný, a z neho potom tvoril. Boh nie je zvyknutý pracovať s tvrdým materiálom. On pracuje so zlomenými a rozdrobenými. Tak ako podnikatelia majú svoje vizitky, tak isto ju má aj Boh. A ja tu teraz hľadám miesto, kde aj Boh má svoju vizitku je to Iz 57,15. Tam je napísaná jeho adresa domov, a jeho adresa do práce: „Toto hovorí vznešený a vyvýšený, ktorého existovanie je večné a ktorého meno je svätý”, adresa domov „Bývam vo vyvýšenosti a svätosti”. Adresa do práce: „Ale pracujem s tým, ktorý je zdeptaný a má poníženého ducha, aby som oživil ducha ponížených, aby som oživil srdce zdeptaných.”. Takže, adresa do práce je úplne jasná. Pán pracuje tam, s tými, ktorí majú zlomeného ducha, ktorí sú mäkkí, tvárni a poddajní. Poznáte knihu Jonáš? Opisuje príbeh o tom, ako Boh zmäkčoval Jonášovo srdce. Jonáš, to bol úspešný prorok zo Samárie, ktorý tam úspešne prorokoval, mal úspešnú službu, veci sa tam diali, on sa skrátka hýbal, bolo to fajn. Až jedného dňa Boh poveda: „Jonáš, mám pre teba džob”. A Jonáš sa zdráhal, lebo vedel, čo ho čaká. Mal ísť ohlásiť koniec jednému prospešnému mestu. A už vedel ako bude vyzerať pred celým tým mestom, tak si vymyslel všetko pre to, aby tam nemusel ísť. Nastúpil ešte aj na inú loď, ktorá cestovala niekde inde. Boh sa aj tak postaral o svoje. Jonáš bol tvrdohlavý, mal tvrdú hlavu, a nechcel ísť tam, kde ho Boh volal. Boh by ale nikomu nedal tak dôležitú úlohu, keby už za sebou nemal nejaké skúsenosti, čiže poslal Jonáša. A stvoril pre neho aj špeciálne veci. Stvoril preňho rybu. Ryba prišla, zhltla ho, vypľula ho rovno pred Ninive, vyliezol z tej ryby. Tri dni bol v jej vnútri. Žalúdočná kyselina asi spravila čosi aj s jeho šatstvom, aj koža mu asi napáchla, tak keď chodil po Ninive, a hlásal, že tu bude koniec, tí ľudia nakoniec aj verili, že v tej rybe bol. To muselo páchnuť z tých vnútorností. Druhú vec, ktorú Boh pre neho stvoril bol brečtan, ktorý vyrástol keď sedel nad tým mestom a pozeral sa, kedy to už teda príde, kedy tá síra padne a ten oheň, a všetko bude zničené. On si našiel také dobré miesto, Boh mu stvoril taký brečtan a on sa z toho veľmi tešil. Boh ti dovolí tešiť sa aj z vecí, ktoré si nezaslúžiš. Tretia vec, ktorú Boh mu stvoril, bol červík. Ten brečtan tam rástol, prišiel červík… Boh dovolí, aby sa ti stali veci, ktoré nie sú nefér. „To nie je fér”, mnohokrát kričíme: „Prečo si to robíš akurát mne, prečo si mi to spravil? Čo to má znamenať? Prečo mi takúto vec dal?” Boh lámal Jonáša, robil to postupne. Potom prišla tá páľava, už toho bolo priveľa. Boh ho lámal, hnietol, ako keď sa stará hlina má rozmačkať, tam sú tie hrubé kúsky, tak sa to hnetie, a pridáva sa do toho voda, dokiaľ nie je tvárna a poddajná. Alebo keď sa na ceste utvorí ten taký škralúp, tak sa to hnetie ďalej, rozmiešava, aby z toho boli dobré langoše. Tak Boh takto trpel Jonáša, a hovorí mu, nakoniec keď odpadol pod tou páľavou, keď sa to už nedalo vydržať, že: „Vidíš, tebe je ľúto toho brečtanu, s ktorým si nemal žiadnu prácu, a o čo skôr ja, ktorý tu mám niekoľko tisícov ľudí, ktorý nevedia pravú ruku od ľavej. Nemám byť ja práve takýto zničený a smutný?” Príbeh končí tam, kde Boh skončil svoju robotu so zmäkčovaním Jonáša, a robil to dovtedy, kým sa Jonáš nepoddal. Boh bol pri tom.
Ako teda môžem rozpoznať, že mojím problémom je tvrdý charakter? Po prvé: rýchlo sa nadchneš a rýchlo vyprchám. Po druhé: nie si zakorenený v písme. Po tretie: vyhýbaš sa kritike. Po štvrté: neplakal si už dávno pred Pánom. Po piate: Všetko hádžeš, hlavne vinu, na druhých. Vždy je niekto iný na vine. Ako z toho von: Pôst a modlitba. Vydeľ si na to čas. Nechaj si čas aby si stál a plakal pred Pánom, aby si sa k nemu vrátil, aby Boh k tebe mohol znovu hovoriť. Pôst a modlitba, vydeľ si na to čas.
Tretí únik. To sú verše 7, 8 a 22: „Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich.” A vo verši 22 je potom vysvetlenie: „U koho bolo zasiate do tŕnia, to je ten, kto počúva slovo, ale svetské starosti a klam bohatstva slovo udusia a ostane bez úžitku.” Moc v tomto prípade uniká tomu, ktorý robí kompromisy. Ten, u koho to je kvôli kompromisom. Veľké pády často začínajú veľmi malými kompromisy. Keď zakryješ oheň, tak sa jednoducho udusí, Keď kúkoľ necháš rásť s obilím, tak ten kúkoľ prerastie všetko a udusí postupne, po maličkých kúskoch, po maličkých kompromisoch to obilie, ktoré tam malo rásť. Ak stojíš v kompromisoch, tak oni vytlačia Božiu moc z tvojho života. Koľko je tých služobníkov, ktorý sa teraz už len tak nadýchnu a hovoria: „Hmm, ako je to dávno” A žijú už len v kompromisoch. Už dávno odišla moc z ich života a len nostalgicky spomínajú na časy, keď chodili v moci, keď žili s Pánom. Božia investícia je úplne udusená. Ježiš Kristus hovorí, že „vydáš raz počet za každé jedno slovo, ktoré si povedal, ktoré vyšlo na zmar.” A o čo skôr budeme raz vydávať počet za každú jednu Božiu investíciu, ktorá vyšla na zmar, ktorú sme nechali udusiť. Ak tŕnie vzrastá, neostane ani stopa po duchovnom nadšení, ktoré sme kedysi prežívali.
Príklad: Vedci a žaba: išlo o pokus, ako uvariť žabu. Jeden tím to skúšal tak, že do vriacej vody hodil žabu. Ako žaba padla do tej horúcej vody, zrazu sa vzoprela a vyskočila odtiaľ preč.. Ten druhý tím bol trochu úspešnejší. Chytili žabu, a hodili ju do studenej vody, ktorú postupne zohrievali. Žaba plávala, plávala, plávala… až prestala plávať. Uvarila sa. Postupné zvyšovanie teploty asi necítila. Po malých zmenách, po malých kúskoch príde diabol, a ukradne ti veci, ktoré máš. Bez toho, aby si to spozoroval. Sú dva spôsoby, ako sa to stane, to je ten verš 22. To prvé je starosť tohto sveta. Prehnaná zaneprázdnenosť. Kde diabol nemôže, tam ti dá zaneprázdnenosť. Nemám čas čítať si písmo, nemám čas modliť sa, nemám čas byť s Pánom, nemám čas sa ku nemu vracať, nemám čas odísť na bohoslužby, nemám čas odísť na skupinku, nemám čas sa stretnúť s ľuďmi kresťanmi a prihovárať sa. Nemám čas. Toto je zaneprázdnenosť. Ako rozpoznám, že mojim problémom je práve takáto prílišná zaneprázdnenosť? Veľmi jednoduchá poučka: Ak si príliš zaneprázdnený na Pánove veci, odpoveď je: Si zaneprázdnený. To druhé vo verši 22 je klam bohatstva. Je to neprestajná túžba mať o trošičku viac. Aj keď ma to vôbec neobohacuje, ale mať len trošičku viac. Pán nám hovorí, že si máme hromadiť úplne iné poklady. A zhromažďovať si ich tam, kde ich nezožerie hrdza, ani mole. Máme byť ochotný pre neho stratiť veci, ktoré nemajú žiadnu cenu, aby sme mohli nájsť veci, ktoré majú večnú hodnotu. On nás sám vyzýva. „Vyjdite z týchto vecí von. Nechajte to za sebou.” Hovorí o postoji srdca, ktorý by sme mali mať, ktorý je slobodný k týmto veciam. Teraz nehovorím, že od zajtra chce vidieť vaše prázdne kontá, že ich máte niekomu darovať. Hovorím o tom, že my máme mať slobodné srdcia od nášho konta. Ale hovorím o tom, že máme byť slobodní pre Pána, máme stáť pred Ním, a naše srdce má biť pre Neho. Nie pre tie veci, ktoré sú okolo. Naše srdce má byť slobodné ostať pri ňom. A ja sa zháňam po peniazoch, po uznaní iných, po rôznych veciach… Ako zastaviť kompromisy? Odpoveď je jednoduchá, jednoducho sa zastav. Keď Hagar bola nečestne vyhnaná svojou vlastnou paňou. Poznáte ten príbeh, keď Sára nemohla mať deti, podstrčila Hagar, nech nejaké dieťa z toho bude. Zavolala Abraháma. A potom ju vykázala, vyhodila ju preč, to bolo úplne nespravodlivé. Hagar utekala, bola úplne zničená, bola už na odpadnutie. A zastavila sa na mieste, kde Pán povedal: „Kam utekáš?” Ona povedala: „Som smädná, vyhnali ma, nemám nič”. Zastavila sa pri studni živého, ktorý vidí – tam vytryskol prameň a nazvala ho studňa živého Boha, ktorý vidí. Takže odpoveď je aj takáto, zastav sa, zastav sa pri studni, zastav sa pri Pánovi. Buď spokojný s tým čo máš, s tým, čo ti Boh požehnal. On ti aj tak dá viac, aj tak prinesie viac požehnania do tvojho života. Len buď spokojný s tým, čo už máš. Ale je tam ešte verš: existuje aj taká pôda, ktorá nesie úrodu. Kto má, tomu sa ešte pridá.. Neviem presne ako to myslel, je tu napísaný ten 8-mi verš: „Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: Jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú.” To nehovoril o percentách, ale o násobkoch…celkom dobré. Takže Pán dáva, on sám prichádza, on nás jediný pozná. A ja dnes večer by som chcel aby sme ostali stáť pred nim, aby sme sa postavili pred neho. Aby sme boli pred Bohom, ktorý nás úplne pozná a presne vie, či sa jeho moc v našich životoch tratí, alebo násobí. Poďme dnes večer ešte k Pánovi…Teraz sa budeme modli za to, aby Boh ktorý tá úplne pozná, zacelil trhliny v tvojom živote, kadiaľ jeho moc z teba uniká. Aby zastavil tieto veci, aby zastavil tento únik. Aby sa tvoja nádoba, hlinená nádoba začala plniť pokladom, ktorý je od Neho. Aby jeho moc sa násobila v našom živote, aby sa prelievala cez okraj na ľudí, ktorí žijú okolo nás. Aby nás nevideli ako lístie vo vetre – prídeme z takejto akcie, sme nabití, nadšení, sem úžasní, vyobjímali by sme celý svet… A na druhý deň ráno, lebo vstávam o šiestej, zhodím budík, šmarím o zem všetko okolo… Aby nás videli ako tých, ktorý naozaj túžia po Pánovi. Aby nás videli ako tých, ktorým Boh mení charakter.
Z prameňov.
© Branislav Letko
© Spoločenstvo Martindom
